Bývalý kriminalista otvorene: Policajtom sa nechce pracovať, dnes by som k už k polícii nenastúpil

Najdôležitejším nástrojom policajta nie je technika, ale schopnosť myslieť. Bývalý kriminalista Peter Chudý v rozhovore spomína na konkrétne prípady z 30-ročnej praxe a upozorňuje na chyby, ktoré môžu rozhodnúť pri objasňovaní prípadov z posledných týždňov.  

Video

Bývalý kriminalista a spisovateľ Peter Šloser: Pamätám si, ako skíni zbili bezdomovca tak, že mal v hlave dieru. Jeden z nich to nevydržal a udal sa

Stál pri zrode elitnej Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) a šéfoval odboru Západ a Bratislava na Úrade boja proti organizovanej kriminalite. Hovorí, že páchatelia útokov s rasovým motívom sa zvyknú len málokedy priznať k nenávisti k inej farbe pleti. Spomína si však aj na prípad, keď skupina mladíkov tak zbila spiaceho bezdomovca, že mu spravili do hlavy dieru a jeden z nich sa napokon priznal.

Za 30 rokov služby pre štát sa stretol aj s obeťami domáceho násilia, ktoré sa pred políciou fyzicky postavili za agresora, hoci ich len krátko predtým zbil. Okrem toho, ako sa na pozerá na súčasné prijímanie nováčikov do Policajného zbore v rozhovore hovorí:

• čo majú spoločné útok na cudzincov a vražda,

• ktoré priznanie útočníka si pamätá,

• či zvyknú páchatelia priznať rasový motív,

• ako sa útočníci najčastejšie odhalia,

• či sú policajti viac leniví ako kedysi,

• či by spravil dnes fyzické previerky do polície.

Po odchode z polície ste začali písať detektívky. Našli by ste v tohtoročných udalostiach námet na novú knihu?

Pácha sa menej násilnej trestnej činnosti ako v 90. rokoch alebo po roku 2000. Samozrejme, aj teraz by sa našli také prípady, ale použil by som si ich ako vedľajšie línie. Aj nedávno sa stali závažné prípady násilnej trestnej činnosti v Nitre, kde bol napadnutý cudzinec, a v Seredi, kde bol brutálne napadnutý taxikár. Počas môjho pôsobenia na NAKA sme vyšetrovali podobný prípad. Myslím, že to bolo v Liptovskom Mikuláši, kde tiež dvaja mladiství alebo blízki veku mladistvého páchateľa si naplánovali prepad taxikára, ktorého vylákali na opustené miesto. Mali so sebou lopatu, vrece, nôž. Dobodali ho a taxikár, bohužiaľ, neprežil.

Veľa sa teraz hovorí o tom, že sme polarizovaná spoločnosť, ľudia sú agresívnejší a prudkejšie reagujú. Ako expolicajt a spisovateľ máte ľudí zrejme načítaných. Ako to vnímate vy?

Nevnímam to iba v súčasnom období. Začalo to pravdepodobne po Nežnej revolúcii, keď si niektorí ľudia mysleli, že si môžu robiť čo chcú. Aj v tom čase sem prišla vlna novej a nepoznanej kriminality zo zahraničných, nielen západných, ale aj socialistických štátov. Postupne sa páchatelia zdokonaľovali v metódach páchania trestnej činnosti. Brutalita rástla. Postupom rokov je vidieť, že nápad trestnej činnosti klesá, aj keď stále sa nejaké prípady vyskytujú.

Vplýva spoločenská situácia na správanie mladých ľudí?

Keď človek počuje verejne činné osoby na tlačovej konferencii rozprávať o tom, ako treba niekoho vyhodiť z okna, alebo sa vyjadrovať vulgárne na adresu politických oponentov, tak potom možno tiež začne s vulgarizmami. V niektorých to môže dokonca evokovať, že napadne iného stúpenca alebo prívrženca politickej strany v domnienke „veď som to videl v televízii“ a môžem to aj ja spraviť.

Zostaňme pri prípade z Nitry. Ak dôjde k útoku na skupinu cudzincov, drží sa policajt od začiatku rasového a xenofóbneho motívu?

Podľa môjho názoru a skúsenosti, ak je napadnutý cudzinec, dokonca tmavšej pleti, tak polícia by sa mala od začiatku zaoberať rasovým motívom. Prirovnám to k miestu činu, kde sa nájde telo a osoba nejaví známky násilia. Policajt by mal postupovať tak, ako by išlo o vraždu a snažiť sa na mieste nálezu zabezpečiť všetky dôkazy. Ak ich nevykoná na začiatku, potom je to problematické. Podobne aj v takom prípade, ako sa stal v Nitre. Neviem, či polícia zabezpečovala kamery na príchodovej aj odchodovej trase páchateľov. Inštitúcie majú záznamy uchovávať 14 dní. Ak ich polícia začala preverovať s odstupom času, tak sa mohlo stať, že záznamy už boli premazané a nedostala sa k dôležitým dôkazom. Sú aj iné rôzne metódy.

Aké?

Ak sa potenciálni páchatelia pohybujú v určitej lokalite a vykonajú tam skutok, tak polícia by mala nasledujúce dni ísť na to miesto a pýtať sa ľudí, či videli tú partiu pohybovať sa tam. Mravčou prácou sa dopracovať, aby prípad objasnila, a páchateľov postavila pred súd.

Mení situáciu, ak páchateľ odmietne rasový motív? Ako s tým potom narába policajt?

Záleží na tom, či boli na mieste činu svedkovia alebo je to postavené iba na výpovedi poškodeného. Vo väčšine prípadov útočník nie je sám, ale využijú presilu a zaútočia na slabšieho jedinca alebo skupinu. Potom je to na schopnosti policajta, či zlomí páchateľa – nie fyzicky ani psychicky, ale apelom, a či presvedčí niektorého zo skupiny, aby sa priznal. Je to ďalší dôkaz k tomu, ak sa páchateľ prizná, že na miesto išli preto, že tam videli černocha alebo aziata a prišli mu dať „nakladačku“.

Zvyknú sa páchatelia priznať aj sami od seba, že za ich konaním je xenofóbny motív?

Málokedy. Je to individuálne a závisí to od osobnosti páchateľa. Spomínam si na prípady spred 20 rokov v Prievidzi, kde traja alebo štyria mladíci brutálne kovovou tyčou zbili spiaceho bezdomovca. V hlave mal až dieru. Jeden z páchateľov tiež vtedy doma povedal o tom, čo sa stalo, a prišiel na políciu vypovedať prvý. Bolo mu to ľúto.

Zvyšuje odvahu páchateľov, ak ich je v skupine viac?

Podľa mojich skúseností je nepochybné, že ak by jeden zradikalizovaný človek videl jednotlivca inej pleti, tak by veľmi zvažoval, či zaútočí. Ak by mal boxer alebo inú chladnú zbraň, možno by udrel, kopol a utekal by preč. Ak ide o skupinku, sú odvážnejší. Vedia, že aj okolie sa inak zachová, keď vidia štyroch mužov, ako niekoho mlátia na zemi. Náhodní okoloidúci majú rešpekt, aj keď niekto sa môže ozvať, no útočníci cítia v sebe silu. V Prievidzi boli podobné situácie v 90. rokoch.

Máte nejakú konkrétnu na mysli?

V roku 1996 došlo k vražde mladého muža, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe. Nožom ho bodol Róm. Odvtedy skíni robili vyše desať rokov pochody. Prišlo 100-200 účastníkov a cítili v sebe veľkú silu. Ak sa ukázal niekto na ulici – a nemusel to byť Róm – a škaredšie sa na nich pozrel, tak mal smolu. Bojovali s ďalšou skupinou, ktorá si hovorila Antifa. Mali rovnakú farbu pleti, ale mlátili sa medzi sebou.

Skupina v Nitre sa údajne najskôr zhovárala s človekom bez domova, ktorý ležal na lavičke, a až potom pristúpila k Indom. Čo mohlo „vyrušiť“ útočníkov?

Nepovedal by som ani vyrušiť, ale skôr zaujať. Neviem, či chceli napadnúť aj bezdomovca, ale ak zbadali osoby, ktoré potom napadli, a prebehol medzi nimi pohľad alebo verbálna komunikácia, tak im mohlo stačiť jedno slovíčko. Ak sa jeden rozbehol a zaútočil, ostatní sa pridali v davovej psychóze, ako pri mlátení na futbale. Skíni, ktorých som spomenul, boli často mladíci vo veku 15 až 18 rokov a ani nevedeli, prečo sú tam. Išiel kamarát, tak som šiel aj ja. Dal si kanady, čierny bomber…

Majú ľudia, ktorí útočia na osoby s inou farbou pleti, spoločné charakterové črty?

Vždy sú tam zradikalizovaní vodcovia, ktorí ovplyvňujú ďalších. Môže ich povzbudiť negatívny „vzor“, že ak si udrú, nič sa im nestane a zradikalizujú sa. Nezažil som to na vlastnej koži a nemám nikoho, koho by som sa spýtal, prečo sa zapojil. Páchatelia, ktorých sme zadržiavali, sa zapájali preto, že tak robili aj ich kamaráti, ako je to často aj na futbalových štadiónoch.

Čo zvyčajne odhalí útočníkov? Sú to tie kamerové záznamy, svedkovia, telefóny alebo DNA?

V prípade, keď štyria páchatelia zaútočia na cudzincov, bijú ich obuškami, pichajú nožom alebo udierajú boxerom, prakticky takmer nezanechajú žiadne stopy. Záleží na mieste. Môžu zanechať trasologické stopy po odtlačkoch obuvi. Ak sa obete bránia a dôjde k zraneniu, môže sa na mieste činu vyskytnúť kvapka krvi, stratiť sa nôž alebo boxer pri úteku a policajti alebo pes ich môžu dohľadať. Z toho potom môžu zaistiť DNA, daktyloskopické alebo pachové stopy. Ak sa v minulosti páchatelia dopustili trestnej činnosti a ich stopy sa nachádzajú v databáze, je ich s čím porovnať. Ak sa nenachádzajú, polícia má sťaženú situáciu. Treba rátať s tým, že sa chránili kuklami, ako to bolo aj v Nitre. Masky však nemajú po celý čas na hlavách, napríklad keď vychádzali z miesta bydliska. V Nitre je veľa kamier a dokážu dosledovať trasu páchateľov a nájsť miesto, kde kukly nemajú a identifikovať ich.

Video

Bývalý kriminalista Peter Šloser: V súčasnej dobe by som do Policajného zboru nenastúpil

Majú dnes policajti lepšiu techniku a širšie možnosti na odhaľovanie trestnej činnosti?

Ako prvú metódu by som zaradil myslenie policajta. Ak by polícia disponovala akýmikoľvek technickými prostriedkami a policajtovi to nemyslí, nevie, ako a kde vyhľadávať stopy, a na čo sa má zamerať, technika mu je absolútne zbytočná. Stretol som sa aj s prípadmi, keď pri závažných prípadoch policajt neuvažoval. Nevedel, kde môže vyhľadávať stopy. Stalo sa to pri medializovanom prípade únosu Andrey Vlčekovej (skončila v sude s kyselinou, podľa súdu ju zavraždil jej exmanžel, pozn. red.). Jej manžela zadržali na Orave a spolu s ním aj auto. Na vnútornej strane evidenčného čísla sa našli jeho odtlačky alebo DNA a nevedel vysvetliť, ako sa tam dostali. Vozidlo bolo použité pri únose. Ak by to policajtov nenapadlo, tak možno by Vlčeka nevzali do väzby.

Aby som uzavrela okruh otázok k rasovým motívom, aj v našom hovorom jazyku máme frázy typu „nemáme doma černocha, zatvor tie dvere“, „lakomý ako žid“ či „necigáň“. Čo to hovorí o našej kultúre a vzťahu k ľuďom s inými koreňmi?

Keď som bol v Česku na vojne, tiež nás tam nazývali „čoboláci“. Česi si z nás robili posmech a boli sme pre nich menejcenní. Maďari používali kedysi pre Slovákov výraz „butatót“ vo význame „sprostý Slovák“. Každý národ má takéto vyjadrovanie, je na každom jednom človeku, či ho používa. Zvykne sa hovoriť „blúdim ako Maďar v kukurici“. Používam ten výraz aj sám na seba, keď niekde zablúdim.

Posuňme sa k prípadu taxikára zo Serede, ktorý skončil s vážnymi zraneniami v nemocnici. Podozriví z útoku sú dvaja tínedžeri. Sú taxikári „obľúbeným“ cieľom výtržníkov?

Neskúsení páchatelia považujú taxikára za ľahkú obeť a ľahkú možnosť dostať sa k peniazom, pretože vedia, že má so sebou hotovosť. No určite to nie je v tisícoch eur. Ak ho prepadnú a za niekoľko desiatok alebo sto eur sa dopustia lúpežného prepadnutia, kde im hrozí osem alebo desať rokov väzenia, tak im to neodporúčam. Skazia si celý život, podobne ako v prípade z Liptovského Mikuláša, kde sa chceli zmocniť auta. Dopichali na smrť taxikára, spanikárili, ušli a na mieste činu zanechali množstvo stôp.

Máte v hlave dáta, či sa mladí viac zapájajú do takejto násilnej trestnej činnosti?

Trend páchania násilia alebo majetkovej trestnej činnosti je v porovnaní s 90. rokmi alebo po roku 2000 nepomerne menší. Dlhé roky som pôsobil na kriminálke v Prievidzi, ročne sme mali v tom čase 70-80 lúpežných prepadnutí. Dnes majú v Prievidzi možno jednu alebo dve lúpeže. Páchatelia sa asi preorientovali na iné druhy trestnej činnosti, ako je napríklad drogová trestná činnosť, kde si vedia rýchlejšie získať nelegálne prostriedky.

Na čo by si mali taxikári dávať pozor pred tým, ako pustia človeka do auta?

Ťažko dávať rady. Spomínam si, že viacerí nosili bejzbalovú palicu, slzotvorný plyn alebo pištoľ na poplašné náboje. Ak si taxikára zavolajú traja muži v podnapitom stave, je to jeho živobytie. Nechodím taxíkom, neviem, či v noci chodí viac ľudí pod vplyvom alkoholu, ale dá sa predpokladať, že áno. Taxíky sa na to využívajú. Ťažko dať nejaké odporúčanie. Ak by som povedal, neberte podnapité osoby, tak by sa ma spýtali, z čoho budú žiť. Možno by pomohla lokalizácia do vysielačky dispečerovi. Neviem však, či by to páchateľa odstrašilo.

Majú prípady z Nitry a Serede spoločný vzorec?

Ťažko povedať. Na druhej strane, ten, kto prepadne taxikára, môže prepadnúť aj cudzinca. A opačne. Dá sa povedať, že pravdepodobne používajú rovnaké zbrane, najčastejšie nôž.

Keď sa pozrieme na prípad učiteľky z Gelnice, ktorú manžel zavraždil po prepustení z väzby, už vo februári vypovedala, že sa obáva, kam povedie správanie jej manžela. Čo by mal skúsený policajt vnímať ako varovné signály, že nejde o „bežný“ partnerský konflikt, ale o potenciálne smrteľné riziko?

Na Slovensku sa stalo už mnoho takýchto prípadov, keď sa manželka stala obeťou manžela, priateľa, druha a polícia takéto situácie podcenila. Situáciu podcenila aj v prípade novinára Kuciaka, kde tiež odzneli vyhrážky. Polícia má k dispozícii napríklad inštitút poskytovania krátkodobej policajnej ochrany, keď osobe poskytne ochranu, ale ona musí dodržiavať režimové opatrenia. Ako hovorím, stalo sa veľa takých prípadov a myslím si, že sa aj stane. Ak by polícia aj chcela zabrániť takému skutku, ťažko dokáže zabrániť takýmto prípadom.

Prečo?

Skúsim rozmýšľať nahlas. Páchateľa prepustia z väzby, polícia ho môže vyťažiť. Neodstraší ho, ak si s ním policajt sadne za jeden stôl a porozpráva sa s ním. Nikto presne nevidí do hlavy páchateľa, čo spraví, pretože si skutok aj alibi môže dokonale premyslieť.

Čo môže teda policajt urobiť z vlastnej iniciatívy?

Z vlastnej iniciatívy môže spraviť čokoľvek, ale nemôže sa žiadnym spôsobom vyhrážať, že ak niečo spraví, tak sa niečo stane. Páchateľ to môže využiť, podá oznámenie na policajnú inšpekciu a bude sa preverovať, prečo kontaktoval páchateľa, keď vyšiel z väzby, veď nič nehrozí obeti.

A čo sa týka ochrany obete?

Polícia nevie žiadnej osobe zabezpečiť ochranu v takomto zmysle, že bude strážiť jej bydlisko. Ako dlho bude strážiť to bydlisko? Tá ochrana sa poskytuje tak, že sa vykonáva zvýšená obchádzková alebo hliadková činnosť v mieste bydliska. Aj páchatelia, ktorí sa chystajú vykradnúť zlatníctvo, vidia, že policajti chodia každý deň okolo toho zlatníctva. Pôjdu tam o hodinu neskôr alebo hliadku odlákajú, ako to poznáme z praxe. Ak chce partner ublížiť exmanželke, cestu si nájde. Každému sa môže stať, mne aj vám, že keď dnes vyjdeme z budovy a pôjdeme zajtra do práce, niekto nás napadne. Mám ísť na políciu a mám povedať, že mám obavu z toho a toho človeka?

Ako sa po takýchto prípadoch pozerá verejnosť na políciu?

Prípad z Gelnice bol iný ako tie, ktoré som opisoval, lebo v nich došlo ku konaniu a k vyhrážkam. Týmto prípadom som sa nezaoberal. Ak podala trestné oznámenie, ktoré polícia vyhodnotila ako priestupok, pretože často podceňuje takéto prípady, aby sa nenapĺňala policajná štatistika, stane sa niečo takéto a až potom sa zaktivizuje, tak už je neskoro. Aj prípad útoku na cudzincov zo začiatku klasifikovala ako priestupok, čo bolo pre mňa nepochopiteľné. Až keď sa to dostalo do éteru, začala trestné stíhanie.

Chýba nám medzičlánok, ktorý by zabezpečil ochranu týraným osobám?

Nejde len o týrané osoby. V každom manželstve sa stávajú hádky. Napríklad muž povie „zavri klapačku, dám ti po hube“. Pôjde tá žena na políciu? V podstate sa nič nestalo. Ženy často robia aj chybu, keď sa po podaní oznámenia doma udobria, manžel ju odprosí. Žena vie, že je zdrojom príjmu, deti ho majú rady, oznámenie odvolá. Ako začínajúci policajt som bol na zákroku v byte, kde muž bil ženu. Keď sme mu dali putá, hodila po mne šálku. Brali sme jej muža a ona ho začala brániť. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, veľa žien je týraných, boja sa ísť na políciu, možno aj z obavy, že ich polícia neochráni a muž naplní svoje vyhrážky. Sú to zložité situácie a zákon ich možno ani nerieši.

Polícia má za sebou úspešný nábor. Minulý rok sa k nej hlásilo vyše 7500 ľudí a prijala 1221. Čo pripisujete zvýšenému záujmu?

Záujem bol možno vždy rovnaký, ale náročnejšie boli fyzické previerky alebo psychotesty. Keď som bol okresný riaditeľ v Prievidzi, v roku 2007 sa nám hlásilo desať uchádzačov. Piati nespravili psychotesty, dvaja telesné previerky. Z troch, ktorí nastúpili, mal záujem o policajnú prácu iba jeden. Ak by som dnes išiel robiť telesné previerky vo svojom veku, tak ich spravím ľavou zadnou. Nepoznám ľudí, ktorí sa hlásia momentálne k polícii, ale ak sa previerky znížili, tak do polície sa dostanú aj ľudia, ktorí nie sú fyzicky zdatní. Ak sa znížili aj psychotesty, čo viem iba z počutia, tak sa do polície dostanú aj osoby, ktoré nie sú psychicky na tom tak dobre, ako policajt pri náročnej práci musí byť. Nehádžem všetkých do jedného vreca, ale snažia sa potom svoju prácu zľahčovať. Kontaktujú ma mnohí čitatelia so sťažnosťami na policajtov, pri ktorých krútim hlavou a opakujem si pritom, že policajtom sa nechce robiť.

Sú náborové príspevky vhodným lákadlom? Taká tá idealistická predstava, že by malo ísť v prvom rade o poslanie, dnes už nie je v kurze?

Nikdy som moju prácu nerobil s tým, že som sledoval, kedy mi príde plat. Keď došlo k vražde alebo lúpeži, boli sme tri dni v robote, vystriedali sme sa, ale nikto z podriadených sa ma vtedy nepýtal, či tie hodiny bude mať zaplatené ako nadčas alebo si za ne bude čerpať voľno. Ako nadriadený som mal veľa nadrobených hodín mesačne, nemal som si ich ako vyčerpať, čiže som chodil do práce a písal som si, že mám voľno, aby som si ich vyčerpal. Rozumiem, že človek má rodinu, chce ísť na dovolenku, kúpiť si auto a byt a spláca úver, ale aj vtedy sme potrebovali žiť a mali rodiny, no myslenie policajtov bolo iné.

Ak by ste sa mali vrátiť o 30 rokov späť, vybrali by ste si znova prácu policajta?

Ak by som sa vrátil do toho obdobia, tak určite áno. V súčasnej dobe by som do Policajného zboru nenastúpil. Svojim známym, ktorí chcú mať z detí policajtov a chcú vedieť, ako to funguje, nepoviem im iba to pozitívne, ale aj negatívne.

A to je?

Aká náročná je tá práca. Veľa mladých si myslí, že je to o premávaní sa v služobnom aute s rukou vyloženou cez okno so slnečnými okuliarmi a pozeraní sa na sporo odeté dievčiny v uliciach. Policajt nikdy nevie, či ho vyšlú na zákrok alebo bude musieť z vlastnej iniciatívy zakročiť. Môže sa stať, že nezakročí, otočí hlavu a ide ďalej. Je to o tom, či sa policajtom chce, alebo nechce pracovať.

Našla som váš citát, že „V každom človeku sa skrýva policajt“. Čo ste týmto výrokom mysleli?

Súvisí to s mojimi knihami, v ktorých chcú vypátrať knižného vraha skôr, ako ho odhalím. Policajt hľadá stopy a určite každý z nás hľadá veci osobnej potreby, ktoré sa mu z času na čas zapatrošia. Každý človek je zvedavý, policajt musí byť zvedavý. Policajta musí zaujímať, prečo tam večer stojí auto pri lese, musí tam zastať. Kedysi som v Prievidzi nariadil, aby sa vozidlá na opustených miestach kontrolovali. Dnes to tak nie je.

Nie je to preto, že ich je málo?

Je to preto, že sa im nechce.

Spolu s Dominikom Dánom patríte k známym slovenským autorom detektívok. Prečo majú Slováci radi knihy s krvou a policajnými príbehmi?

Ľudia nemajú radi detektívky len v knižnej podobe, ale aj sfilmované. Zvyknem hovoriť, že z mojich kníh nevyteká krv. Opisujem v nich policajné postupy od skutku, chyby na mieste činu, dôkazy a ich zaistenie. Opisujem špecifické prípady, sledovania, odpočúvania, použitia policajného agenta. Knižní blogeri hovoria, že je to pridaná hodnota mojich kníh, v niektorých sa mi stalo, že to, čo som opisoval, sa s odstupom času aj stalo.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Peter Šloser
Policajný zbor

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.