Presne tak, zmenil sa charakter toho vzťahu. V malých spoločenstvách fungovala spolupráca na základe priateľstva a reciprocity – niekto mi pomohol, tak som mu pomohol aj ja. Ekonómovia však hovoria aj o anonymnej spolupráci na úrovni celého sveta.
Tu už naše praveké inštinkty nepostačujú a potrebovali sme iné spoločenské technológie, ktoré zabezpečia, že ľudia budú motivovaní spolupracovať s úplnými cudzincami, ktorých v živote nevideli. Tou inovatívnou technológiou sa stal trh. Narazili sme naň kultúrnou evolúciou v podstate náhodou. Trh nasmeroval našu tendenciu zlepšovať si vlastný život k tomu, aby sme pomáhali a spolupracovali s cudzincami.
Sledovanie vlastných záujmov spomínal vo svojej známej knihe už aj otec modernej ekonómie Adam Smith.
Áno. Ľudia však často nechápu mechanizmus, prečo to funguje, lebo to pre nás nie je intuitívne. Z histórie sme boli zvyknutí na to, že spolupracujeme s ľuďmi preto, že im chceme pomôcť, z altruizmu a dobrých motívov pre spoločenstvo.
To je v súčasnosti častá kritika modernej spoločnosti – že je príliš neosobná, blízke vzťahy sa pretrhávajú a my bez emócií spolupracujeme s úplnými cudzincami. Čo si o tom myslíte?
Tá kritika je sčasti pravdivá, no musíme si povedať aj B. Keby sme chceli spolupracovať iba na základe vzťahov a emócií, spolupracovali by sme len s veľmi malým množstvom ľudí a boli by sme oveľa chudobnejší, lebo dnešné bohatstvo je tu vďaka spolupráci 8 miliárd ľudí.
V knihe popisujem dve základné pravidlá, ktoré trh využíva: konsenzus a konkurenciu. Konsenzus znamená, že zákazník je pán a môže na trhu povedať podnikateľovi „nie, ďakujem“. Podnikateľ si musí pýtať súhlas, a ak chce dosiahnuť zisk, musí slúžiť spotrebiteľom. Hoci na čele firiem stoja riaditelia, v skutočnosti o ich osude a smerovaní rozhodujú spotrebitelia svojím každodenným rozhodnutím nakúpiť alebo nenakúpiť.
Hovoríte, že sme bohatší vďaka spolupráci na celosvetovej úrovni. Veľa ľudí si však myslí, že ekonomická interakcia je „hra s nulovým súčtom“ – teda ak sa uskutoční obchod, tak je strana získa a tá druhá zase stratí. Čím si vysvetľujete, že ľudia takto rozmýšľajú?
Je to opäť spojené s našou minulosťou. Až 99 % času existencie homo sapiens sme hrali do určitej miery hry s nulovým súčtom. Keď si v kmeni niekto zobral väčší kus z uloveného mamuta, ten druhý ho mal zákonite menej. To vyformovalo naše inštinkty. V dnešnom svete ekonomického rastu a inovácií to už neplatí.
Ak na trhu fungujú konsenzus a konkurencia (hocikto môže prísť a bez povolenia vám konkurovať), najlepší spôsob, ako zbohatnúť, je slúžiť zákazníkom. V takom prostredí je spolupráca hrou s kladným súčtom, kde 1 + 1 = 3. Spolu vytvoríme viac hodnoty, než by dokázal každý zvlášť. Keďže v minulosti dlhé miléniá žiadny rast neexistoval, nie je to pre nás intuitívne.
Keď hovoríte o konkurencii, súvisí s tým aj možnosť krachu či bankrotu podnikateľa, ak neosloví dostatok zákazníkov. Na čo sú tie krachy dobré?
V prvom rade slúžia ako motivácia pre podnikateľov, aby sa viac snažili. Je to ako bič: cukrom je zisk, no trestom a peklom pre tých, čo zákazníkom dobre neslúžia, je strata. Okrem toho plnia aj informačnú funkciu. Vďaka krachu vieme zistiť, že využitie konkrétnych zdrojov nebolo pre spoločnosť efektívne.
Zobrali sa vzácne atómy, niečo sa vytvorilo, ale ukázalo sa, že sa pritom minulo viac zdrojov, než sa vytvorilo hodnoty. Potrebujeme mechanizmus, ktorý takéto zlé nápady vyselektuje z ekonomiky. Za socializmu túto rolu plnil plánovač – reálny človek, ktorý buchol po stole.
Na trhu sa to ale deje spontánne a osobne to nikto neovláda, vďaka čomu nepotrebujeme žiadneho „zlého policajta“. Podnikateľ jednoducho stratí cashflow, ide do strát a musí trh opustiť.
To znie teoreticky. V praxi predsa po celom svete vidíme firmy, ktoré prežívajú, aj keď sú v strate, lebo sú dotované a zachraňované štátmi.
To už je presne zásah do trhu, ktorý pokrivuje jeho informačnú funkciu selektovania neefektívnych nápadov. Ak do toho politici zasahujú dotáciami, problémom je, že na rozdiel od súkromných investorov, ktorí pri dlhodobej podpore stratovej firmy spália aspoň vlastné peniaze, politici míňajú na politickom trhu peniaze všetkých daňových poplatníkov.
Nedávni laureáti Nobelovej ceny prišli s tvrdením, že pre prosperitu národov a dobré fungovanie ekonomiky sú dôležité verejné inštitúcie. Nie je to v rozpore s vašim tvrdením?
Nie. Oni hovoria o tom, že potrebujeme takzvané inkluzívne inštitúcie, ktoré umožňujú hrať tie spomínané hry s kladným súčtom. Musia byť dodržiavané vlastnícke práva, musia fungovať súdy a polícia, a nesmú existovať deformácie v podobe špeciálnych privilégií či štátnych zákaziek pre spriatelených podnikateľov. To sú podmienky nutné pre fungovanie trhu v realite, nie je v tom žiaden rozpor.
Celosvetovo veľmi rezonuje aj téma roztvárania nožníc medzi chudobnými a bohatými. Ako sa na toto pozeráte z pohľadu budovania prosperity?
Najprv sa musíme pozrieť empiricky, či to vôbec je pravda. Príjmové nerovnosti vo svete sa za posledné dekády naopak zmenšujú, čo je spôsobené najmä extrémnym nárastom bohatstva v juhovýchodnej Ázii a v Afrike. Na Východe rástli príjmy jednoducho rýchlejšie ako na Západe.
Potom tu máme nerovnosti v bohatstve. Tie síce existujú, no sú spôsobené najmä tým, že dnešné úspešné firmy cielia na celosvetový trh a dokážu tak viac zbohatnúť. Tieto zarobené peniaze však investujú do kapitálu a zvyšovania efektivity. Ich bohatstvo sa premieta do nižších hraničných nákladov na všetky naše tovary a služby.
Preto dnes elektronika či oblečenie neustále lacnejú a všetci máme vyššiu životnú úroveň. Problémy vidíme tam, kde do toho zasahujú politici, napríklad pri bývaní. Štát tam na jednej strane dotuje dopyt bonusmi pre mladé rodiny a lacnejšími hypotékami, a na strane druhej škrtí ponuku reguláciami a pomalým stavebným konaním. Výsledkom sú, pochopiteľne, vysoké ceny.


Róbert Chovanculiak
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Niekto by sa však mohol opýtať: ako pomohol obyčajným ľuďom najbohatší muž planéty Elon Musk so svojimi miliardami?
Nechcem tu robiť obhajcu Elonovi Muskovi. Môžeme si zobrať napríklad Jeffa Bezosa a Amazon. Ten vybudoval extrémne úspešný stroj na uspokojovanie zákazníkov, vďaka ktorému je tovar dostupnejší a urobil úplnú revolúciu v maloobchode. Ak podnikateľ zbohatne čestne za dodržania pravidiel konsenzu a konkurencie, platí, že úspešný podnikateľ je zároveň spoločensky prospešný.
Pri Elonovi Muskovi to môže byť zložitejšie posúdiť napríklad pri štátnych zákazkách pre vesmírny program, kde neviem posúdiť, nakoľko to bolo férové. Ale jeho Tesla reálne vyšliapala cestu modernej elektromobilite a priniesla „proof of concept“, že sa dá komerčne urobiť auto, ktoré ľudia chcú a platia zaň. Takže dosiahol aj zisky, ktoré získal nepochybne čestne.
Vráťme sa k Bezosovi a Amazonu. Veľa ľudí ako aj odborári kritizujú, že jeho zamestnanci robia za minimálnu mzdu, kvôli čomu sú aj štrajky. Čiže na jednej strane tvrdíte, že vďaka nemu máme lacné tovary. Ale z pohľadu zamestnanca, je to naozaj taký prínos?
Amazon dokáže držať ceny tak nízko práve vďaka extrémne nízkym maržiam. Čo sa týka zamestnancov, Bezos ich tam predsa nenahnal bejzbalovými pálkami, ani nemáme žiadny otrokársky systém. On jednoducho ponúkol na trhu práce alternatívu, ktorá bola lepšia než ostatné možnosti, ktoré tí ľudia mali, a tak sa tam rozhodli pracovať.
Napokon, skladové centrum Amazonu v Galante zamestnáva množstvo Slovákov a tí sú tam spokojní. Keby Bezos a Amazon neexistovali, nebol by chudobnejší iba svet zákazníkov, ale aj samotní zamestnanci. Jeho vstupom sa totiž zvýšila konkurencia na trhu práce a on musel ľuďom ponúknuť o niečo lepšie podmienky, ako mali k dispozícii inde.
Keď sa bavíme o pracujúcich zamestnancoch, ako to vy vnímate z pohľadu budovania prosperity a bohatstva v rámci celého sveta – ako zlepšiť a zvyšovať príjmy zamestnancov?
To je taká klasická otázka, prečo na Slovensku človek robí v zásade rovnakú prácu ako v nemeckej fabrike a dostáva tretinový plat. Na to majú ekonómovia opäť odpoveď. My potrebujeme nielen extrémne produktívne fabriky, ako sú tie automobilky, ale potrebujeme, aby bol celkovo vysoký dopyt po práci a veľká konkurencia medzi zamestnávateľmi, aby sa o zamestnancov pobili.
Dnes sú u nás dve tretiny domácich malých a stredných firiem s veľmi nízkou produktivitou práce, ktoré jednoducho nemajú priestor na razantné zvyšovanie miezd. Keď tieto menšie firmy na trhu práce nedokážu zaplatiť viac, ani tie veľké produktívne zahraničné firmy nemusia platiť nemecké mzdy.
Keby ich mali platiť, vôbec by k nám predsa neprišli. Mimochodom, Slovensko už vôbec nepatrí medzi krajiny s veľmi nízkymi mzdovými nákladmi – aspoň podľa automobiliek máme celkové náklady na prácu vyššie už aj v porovnaní s krajinami ako Španielsko alebo Portugalsko.
Zásadný podiel na tom má fakt, že odvody platené zamestnávateľmi sú u nás druhé najvyššie v EÚ, myslím, že hneď po Francúzsku. Keď k hrubej mzde pripočítate všetky štátom vynútené náklady zamestnávateľa – dane, odvody, povinné dovolenky, turistické či cestovné poukazy a rôzne príplatky – všetko to tlačí finálnu cenu práce nahor. To však zamestnanec vo svojej peňaženke bohužiaľ nevidí.
Ale keď hovoríte, že je tu slabá konkurencia, tak aspoň rok-dva dozadu zamestnávatelia stále hovorili, že majú veľa neobsadených pozícií a dopyt tu je, hovorilo sa o 100-tisíc voľných miestach.
To stále platí, no tie miesta sú často v priemysle a v produktívnejších firmách, ktoré by mali priestor na zvyšovanie miezd. Problémom však zostáva tá obrovská časť, dve tretiny slovenských firiem s nízkou produktivitou. Inštitút finančnej politiky už dávnejšie vydal analýzu nazvanú „Lesk a bieda na Slovensku“, kde ukázali na túto nerovnováhu – máme tu pár produktívnych zahraničných spoločností, ktoré by mzdy zvyšovali, ale brzdí to veľká časť nekonkurencieschopných zamestnávateľov.
To je začarovaný kruh. Aké sú nevyhnutné kroky na to, aby sa domáci podnikatelia nakopli, produktivita sa zvýšila a dostali sme sa z toho von?
V prvom rade potrebujeme opätovný prúd zahraničných investícií. Slovensko sa stalo „čiernou dierou“, pričom za poslednú dekádu až dekádu a pol u nás evidujeme asi len polovičné investície oproti zvyšku V4. Pomohla by aj už zmieňovaná kreatívna deštrukcia – niektoré neefektívne firmy by mali skrachovať a uvoľniť priestor. Nato ale potrebujeme lepšie podnikateľské prostredie a najmä šikovných mladých ľudí, ktorí spravia úspešný startup a zbohatnú.
U nás sa na takých ľudí pozerá cez prsty. Ak aj niekto urobí úspešný startup, radšej odíde do Rakúska alebo do Česka. Kým napríklad Česi majú štyri takzvané unicorn firmy (firmy v hodnote vyše 1 miliardy dolárov) a v o niečo väčšom Švédsku ich majú skoro 60, my na Slovensku máme nula.
Títo podnikatelia, ktorí vynájdu nové spôsoby a užitočné bajty, vytvárajú na trhu tlak na rast miezd. Tieto kroky síce trvajú dlho, no politici ich môžu urýchľovať alebo spomaľovať. Na Slovensku to poslednú dekádu či dve iba spomaľujú.
Niekto by mohol povedať, že však tu máme napríklad ESET. Jedna asi najznámejšia technologická firma u nás, na ktorú si vždy všetci spomenieme. Ktorá je mimochodom tiež v Kalifornii. Takže by sme takýchto spoločností potrebovali oveľa viac. A do tejto firmy sa ešte pravidelne z istej politickej strany navážajú. Zaujímalo by ma, prečo je ten väčšinový pohľad slovenskej spoločnosti na podnikateľov skôr negatívny, respektíve nie je pozitívny? Čím sa dá vysvetliť táto nálada? Vy sa zaoberáte veľa aj vzdelávaním, súvisí to nejako aj so školstvom, alebo ide o hlbší kultúrny problém?
Je to skôr kultúrny problém, respektíve do značnej miery prirodzená vec. Ako sme hovorili, život v malých tlupách v praveku v nás zakorenil presvedčenie, že kto príliš vyskakoval a niečo nahromadil, zákonite vzal ostatným. Preto sa prirodzene pozeráme skepticky na tých, ktorí zbohatnú. Iné spoločnosti však tento inštinkt dokázali kultúrne prekryť a vytvoriť si normy, kde bohatých ľudí považujú za niečo pozitívne.
V USA vám napríklad obyvatelia s hrdosťou povedia o miestnych podnikateľoch, ktorí pre svoje mesto niečo vybudovali a úspešné založili. My sme u nás kedysi mali aspoň Baťu, ktorý bol vnímaný ako ohromný pozitívny vzor, ale príchod komunistov toto všetko rozbil a vyresetoval.
Teraz by sme to mali vybudovať znova. Vzdelávanie by k tomu možno sčasti pomohlo, no vzhľadom na to, že naše školstvo dnes zápasí so základnou gramotnosťou, som pomerne skeptický v tom, že by sme prostredníctvom neho dokázali účinne bojovať proti pravekým inštinktom a skepticizmu voči bohatým ľuďom.
Častá námietka hlavne od ľavičiarov znie, že ekonomický rast nemôže pokračovať donekonečna a mali by sme hľadieť skôr na udržateľnosť planéty. Ide to ruka v ruke s tým, čo hlásate?
Ja sa primárne nevenujem environmentálnym témam, ale v knihe vysvetľujem, prečo si myslím, že rásť dokážeme donekonečna. Množstvo atómov na planéte je síce konečné, no bohatstvo a blahobyt nie sú o množstve ropy, ale o tom, ako inovatívne dokážeme atómy rekombinovať a robiť to stále s menšou spotrebou.
Krásnym príkladom je plechovka Coca-Coly. V polovici 20. storočia vážila okolo 83 gramov, teda obsahovala obrovské množstvo hliníka. Neskôr sa jej váha zásadne zmenšovala a viete, kde vyrobili prvú plechovku, ktorá mala menej ako 10 gramov? V jednej fabrike na východnom Slovensku.
Akože tá úplne najmodernejšia plechovka bola prvýkrát vyrobená na Slovensku?
Áno, v jednej fabrike. Je to ukážka, ako vďaka inováciám v laboratóriu de facto „znásobíme“ dostupné množstvo hliníka na planéte, lebo stenšíme hrúbku steny a skombinujeme to s inými materiálmi.
Ale to nebola slovenská firma…
Presne tak, bol to znova zahraničný investor s know-how zo zahraničia. Toto je spôsob, ako dokážeme rásť donekonečna – s menej zdrojmi vymačkať viac hodnoty. Ekonomický rast, samozrejme, priniesol negatívne externality, ako je znečisťovanie a otepľovanie. Paradoxne to však dokážeme riešiť práve pomocou ekonomického rastu. Keď budeme bohatší, dokážeme viac investovať do technológií a inovácií, ktoré tieto negatívne externality znížia. Určite nie je cestou zastaviť rast.
Iným príkladom je svetlo. Keď sme v minulosti chceli svietiť, pálili sme drevo v krbe, čo vypúšťalo množstvo CO2 a bolo to veľmi neefektívne. Stálo to veľa peňazí a času. Svetlo, ktoré máme dnes, je tak extrémne efektívne, že nielenže musíme kvôli nemu málo pracovať a stojí málo peňazí, ale ak energiu vyrábame napríklad v atómových elektrárňach, má aj oveľa menšie environmentálne dopady.


Róbert Chovanculiak
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk