Cas Mudde o médiách a Trumpovi: Môžete byť neutrálni, ale nebuďte pokryteckí

Cas Mudde je jeden z najznámejších svetových odborníkov na populizmus a krajnú pravicu. Pochádza z Holandska a pôsobí v Spojených štátoch ako profesor na Georgijskej univerzite. Rozhovor s ním vznikol na nedávnej konferencii GLOBSEC v Prahe.  

Sledujete v Amerike večerné talkshow (late night shows)?

Nie.

Dňa 21. mája sa skončil program The Late Show with Stephen Colbert. Všeobecne sa to vníma ako krok, ktorým sa televízia CBS usilovala ulahodiť prezidentovi Donaldovi Trumpovi, pretože ten pravidelne útočí na komikov a moderátorov večerných talkshow. Je to súčasť snahy Bieleho domu ovládnuť mediálne prostredie v USA?

Už počas prvého Trumpovho funkčného obdobia som prestal sledovať väčšinu politickej satiry v Spojených štátoch. Svet je taký bláznivý, že stačí, aby komici zopakovali niečo, čo prezident naozaj povedal, a znie to vtipne. Ale v skutočnosti to zábavné nie je. Boj Trumpa s Colbertom alebo Jimmym Kimmelom ukazuje, že prezident chce byť v centre diania. Všetko, čo sa ho priamo dotýka, je dôležité. V skutočnosti však títo ľudia neprodukujú nejakú drsnú satiru a americkí komici nie sú prehnane kritickí.

Ani voči Trumpovi?

Americké médiá už dlho – a za posledných 10 rokov sa to ešte prehĺbilo – vlastnia ľudia, pre ktorých to nie je najdôležitejšia časť ich podnikania. A väčšina týchto firiem – spomeňme aspoň Amazon a Washington Post, ale aj mnohé ďalšie – zarába na vláde. Takže si dávajú pozor, aby nenahnevali prezidenta. Nebudú riskovať svoj veľký biznis kvôli médiám, ktoré ledva produkujú zisky, či sú dokonca v strate. V prípade CBS to ide ešte ďalej. Táto televízia má Trumpa potešiť. Neviem, nakoľko je to naozaj postoj jej majiteľov, miliardárskej rodiny Ellisonovcov. Možno títo boháči v prezidenta naozaj veria. Taký Elon Musk tiež predstavuje krajnú pravicu, ale je veľa ľudí, ktorí sa chcú v zásade len zapáčiť prezidentovi, aby mohli zarábať obrovské peniaze prostredníctvom iných obchodov. Myslím si, že to v mnohých ohľadoch pripomína maďarský scenár.

Čiže Trump napodobňuje bývalého premiéra Viktora Orbána?

Áno. Hoci z môjho pohľadu je to dokonca model Vladimira Putina, pretože on s ním prišiel oveľa skôr. V Rusku oligarchovia buď médiá už vlastnili a potom v nich zaviedli cenzúru, alebo si ich kúpili, aby sa zapáčili Putinovi. Je to scenár, ktorý v podstate prevzali iní autoritárski lídri ako Orbán, ale podobné veci vidíme tiež v Izraeli. V USA stále existujú aj iné schémy financovania novinárčiny. No je tu jeden veľký rozdiel medzi americkým a maďarským modelom. V Spojených štátoch sa drvivá väčšina médií začala podriaďovať Trumpovi ešte predtým, ako prišiel nejaký tlak. Príkladom je Washington Post, ale do istej miery aj New York Times, ktorý robí „sane-washing“ prezidenta. Teda normalizuje jeho nepríčetné správanie. Nie som si istý, či je to iba o kapitalizme, teda o zarábaní peňazí, pretože New York Times sa momentálne darí celkom dobre. Myslím si, že to oveľa viac súvisí s tým, že americké médiá boli vždy dosť mierne a naklonené existujúcemu status quo.

Ako teda informovať o Trumpovi bez toho, aby ho novinári normalizovali?

V prvom rade tu hovoríme o médiách, ako by boli strážnym psom demokracie. Považujem to za problematický postoj, pretože médiá sú biznis. Ale skúsme si to ako teoretické cvičenie a pozrime sa na to tak, ako keby novinári mali strážiť demokraciu. V prvom rade si myslím, že médiá by mali otvorene podporovať liberálnu demokraciu. Je na to jednoduchý dôvod. Nezávislé médiá môžu fungovať len v liberálnej demokracii. Druhá vec je, že by mali existovať objektívne normy. Klamstvo je zlé. A to, že klamú všetci, na tom nič nemení. Ale ak niekto klame občas, je to zásadný rozdiel oproti niekomu, kto klame takmer neustále. Musíme to jasne pomenovať. No aj keby to médiá nechceli dávať do kategórií, či je niečo dobré alebo zlé, v prípade Trumpa je potrebné zdôrazňovať niektoré veci. Prezidenti v minulosti zvyčajne nevydierali médiá, aby o nich písali pekne, a nevyhrážali sa takýmto spôsobom novinárom. Je nevyhnutné dať do kontextu to, že Trump zásadne spochybňuje liberálnu demokraciu, a z tejto perspektívy je to nebezpečné. Myslím si však, že nič z toho sa nedeje.

V čom je ešte problém?

Keby niekto iný ako Trump takto neustále hystericky rečnil, tak by sme sa zhovárali o jeho duševnom stave a pýtali by sme sa, čo robí jeho okolie. No o tom sa nedebatuje a je to skutočne znepokojujúce. Je totiž čoraz jasnejšie, že o všetkom rozhoduje naozaj jeden človek, ktorý je v prvom rade veľmi starý. Nechcem špekulovať o Trumpovom duševnom stave, pretože naň máme len nepriamy pohľad. Je to skôr pre psychológa. Ale všetko svedčí o tom, že sa rozprávame o niekom, kto sa nespráva práve stabilne a očividne nerešpektuje hranice obmedzenia moci. Trumpov prístup je neporovnateľný s tým, čo robili americkí prezidenti v minulosti, a je to nebezpečné pre politický systém a zásady právneho štátu.

Je nevyhnutné na to upozorňovať, inak ľudia nepochopia, v čom je problém. Lenže v tomto sa prejavuje takzvaný both-sideism, teda falošná vyváženosť, keď obe strany dostávajú rovnaký priestor bez ohľadu na fakty. Takže nekonečné Trumpove útoky a hysterické tirády sa potom kladú na rovnakú úroveň ako nejaké tvrdé vyhlásenie bezvýznamného demokrata. Ak nie ste dobre informovaný, pomyslíte si: Aha, takže to robia všetci, takže to nie je dôležité. A to je spôsob, akým napríklad New York Times v podstate informuje o Trumpovi. Niežeby nehovoril, že robí problematické veci. Ale nepoukazuje na to, že je to výnimočné a nebezpečné. Vyťahuje falošnú vyváženosť tým, že povie: Ale predsa niekto v Demokratickej strane kedysi povedal toto.

V istom zmysle môžeme povedať, že je to možno ešte horšie, pretože sme si už akosi zvykli na to, čo Trump robí. Ak druhá strana povie niečo čo len trochu ostrejšie, máme tendenciu považovať ju za ešte horšiu, pretože Trump je jednoducho Trump. Tí ostatní by sa predsa mali správať úplne inak.

To, čo hovoríte, je úplne jasné. Médiá už takmer desaťročie tvrdia, že voliči nemajú na Trumpa rovnaké meradlo ako na ostatných, ale to isté platí o nich. A voliči čerpajú informácie z veľkej časti práve od novinárov. Môže platiť, že podstatnej časti Trumpových podporovateľov je jedno, ako sa správa. Ale to nie je ospravedlnenie pre médiá, aby to aj ony prehliadali. No novinári sa pritom schovávajú za neutralitu, pričom ani pri tomto prístupe nie sú dôslední.

Prečo si to myslíte?

New York Times pravidelne prináša články o korupcii, klamstvách a podobných veciach, ktoré robí Trumpova vláda. Všeobecný problém médií, a pre USA to platí dvojnásobne, spočíva v tom, že najmä čo sa týka pravice alebo krajnej pravice, všetko vnímajú ako ojedinelý incident. Keď sa za pol roka odohrajú dva islamistické útoky, tak sú hneď súčasťou trendu, diskutuje sa o nich spoločne a dávajú sa do kontextu. V prípade, že niečo urobí krajná pravica, vždy sa tvárime, ako keby sa to stalo po prvý raz. A to sa týka aj Trumpa. Keby raz vybuchol alebo sa niekomu vyhrážal, ani by to nebola téma na článok. On však tieto veci robil už v prvom funkčnom období. Vždy, keď sa niekto kriticky vyjadrí na adresu Trumpa, prezident zaútočí. Najmä ak je to žena alebo osoba inej farby pleti.

Trump je konzistentne rasistický. Hovorí o ľuďoch s nízkym IQ, pričom tým myslí takmer výlučne černochov. Je šialené, že sa na to dostatočne nepoukazuje a že o tom nepíšeme články. Pretože toto nie je len xenofóbia. Je to čistý rasizmus ako zo začiatku 20. storočia. A médiá to neraz prejdú mlčaním. Potom je na samotnom čitateľovi, aby zistil, či je to problém. Nepáči sa mi tá pokryteckosť. Je v poriadku, keď sú médiá neutrálne. Myslím si, že je to zbytočné, ale je to ich právo. Ale potom by mali byť neutrálne naozaj stále – čo znamená, že urobia rozhovor aj s neonacistom alebo islamistom a nechajú ich rozprávať. Ale to médiá nespravia. Neustále zaujímajú nejaké postoje. Ale keď sa niečo týka mocných, začínajú byť oveľa poddajnejšie, čo je široký fenomén. Chcem tým povedať, že médiá v Európe sú dnes oveľa menej kritické ku krajnej pravici ako v 90. rokoch, keď bola bezvýznamná. Teraz na jej označenie vymýšľajú všelijaké eufemizmy ako populizmus alebo konzervatizmus, len aby sme o nej vôbec mohli hovoriť. Faktom jednoducho je, že väčšina médií nie je voči moci veľmi kritická.

Keď hovoríme o krajnej pravici, nedávno ste napísali, a budem vás citovať: Krajná pravica predstavuje v súčasnosti najvážnejšiu hrozbu pre liberálnu demokraciu. Napriek tomu hrozba zo strany krajnej pravice nie je všade existenčná a v niektorých vyjadreniach sa preháňa. Zároveň stále väčšinou podceňujeme hrozbu pre liberálnu demokraciu v Amerike a Európe vychádzajúcu od prezidenta Trumpa. Kde je podľa vás problém krajnej pravice najväčší?

Je to existenčná hrozba v prvom rade z hľadiska samotného programu krajnej pravice. Tá je totiž zásadne proti liberálnej demokracii, najmä proti kontrole moci, právam menšín, nezávislosti médií, súdnictva a akademickej obce. Netvrdí to iba na papieri, ale vieme to s istotou. Videli sme to u Orbána. Do istej miery to sledujeme v prípade talianskej premiérky Giorgie Meloniovej. A určite to vidíme v Amerike. Ukázalo sa to pri pokusoch o štátny prevrat v Brazílii a USA a istým spôsobom aj v Orbánovom Maďarsku. Tým, že krajná pravica je vo viacerých krajinách pri moci, alebo sa k nej blíži, to nie je len teoretický problém. V istom zmysle to nie je rovnaká hrozba ako v 20. a 30. rokoch minulého storočia.

Súčasné krajne pravicové strany nechcú alebo sa pravdepodobne nepokúsia vybudovať totalitný štát, ako to urobili fašisti. Nezrušia voľby. Snažia sa to však spraviť tak, aby hlasovanie zostalo relatívne slobodné, ale aby bol systém nespravodlivý, čo im má umožniť, aby sa udržali pri moci. Líšia sa aj jednotlivé prístupy. Americký model je iný ako Orbánov. Je to zaujímavé, pretože maďarského premiéra sme neraz vnímali ako extrémnu formu tohto vývoja, a v niektorých ohľadoch ňou aj bol. No z iného aspektu Orbán vytvoril pozoruhodne nenásilný autoritársky režim. Porovnajte to s tým, čo zažívame v USA, kde imigračná polícia (ICE) hliadkuje v uliciach a kritikov ťahajú po súdoch. V Orbánovom prípade sa to takmer nedialo. Ako teda hovorím, myslím si, že hrozba krajnej pravice je zásadná, hoci je iná, ako to bolo v prípade fašizmu. A nie je v každom štáte rovnaká. Slovensko je príklad krajiny, ktorá sa dá len ťažko niekam zaradiť. V iných štátoch je krajná pravica niekedy pri moci, alebo má veľký vplyv, a potom sa to zmení. Také je povedzme Holandsko, čiže tu existujú dôležité rozdiely. Ale ak sa pozriete na krajiny jednotlivo, takmer v každej z nich prichádza kľúčová hrozba pre liberálnu demokraciu práve z prostredia krajnej pravice.

Témy:
médiá
krajná pravica
Donald Trump
ametická politika

mReportér

Zdielajte článok