Budovateľ Robert Fico presadzuje investíciu za stámilióny. Zabudol však na dôležitý detail (názor Michala Saba)

Premiér chce silou-mocou liať nový betón namiesto toho, aby sa zamyslel, čo s odpadovou vodou. Len na východnom Slovensku ročne do riek odtečie vyše sto miliónov kubíkov vyčistenej vody.  

Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko.

Na Slovensku sa ikstýkrát otvára debata o megalomanských investíciách do nových vodných nádrží, akou je napríklad Tichý Potok na východe. Odhadované náklady na takýto projekt sa pohybujú v stovkách miliónov eur.

Premiér Robert Fico argumentuje narastajúcim vodným deficitom, klimatickou zmenou (ktorú si naveľa-naveľa všimol) a potrebou zabezpečiť dostatok vody pre región. S týmto cieľom by sa v podstate dalo súhlasiť.

Ale!

Ak chceme hovoriť o vodnej bezpečnosti v 21. storočí, mali by sme sa pozerať aj ďalej ako po prvú betónovú zdrž, a zameriavať sa na komplexné riešenia. Teda na množstvo menších či väčších riešení, ktoré spolu vytvoria udržateľný a ekologický systém.

Sto miliónov bez úžitku

Solídnym začiatkom pre následné kroky by dozaista bola napríklad informácia o tom, koľko vody už dnes máme k dispozícii a vieme ju vrátiť do používateľského cyklu. Jedným z riešení je opätovné využívanie vyčistených komunálnych odpadových vôd – teda princíp cirkulárneho vodného hospodárstva, ktorý sa v Európe čoraz viac presadzuje ako nástroj na zvládanie nedostatku vody v časoch stupňujúcich sa prejavov klimatickej zmeny.

Podľa oficiálnych údajov ministerstva životného prostredia, ktoré som získal cez infožiadosť, z čistiarní komunálnych odpadových vôd len na východnom Slovensku ročne do riek odtečie viac ako sto miliónov kubických metrov vyčistenej vody. Bez úžitku.

Nariadenie Európskej únie o minimálnych požiadavkách na opätovné využívanie vody pritom od júna 2023 vytvára rámec najmä pre využívanie regenerovanej vody na poľnohospodárske zavlažovanie a stanovuje tiež požiadavky na jej kvalitu, monitoring a riadenie rizík. Slovensko si však dobrovoľne zvolilo túto možnosť neuplatňovať.

Ministerstvo životného prostredia to odôvodňuje najmä vysokými nákladmi na dočisťovanie, monitoring kvality a potrebu vybudovať distribučnú infraštruktúru. Tieto argumenty treba brať vážne, no vysoké náklady na modernizáciu vodárenskej infraštruktúry sa nemôžu používať ako argument pre jej neriešenie, kým štát uvažuje o investíciách v stámiliónoch eur do nových vodných nádrží.

Aký „zdravý rozum“ našepkáva tie stámilióny neinvestovať do modernizácie vodárenskej infraštruktúry či obnovy závlahových systémov?

Nemáme luxus čakať