Bez práce by si bývanie nemohol dovoliť. Keby zarobil viac, o byt by prišiel
obchodnyregister
2026.05.28.
Adam si napriek ťažkému zdravotnému znevýhodneniu vybudoval nezávislý život. Jeho samostatnosť však stojí na krehkej infraštruktúre a neúprosnom prepočítavaní.
Vždy, keď sa začne hovoriť o zvyšovaní minimálnej mzdy, Adam Burianek spozornie a siahne po kalkulačke. Nie preto, že by chcel zarábať viac a plánoval by, čo s peniazmi spraví. V jeho živote vyšší príjem automaticky neznamená väčší pokoj. Znamená aj prepočty, otázniky a opatrnosť. Vie totiž, že samostatnosť, ktorú si roky budoval, stojí na krehkej rovnováhe medzi prácou, osobnou asistenciou a dostupným bezbariérovým bývaním.
Tridsaťtriročný Bratislavčan žije v bezbariérovom mestskom nájomnom byte v Ružinove. Od narodenia je na vozíku. O svojom ochorení s komplikovaným názvom Arthrogryposis multiplex congenita či skrátene arthrogrypóza, radšej hovorí jednoduchšie – ako o deformite svalov a kĺbov.
Prakticky celý život sa učil fungovať čo najsamostatnejšie. V dospelosti však pochopil aj zvláštny paradox: že nezávislosť v niektorých prípadoch dosiahneme len vtedy, keď si dovolíme požiadať o pomoc.
Každý deň je manažérska misia
Každé ráno sa začína rovnako. Osobný asistent mu pomáha so všetkým od momentu zobudenia – s hygienou, obliekaním aj raňajkami. Potom spolu odchádzajú do práce. Od bytu to nemá ďaleko. Asistent ho večer zasa sprevádza domov. Bez jeho pomoci by sa Adamov deň nerozbehol. A bez bezbariérového bytu by sa zasa veľmi rýchlo zastavil.
„Bez osobnej asistencie by som ráno nedokázal vstať. Moja bezpečnosť je v rukách asistenta,“ hovorí Adam. Každý jeho deň je preto malou logistickou operáciou: „Je to o plánovaní, ako sa dostať z bodu A do bodu B a C a zase späť. Každý deň je tak trochu manažérska misia.“
Adam Burianek
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Adam si svoj život zariadil tak, že vozík ani diagnóza pre neho neznamenajú koniec. Energický tridsiatnik rád cestuje a návštevy cudzích krajín zaznamenáva na svojom blogu. V minulosti sa venoval aj športu boccia a od konca školy je prakticky neustále zamestnaný. Adama však trápi, že žije v paradoxe.
Keby nepracoval a žil by len z invalidného dôchodku, nemohol by si vlastné bývanie dovoliť. No keby mal celkový príjem vyšší, než je päťnásobok životného minima, prišiel by oň. Ako zamestnaný človek so zdravotným znevýhodnením totiž žije v nájomnom byte mestskej časti, kde je výška jeho zárobku prísne zastropovaná.
Myslela si, že sa narodil s vozíkom
Adam je zo šiestich súrodencov. On je najstarší, potom mali jeho rodičia ešte štyri dcéry.
Na vozíku je odmalička. „Moja najmladšia sestra si dokonca myslela, že som sa s vozíkom narodil. Veľmi dlho som sa na tom smial,” hovorí Adam, a pri tejto spomienke sa opäť schuti rozosmeje.
Aj preto pre neho diagnóza nikdy neznamenala, že by zostal zatvorený medzi štyrmi stenami. Snažil sa nájsť cesty, ako žiť svoj život naplno. Od škôlky až po maturitu býval na internáte a domov chodil len na víkendy. Hovorí, že to vníma ako peknú súčasť detstva. Na internát sa vždy tešil, bol medzi priateľmi a cez víkend si užil čas s rodinou.
„Nebral som to ako tragédiu, nikdy som nemal ani pocit, že by sa ma rodičia chceli zbaviť,“ odpovedá na otázku, či nebolo ťažké odchádzať už v detstve od rodiny. „Bolo to pre všetkých praktické, mal som tam svoju partiu. Skrátka to tak bolo a bol som spokojný,“ hovorí Adam.
Už počas tínedžerských čias mal blízko k počítačom, a od nich sa dostal ku grafike. Hneď po škole sa zamestnal ako grafik v kaviarni, neskôr prešiel do Belasého motýľa, kde pracuje už takmer desať rokov.
Adam Burianek
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Bratislavský nomád
Celý ten čas žije v podstate sám. Má to však svoje úskalia.
„Som taký bratislavský nomád,“ usmieva sa Adam.
Najprv býval v Podunajských Biskupiciach, no nájom mu stúpol tak, že byt si už nemohol dovoliť. Sedem rokov preto býval na Dlhých dieloch u svojho osobného asistenta. Keď sa neskôr objavila možnosť získať mestský byt v Ružinove, podal si žiadosť, doložil potrebné dokumenty a nakoniec mu ju schválili. V máji 2022 sa tam nasťahoval.
Odvtedy žije neďaleko svojej práce v Ružinove. V byte je spokojný a nevie si predstaviť, čo by bez neho robil. V Bratislave, kde viac ako 70 percent obyvateľov označilo dostupné bývanie za najväčší problém mesta, je hľadanie bezbariérového bývania obzvlášť náročné. Za bezbariérové byty sa navyše podľa Adama občas vydávajú aj také, ktoré úplne bezbariérové nie sú.
„Niekedy za bezbariérový byt považujú aj taký, ktorý má niekde jeden schod, prípadne k nemu vedie výťah. Aj jediný schod je však pre mňa neprekonateľná bariéra a aj bezbariérový byt s výťahom sa zmení na bariérový, ak dôjde k poruche výťahu,“ vysvetľuje Adam.
Tridsiatnik priznáva, že žije v neistote. Jeho plný invalidný dôchodok by mu nepokryl ani nájom. Ak chce zostať v bezbariérovom byte, v ktorom žije, celkový príjem – teda jeho mzda a invalidný dôchodok dovedna – nesmie presahovať spomínaný päťnásobok životného minima, teda približne 1 400 eur.
Pri bezbariérových bytoch platí, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím žijúca v tomto byte nesmie presiahnuť finančný limit hornej hranice mesačného príjmu – 5 násobok životného minima. Stanovená hranica je určená v súlade so zákonom č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov, ako aj v súlade s vyššie uvedenými všeobecne záväzným nariadením mestskej časti a hlavného mesta.
Demotivačný zárobok
Hoci táto čiastka nie je najnižšia, pre Adama je značne demotivačná. Hlavne preto, lebo kariérny posun by pre neho znamenal náročné hľadanie nového bývania a možno aj devastačné zvýšenie nákladov.
„Keď sčítam nájom a elektrinu, nájom ma momentálne stojí niečo vyše 500 eur mesačne. Keby som nepracoval, môj dôchodok by tieto náklady ani nepokryl – a to som ešte nič nejedol a nezaplatil ďalšie náklady, ktoré sú s mojím životom spojené,“ vysvetľuje Adam. Energia do práce mu pritom nechýba, prekáža mu fakt, že je v nej limitovaný. Bez práce by bol podľa vlastných slov „nahraný“, no keď pracuje, musí prepočítavať.
Mestská časť Ružinov hovorí, že mestské nájomné bývanie slúži ako záchranná sieť pre ľudí, ktorí si pre nízky príjem a zdravotný stav nedokážu nájsť bývanie sami.Ak domácnosť dlhodobo zarába viac, ako je päťnásobok životného minima, uvoľňuje sa miesto pre iných žiadateľov, ktorí sú v akútnej núdzi a čakajú v poradovníku.
Adam Burianek
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
„V prípade, ak by výška príjmu presiahla stanovený limit, mestská časť by postupovala v rozpore so zákonom. Mestská časť by vedela tejto osobe poskytnúť bývanie z dôvodu hodného osobitného zreteľa ešte aspoň na jeden ďalší rok t. j. poskytla by danej osobe akoby ,prechodné obdobie’ za účelom vyriešiť si bytovú situáciu svojpomocne,“ uviedla Tatiana Tóthová, vedúca komunikačného oddelenia Mestskej časti Ružinov.
Mapa komerčných bezbariérových bytov v Bratislave neexistuje. Mesto má vo svojom vlastníctve 11, mestská časť Ružinov eviduje ďalších šesť. Mesto Bratislava avizuje, že v rozpracovaných projektoch pripravuje aj ďalších 12 plnohodnotne bezbariérových bytov. V takýchto bytoch, ktoré sú vo vlastníctve mesta, príjmové limity nemajú. Tie platia len v bytoch vo výlučnom vlastníctve mesta Ružinov.
Pri bežnom mestskom byte je príjmový limit podľa Adama logický, pri bezbariérovom byte však naráža na otázku, či štát a samospráva kompenzujú chudobu alebo bariéru spôsobenú postihnutím.
„Často hovorím, že takáto pomoc by mala byť kompenzáciou ťažkého zdravotného postihnutia, nie kompenzáciou chudoby. Človek neprestane mať postihnutie len preto, že si zarobí viac. Špecifické pomôcky sú také drahé, že si ich človek z bežného platu nemôže dovoliť. Príjmové limity tak nútia ľudí zostať na nízkej mzde a byť za ňu radi,“ priznáva Adam.
Kto má vytvoriť podmienky?
S Adamom sme sa stretli v jeho práci v organizácii muskulárnych dystrofikov s názvom Belasý motýľ. Rozľahlá bezbariérová kancelária je tak trochu zázračným miestom, ktoré ukazuje, čo všetko sa dá, ak sa vytvoria tie správne podmienky. Nenájdete tu jediný schod ani rohožku. Bariérou pre človeka na vozíku môže byť aj jeden centimeter.
„Ak si tie podmienky nevytvoríme sami, nevytvorí nám ich nikto,” usmeje sa riaditeľka Andrea Madunová pri našej poznámke, že vytvorili úžasný priestor.
Adam spomína, ako ho raz práve rohožka takmer stála zlatú medailu. „Týždeň pred odchodom na medzinárodný turnaj v bocci som spadol z vozíka kvôli rohožke. Bolelo ma to, ale odmietol som ísť k lekárke, lebo by mi zakázala ísť na turnaj. Išiel som a vyhral som zlato,” usmieva sa.
V Belasom motýľovi, ktorý pomáha stovkám ľudí na celom Slovensku popasovať sa s ťažkými muskulárnymi ochoreniami, pracuje desať ľudí na vozíku. Okrem nich sú tam len dvaja osobní asistenti, ktorí im pomáhajú s tým, kam ich možnosti nesiahajú.
Zamestnanci tu majú ľudia všetko, čo potrebujú na to, aby mohli zúročiť svoje schopnosti a talenty. A dokážu pomôcť stovkám ľudí na celom Slovensku, ktorí prepadávajú cez pomoc štátu. Vybavujú im pomôcky, rehabilitácie, vedia ich nasmerovať v slovenskom sociálnom aj zdravotnom systéme.
Adam Burianek
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Adam pripomína, že svoju prácu má veľmi rád a je v nej spokojný, priznáva však, že kvôli limitom je pre neho akýkoľvek kariérny rast tabu. Priemerná mzda v okrese Bratislava II, kam patrí aj Ružinov, pritom v roku 2024 bola viac ako 2 200 eur.
„Je to pre mňa kariérne veľmi demotivujúce. Pozeral som si platové kalkulačky a s mojím vzdelaním a praxou by som si na trhu práce mohol pýtať sumu, ktorá limit presahuje. Kvôli nariadeniam som však nútený pracovať za menej, hoci by som si vďaka povahe svojej práce mohol pýtať oveľa viac,“ priznáva, že aby neprišiel o byt, musel sa dobrovoľne uspokojiť s minimálnou mzdou.
Adam verí, že keby limity zmizli, komunita ľudí so zdravotným znevýhodnením by sa zmenila. „Stali by sme sa platiacimi zákazníkmi, už by sme neboli len sociálne prípady. Náš status by sa zmenil. Spoločnosť by nás brala vážnejšie. V našej komunite po tom všetci túžime – aby nás nebrali infantilne. Aby nevideli vozík a nepremietli si ho hneď do kočíka.“
Adam pripomína, že Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím hovorí o rešpekte k dôstojnosti osôb so zdravotným postihnutím, o ich práve na prácu na rovnakom základe ako ostatní a aj o práve na primeranú životnú úroveň vrátane prístupu k bývaniu.
„Prax však ukazuje presný opak. Životné náklady sú príliš vysoké na to, aby ich človek zvládol len s dôchodkom, a príjmové limity ma zhora tlačia k zemi. Človek si potom povie, načo sa vôbec snažiť. Nerád som negatívny, ale je to tak.“