Savita Wagnerová slúžila ako zdravotníčka v prvej línii. Mame však klamala, že pracuje v lazarete 50 kilometrov od frontu.
„Savita vôbec nebola vojnový typ. Nikdy si nepozrela ani vojnový film, nezniesla pohľad na krv. Keby mi to bol niekto spomenul pred piatimi rokmi, bola by som povedala, že je to absolútny nezmysel,“ uviedla pre tlačovú agentúru DPA jej 73-ročná mama.
Až po jej smrti si uvedomila, že ju vlastne ani dobre nepoznala. Dcérini druhovia z medzinárodnej légie chválili jej odvahu, dostala štyri medaily za statočnosť.
Zabili ju už pred dvoma rokmi, ale vďaka knihe sa jej príbeh opäť dostal k ľuďom. Posledná správa z jej denníka má dátum 30. január 2024.
Medzinárodná jednotka vtedy bojovala pri meste Svatove v Luhanskej oblasti na východe Ukrajiny. Savita v ten deň len o vlások unikla smrti, keď ju tesne minula črepina z delostreleckého granátu. „Mám také šťatie ako nikto iný na svete!“ poznačila si 36-ročná Nemka.
Asi to zakríkla, lebo už na druhý deň sa situácia zopakovala, no tentoraz bez happy endu. Keď sa Savita pokúšala ošetriť dvoch zranených vojakov z Kolumbie, črepina z ruského granátu jej zasiahla krčnú tepnu. Nebolo jej pomoci, zomrela na mieste.
Vstup do ukrajinskej armády
Čo vlastne mladú Nemku, u ktorej v dospelosti zistili autizmus, priviedlo k službe v ukrajinskej armáde? Savita Diana Wagnerová, ako sa celým menom volala, vyrastala v Bonne. Jej otec bol policajt, matka administratívna pracovníčka.
Po maturite si vybrala medicínu, ale po dvoch rokoch štúdia to vzdala. Možno naozaj nezniesla pohľad na krv. Istý čas doučovala žiakov matematiku, latinčinu a nemčinu, neskôr pracovala ako webová dizajnérka.
V roku 2018 sa vydala za kanadského softvérového špecialistu Karla Steneruda, ktorý sa kvôli nej presťahoval do Nemecka. Usadili sa v Halle, kde začala študovať matematiku.
Čítajte viac Vydrží obranný val proti Rusku? Prečo Putin od Ukrajiny žiada celý Donbas
Zlom nastal vo februári 2022, keď Rusi spustili rozsiahlu inváziu na Ukrajinu. To Savitu tak pobúrilo, že sa nechcela iba nečinne prizerať. Už v marci sa s autom vydala do Kyjeva, aby tam dopravila humanitárnu pomoc, a v tejto činnosti pokračovala.
Keď raz viezla novinárov zo Západu cez oblasti oslobodené Ukrajincami, dojali ju scény, ktoré videla. „Aj keď ste ľuďom dali len bochník chleba, išli vám bozkávať nohy. A potom sme zistili, že Rusi ľudí mučili,“ prezradila nemeckej stanici Deutsche Welle (DW) ešte v roku 2022.
Videla i obete ruskej masakry v Buči a dospela k presvedčeniu, že rozvážať lieky a potraviny nestačí, treba robiť viac.
A tak sa dobrovoľne prihlásila do ukrajinskej armády. Chcela využiť to, že absolvovala niekoľko semestrov medicíny, a slúžiť ako sanitárka, ale nebolo to ľahké.
Po dvoch mesiacoch základného výcviku ju v júni 2022 odvelili ku Charkovu – ako pešiačku do légie zloženej z cudzincov, ktorá patrila pod 49. peší prápor „karpatskej Siče“.
Lož pre matku
Kým z nej urobili zdravotníčku, strávila celé týždne v zákopoch. „Boli sme 24 hodín denne v prvej línii,“ opísala pre DW. „Ste v nejakom lese, uprostred ničoho… Niekde začujete výstrel, a potom už proste iba strieľate smerom k Rusom,“ priblížila.
Pre mladú ženu zvyknutú na pohodlie to bol šok. Vojaci nemali ani tečúcu vodu či toalety. „Sprchovala som sa v daždi. Vždy som bola vďačná, keď pršalo,“ zaspomínala si Savita s volacím znakom „Snake“ (Had).
„Stále je chladno a vlhko. Všetky veci, oblečenie, spacák, jednoducho všetko je neustále vlhké. Všade je hmyz, pavúky a slimáky. Na lôžku, v jedle aj pod oblečením,“ posťažovala sa.
V denníku priznala, že to, čo zažíva na fronte, je „peklo“. „Samozrejme. že mám strach,“ zdôverila sa. Najviac sa vraj bála, aby po zranení neochrnula alebo aby nepadla do ruského zajatia. O súcit však neprosila, veď pre to „peklo“ sa rozhodla dobrovoľne.
Ako poznamenala, v skutočne nebezpečných situáciách ani nie je čas báť sa. Musela sa sústrediť na to, čo robí.
Čítajte viac Skončíte v priekope, vyhrážajú sa Rusi ľuďom na dobytých územiach Ukrajiny
„Necítim nič, kým mám pred sebou cieľ. Neviem, či je to profesionalita, alebo autistická vlastnosť. V každom prípade som šťastná, že môj mozog pracuje takým spôsobom,“ vysvetlila v denníku.
Zatiaľ čo sa mu zverovala s pocitmi, jej matka v Nemecku nemala o jej bojovom nasadení ani potuchy. Tajila to pred ňou, chcela ju ušetriť trápenia. Dokonca jej poslala falošné zábery s miestom, kde vraj pôsobí – ďaleko od frontovej línie.
„Ahoj, mami! Napadlo mi, že ťa možno poteší video. Tu robím niečo podobné ako zdravotná sestra,“ prihovorila sa jej na zázname.
Jej oči videli, čo vidieť nechceli
Mama Savite to klamstvo nezazlieva. „Spravila to, aby ma chránila. Inak by som nevedela zaspať. Ušetrila ma toho. A zabrániť by som tomu aj tak nedokázala. Keď si niečo vzala do hlavy, nedala sa ničím odradiť,“ uviedla pre DPA.
Vojačkin manžel poznal pravdu, ale jej rozhodnutie rešpektoval. „Na jednej strane som chcel, aby sa vrátila. Na druhej strane som však vedel, že robí niečo, v čo naozaj verí. Bojovala za slobodu Európy, nielen Ukrajiny. Na Západe slobodu často berieme ako samozrejmosť,“ zdôraznil Stenerud.
Raz to už vyzeralo, že mama tajomstvo predsa len odhalí. Keď Savita nereagovala na jej naliehanie, aby prišla na dovolenku do Nemecka, oznámila jej, že ju teda navštívi na Ukrajine. „Vtedy ju pochytila panika. Ktorý zákop by asi tak uviedla ako adresu?“ opísala Ula Wagnerová.
Čítajte viac Putinova prevýchova v praxi. Ako sa z ukrajinských detí robia ruskí vlastenci
Savita sa napokon vynašla. Matke navrhla, aby sa začiatkom januára 2024 stretli v Kyjeve, kde bude i jej manžel. Keď sa tam potom zišli, mama postrehla, ako veľmi sa jej dcéra zmenila.
„Mala som dojem, že mám pred sebou iného človeka. Boli to hlavne jej oči, ktoré sa zmenili. Mali hĺbku, aká v nich predtým nebola. Dnes mi je už, pravdaže, jasné, prečo. Tie oči videli veci, ktoré človek nechce vidieť,“ objasnila.
O mesiac neskôr, 14. februára 2024, sa Wagnerová do Kyjeva vrátila, aby sa v Katedrále sv. Michala rozlúčila s dcérou. Na obrade s dojatím počúvala, ako Savita zachránila desiatky spolubojovníkov.
Dve z jej medailí, ako aj časť výstroja, medzitým putovali do múzea v Bonne. A jej denník upravený manželom, ktorý najprv vyšiel v angličtine, teraz preložili do nemčiny a ukrajinčiny.
Wagnerová tiež ohlásila, že plánuje predať rodičovský dom v centre Bonnu a zisk použiť na založenie nadácie, ktorá by financovala humanitné projekty na Ukrajine.
„Je pre mňa dôležité, aby sa na dcéru nezabudlo,“ zdôvodnila pre DPA a zamyslela sa nad tým, ako by to Savita asi prijala: „Povedala by: Mama, robíš dobre.“