Chmelár ostro zaútočil na Čaputovú: Jej výrok označil za hlúpy, minulosť podľa neho nie je čiernobiela

Eduard Chmelár odmieta čiernobiely pohľad na komunistický režim a tvrdí, že minulosť treba hodnotiť v celej jej zložitosti. Zároveň ostro kritizoval bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú za výrok, že kultúra môže vznikať iba v slobodnom prostredí, pričom pripomenul významné diela a umelecké úspechy, ktoré vznikli aj v časoch neslobody.  

Politický analytik a historik na sociálnej sieti reagoval na kritiku, ktorú vyvolalo jeho televízne vyjadrenie o období komunistického teroru. Zdôraznil, že tým nemyslel celé obdobie rokov 1948 až 1989, ale najmä prvé roky po komunistickom prevrate. Chmelár pripomenul, že počas pondelkového vystúpenia zaradil medzi temné obdobia slovenských dejín aj obdobie komunistického teroru. Časť ľudí mu následne vyčítala, že minulý režim hodnotí výlučne negatívne.

Podľa Chmelára však išlo o nedorozumenie. Za obdobie teroru neoznačuje celé trvanie komunistického režimu, ale najmä roky 1948 až 1953.

„Za obdobie teroru sa neoznačuje celé trvanie režimu, ale roky 1948 – 1953, kedy bolo v politických monsterprocesoch popravených vyše 200 ľudí, kedykoľvek vás mohli uniesť, uväzniť, nechať zmiznúť, ľudia sa navzájom podozrievali, udávali, zriekali sa rodinných príslušníkov a všade panoval strach, neistota, dusno,“ napísal.

Verí, že za takýmto obdobím nikto nesmúti. Ľudí, ktorí by krvavé diktatúry napriek tomu obhajovali, označil za fanatikov, ktorí jeho argumentom nebudú rozumieť.

Minulý režim podľa neho nebol jednoliatou érou

Chmelár však zároveň odmieta spochybňovanie skúseností ľudí, ktorí tvrdia, že počas minulého režimu nezažívali iba zlé časy. Podľa neho ich nemožno automaticky odbiť tvrdením, že trpia spomienkovou nostalgiou.

Odkázal pritom na výskumy francúzskej historičky Muriel Blaive, ktorá sa venuje obdobiu komunistického režimu v Česko-Slovensku. Za jedno z jej základných zistení označil tvrdenie, že roky 1948 až 1989 nemožno vnímať ako jednoliatu historickú etapu.

Obdobie stalinizmu v rokoch 1948 až 1956 a obdobie normalizácie medzi rokmi 1969 až 1989 podľa Chmelára predstavovali „dva diametrálne odlišné režimy“. Odmieta preto označovať celé obdobie komunistickej vlády za totalitu.

„Normalizačný režim nebol, čo sa týka dohľadu a rozsahu moci, totalitný, ale autoritatívny,“ uviedol. Blaive podľa neho na základe výskumov poukazuje aj na to, že v päťdesiatych rokoch nebola v Česko-Slovensku zlá ekonomická situácia a v niektorých ukazovateľoch bola lepšia ako v západných krajinách.

Podobne podľa neho nemožno zjednodušovať ani hodnotenie sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Chmelár pripomenul, že v šesťdesiatych rokoch bol považovaný za schopného reformátora, ktorý naštartoval rast sovietskej ekonomiky.

Do jeho príbehu však zároveň patrí potlačenie Pražskej jari vojenskou inváziou, nadmerné pitie alkoholu aj záverečné obdobie vlády gerontokracie, ktorá podľa Chmelára spôsobila stagnáciu a krízu celého systému.

„Pri vyrovnávaní sa s minulosťou je dôležité nediktovať, čo je pravda, uvedomiť si, že minulosť je komplexná a uniformná pamäť spoločnosti neexistuje,“ zdôraznil.

Spomínanie na sociálne istoty nie je túžbou po diktatúre

Rešpektovanie rozdielnych skúseností podľa Chmelára neznamená obhajovať diktatúru, cenzúru, propagandu ani všadeprítomnú kontrolu. Ľudia však podľa neho môžu oprávnene spomínať na sociálne istoty, väčšiu súdržnosť, solidaritu, bližšie medziľudské vzťahy či viac času venovaného rodine.

„Diskutovať o tom neznamená túžiť po totalite, ale snažiť sa o zachovanie toho pozitívneho v nových podmienkach a nezatracovať paušálne to, čo fungovalo lepšie ako dnes,“ napísal.

Ako príklad uviedol bytovú výstavbu. Ľuďom podľa neho nemožno zatvárať ústa, keď sa pýtajú, prečo demokratický systém ani po takmer štyroch desaťročiach nedokázal vyprodukovať zlomok bytov v porovnaní s tým, čo sa postavilo počas normalizácie za vlády Gustáva Husáka.

Spolitizovaný antikomunizmus Chmelár označil za „dogmatickú primitívnu ideológiu“, ktorá ponúka jednoduché odpovede a odvádza pozornosť od súčasných problémov.

Ostrá kritika Zuzany Čaputovej

V ďalšej časti statusu sa Chmelár ostro pustil do bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej. Kritizoval mladých ľudí, ktorí podľa neho často používajú pojem kritické myslenie bez toho, aby mu skutočne rozumeli, no zároveň nekriticky prijímajú jej prejavy.

Čaputovú označil za „kazateľku banálnych floskúl“, „guru všednosti“ a „Paula Coelha politiky“. Jej vyjadrenia podľa neho pozostávajú z predžutých fráz, po ktorých publikum očakáva ovácie.

Osobitne reagoval na jej výrok z festivalu Pohoda, podľa ktorého môže kultúra vznikať iba v slobodnom prostredí.

„Výrok Zuzany Čaputovej na Pohode, že kultúra môže vznikať iba v slobodnom prostredí, je vo svojej podstate taký hlúpy, až sa čudujeme, že to ten stan vydržal, keď nevydržal búrku,“ napísal Chmelár.

Podľa neho by kritické publikum malo položiť otázku, ako je možné, že mnohé z najväčších diel slovenskej aj svetovej kultúry vznikali počas despotických režimov, často na objednávku samotných vládcov. Zároveň tvrdí, že v podmienkach najväčšej slobody často vznikal brak a kvalitné projekty nedosahovali význam diel z predchádzajúcich období.

Diela, ktoré vznikli vo väzení a politickej nemilosti

Chmelár pripomenul viacerých autorov, ktorí tvorili v neslobodných podmienkach. Rímsky filozof Boëthius napísal dielo O úteche filozofie počas čakania na popravu vo väzení. Anglický filozof Roger Bacon vytvoril vo väzení väčšinu svojho diela a Miguel de Cervantes tam začal písať román Don Quijote.

Dante Alighieri vytvoril Božskú komédiu v období politickej nemilosti. Významnú časť svojej tvorby podľa Chmelára napísali v žalároch aj Janko Kráľ, Svetozár Hurban Vajanský a Laco Novomeský.

Za civilizačný vrchol slovenskej kultúry označil šesťdesiate roky minulého storočia. Do literatúry vtedy vstúpili Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Vincent Šikula a Ján Johanides. Poézia Milana Rúfusa, Miroslava Válka a Vojtecha Mihálika podľa neho dosahovala svetovú úroveň.

Pripomenul tiež úspechy slovenskej kinematografie. Film Štefana Uhera Slnko v sieti položil svojou poetikou základy česko-slovenskej novej vlny, Obchod na korze získal Oscara za cudzojazyčný film a prevratné debutové filmy nakrútil Juraj Jakubisko.

Fotografia Ladislava Bielika získala ocenenie World Press Photo a pravidelne sa zaraďuje medzi sto najvýznamnejších fotografií 20. storočia. Svetovú úroveň mala podľa Chmelára aj slovenská divadelná scéna.

V architektúre vznikli stavby, ktoré dodnes formujú panorámu slovenských miest, medzi nimi Most SNP a budova Slovenského rozhlasu v Bratislave či Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Európsku úroveň podľa neho dosahovalo aj výtvarné umenie, hudba a žurnalistika, v ktorej sa šesťdesiate roky označujú za zlatú éru reportáže.

Umenie môže rásť aj v neslobode a biede

Chmelár sa preto pýta, prečo sa po roku 1989 nedostavila očakávaná kultúrna a umelecká katarzia zo slobody. Namiesto nej podľa neho vznikol boj o verejné peniaze, v ktorom si menej talentovaní umelci myslia, že majú nárok na štátnu podporu experimentov, ktoré takmer nikoho neoslovujú.

Samotnú predstavu, že kultúra môže vznikať iba v slobodnom prostredí, označil za hlúposť.

„Umenie túži po slobode, lebo po nej túži človek sám. Ale rozvíjať sa môže v tých najhorších podmienkach: neslobode, biede, ponížení,“ uviedol.

Človek podľa neho prirodzene sníva, túži a inšpiruje sa tým, čo ho presahuje. Súčasná doba kultúre nepraje, za čo však podľa Chmelára nenesie zodpovednosť iba vláda Roberta Fica. Príčinu vidí aj v ekonomickom systéme a s ním spojenom úpadku hodnôt.

Tento úpadok sa podľa neho bude prehlbovať, ak ľudia stratia prístup k zdrojom, ktoré by ich mohli inšpirovať k odporu voči logike súčasnosti.

„Práve v tej revolte, ako si to všimol už Albert Camus, sa objavujú zárodky novej kultúry, nie v tejto navoňanej zdochline hlavného prúdu, o ktorom si lodní pasažieri jeho zatuchnutých kanálov ešte ani nestačili všimnúť, že už dávno prestal tiecť,“ uzavrel Chmelár.

Témy:
Eduard Chmelár
Zuzana Čaputová
komunistický režim
kultúra

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.