Boli pýchou regiónov, dnes stoja v ceste developerom. Slovensko prichádza o industriálne poklady

Slovensko je na svoju veľkosť plné industriálneho dedičstva, ktoré sme desaťročia prehliadali. Továrne, cukrovary či fabriky sa dnes dostávajú do popredia a ich objavovanie sa stalo trendom. Z niektorých sú vďaka tomu pamiatky či bývanie. Sú však aj také, o ktoré sme nenávratne prišli. Čo rozhoduje o tom, či dostanú druhý život, alebo skončia pod bagrami?  

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že priemysel Slovenska rozvinuli najmä roky socializmu, krajina je s ním spätá po celé stáročia. Okrem toho, že baníctvo u nás existovalo od stredoveku, v 19. a 20. storočí priemysel ako taký výrazne rozšírila industrializácia Československa.

Vzhľadom na to, že priemysel sa vrstvil v priebehu stoviek rokov a naprieč viacerým odvetviami, každá etapa zanechala iný typ stavieb. Zachovali sa tak bane, huty, železiarne či továrne, cukrovary, mlyny aj teplárne a železničné alebo dopravné stavby ako depá, ale aj plynojemy a teplárne či veľké chemické a strojárske komplexy z 20. storočia.

„Každá z nich je svojim spôsobom nenahraditeľná a v rámci typológie jedinečná. Za najcennejšie môžeme považovať technické pamiatky z čias prvej priemyselnej revolúcie, napríklad drevouhoľné vysoké pece či objekty po baníctve a hutníctve,” potvrdil Lukáš Patera z organizácie Čierne diery, ktorá sa venuje mapovaniu a záchrane priemyselných a historicky hodnotných stavieb.

Priemyselné stavby budovali krajinu

Banská Štiavnica, Kremnica či okolie Slovenského rudohoria nie sú historicky výrazné náhodou. Dôvodom rozvoja bolo aj to, že sa umiestnili pri dôležitých zdrojoch surovín. Najmä stredné Slovensko bolo bohaté na zlato, striebro, meď a železnú rudu. S príchodom industrializácie sa ťažba rúd prehĺbila a na prelome 18. a 19. storočia tu vďaka tomu vznikli hámre, huty, železiarne, valcovne, sklárne, papierne, textilky či mlyny.

„Ikonickými sú hlavne vysoké pece Etelka v Nižnej Slanej a Karol vo Vlachove, či pozostatky po hutách v Sirku, Drnave, Hrlici, Bretke či Betliari. Ani jedna z nich nie je náležite opravená a niektorým hrozí zánik či degradácia,” zdôraznil Patera.

Huta Etelka v Nižnej Slanej je vzácnou technickou pamiatkou z roku 1867, ktorú dal postaviť gróf Emanuel Andrássy, prezývaný „Železný gróf“. Vysoká pec slúžila na spracovanie sideritovej rudy a patrila k významným centrám železiarskej výroby na Gemeri. V prevádzke bola do roku 1907, pričom v roku 1898 vyrobila až 6 300 ton surového železa.

Huta Karol vo Vlachove vznikla v 19. storočí a zachovaná vysoká pec z roku 1870 patrí medzi vzácne technické pamiatky dokumentujúce historickú výrobu železa na drevnom uhlí. Z pôvodného komplexu sa po asanácii okolitých budov zachovala iba vysoká pec, ktorú dnes spravuje Slovenské technické múzeum.

V podobnom stave ako stavby v banských regiónoch sú však dnes aj tehelne na juhu Slovenska. „Nájdeme tu pôvodné tehliarske pece s Hoffmannovou konštrukciou kruhovej pece. Všetky z nich dlhodobo chátrajú a hrozí im fyzická likvidácia, pritom takýchto pecí už na Slovensku veľa nemáme,” zdôraznil Patera. Za najunikátnejšie odborník považuje pece v Slatinke pri Lučenci alebo v Hájničke. „Tehelňa v Tornali má zrejme najkrajší továrenský komín u nás,” uzavrel.

Železnica priemysel ešte znásobila. Zrazu bolo možné vo veľkom prevážať suroviny, uhlie, výrobky aj ľudí. Pri železniciach a staniciach preto vyrastali depá, sklady, dielne a celé priemyselné areály. Po vzniku Československa sa priemysel ďalej rozvíjal.

„Priemyselné a technické stavby tvorili vždy súčasť sídel, poskytovali obyvateľom obživu, prácu, boli nositeľmi pokroku a modernizácie. Mnohé slovenské mestá a obce vďačia za svoj vznik alebo rozvoj práve priemyslu, vďaka nemu zas vznikali železnice, budovali sa robotnícke domy, školy, infraštruktúra a mestá sa rozvíjali,” zdôraznil hlbší význam areálov Patera. Aj tam, kde sú dnes hladové doliny, boli predtým živé výrobne držiace ekonomiku regiónov.

Zlá socialistická architektúra?

Následne prišiel ešte výraznejší míľnik – socialistická industrializácia po roku 1948. Štát po vojne cielene budoval veľké podniky a to aj v regiónoch, ktoré dovtedy neboli také priemyselné. Vznikli obrovské komplexy ako závod na výrobu a spracovanie hliníka SNP v Žiari nad Hronom, VSŽ v Košiciach, Slovnaft v Bratislave, Kníhtlačiareň Svornosť či Považské strojárne.

Po roku 1989 veľká časť priemyslu zanikla a objekty zostali prázdne. Ešte dekády na to boli spojené so socializmom alebo vnímané ako zavadzajúca, nevyužiteľná architektúra. Zlom nastal až s ich popularizáciou – aj fenoménom okolo Čiernych dier, kedy mladšia generácia upriamila pozornosť na priemyselné budovy, o ktorých doteraz nevedela.

„Industriálne dedičstvo, hoci to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, je rovnocenné v porovnaní s ostatnými pamiatkami, ktoré na Slovensku bežne obdivujeme. Dôležité je chrániť priemyselné pamiatky alebo továrne, ktoré mali signifikantný význam pre mestá alebo obce, ktoré boli vo svojej minulosti závislé alebo priam charakteristické pre určitý druh priemyselnej výroby,” dodal Patera.

Čiernym dieram sa podarilo zviditeľniť pomocou sociálnych sietí, kde publikovali zaujímavé areály z regiónov, ale najviac ich preslávili riso grafiky s grafickými podobami týchto stavieb. Viaceré z nich sa uchovali iba na nich, no zároveň vďaka ich predaju prispelo občianske združenie na záchranu množstva ďalších pamiatok.

Vzácnym príkladom je napríklad oživenie kaštieľa Coburgovcov v Jelšave. Čierne diery pomohli s vybudovaním zážitkového ubytovania v jeho interiéri, čím sa darí stavbe zarábať na svoju obnovu. Síce kaštieľ nepatrí k industriálnym stavbám, jeho obyvatelia výrazne prispeli k rozvoju priemyslu na Slovensku. Rod Coburgovcov podnikal v železiarstve na Gemeri a Horehroní, no založil aj trnavské závody. Bývalé zlievarne sa podarilo zrenovovať a areál dnes využívajú menšie firmy.

Premena s rešpektom

Pre lukratívnu polohu starších komplexov sa budovy neraz stávajú obeťami developmentu. Pôvodné výrobne sú však podľa Pateru súčasťou tváre obcí a miest, a s demoláciou časť identity miesta zmizne.

„V mestskom prostredí pritom ponúkajú široké možnosti prestavby na nový účel. V zahraničí je to už čoraz bežnejšie, u nás sa situácia zlepšuje iba pomaly. Ako pozitívne príklady môžem uviesť napríklad Pradiareň 1900 v Bratislave alebo Jurkovičovu tepláreň, prípadne Tabačku Kulturfabrik v Košiciach,” uviedol odborník.

Oba príklady sú premenou tovární na kancelárie, obchody či reštaurácie a kultúrne priestory. Najviac ohrozené sú však budovy, ktoré stoja priamo v meste a majú potenciál ustúpiť bývaniu. Nedávno sa tlakom organizácie podarilo oddialiť demoláciu dvoch stavieb v bývalom areáli bratislavského Istrochemu – starú tepláreň a Vistru , kde sa plánuje výstavba bytov. Zatiaľ však nejde o definitívne uzavretú vec, vlastníci sa odvolali a rozhodovať bude ministerstvo kultúry. Pozitívnou premenou na bývanie je aj spomenutá tlačiareň Svornosť, z ktorej sú dnes Lofty Kominárska.

Vzácnym počinom je premena trnavského cukrovaru, ktorý koncom 19. storočia vyhorel. Na začiatku 20. storočia patril medzi najväčšie v strednej Európe. Významný bol aj pre samotnú premenu Trnavy na priemyselné mesto. Hoci historické jadro obnova čaká, v areáli je už nová zástavba stoviek bytov. Cukrovar tak ukazuje, že sú rôzne možnosti ako dedičstvo zachovať a podobne ako Istrochem, doplnia pôvodné objekty nové. Nevyužívaná časť sa tým opäť zaradí do mestského života a bude prínosom.

Industriálny objekt, ktorý sa dostal do širšieho povedomia aj cez Čierne diery, je bývalý pivovar Stein v Bratislave. Aktivisti a pamiatkari sa snažili presadiť ochranu viacerých hodnotných objektov – Spilku, varne so silom, vodnú vežu či historické pivnice. Z celého komplexu sa zachovala iba Spilka a okolo nej vznikol nový development s viac ako 400 bytmi a službami. Zachoval sa však iba na grafike.

„V súčasnosti, kedy sme svedkami rýchleho konca mnohých ikonických priemyselných stavieb, závodov či unikátnych technických budov narastá potreba dokumentovať a skúmať slovenský industriál a zachovať niečo pre ďalšie generácie,” vysvetlil za Čierne diery Patera.

O tom, či sa stavba zachová tak nerozhoduje iba jej popularita. Neraz nestačí ani architektonická či historická hodnota. Zaváži lokalita, vlastník, či bude vo výsledku pôvodná stavba životaschopná a ako veľa bytov či služieb má investor v pláne.

Slovensko podľa Pateru prišlo v uplynulých rokoch o mnoho vzácnych industriálnych pamiatok, od veľkých priemyselných komplexov až po malé, ale unikátne vidiecke vodné mlyny. Ďalším príkladom je úpravňa uhlia v Bani Handlovej, Patera spomína aj tehelňu v Brezničke. Zarezonovala aj demolácia budov textilnej továrne Merina v Trenčíne.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Slovensko
čierne diery
baníctvo
Gemer
pamiatky

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.