Britský expert na Rusko: Trump mení USA metódami Kremľa (Infosec report)

Trumpovi ľudia sa inšpirujú Putinovými metódami ovládania štátu a pripravujú si pôdu na to, aby sa udržali pri moci aj proti vôli voličov. Kushner a Witkoff vidia v Rusku príležitosť na výhodné obchody, zatiaľ čo Ukrajine ponúkajú „mier“, ktorý ohrozuje samotnú jej existenciu.  

Moskva presadzuje návrat k rozdeleniu sveta na sféry vplyvu a Washington jej vychádza v ústrety. Pre Slovensko by to znamenalo stratu možnosti slobodne rozhodovať o vlastnej bezpečnosti. Ak Európa nechce, aby sa ďalšie krajiny stali ľahkou korisťou Putina, musí byť schopná brániť svojich členov aj bez pomoci Spojených štátov.

Vo videopodcaste sa dozviete:

• prečo majú miliardári v Amerike väčší vplyv na politiku než v Putinovom Rusku;

• čo by Slovensku zostalo z práva rozhodovať o sebe, keby si veľmoci opäť rozdelili svet;

• ako môže vláda zastrašovať ľudí aj klamstvom, ktoré vyvracajú zábery zo zabitia civilistov;

• že Trumpovým vyjednávačom nejde o mier na Ukrajine, ale po zisky z Ruska;

• ako sa Trumpovi ľudia pripravujú na to, aby ich od moci neodstavila ani prípadná volebná porážka;

• ako môže Európa využiť štruktúry NATO a zároveň sa pripraviť na obranu bez americkej pomoci.

Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.

V seriáli Sky The War Game si viedol tím zastupujúci Rusko pri simulovanom útoku na Britániu. Vo Vilniuse si hral Putina pri simulácii kríz v Kaliningrade. Čo najdôležitejšie ste sa na týchto cvičeniach naučili o správaní Ruska a západných krajín pod tlakom?

Úplne na začiatok uveďme jednu vec na správnu mieru. Pri týchto cvičeniach nehráme Putina. Hráme fiktívneho ruského prezidenta, ktorý s ním môže zdieľať niektoré predstavy o svete a spôsob rozhodovania. Simulujeme však všeobecnú ruskú reakciu.

Učiť sa pritom majú predovšetkým ľudia v modrom tíme, nie tí v červenom, ruskom. Modrý tím zastupuje obete ruskej agresie a hľadá odpovede na všetko, čo proti nim Rusko môže podniknúť.

Práve to je hlavným zmyslom mnohých týchto vojenských hier, cvičení, scenárov a simulácií. Stranu, ktorá sa bráni, vystavujeme tlaku v situácii, keď sa Rusko správa ako Rusko. Robíme to preto, že títo ľudia sa s tým vo svojej doterajšej kariére vôbec nemuseli stretnúť.

Členovia červeného tímu dlhodobo skúmajú ruské prostriedky aj to, ako ich Rusko využíva. Spravidla sú to odborníci s desaťročiami skúseností. Práve z ich poznatkov vždy vychádzame, keď pripravujeme úlohy, s ktorými sa musí vyrovnať modrý tím. Učiť sa teda majú predovšetkým obrancovia, či už sú to britskí politici, alebo predstavitelia NATO. Musia vedieť, čomu budú čeliť, ak sa Rusko jedného dňa rozhodne ich schopnosti preveriť.

Ak si niekto chce vypočuť, ako to celé vyzerá v praxi, pri druhom cvičení, ktoré si spomínal, sa k interným debatám verejne nedostane. Išlo o vilniuský scenár: čo všetko sa môže pokaziť v Kaliningrade a spôsobiť Rusku veľké problémy v tejto jeho exkláve oddelenej územím NATO.

Sky však ponúka aj podcastovú verziu, ktorá je oveľa dostupnejšia než televízna. Počuť v nej môžete obe strany, červenú aj modrú, ako zvažujú svoje rozhodnutia. Oveľa lepšie tak poslucháčom priblíži, ako tieto simulácie fungujú. Aj ten podcast sa volá The War Game. Sky ho sprístupnila zadarmo v polovici roka 2025 a dá sa voľne stiahnuť napríklad na Spotify.

V knihe Americký prevrat sa na Spojené štáty pozeráš cez svoje poznatky o Rusku. Čo ti ako prvé pripadalo povedomé a kedy si si to všimol?

Kniha sa počas písania menila. Spočiatku mala byť o tom, ako Trumpova administratíva svojou zahraničnou politikou napĺňa mnohé dlhodobé ciele Ruska. V tomto zmysle jej korene siahajú ďaleko do minulosti.

Podklady som zbieral už počas prvej Trumpovej vlády, pretože už vtedy bolo jasné, s akým odhodlaním presadzuje ruské ciele aj na úkor americkej národnej bezpečnosti.

Keď som v roku 2024 písal knihu „Kto bude brániť Európu?“, opisoval som v nej, čo bude znamenať Trumpov návrat: nevyhnutné problémy pre európsku bezpečnosť, keďže bude opäť ústretový k Rusku a menej k americkým spojencom.

Takto sa teda kniha začiatkom roka 2025 začala rodiť a začal som dávať dokopy tieto podklady. Počas prvých mesiacov Trumpovej vlády však vyšlo najavo, že sa deje niečo oveľa väčšie. To bola tá nečakaná vec, pre ktorú kniha dostala svoju dnešnú podobu.

Nešlo už ani tak o zahraničnú politiku okruhu Trumpových ľudí, ale o to, čo robí so samotnými Spojenými štátmi. O premenu americkej politiky a demokracie, o to, ako vyraďuje z hry ostatné mocenské centrá a sústreďuje moc v rukách prezidenta. Zároveň mení niektoré úplne nezávislé inštitúcie tak, aby prezidentovi slúžili.

Napríklad kedysi úplne nezávislé ministerstvo spravodlivosti dnes pevne ovládajú Trumpovi nominanti. Ministerstvo teraz svoje právomoci používa výsostne na politické ciele.

Povedomé mi to bolo preto, že sa tým opakovalo mnoho vecí, ktoré Vladimir Putin robil po nástupe k moci v Rusku asi pred štvrťstoročím. Aj preto patria dlhoroční pozorovatelia Ruska k tým, ktorí dnes dianie v Spojených štátoch vysvetľujú najzrozumiteľnejšie a najpresvedčivejšie. Myslím tým konkrétne dianie vnútri krajiny, nie to, čo Amerika robí iným štátom. Pri pohľade na Ameriku je týmto expertom na Rusko až desivo povedomé to, čo už raz videli v Rusku.

Nejde pritom iba o politické procesy. Napodobňujú aj konkrétne ruské postupy pri riadení vlastnej krajiny. Uvediem jeden príklad.

V ruštine existuje pojem telefónne právo. Znamená to, že mocní ľudia telefonicky prikazujú sudcom, koho majú uznať za vinného, na ako dlho ho odsúdiť a prípadne aj z čoho ho obviniť. Deje sa to však skryte.

V Spojených štátoch by ste niečo také nikdy nečakali. Dnes sa to však deje aj tam, s tým rozdielom oproti Rusku, že celkom otvorene. Trump ani nepociťuje potrebu tajiť, že justícii dáva politické pokyny: vyhľadať ľudí, ktorí sa mu nepáčia, stíhať ich a nájsť na nich niečo, z čoho ich možno obviniť, bez ohľadu na to, či vôbec daný trestný čin spáchali, alebo nie.

To je iba jeden z mnohých príkladov, ako dnes Trumpov okruh napodobňuje to, čo Rusko robí doma. A nielen napodobňuje, dokonca ho aj prekonáva.

Vieš vysvetliť, prečo je tá podobnosť taká veľká?

Tu sa veľmi ťažko zisťuje, odkiaľ Trumpov najbližší okruh čerpá túto inšpiráciu.

O vzťahu samotného Trumpa k ruskému vedeniu sa popísalo už naozaj veľa. Aj o tom, čo ho môže viesť k prioritám, ktoré presadzuje. Sú to ekonomické záujmy, kompromitujúce materiály, ktoré naňho majú a ktorými ho vydierajú, alebo jednoducho ideologické sympatie? O tom všetkom sa napísalo už veľa hrubých kníh.

Stále však nevieme, kto je tá osoba z Trumpovho úzkeho okruhu, ktorá vymýšľa konkrétne kroky a zostavuje jeho stratégiu. Niekto z Trumpovho vnútorného kruhu si totiž preštudoval návod, ako autoritársky ovládnuť štát. Naštudoval si, ako sa môže jeho skupina dostať k moci a rozvrátiť demokraciu tak, aby moc sústredila do vlastných rúk.

Donald Trump pritom nie je známy ani ako vášnivý čitateľ, ani ako stratég. Mali by sme sa teda pýtať: kto ďalší z jeho vnútorného kruhu celý tento proces riadi? Kto takto rýchlo uskutočňuje tento mimoriadne ucelený a premyslený plán rozvratu toľkých demokratických inštitúcií v Spojených štátoch?

Na túto otázku ešte nemáme odpoveď.

Ako by vyzerali vzťahy USA so zvyškom sveta, keby sa naplnili ciele Kremľa?

Paradoxne, našťastie sa na túto otázku odpovedá ľahšie. Rusko totiž veľmi jasne povedalo, čo od Spojených štátov chce a aké miesto vo svete si predstavuje, keď mu Amerika prestane brániť v rozširovaní vlastnej moci.

Rusko chce byť súčasťou multipolárneho sveta, v ktorom nebude pod nadvládou Spojených štátov. Chce byť samostatným mocenským centrom s vlastnou sférou vplyvu.

Práve tieto ruské ambície sa dnes odrážajú aj v amerických dokumentoch o národnej bezpečnosti. Národná bezpečnostná stratégia z dielne Trumpovho Bieleho domu preberá ruský slovník sfér vplyvu. Spojené štáty podľa nej ustupujú zo svojej globálnej úlohy a sústreďujú sa výlučne na západnú pologuľu, presne tam, kde ich Rusko chce mať.

A to nie je všetko. Keď sa hlbšie pozrieš na to, kde Rusko tieto predstavy naozaj formulovalo, uvidíš zhody, ozveny aj priame preberanie formulácií starých niekoľko dekád. Dnes sa opakujú v amerických dokumentoch aj vo vyjadreniach, ktoré opisujú ústup Spojených štátov z pozície svetovej veľmoci a ich premenu na regionálnu mocnosť.

Pri písaní takejto knihy je vlastne celkom ťažké vyhnúť sa neustálemu opakovaniu. Človek musí vedome odolávať pokušeniu zakončiť takmer každý odsek slovami: „No presne ako v Rusku.“

Dôkazov je však toľko, sú také podrobné a presvedčivé, že mi nechtiac vznikla kniha s poriadne hrubou časťou poznámok, citácií a odkazov na zdroje. Niektoré veci sú totiž naozaj neuveriteľné. Považoval som za dôležité, aby si ich ľudia mohli dohľadať a overiť sami, a nielen veriť tomu, čo som do knihy napísal.

Niektorí ľudia z nášho tábora považujú porovnanie ruského a amerického systému takmer za konšpiračnú teóriu. V roku 1991 zanikol Sovietsky zväz aj Varšavská zmluva. Zmenili sa hranice Ruska, jeho ideológia aj kontrola nad bývalými sovietskymi štátmi. Nakoľko sa zmenili jeho ciele voči Amerike?

Najprv k prvej časti tvojej otázky. Áno, aj ja by som bol rád, keby to všetko bola iba konšpiračná teória. Tým, ktorí dianie neskúmali do hĺbky a podrobne, sa nedá zazlievať, že im to pripadá ako nezmysel.

Jeden z recenzentov knihy, môj bývalý kolega z Chatham House, dokonca napísal: „Na prvý pohľad je to absurdné.“ A má pravdu. Keď však skúmate dôkazy, na konci dospejete k záveru: „Nie je to absurdné, je to výbušné.“

Tým, ktorí v tom vidia konšpiráciu, by som teda povedal: áno, skepticizmus vítam. Prečítajte si najprv moju knihu a až potom mi povedzte, čo si myslíte. Dal som si totiž naozaj záležať na tom, aby som zahrnul aj pohľady ľudí, ktorí veria Donaldovi Trumpovi a považujú ho za prínos pre Spojené štáty, pretože si myslia, že za všetkým stojí jeho ideológia Amerika na prvom mieste.

Cielene som ich oslovil a poslal som im rukopis. Vedel som, že s ním pravdepodobne budú ostro nesúhlasiť. Žiadal som ich o pripomienky a námietky: „Prosím, dokážte mi, že sa mýlim.“ Reakcia všetkých bola veľmi zaujímavá, pomerne nápadná a tiež úplne rovnaká.

Nikto z nich nevyjadril súhlas, avšak nikto nevyjadril ani nesúhlas. Bolo úplné ticho. Neprišli mi dokonca ani nadávky. Očividne sa teda so závermi knihy nedokázali stotožniť, ale zároveň neboli schopní dôkazy spochybniť. A to je podľa mňa jeden z najznepokojivejších signálov, že o konšpiračnú teóriu naozaj nejde.

A teraz k druhej časti tvojej otázky. Čo sa na konci studenej vojny vlastne zmenilo a ako sa vyvíjali ruské ambície?

Problém je podľa mňa v tom, že sa nezmenili vôbec. Istý čas mohla Európa ignorovať, čo Rusko hovorilo o svojich cieľoch, o svojom mieste vo svete aj o tom, na čo má podľa vlastného názoru nárok. Rusko totiž bolo dočasne slabé.

Prehliadalo sa však, že už za Borisa Jeľcina Rusko chcelo znovu spojiť všetky krajiny a územia, ktoré predtým ovládala Moskva, a opäť ich podriadiť svojej moci. Toto obdobie paradoxne mnohí považujú za vrchol vzťahov s Ruskom.

Potom prišiel šok, keď Rusko obnovilo svoju vojenskú silu a Vladimir Putin začal svoje požiadavky napokon presadzovať. Sledoval však ciele, ktoré zostávali celý čas rovnaké.

Aj preto sa v Americkom prevrate pri hľadaní koreňov ruských kampaní vraciame hlboko do sovietskych čias, nielen do obdobia po studenej vojne. Skúmame, ako Rusko tieto dlhodobé podvratné kampane viedlo v snahe vyvolať zmeny v americkej spoločnosti.

Podľa teba mnohí tvorcovia americkej politiky uprednostňujú vlastné obohacovanie a Rusko vnímajú ako obchodnú príležitosť. Ako to mení ich prístup k Ukrajine a čo sú od nej ochotní žiadať?

Zhodou okolností ma práve dnes ráno jedny britské noviny požiadali, aby som napísal presne o tomto: o protichodných cieľoch najmä dvoch hlavných amerických vyjednávačov Jareda Kushnera a Steva Witkoffa. Mierová dohoda s Ruskom sa nedá dosiahnuť, pretože ich prioritou nie je len mier, ale aj zisk.

Vychádza to z pohľadu na svet, v ktorom pri hľadaní trvalého riešenia konfliktu vôbec neberú do úvahy hrozbu, ktorú predstavuje Rusko pre samotné prežitie štátov na východnej hranici, na východnom krídle NATO.

Keď Witkoff a Kushner hovoria, že obnovenie toku plynu do Európy cez Ukrajinu je výhodné pre všetkých, alebo že všetci získajú, ak Rusko dosiahne svoje ciele a bude spokojné, prenášajú obchodnú logiku na otázku prežitia týchto krajín. A to je logika, ktorá proste nefunguje.

Aj preto vyjednávači opakovane skúšajú to isté a dúfajú, že výsledok bude iný. Ich návrhy navyše nevyhovujú ani Rusku, ani Ukrajine.

Rusko zisťuje, že môže žiadať viac, vynucovať si ďalšie ústupky a nakoniec ich aj dostane. Ukrajina vie, že ak pristúpi na predstavu mieru, ktorú dnes presadzujú Spojené štáty, bude to jej koniec.

Nemalo by nás teda prekvapovať, že sme už absolvovali viacero kôl takzvaných mierových rokovaní bez akéhokoľvek skutočného pokroku smerom k naozajstnému ukončeniu vojny.

Zároveň máme praktický dôkaz, že Rusko môže túto vojnu kedykoľvek zastaviť. Stačí si spomenúť na prímerie v ukrajinských Oleškách, na území okupovanom Ruskom. Na maličkom úseku frontu sa boje úplne zastavili. Ukazuje to, že Rusko ich môže naozaj kedykoľvek zastaviť.

Spojené štáty však jednoducho neboli ochotné vyvinúť na Moskvu taký tlak, aby ju k tomu naozaj prinútil.

Predstavme si, že Washington obmedzí vojenskú pomoc Ukrajine. Ako rozlíšiš ruský vplyv od prirodzenej snahy amerického politika minúť peniaze doma? Aké dôkazy pomáhajú určiť úlohu Ruska a kde jasnú odpoveď nedávajú?

Pri tomto konkrétnom príklade vznikol mýtus, ktorý šíria odporcovia pomoci Ukrajine: že peniaze putujú zo Spojených štátov na Ukrajinu a končia v niečích vreckách. Drvivá väčšina týchto peňazí sa pritom v skutočnosti minula priamo v Spojených štátoch na zbrane.

Za zbrane najprv platili Spojené štáty, neskôr európske mocnosti. Zákazky tak získavali práve tie americké firmy, ktoré majú podľa argumentu, ktorý spomínaš, z tých peňazí profitovať. Za ne sa kupovali zbrane pre Ukrajinu.

Takže keď sa tento tok peňazí zastaví a Spojené štáty povedia: „Nie, Európe nedovolíme kupovať americké zbrane pre Ukrajinu,“ musí za tým byť nejaký iný motív.

V tomto prípade ani v mnohých ďalších sa však nedá presne určiť spojenie medzi tým, čo chce dosiahnuť Rusko, a tým, čo robia Spojené štáty, teda mechanizmus, ktorý jedno jasne spája s druhým.

Vidíme, že sa to v mnohých prípadoch zhoduje. Nevidíme však, ako sa odovzdávajú pokyny či prenášajú idey, alebo ako sa Spojené štáty rozhodnú robiť niečo, čo presne zodpovedá ruským cieľom.

Na to by bolo potrebné podrobné a dôkladné kontrarozviedne vyšetrovanie, ktoré Spojené štáty doteraz nevykonali a odmietli vykonať.

Opisuješ, ako Trumpovi ľudia dosadzujú lojálnych úradníkov a obracajú justíciu proti oponentom. Ktorý príklad najlepšie ukazuje zmenu samotného systému vládnutia, nielen jednotlivých politických rozhodnutí?

Toto je celkom ťažká otázka, pretože tých príkladov je nesmierne veľa, ale myslím, že odpoveď možno uvidíme už čoskoro. A to je zároveň aj ďalšia pesimistická predpoveď mojej knihy, ktorá je takýchto predpovedí plná.

Tento rozhovor totiž nahrávame deň pred americkými doplňujúcimi voľbami. Veľká časť záverov mojej knihy opisuje, ako sa okruh ľudí okolo Trumpa pokúšal ochrániť pred dôsledkami volebnej porážky, či už v týchto, alebo prezidentských voľbách, a ako si pripravujú pôdu na to, aby zostal pri moci.

S ovládnutím amerického volebného systému nie sú až tak ďaleko, ako dúfali. Tento volebný systém je totiž oveľa decentralizovanejší než v mnohých iných krajinách a vo väčšej miere rozdelený medzi jednotlivé štáty.

Skupinka ľudí okolo Trumpa sa to všetko pokúšala dostať pod vlastnú kontrolu. Zabránili jej v tom však sudcovia a súdy nižších stupňov so slovami: „Nie, takto americký volebný systém nefunguje.“ Pripravujú sa však už aj na to, že ak nemôžu ovládať sčítavanie hlasov, výsledok volieb môže byť v ich neprospech.

Americká administratíva sústreďuje do svojich rúk všetky možné mocenské nástroje: ozbrojené sily, imigračný úrad ICE, ktorý funguje ako polovojenská sila, či ministerstvo spravodlivosti, ktoré trumpovci de facto využívajú ako politickú zbraň.

Ak by sa Trump pokúsil spochybniť výsledok volieb, má to dnes oveľa jednoduchšie než v januári 2021, keď sa naposledy pokúsil o prevrat.

Čo nám úloha technologických miliardárov, ako sú Musk či Zuckerberg, hovorí o tom, kto drží moc v Amerike? Čím sa ich vplyv líši od vplyvu ruských oligarchov?

Áno, Rusko sa stále označuje za oligarchiu, ale ako vieme, tento pojem v presnom význame neznamená vládu bohatých ľudí, ale vládu malej skupiny ľudí. V bežnej reči sa tým dnes však už myslí neúmerne veľký vplyv malej skupiny tých najbohatších na politiku.

V Rusku to už istý čas neplatí. Bohatí sú jednoducho ľudia, z ktorých majetku môže čerpať štát. Ak prejavia záujem ovplyvňovať politiku aj mimo záležitostí úzko spätých s ich vlastnou oblasťou, keď prekročia ten mantinel, vedia, že ich čakajú vážne následky.

V Spojených štátoch je to však inak. Zmenu vládnej politiky si tam jednoducho môžete zaplatiť a dnešný režim sa tým vôbec netají. Na rozdiel od Ruska, kde sa korupcia ešte stále skrýva, v Spojených štátoch je korupcia všetkým na očiach. V tomto zmysle si dnes označenie oligarchia oveľa viac zaslúžia Spojené štáty než Rusko.

Ale samozrejme, funguje to oboma smermi. Oligarchovia môžu cez Trumpov okruh ľudí nielen zväčšovať svoj majetok. Môžu tiež prejaviť lojalitu tým, že doma zabezpečia výsledky, ktoré si on želá.

Najzreteľnejšie to vidno nielen na technologických platformách, napríklad na Muskovej sieti X, kde sa pre sympatie k Trumpovým zámerom úplne zmenilo informačné prostredie. Vidno to aj v médiách ako celku.

Tie boli predtým rozdrobené a veľké mediálne skupiny už americkému informačnému priestoru nedominovali. Teraz sa to obracia. Oligarchovia naklonení Trumpovi sústreďujú vo svojich rukách čoraz viac možností, ako vysielať a šíriť informácie medzi ľudí.

Pre ľudí v Spojených štátoch je preto čoraz ťažšie získať jasný a presný obraz o tom, čo sa v krajine naozaj deje. Presne ako v Rusku.

Nie je to, samozrejme, nemožné. Kto sa posnaží, stále môže získať pohľad zvonku. Postupne je to však čoraz ťažšie.

Aj to prispieva k javu, ktorý pozorujeme v rozhovoroch s niektorými americkými priateľmi alebo kolegami. Zvnútra krajiny môže byť veľmi ťažké vidieť, aká radikálna premena nastala a aký skreslený obraz celoštátneho diania im vlastne médiá poskytujú.

Úrady tvrdili, že zdravotník Alex Pretti, ktorého v Minneapolise zabili agenti ICE, sa blížil so zbraňou. Podľa Reuters však na videu drží telefón. Čo dosiahnu zjavnou lžou, keď ľudia vidia, že oficiálna verzia nie je pravdivá?

Áno, je to tak. Tragické na tom však je, že nešlo iba o Alexa Prettiho, ale aj o niekoľko dní predtým zabitú Renee Good. Oficiálnu verziu úradov okamžite vyvrátili videá z miesta činu.

Úrady veľmi dobre vedeli, že klamú. Každý, kto tomu venoval pozornosť, vedel, že úrady klamú, a napriek tomu v týchto klamstvách pokračovali.

Navyše dali najavo, že páchatelia tej vraždy, tí maskovaní príslušníci polovojenských síl, ktorí sa vtedy potulovali ulicami, neponesú vôbec žiadnu zodpovednosť. Tým sa Spojené štáty radia do veľmi malého a veľmi nepríjemného klubu krajín, kde sa vám niečo takéto môže stať. S niečím takým si správanie západných liberálnych demokracií jednoducho nespájame.

Vyslovovanie a opakovanie zjavných lží má dva účinky. Po prvé, značná časť ľudí im jednoducho uverí. Nemajú čas alebo chuť pátrať hlbšie a sami si pozrieť tie videá, aby zistili, čo sa naozaj stalo.

Po druhé, ak si ich aj pozrú, je to pre nich ukážka moci. Ukážka toho, že nezáleží na pravde. Máte veriť tomu, čo hovoria úrady. Ak to spochybníte, viete, že to bude mať následky.

Aj takto sa dá dosiahnuť nielen potláčanie informácií, ale aj útlak ľudí. A opäť to, podobne ako všetko ostatné, veľmi presne kopíruje postupy, ktoré v Rusku pozorujeme už celé desaťročia, ba dokonca stáročia.

Čo by svet rozdelený na sféry vplyvu znamenal pre Slovensko, ktoré si už vybralo členstvo v EÚ a NATO? Rozhodovali by sme o svojich spojenectvách a bezpečnosti naozaj sami?

Je to mimoriadne nebezpečná situácia a inak sa to povedať nedá. Keď sa pozrieme na sféry vplyvu, o ktoré sa usiluje Rusko, ktoré si nárokuje Čína a ktoré teraz schvaľujú aj Spojené štáty, vzniká známy obraz.

Od druhej polovice roka 2025 používam na prednáškach mapu týchto vznikajúcich sfér vplyvu. Prednášam na štátnych akadémiách, školách NATO a ľuďom, ktorí týmto veciam musia rozumieť, a premietam im túto mapu.

Podstatné však je, že táto mapa vychádza z politickej geografie Orwellovho románu 1984. Dnes totiž vidíme schvaľovanie rozdelenia sveta na Euráziu, Východnú Áziu a Oceániu.

Európa sa v tomto usporiadaní ocitá pod nadvládou Ruska, rovnako ako jej východná časť ešte pred niekoľkými dekádami. Východná Ázia a Juhočínske more pod nadvládou Číny. Presne o to sa Čína usiluje a presne pred tým by Spojené štáty v minulosti svojich východoázijských spojencov chránili.

Spojené štáty sa sťahujú na západnú pologuľu, ku ktorej by patrili aj tie oporné body liberálnej demokracie, ktoré by ešte prežili. Je to pochmúrny obraz, no presne taký, o aký sa Rusko usilovalo.

Spomeňte si na takzvané návrhy zmlúv, ktoré Rusko v decembri 2021 predložilo: jeden NATO a druhý Spojeným štátom. Bol to akýsi zoznam ruských vianočných želaní. Jeho predstava sveta a najmä Európy znamenala odobrať celej strednej a východnej Európe ochranu pred Ruskom.

Nielen bezpečnostné záruky NATO, ale aj vojenskú silu všetkých spojencov, ktorí by tieto krajiny chceli pred Ruskom chrániť. A tiež odstrániť z celej tejto oblasti zbrane, ktoré by sa mohli Rusku postaviť, mohli ho ohroziť alebo odstrašiť.

Pri všetkých týchto ruských ambíciách ide vlastne o to, aby Rusko mohlo bez obmedzení ovládať krajiny, ktoré kedysi patrili do jeho sféry vplyvu, a aby to Spojené štáty, samozrejme, akceptovali.

Fico sa opakovane stretol s Putinom a Blanár s Lavrovom. Vláda tieto kontakty prezentuje ako pragmatickú spoluprácu, najmä v energetike. Ako si vysvetľuješ túto blízkosť ku Kremľu a čo k nej vedie vládu malej krajiny na východnom krídle NATO?

Pragmatické stretnutia a komunikácia sú, samozrejme, dôležité. Oveľa dôležitejšie však je, čo na nich skutočne zaznie. Rozhodujúci je výsledok: na čom sa Rusko naozaj dohodne a aký vplyv má táto dohoda na budúcnosť krajiny.

Rozhovory ako tieto treba hodnotiť podľa výsledku: na čom sa Slovensko s Ruskom naozaj dohodne, aký vplyv má Rusko na budúcnosť krajiny aj v kontexte všetkých demokratických organizácií, do ktorých Slovensko patrí.

Podľa toho treba tieto rozhovory hodnotiť. Nielen podľa toho, že sa konajú, ale podľa toho, čo sa na nich skutočne dohodne.

To práve nevieme. Slovensko prijalo nového ruského vojenského pridelenca so spolupracovníkmi a pravdepodobne pribudnú ďalší „diplomati“. Podľa niektorých odborníkov sa Rusko snaží zaplniť vákuum po Orbánovi a jeho spravodajské aktivity sa presúvajú z Maďarska na Slovensko. Dáva ti to zmysel?

To znie rozhodne veľmi vierohodne. Porovnajme to s tým, čo sa stane, keď Británia spolu s európskymi spojencami vyhostí veľké počty takzvaných ruských diplomatov, teda spravodajských dôstojníkov s diplomatickým krytím.

Ruské veľvyslanectvo v Londýne má potom menej ľudí. To v Dubline sa zrazu rozrastá. Presadzuje plány na obrovské rozšírenie svojho areálu aj budov a počet ľudí tam stúpa.

Je to teda bežné. Áno, stlačíte balón na jednom mieste a vyduje sa inde. V tomto prípade v krajine, ktorá je ochotná prijať ruských diplomatov, o ktorých inde nestoja.

Podľa toho, čo vieme, je dôvera spojencov v slovenskú vládu a spravodajské služby na historickom minime. O čo by Slovensko mohlo prísť, keby spojenci pochybovali, či môžu našej vláde zveriť citlivé informácie a vojenské plány?

NATO vždy tvorila pestrá skupina spojencov. V rôznych obdobiach mali niektorí z nich pochybnosti o spoľahlivosti tých ostatných. Je to pomerne bežná situácia, nič nové.

Už staré vtipy z obdobia pred rozšírením NATO, napríklad o krajinách ako Slovensko, hovorili o účasti niektorých krajín na rokovaniach slovami: „Pošlite im to, Moskvu dajte do kópie.“ Nie je to nič nezvyčajné.

Neďaleko odo mňa sídli centrum NATO na spracovanie a vyhodnocovanie spravodajských informácií. Ľudia zo všetkých členských krajín tam pracujú v jednej veľkej budove. Keď chcú komunikovať so svojimi vládami, odídu do malých oddelených domčekov v areáli, kde majú vlastné oddelené pracoviská.

Keď teda niekto zo spojencov zvažuje, čo aliancii poskytne, čo jej povie, počíta s najslabším článkom aj s najväčším rizikom, že sa tieto informácie môžu dostať do Moskvy.

Väčší problém pre alianciu ako celok je, že dnes sa tieto pochybnosti netýkajú len jednotlivých európskych členov, ale samotných Spojených štátov. Obmedzenie obojstrannej výmeny spravodajských informácií s nimi bude mať oveľa väčší význam než pri ktoromkoľvek jednotlivom európskom spojencovi.

To je jeden z veľkých problémov, o ktorých sa teraz v NATO zrejme veľmi diskrétne debatuje, aby sa našlo riešenie tejto novej situácie.

Varuješ, že trumpizmus pravdepodobne prežije Trumpa. Ktoré zmeny ho s najväčšou pravdepodobnosťou prežijú?

Nechajme politiku na chvíľku bokom a pozrime sa na niektoré zmeny, ktoré sme v Spojených štátoch už videli. Sú trvalé a nezvratné. Netýkajú sa politiky ani ekonomiky, ale samotnej prírody a krajiny.

Obchodné záujmy napojené na Trumpa prevalcovali zákony na ochranu životného prostredia, ľudí a zdravia takým spôsobom, že sa to už nebude dať napraviť. Národným parkom napríklad zmenšili územie, rezervácie narušila ťažba dreva, ropy a ďalšie odvetvia, ktoré po týchto územiach už dávno túžili. To sa nedá napraviť.

Americká administratíva tým spôsobila trvalé škody, opäť za nesmierne krátky čas od svojho nástupu k moci.

V politike, samozrejme, platí, že čím dlhšie to trvá, tým ťažšie sa to dá zvrátiť. Veľký zlom môže prísť už tento týždeň, keď uvidíme výsledky doplňujúcich volieb.

Ak sa výsledok nebude Trumpovmu okruhu ľudí páčiť a odmietne ho prijať, vznikne v americkej politike veľká kríza. Spôsob jej vyriešenia ovplyvní americkú politiku na roky, na celé dekády.

Optimisti, ktorí si myslia, že stačí prečkať ešte dva roky a Trump odíde, žiaľ, prehliadajú všetko, čo okruh ľudí okolo neho hovorí a robí.

Na konci svojho obdobia má Trump na výber. Buď dodrží literu ústavy a odíde, alebo urobí to, čo opakovane hlása: zostane prezidentom. Či už sa v rozpore s ústavou bude uchádzať o tretie funkčné obdobie, alebo sa jednoducho bude držať moci, ako sa o to pokúsil už v roku 2021.

Toto všetko hlboko otrasie americkým politickým a ústavným systémom. Využíva to slabinu americkej ústavy, ktorej tvorcovia jednoducho nepremýšľali nad tým, ako čeliť niekomu, ako je dnešný Trump, ako sú ľudia okolo neho. Ukázalo sa preto, že tá ústava sa dá prekvapivo ľahko obísť.

Ktoré dôsledky Trumpa a trumpizmu pre amerických spojencov by sa naprávali najťažšie a čo by znamenali pre medzinárodné vzťahy?

Ak sa naozaj uskutoční plán z Národnej bezpečnostnej stratégie z dielne Bieleho domu a Amerika ustúpi zo svojej globálnej úlohy na pozíciu regionálnej mocnosti západnej pologule, nechránené zostanú tie európske krajiny, ktoré sa doteraz spokojne spoliehali na bezpečnostný dáždnik Spojených štátov. Museli by sme zrazu začať čeliť nebezpečenstvám, pred ktorými nás chránil.

Ak to teda európske krajiny považujú za reálnu možnosť, už teraz by mali vynaložiť značné úsilie, aby sa na tento okamih pripravili. Nie všade však v Európe vidíme, že sa niečo také deje.

Niektoré krajiny vždy chápali povahu hrozby z východu a pripravovali sa na ňu dôsledne, ako najlepšie vedeli. Iné, najmä tie na západe kontinentu, akoby stále odmietali prijať túto realitu. Držia sa nádeje, že všetko dobre dopadne a Spojené štáty tu zostanú. Zatiaľ to, samozrejme, platí.

V americkom bezpečnostnom a obrannom záväzku voči Európe síce nastali drobné zmeny, no k plošnému sťahovaniu vojakov, techniky, vojenských útvarov, základní ani personálu zatiaľ nedošlo.

Všetko je stále na svojom mieste, a preto sa môžeme rozumne domnievať, že ak by ich v kríze povolali, plnili by úlohy, na ktoré sú tu.

Je v tom však háčik. Rusko totiž môže vidieť, že o túto príležitosť čoskoro príde. A práve tu vzniká veľké nebezpečenstvo. Ak Moskva usúdi, že Trump alebo človek, ktorý v jeho kruhu túto proruskú politiku riadi, môže čoskoro odísť z funkcie alebo byť odstavený, môže Kremeľ nadobudnúť pocit, že túto situáciu musí využiť. Musí využiť miznúcu príležitosť, kým nie je neskoro.

Vrchný veliteľ spojeneckých síl NATO generál Grynkewich vo Varšave potvrdil neochvejný záväzok USA k článku 5. Bývalý vysoký predstaviteľ NATO, s ktorým som hovoril, bol presvedčený, že bez súhlasu Bieleho domu by to nebolo možné.

Podľa mňa je dôležité odlišovať Trumpa i jeho okruh najbližších ľudí od Spojených štátov. Áno, zdá sa nepravdepodobné, že by Grynkewich niečo také povedal, keby nevedel, že si to môže dovoliť, a to napriek všetkým predchádzajúcim protichodným signálom z Bieleho domu.

Problém je v rozdiele medzi tým, čo ľudia okolo Trumpa hovoria, a tým, čo zvyšok amerického bezpečnostného aparátu naozaj robí. Opakovane sme videli, že konkrétne rozhodnutia jednotlivcov v Pentagóne, ktoré by poškodili európsku bezpečnosť, sa v skutočnosti nepresadili. Neuskutočnili sa. Označili ich za svojvoľné rozhodnutia a zrušili ich.

Sčasti to môžeme pripísať jednoducho nedostatku kapacity tejto už dnes veľmi malej skupinky ľudí, ktorá určuje americkú politiku. Niekedy sa zdá, že sa dokážu venovať len jednej veci naraz.

Možno je to iba otázka času, kým sa dostanú k tomu, čo vyhlásili za svoj cieľ v oblasti európskej bezpečnosti.

Medzitým, ako som už hovoril, zostávajú v systéme všetci tí ľudia, ktorí si naďalej robia svoju prácu, kým nedostanú pokyn prestať. Patrí medzi nich aj hlavný veliteľ spojeneckých síl v Európe, nech už zastáva akúkoľvek vysokú funkciu.

Iných ľudí zo špičiek americkej armády už vymenili. Buď namietali proti nezákonným rozkazom, alebo sa neriadili politickou líniou Bieleho domu.

Hlavný veliteľ spojeneckých síl v Európe Grynkewich však akosi na svojom mieste zostáva. A teda áno, ak ho po týchto slovách neodvolali, je zrejmé, že Biely dom do istej miery toleruje ubezpečenia, že Spojené štáty svoje záväzky voči spojencom dodržia.

Varuješ, že vláda môže ďalej organizovať voľby, no meniť pravidlá a sťažovať súperom politickú súťaž. Akú najdôležitejšiu poistku by malo Slovensko chrániť včas, skôr než sa takéto zmeny budú dať len ťažko zvrátiť?

Myslíš domácu slovenskú politiku alebo reakciu na to, čo sa deje v Spojených štátoch?

Myslím dianie v Spojených štátoch, ktoré inšpiruje autoritárskych lídrov po celom svete. Niektoré postupy možno uvidíme aj na budúci rok pri slovenských parlamentných voľbách.

Na tom, ako trumpovci uchopili moc v Spojených štátoch, bolo zarážajúce to, aké to bolo celé jednoduché.

Na to, aby sa Trump dostal do svojho dnešného postavenia, nebolo treba veľa. Napokon si to vyskúšal už počas prvého funkčného obdobia. To preňho bolo mimoriadne frustrujúce, pretože sa nepresadilo nič z jeho najproruskejších zámerov.

On alebo človek, ktorý tento proces pripravuje a riadi, sa však vrátil s plánom. Najprv bol zneškodnený Najvyšší súd, potom sa ignoroval Kongres. Ukázalo sa, že ústavných poistiek, ktoré by Trumpovi bránili robiť si v podstate čokoľvek, je naozaj veľmi málo. Ako sám povedal, zistil, že to nikomu neprekáža.

Ako by to bolo dopadlo v inej krajine, závisí výlučne od toho, či jej ústavné usporiadanie obsahuje poistky, alebo ich ako v Spojených štátoch nemá, pretože vždy predpokladalo, že človek vo funkcii prezidenta bude konať vo verejnom záujme a bude aspoň do istej miery lojálny k svojej krajine a osobne slušný.

Ak sa na takýto predpoklad nespoliehate a vytvoríte poistky proti podobnému uchopeniu moci, môže vzniknúť konflikt, aký dnes vidíme v Poľsku. Systém však odolá najhorším pokusom o jeho zneužitie.

Podľa teba vojenská slabosť a neschopnosť konať spoločne obmedzili európsky vplyv na Washington. Dnes nevieme, či je americká podpora spoľahlivá. Čo by mali európske vlády zmeniť ako prvé, aby zabezpečili dôveryhodnú obranu krajín ako Slovensko, ak sa na USA nebude dať spoľahnúť ani po Trumpovi?

Áno, to už je jedna z vecí, ktoré sa mali dávno stať. Na ochranu európskej bezpečnosti potrebujeme nielen takzvanú koalíciu ochotných, ale jednoducho koalíciu schopných.

Krajiny s dostatočne veľkými ekonomikami, ktoré si dokážu zaistiť vlastnú obranu a zároveň podporiť spojencov, by už mali hľadať spôsoby, ako to urobiť.

Nemusia pritom NATO úplne obchádzať, pretože práve NATO poskytuje potrebnú štruktúru a infraštruktúru. Musia však byť pripravené aj na možnosť, že NATO s prevahou amerických predstaviteľov a pracovísk z akéhokoľvek dôvodu jednoducho nesplní svoju úlohu vtedy, keď to bude potrebné. Je čas vytvoriť aj iné možnosti, ako chrániť bezpečnosť celého európskeho kontinentu.

Ak totiž jednotlivé krajiny necháme odkázané samy na seba, pri ďalšom ruskom útoku sa stanú ľahkým terčom.

Vidíme to pomerne jasne. Na ktoré krajiny Rusko doteraz zaútočilo? Na Gruzínsko a Ukrajinu. A čo majú spoločné? Sú to krajiny, ktoré ešte neprijali do NATO.

Nechávať krajiny mimo spoločných bezpečnostných štruktúr je teda priama cesta k ďalšiemu konfliktu v Európe.

V knihe opisuješ aj nepríjemné scenáre budúcnosti Trumpa a Spojených štátov. Čo môžeme očakávať v najbližších dvoch rokoch a prípadne aj neskôr?

Spomínali sme, že Trump po skončení svojho ústavou vymedzeného druhého obdobia jednoducho odmietne odísť. To by, samozrejme, vyvolalo ústavnú krízu. Zdá sa však, že sa na ňu Trumpov okruh pripravuje: zjavne silnejšou politickou kontrolou armády, ovládaním bezpečnostných zložiek v hlavnom meste a polovojenskou silou, ktorá je lojálna predovšetkým trumpizmu.

Ten jej ľuďom dáva uplatnenie, zdroje a určitú moc, ktorú by inak nemali. To všetko vytvára podmienky na to, aby si moc naozaj dokázali uzurpovať.

Keď k tomu pridáme ohromujúco rýchle premeny americkej spoločnosti, áno, vyzerá to, že smerujeme naozaj do temných čias.

Problém je aj v tom, že Američania jednoducho nič podobné v živej pamäti nemajú. Ľudia v štátoch, ktoré stoja v prvých líniách, ľudia, ktorí žili v Rusku alebo v krajinách, ktoré sú Rusku blízke, z vlastnej skúsenosti vedia, že sa musia rozhodnúť, ako budú reagovať na politické zmeny doma.

Postavia sa na odpor a budú znášať prípadné následky, alebo ostanú ticho, podriadia sa, budú mať pokojný život a prijmú to, čo sa deje.

Toto je naozaj voľba, pred ktorou dnes stojí čoraz viac Američanov. Je to pre nich voľba, na akú nie sú zvyknutí a ktorá je im veľmi nepríjemná. Sčasti to vysvetľuje aj to, prečo sa zdá, že tak málo Američanov vystupuje proti tomu, čo sa teraz deje, a vôbec dáva svoj nesúhlas verejne najavo.

Vidia totiž následky. Vidia, ako sú úrady ochotné ničiť jednotlivcov, ktorí protestujú, či už vo vláde, alebo v ozbrojených silách, ale aj mimo nich. Napriek tomu sa stále nájdu ľudia, ktorí sa odvážne postavia systému na odpor. Je ich však príliš málo.