Cesta od zraneného dieťaťa k páchateľovi. Väzenský psychológ vysvetľuje, ako rodinná patológia plodí zločin

Vražda či znásilnenie nevzniknú vo vzduchoprázdne.  

Premýšľali ste niekedy nad tým, čo sa odohráva v mysli človeka, ktorý pripraví o život iného? Uvedomuje si, čo robí, alebo sa mu „všetko zdá ako sen“, ako hovoril Tony, sériový vrah z knihy Diabol, ktorého poznáš?

Čo je iskrou, ktorá odpáli „bombu“? A čo sa deje potom, keď musí človek žiť s tieňom zločinu, ktorý ho už nikdy neopustí? Ako sa zmieriť s tým, že celý život strávi za mrežami? Na tieto otázky odpovedal Marcin Walicki, ktorý sedem rokov pracoval ako väzenský psychológ.

Realita je zložitejšia, než sa zvyčajne zdá.

Monika Mikołajska, Medonet.pl: Tony, sériový vrah, ktorý si odpykával tri doživotné tresty za zabitie troch mužov. Ian, muž v strednom veku, ktorý sa dostal na slobodu po dlhoročnom treste za sexuálne zneužívanie svojich dvoch malých synov. To sú dvaja z 11 protagonistov knihy Diabol, ktorého poznáš. Súdna psychiatria bez tajomstiev.

Pri čítaní ich príbehov som si neustále kládla otázku, čo sa v človeku udeje, že je schopný takých extrémnych činov, ako je vražda alebo zneužitie malého nevinného dieťaťa, dokonca vlastného.

Marcin Walicki: Počas svojej kariéry psychológa a väzenského diagnostika som sa rozprával s mnohými páchateľmi. Nepoviem nič nové, ak konštatujem, že na cestu zločinu ich priviedli veľmi odlišné okolnosti.

Ich životné rozhodnutia ovplyvnilo prostredie, v ktorom vyrastali, najmä najbližšie okolie – napríklad zneužívanie alkoholu, násilie či iné podoby rodinnej patológie – ale napríklad aj pobyt v reedukačnom zariadení.

Mladý človek vystavený takýmto podmienkam často dospeje k záveru, že ak sa nemôže spoľahnúť na rodičov ani dospelých vo všeobecnosti, musí si poradiť sám. Často to znamená obrátiť sa na svoje najbližšie, „skazené“ prostredie. Mladí ľudia sa navyše neraz navzájom podnecujú, aby sa vydali na cestu zločinu.

Mohlo by sa zdať, že stať sa páchateľom je pre nich najjednoduchším riešením.

Bezpochyby to tak je. Takíto ľudia často dokončia iba základnú školu alebo ani tú, čo im komplikuje hľadanie práce. Zvyčajne navyše nemajú návyk bojovať za seba a pracovať na svojej budúcnosti. Jednoduchšie je pre nich napríklad kradnúť alebo obchodovať s drogami, pretože si tak rýchlejšie a viac zarobia. Morálka prestáva zohrávať úlohu.

Autorka v úvode knihy Diabol, ktorého poznáš vysvetľuje, aká kombinácia faktorov musí nastať, aby sa človek uchýlil k trestnému činu. Túto „priaznivú“ kombináciu veľmi presne prirovnáva k číselnému zámku na bicykli. Tvoria ju stresory, ktoré sa navzájom skombinujú. Patrí medzi ne užívanie omamných látok či rôzne ťažkosti v detstve. Najzaujímavejšia je však iskra, ktorá zapáli knôt. Môže ňou byť obyčajné gesto, dokonca úsmev.

Tento vzorec pozorujem aj pri práci s páchateľmi. Jedným z „čísel zámku“ býva často potláčanie emócií, ktoré sa v človeku napokon nahromadia. Takéto napätie často vytvorí bod zlomu. Podporiť ho môže alkohol, drogy či iné psychoaktívne látky. K tomu sa pridá ešte jedna zdanlivo bezvýznamná udalosť, ktorá v skutočnosti zapáli knôt. Môže ísť o nevinné správanie alebo slová.

Človek, v ktorom celé mesiace či roky kypia potlačené emócie, napadne druhého a začne ho biť. O tragédii niekedy rozhodne náhoda. Stretol som sa s prípadom, keď napadnutá obeť nešťastne spadla, udrela si hlavu o hranu stola a zraneniam podľahla.

Ukazuje to, aká kľukatá môže byť cesta, ktorá vedie k zločinu.

Podľa mňa sa na človeka, ktorý spáchal trestný čin, treba vždy pozerať z viacerých uhlov. Vo filmoch často vidíme vrahov, ktorí bez problémov a takmer okamžite zabíjajú a potom pokračujú ďalej, akoby sa nič nestalo. V skutočnom živote to väčšinou nefunguje takto. Vždy má preto zmysel pýtať sa, prečo sa človek rozhodol vziať život inému – čo však tento čin nijako neospravedlňuje.

Napadá mi otázka, čo vrah zabitím druhého človeka získava – myslím tým psychologický „úžitok“. Dáva mu to pocit sily, kontroly a schopnosti konať, prináša úľavu alebo niečo iné?

Život ukazuje, že to môže byť veľmi rôzne. Vezmime si príklad sexuálneho páchateľa. Poznám príbeh muža, ktorý celý život zažíval zo strany žien ignorovanie, dokonca posmech. Každý jeho pokus pozvať ženu na rande sa skončil odmietnutím. Vlastná matka ho týrala a zaobchádzala s ním ako s predmetom, zatiaľ čo dcéru uprednostňovala.

Muž sa utvrdzoval v presvedčení, že ženy sú zlé a nikdy od nich nezažije nič dobré. Narastal v ňom hnev a odpor, ale aj presvedčenie, že si zaslúžia trest a on im ho musí udeliť. Začal sa pokúšať o znásilnenia, pričom v dvoch prípadoch čin dokonal. Za tieto činy ho odsúdili, no po odpykaní trestu ich opäť páchal. Stále v sebe nosil obrovský náboj emócií a potrebu trestať ženy.

Dalo by sa povedať, že agresia namierená proti ženám mu prinášala pocit spravodlivosti – v jeho vlastnom ponímaní –, nadradenosti a emocionálneho či fyzického uvoľnenia?

V jeho prípade mala agresia skôr inštrumentálny charakter. Išlo mu predovšetkým o ovládnutie ženy a získanie moci nad ňou. Chcel cítiť, že nad ženou má absolútnu kontrolu. Násilníci často hľadajú práve toto, práve to ich „poháňa“.

Keď zostaneme pri tomto mužovi, uvedomoval si, čo robí? Alebo ho zaplavila vlna emócií, ktorá zatienila zdravý rozum?

Tvrdil, že nad dôsledkami svojho konania nepremýšľal a že išlo o impulz. Nie som presvedčený, že to bola pravda. O impulze by sme hovorili, keby sa zrazu vrhol na náhodnú okoloidúcu ženu. Tento muž však svoje budúce obete sledoval, plánoval, čo im urobí, a čakal na vhodný okamih. Vzhľadom na to aj na jeho životné skúsenosti si myslím, že ubližoval vedome.

Pýtala som sa na vedomie v momente spáchania zločinu, pretože ma zaujalo Tonyho správanie. Hovoril: „Na druhý deň po vražde idem do práce a všetko sa mi zdá ako sen. Presviedčam sám seba, že to nie je skutočné. A keď nájdu telo a začnú o tom hovoriť v správach, jednoducho si pred sebou namýšľam, že som to neurobil ja.“

Samozrejme, niekedy sa stáva, že páchateľ má pocit, akoby to, čo urobil, ani nebolo možné. Občas dokonca sám zavolal políciu. Nie je to tak, že by sa títo ľudia zrazu prebrali a rozhodli sa utiecť čo najďalej. Akoby sa zmierili s tým, čo sa stalo, a čakali, ako sa situácia vyvinie. Takéto prípady sa týkajú najmä ľudí, ktorí ublížili druhému pod vplyvom emócií alebo keď o tragédii rozhodla náhoda, napríklad nešťastný pád.

V jednom z podcastov ste hovorili o pozoruhodných dôsledkoch takzvanej atypickej či patologickej opitosti. Príbeh, ktorý ste opísali, ukazuje, že k tragédii môže dôjsť úplne mimo vedomia človeka.

Stáva sa to veľmi zriedkavo, osobne som sa s tým stretol iba raz. Išlo o muža, ktorý sa po mnohých rokoch v zahraničí vrátil domov na pohreb sestry. Počas pobytu býval u brata. Jedného večera spolu vypili niekoľko pív. Potom si muž išiel ľahnúť.

V istom momente mal pocit, že sa niekto pokúša vlámať do bratovho domu – počul zvláštne zvuky. Začal sa s útočníkom naťahovať a napokon ho bodol nožom, ktorý mal náhodou poruke. „Páchateľ“ utiekol a muž si išiel ľahnúť. Všetko sa mu zdalo neskutočné, akoby sníval. Ráno chcel bratovi povedať, čo sa mu prisnilo. Našiel ho však ležať v kaluži krvi s nožom zabodnutým v hrudi.

Muž zavolal políciu a záchranku, bratovi už však nebolo pomoci. Napokon skončil na psychiatrickom oddelení. Bol v hlbokej depresii, pokúšal sa o samovraždu a so situáciou sa vôbec nedokázal vyrovnať. Súdni znalci sa zhodli, že nič nenasvedčovalo konfliktu medzi bratmi, motívu ani okolnostiam, ktoré by mohli viesť k zločinu.

Niektorí páchatelia žijú normálny život, sú rodičmi, celkom dobrými susedmi či zamestnancami, ako Tony. Ako dokážu takto oddeliť svoju temnú, kriminálnu stránku života? Alebo ide iba o klamný dojem?

Ku každému prípadu treba pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti môže ísť o nasadzovanie rôznych masiek. Človek to dokáže. Prirovnal by som to k prijímaniu rôznych spoločenských rolí. Som kolega v práci, manžel, otec – každá rola znamená trochu iný postoj, reakcie a správanie. U páchateľov ide o niečo podobné. Tieto oblasti od seba jasne oddeľujú, aby ich neodhalili.

Môže to byť aj spôsob, ako ochrániť samého seba a psychicky prežiť po spáchaní trestného činu?

U páchateľov možno pozorovať rôzne obranné mechanizmy, ktoré im pomáhajú vyrovnať sa s tým, čo urobili. Patrí medzi ne démonizovanie obetí, ich odľudšťovanie alebo vykresľovanie seba samého ako poškodeného či človeka, ktorému bol zločin „prišitý“. Často som sa s tým stretával počas práce vo väzení.

Môžete spomenúť prípad, ktorý sa vám z tohto obdobia najviac vryl do pamäti?

Na začiatku svojej kariéry som sa stretol s mužom, ktorý si odpykával trest za sexuálne zneužívanie dieťaťa. Vo väzení bol prvýkrát a tvrdil, že svoje konanie veľmi ľutuje. Spočiatku som sledoval jeho psychický stav – mal výrazne zníženú náladu a hrozilo, že si siahne na život. Strávil som s ním veľa času na rozhovoroch a neskôr o stretnutia so psychológom žiadal sám.

Raz vytiahol z vrecka veľký balíček. Keď ho rozbalil, uvidel som poriadnu hrsť tabletiek – liekov predpísaných psychiatrom. Zbieral ich a ukrýval, aby si mohol vziať život. Jedného dňa sa však rozhodol, že mi ich odovzdá.

Hovoril, že som bol jedným z prvých ľudí, ktorí mu podali pomocnú ruku a nezaobchádzali s ním ako s netvorom, ale ako s človekom. Dalo mu to nádej, že mu niekto môže pomôcť, že sa sám môže zmeniť a že má zmysel ďalej žiť.

Počas kariéry ste sa rozprávali s mnohými páchateľmi. O čo vás najčastejšie žiadali? Prečo sa rozhodli stretnúť s psychológom?

Niekedy sa jednoducho potrebovali s niekým porozprávať – o čomkoľvek. Inokedy išlo o problémy v rodine. Vo väzení strácajú kontrolu nad tým, čo sa deje vonku, a dozvedia sa napríklad, že ich manželka alebo partnerka opustila, prípadne že sa blíži koniec dlhého trestu, no nikto z rodiny už nežije.

Niekedy chcú hovoriť o tom, čo spáchali, a porozumieť tomu. Týka sa to najmä ľudí, ktorí sa chcú zmeniť. Ochota hovoriť o trestnom čine sa niekedy objaví až po sérii spoločných stretnutí, keď sa začnú vracať k svojej minulosti.

Dôležité je vždy vnímať človeka, s ktorým sa rozprávame, ako človeka, nie iba ako páchateľa.

Môžete spomenúť najťažší prípad, s ktorým ste sa počas práce vo väzení stretli?

Ťažko sa mi rozprávalo s vrahmi detí. Stávalo sa, že neprejavovali žiadnu ľútosť a čin dokonca zľahčovali. Opisovali ho chladne, bez akejkoľvek sebareflexie. Ja som pritom zo spisov vedel, ako s deťmi zaobchádzali. Bola to mimoriadne náročná skúsenosť.

Ako ste to všetko spracúvali? Ako ste načerpali sily na ďalší deň a ďalšie rozhovory s väzňami?

Vždy som sa snažil odpojiť od toho, čo zostalo za väzenskými múrmi, a na prácu nemyslieť. Doma som sa sústredil na rodinu. Veľmi mi v tom pomáhal šport.

Spôsob, akým autorka knihy vníma ľudí, ktorí spáchali zločiny, môže prekvapiť. Píše, že „brutálny zločin je v skutočnosti tragédiou nielen obete, ale aj páchateľa“, a dodáva: „Po rokoch práce som o svojich pacientoch začala premýšľať ako o ľuďoch, ktorí prežili katastrofu, ktorú sami spôsobili.“

Úplne s tým súhlasím. Trestný čin je tragédiou aj pre páchateľa. Takýto čin navždy zmení jeho život. Počas práce som sa neraz stretol s väzňami, ktorí svoje konanie veľmi ľutovali. Išlo napríklad o ľudí odsúdených za ublíženie na zdraví s následkom smrti alebo za vraždu v afekte.

Niektorí si odpykávali doživotné tresty. Dobre vedia, že tieň tohto činu ich bude sprevádzať až do konca života. Čelia mimoriadne náročnej úlohe – uniesť vedomie, že táto temnota sa stala neoddeliteľnou súčasťou ich života.

Spomínam si na mladého muža po dvadsiatke, ktorého odsúdili za ublíženie na zdraví s následkom smrti. Všetko sa stalo, keď sa v noci vracal zo stretnutia. Bol pod vplyvom alkoholu. V istom momente ho oslovil bezdomovec, ktorý sa podľa jeho slov správal pomerne agresívne. Došlo k potýčke, ktorá sa skončila tragicky – bezdomovec spadol, udrel si hlavu o kameň a nepodarilo sa ho zachrániť.

Rozprával som sa s páchateľom rok a pol po udalosti, keď som pripravoval jeho psychologickú diagnózu. Svoje konanie veľmi ľutoval. Vedel, že až do konca života bude žiť s vedomím, že pripravil o život iného človeka.

Spomínali ste, že niektorí väzni, ktorí svoje činy ľutovali, si odpykávali doživotie. Pre nás je nepredstaviteľné, že celý život strávime za mrežami, v prísnom režime a bez možnosti uskutočniť svoje sny. Ako to ľudia s takýmto trestom zvládajú?

Na začiatku sa opakuje rovnaký scenár: nádej a zápas so systémom. Odsúdení ešte dlho bojujú za oslobodenie alebo zmiernenie trestu. Píšu prezidentovi, na Európsky súd pre ľudské práva… Môžu prejsť aj roky, kým si uvedomia, že z väzenia už nikdy nevyjdú a nič im nepomôže.

Kým tento boj trvá a v odsúdenom stále tleje nádej, pri príprave diagnózy či posudku vždy upozorňujem, že vo chvíli, keď pacientovi dôjdu možnosti, ako zmeniť svoju právnu situáciu, a prestane sa o to usilovať, treba mu poskytnúť intenzívnejšiu psychologickú pomoc. Často je to moment, keď si uvedomí, že až do konca života zostane vo väzení.

Ako vtedy vyzerá jeho bežný väzenský deň?

Na oddelení so zvýšeným stupňom stráženia, kde som pracoval, to vyzerá takto: ráno je nástup, potom príslušník spolu s dvoma väzňami rozvezie do ciel raňajky – jedálne tam nie sú.

Následne majú odsúdení čas na vybavovanie bežných záležitostí, napríklad návštevu lekára alebo psychológa. Niekedy jednoducho zostávajú v cele a čakajú na čas vychádzky, počas ktorej môžu ísť na hodinu von.

Raz týždenne má každá cela pridelenú spoločenskú miestnosť. Väzeň si tam môže pozrieť televíziu, ak ju nemá v cele, alebo zahrať stolný tenis. Dvakrát týždenne sa sprchuje, okrem toho sa, samozrejme, umýva v cele.

Dá sa povedať, že odsúdený strávi v cele približne 22 hodín denne – so svojimi myšlienkami a spoluväzňami.

Pomyslenie, že takto človek strávi celý zvyšok života, je takmer nepredstaviteľné.

Určite je to veľmi náročné. Na druhej strane, človek sa dokáže prispôsobiť aj takýmto podmienkam. Príde chvíľa, keď odsúdení zmenia perspektívu a začnú väzenie vnímať ako domov, alebo skôr jeho náhradu. Začnú žiť väzenskými klebetami a nájdu si prácu. Ak je to možné, snažia sa celu zariadiť pohodlnejšie alebo útulnejšie.

V povedomí verejnosti človek po odpykaní trestu často navždy dostane nálepku „zločinca“ či „odpísaného“ človeka. Myslíte si, že si zaslúži druhú šancu? Môže sa vrátiť k normálnemu spoločenskému životu?

Áno, túto šancu si zaslúži každý. Keby som si to nemyslel, nestal by som sa väzenským psychológom. Ak chce odsúdený svoje konanie napraviť, vždy existuje spôsob, ako to urobiť. Ľudí veľmi ľahko hádžeme do jedného vreca a rýchlo ich odsudzujeme. Potom bez premýšľania začneme veriť, že všetci väzni sú zlí ľudia. Ako však ukázal aj tento rozhovor, nie je to také jednoduché.

Ľudská psychika je ako výšková budova – skladá sa z mnohých poschodí, a tak sa treba snažiť vnímať aj človeka. Každý v živote robí chyby. Niekedy, žiaľ, chyba stojí niekoho život. Ani my predsa nevieme, či sa jedného dňa pri ceste autom domov nezahľadíme inam a nechtiac niekoho nezrazíme.

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier Media. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.