Česi posielajú na Oscary dokument o spoločenskom opovrhnutí, ktorý vznikol z veľkej časti na mobil

Odnaučili sme sa zdieľať priestor s bytosťami, ktoré nežijú podľa pravidiel, tvrdí režisérka nominovaná na Oscara.  

Pôvodne to mal byť len magisterský film na štátnice, dnes má šancu získať najprestížnejšie svetové ocenenie. Česká režisérka Pepa LUBOJACKI v rozhovore približuje vznik dokumentu Keby sa holuby premenili na zlato, v ktorom bez príkras zmapovala život svojho brata, ktorý bojuje so závislosťou od alkoholu a žije na ulici.

Snímka, ktorá vznikala dlhých sedem rokov a bola nakrútená prevažne na mobilný telefón, už získala cenu za najlepší dokument na Berlinale 2026 a zároveň sa stala oficiálnym českým kandidátom na Oscara.

Čo sa ďalej dozviete:

• Ako na oscarovú nomináciu reaguje hlavný aktér filmu;
• prečo pri pomoci ľuďom na ulici zlyhávame;
• akú hodnotu má pre inštitúcie človek na ulici;
• čo je nepriateľská architektúra a aký je jej účel;
• aké to je, keď sestra natáča film o závislom bratovi;
• a dá sa dostať z ulice do bytu.

Od študentského filmu po oscarovú kampaň

Váš film Keby sa holuby premenili na zlato smeruje na Oscary. Čo na to hovorí váš brat, ktorý je hlavným protagonistom?

Myslím si, že bratovi ten Oscar znie trošku inak než Berlinale. Vyhrať na Berlinale je veľká vec, ale človek musí byť aspoň trošku od filmu, aby si uvedomil, čo to znamená. Oscary pozná každý, takže bratovi to prišlo úplne absurdné, najmä keď ide o film natočený prevažne na telefón a navyše s veľmi nízkym rozpočtom. Jemu to príde neuveriteľné a mne tiež.

Stále sa snažím zorientovať v tom, čo sa deje, pretože to bol môj absolventský film na FAMU, ktorý mal ísť pôvodne len na štátnice a maximálne na filmový festival v Jihlave. To, že má takýto dosah, naozaj nikto nečakal. Všetci si postupne zvykáme a snažíme sa pochopiť, čo to znamená a ako viesť kampaň.

Prečo?

Mnohí si totiž neuvedomujú, že ísť na Oscary nie je len tak, ale je za tým obrovské množstvo práce a finančne ide o veľmi nákladnú záležitosť.

Máte z príprav na Oscary stres?

Stres priamo z Oscarov veľmi nie. Stres pramení skôr z toho, že je toho naraz výrazne veľa. Popri festivaloch sa totiž len teraz spúšťa česká distribúcia, čaká nás slovenská a nemecká a do toho spúšťame osvetovú kampaň s témou, ako sa rozprávať o závislosti bez hanby. K tomu sa pridáva oscarová kampaň. Všetko sú to samostatné práce na plný úväzok, no teraz bežia tri naraz, preto je ťažké rozvrhnúť si, čomu sa venovať primárne.

Naozaj to nie je stres z Oscarov, samotná cesta do Ameriky a premietanie nás ešte len čakajú. Toto leží najmä na ramenách producentiek, ktoré sú zo všetkého v strese, a na mňa to plne doľahne asi až vtedy, keď sa cesta priblíži.

6 fotiek v galérii

Pepa Lubojacki, režisérka filmu Keby sa holuby premenili na zlato

Zdroj: Zuzana Lazarová

Film mal už niekoľko projekcií na festivaloch. Aké sú doterajšie reakcie publika, divákov či poroty?

Už od Berlinale sú emócie veľmi intenzívne, veľa ľudí po filme plače. Mnohí diváci, ktorí majú v rodine blízkych žijúcich so závislosťou, za mnou chodia alebo mi píšu na sociálnych sieťach. Presne takéto zdieľanie je niečo, čo chceme dosiahnuť aj našou impaktovou kampaňou. Poďme sa konečne otvorene rozprávať o závislosti bez toho, aby sme sa museli hanbiť. Počúvam slová ako: „Prvýkrát mám pocit, že sa nemusím hanbiť,” „Prvý raz mám pocit, že v tom nie som sama,” či „Konečne sa cítim videná”.

Je to nesmierne krásne, no zároveň intenzívne, preto si po premietaniach musím vyčleniť čas pre seba, trochu sa o seba postarať a všetko spracovať. Zdieľanie je obrovsky hodnotné, ale často ide o smutné príbehy, ktoré sa, bohužiaľ, opakujú ako cez kopírovací papier. Bolesť z toho, keď máte v rodine niekoho so závislosťou, býva podobná. Na druhej strane za mnou chodia aj ľudia, ktorí si závislosťou prešli a dnes sú dlhodobo triezvi, čo je neobyčajne pekné.

Je to určite náročné, ale spätnej väzby v podobe odsúdenia, ktorej som sa veľmi obávala, som sa zatiaľ vôbec nedočkala. Mám skôr pocit, že film vzbudzuje v ľuďoch hlbšiu empatiu voči všetkým okolo, z čoho mám obrovskú radosť a je to tá najkrajšia časť celého procesu.

Frustrácia zo systému

Poďme úplne na začiatok. Kedy prišla prvotná myšlienka zmapovať a zdokumentovať príbeh vašej rodiny?

Nebol to jeden konkrétny moment, ale dlhodobý proces. S tou myšlienkou som si už dlhšie pohrávala, pričom to nepramenilo z túžby niečo zachytiť, ale skôr z rastúcej frustrácie a hnevu z toho, čo sa dialo okolo. Môj brat bol napríklad niekoľkokrát zmlátený policajtmi a o tomto type násilia sa jednoducho vie. Môj bratranec prišiel o nohy po tom, čo ho sedemkrát odmietli adekvátne ošetriť v jednej z pražských nemocníc.

Medzi ľuďmi žijúcimi na ulici sa veľmi dobre vie, ktoré nemocnice ich prijmú a ktoré nie, preto si dávajú tipy, kam radšej nejsť. Často nemajú doklady, a tak je veľmi jednoduché ich odmietnuť alebo ich zranenia a problémy zľahčovať.

Rástla vo mne obrovská frustrácia z toho, že pomáhajúce zložky často nepomáhajú. Rozumiem, že sú preťažení, je ich málo a majú nízke platy. Všetky tieto okolnosti dokážem pochopiť. Nemôže to znamenať, že nejakej skupine ľudí dávame najavo, že sú menejcenní ako ostatní a ich život nemá rovnakú hodnotu. Chápem, že život človeka so závislosťou na ulici nie je ideálny, ale stále je to človek. Aj týmto filmom sa snažím poukázať na to, že každý človek si zaslúži aspoň základný medziľudský rešpekt.

Táto frustrácia vo mne rástla aj preto, že som na vlastnej koži zažívala, aké to je byť človekom na ulici, hoci som ním nebola. Trávila som čas s blízkymi na ulici, sedela s nimi vonku, videla som, ako vás ľudia doslova prehliadajú, čo je nesmierne bolestivá skúsenosť. Hovorila som si, že keby som žila na ulici, dlhodobo sa nevyspala, mala spánkovú depriváciu, ľudia by sa ku mne takto správali a pri zdravotných problémoch by som nebola schopná dohľadať pomoc, čo by to so mnou urobilo? Začala by som piť tiež, lebo sa to fakt nedá vydržať – je to extrémna a nesmierne smutná skúsenosť.

6 fotiek v galérii

Fotografia režisérky a brata (hlavného protagonistu) z filmu Keby sa holuby premenili na zlato

Zdroj: film Keby sa holuby premenili na zlato

Druhá časť motivácie bola dať tej bolesti nejaký zmysel. Často sa totiž dejú veci, ktoré sú veľmi nespravodlivé, bolia a sú nezmyselné, čo sa len ťažko prijíma. Povedala som si, že ak to pretavím do niečoho tvorivého, vtisknem tomu aspoň pre seba nejaký zmysel. Samozrejme, mal to byť len magisterský film na FAMU, takže som si nikdy nepripustila, že by mohol mať plošnejší dopad. S týmto vedomím bolo jednoduchšie do toho ísť, lebo som si myslela, že sa bude premietať iba na škole.

Keby som poznala skutočný rozsah, nehovorím, že by som si to rozmyslela, ale určite by som nad tým viac premýšľala. Je totiž desivé ísť otvorene von s niečím takým nesmierne osobným. Stále sa v tom snažím zorientovať, no musím povedať, že množstvo empatie, prijatia a dobroty od ľudí mi veľmi pomáha, motivuje ma a posilňuje moju vieru v ľudstvo.

Prečo spoločnosť radšej zatvára oči

Na Slovensku došlo k prípadom, keď ľudia bez domova utrpeli po zásahu ochranných zložiek vážne zranenia, ktorým neskôr podľahli. Tieto udalosti vo mne vyvolávajú otázku, do akej miery je na Slovensku rozšírený odmietavý prístup k ľuďom bez domova. Často sa napríklad stáva, že ak je človek bez domova v nákupnom centre s fľašou alkoholu v ruke, ochranka ho bez komunikácie násilne vyvedie.