
Spolužiaci aj učitelia sa jej smiali, že je hlúpa, na elitných univerzitách si zase zarábala v troch zamestnaniach naraz. Astrobiologička Michaela Musilová má dnes za sebou rekordných 40 simulovaných misií a pripravuje sa na svoj prvý reálny let do vesmíru.
So šikanou sa stretla ešte na základnej škole. „Najprv sa mi posmievali, že som hlúpa, no keď známky ukázali skutočnosť, prekážalo im to ešte viac,“ spomína slovenská astrobiologička MICHAELA MUSILOVÁ, ktorej cesta medzi svetovú vedeckú elitu nebola idylka.
Počas náročného vysokoškolského štúdia pracovala v NASA. „Ráno som išla pracovať do Národného úradu pre letectvo a vesmír, večer som prespávala u cudzích ľudí na zemi.“
Teraz má 38 rokov a už má na konte rekord vo vedení 40 simulovaných expedícií na Mesiac či Mars. Aktuálne stojí pred kľúčovým bodom svojej kariéry. Pripravuje sa na reálny let do vesmíru, ktorý mnohí kritici nazývajú aj vesmírnou turistikou pre bohatých. Vedkyňa Musilová totiž bude v beztiažovom stave testovať viacero experimentov.
V rozhovore sa, okrem iného, dočítate:
- Ako ju v detstve šikanovali a prečo bola na prestížnej univerzite bola bez domova;
- ako vyzerali dni, keď ráno pracovala v NASA a večer spávala u cudzích ľudí na zemi;
- prečo svoju misiu rázne odmieta označiť za vesmírny turizmus pre milionárov;
- aké experimenty chce stihnúť za pár minút v beztiažovom stave;
- čo všetko môže jej historický let do vesmíru ešte prekaziť.
Váš životný príbeh sa často prezentuje ako rozprávkový. Bol taký?
Ani zďaleka. Zažila som počas štúdia dve mimoriadne náročné chvíle. Celé štúdium som si financovala sama, pretože rodičia ma nemohli finančne podporiť. Šetriť som si preto začala už na strednej škole, kde som na brigádach pracovala popri škole. Keď sa mi podarilo získať štipendium na University College London, život v Londýne bol pre mňa finančne neúnosný. Popri štúdiu som mala tri zamestnania, hlásila som sa na každé dostupné štipendium a nejako som dokázala prežiť.
Neskôr som získala štipendium na štúdium prestížneho amerického Caltechu (California Institute of Technology), to však pokrývalo iba štúdium, nie ubytovanie a stravu.
Vtedy nastalo prvé obdobie, keď som sa ocitla bez domova. Všetky úspory a granty som minula. Peniaze došli a vízové podmienky mi nedovoľovali mať ďalšiu prácu. Síce som už vtedy ako dvadsaťjedenročná prvýkrát pracovala pre NASA, no peniaze vyplácali iba raz za tri mesiace. Počas tohto trojmesačného vákua som bola úplne bez prostriedkov.
Čo ste teda vtedy urobili?
Najprv som prespávala u známych na gauči, no postupne mi dali najavo, že tam nemôžem zostať natrvalo. Neskôr som spávala na zemi či na gauči u úplne cudzích ľudí alebo som si hľadala núdzové nocľahy. Bola to zúfalá situácia. Ráno som vstala a išla pracovať do NASA bez ohľadu na to, kde a v akých podmienkach som v noci spala. Hovorila som si, aké je to nebezpečné a aké obrovské šťastie som mala, že sa mi nič nestalo a nikto sa ma nepokúsil zneužiť.
Nechceli ste to vzdať?
Zvažovala som, či to kvôli vlastnej bezpečnosti radšej nevzdať. Na druhej strane som si povedala, že po tejto práci túžim od detstva, obetovala som jej príliš veľa a nemôžem sa len tak vzdať. Zaťala som sa a toto obdobie som prekonala.
Hovorili ste, že krízy boli dve.
Áno, druhá kríza prišla približne o rok neskôr. Po práci v NASA a štúdiu na Caltechu som sa z vízových dôvodov musela vrátiť do Británie dokončiť magisterské štúdium. Situácia sa zopakovala – úspory som vyčerpala v Amerike. Vďaka výplate z NASA a práci pre londýnske observatórium som pokryla prvý polrok, no na záverečné mesiace štúdia mi opäť chýbali peniaze a vedela som, že to nezvládnem. Spravila som maximum, požiadala o všetky granty, no nestačilo to. Vtedy som prvýkrát zažila záchvat úzkosti a prepadla zúfalstvu.
Museli ste ukončiť štúdium?
Našťastie mám silný pud sebazáchovy. Keď som sa upokojila, začala som racionálne uvažovať, ako situáciu zachrániť.
Uvedomila som si, že som vlastne skoro nikdy nepožiadala o pomoc. Obrátila som sa teda na profesorov. Tí o mne vedeli, keďže som bola historicky prvá študentka z našej školy prijatá na Caltech, a poslali ma priamo za dekankou. Predstavila mi takzvaný „hardship fund“ určený pre mimoriadnych študentov vo finančnej núdzi. Podali sme žiadosť a v priebehu niekoľkých dní mi prostriedky schválili. Až do promócií som tak mala zabezpečené základné životné potreby. Táto skúsenosť ma naučila, že aj v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii sa netreba hanbiť a treba požiadať o pomoc.
Akí boli vaši spolužiaci?
Študenti sa na elitné univerzity v Amerike a Británii zväčša dostanú vďaka finančnému zázemiu rodičov, prípadne ide o hŕstku výnimočných jednotlivcov so štipendiami, čo bol aj môj prípad. Nájsť si spriaznené duše je náročnejšie, pretože s málokým zdieľate podobné východiskové podmienky.
Dali vám spolužiaci niekedy pocítiť, že vedia o vašom zázemí?
Áno, ale nebolo to pre mňa nič nové. Prechádzala som si tým od základnej školy, kde som na rôznych školách čelila šikane a nepríjemnostiam. Bola som zvyknutá radšej sa držať v ústraní.
Na univerzite som si s väčšinou ľudí nerozumela, jednoducho sme patrili do odlišných svetov. Kým spolužiaci chodili na večierky, ja som pracovala v troch zamestnaniach a usilovala sa o čo najlepšie známky. Priateľov som si našla v menších odborných kruhoch. S ľuďmi, ktorí zdieľali rovnakú vášeň pre vedu, sme našli spoločnú reč, no bežný kolektív spolužiakov bol z iného sveta.
Spomínate šikanovanie už na základnej škole. Prečo vás šikanovali?
Táto šikana mala dve prepojené roviny. Kvôli otcovej práci diplomata sme sa v detstve často sťahovali a školu som menila každé dva až tri roky. Vždy som bola nováčikom. V zahraničí som sa musela učiť nový jazyk od základov. Keď som mala 8 rokov, žili sme v USA. Tam som vlastne aj navštívila stredisko NASA.