Čierny Peter pre Slovensko: prezident Pellegrini išiel rokovať na samit NATO (názor Moniky Podhorány Masarikovej)

Post Content  

Autorka je zahraničnopolitickou odborníčkou strany Demokrati a bývalou riaditeľkou kancelárie ministra obrany.

Slovensko pred samitom NATO opäť ukázalo, že sa chce tešiť z výhod spojenectva, no zároveň sa pochváliť tým, ako sa vyhlo jeho povinnostiam. Ak premiér Robert Fico považuje za úspech to, že Slovensko nemusí niesť časť spoločnej zodpovednosti, je načase pýtať sa, kam vlastne krajinu vedie. Chce byť jeho vláda naozaj súčasťou Západu, alebo Slovensko pripravuje na úplne inú zahraničnopolitickú budúcnosť?

Spojenectvo nie je o tom, čo nemusíme

Každá partia má takého kamaráta. Ochotne príde na pivo, vypije, zje, zabaví sa, ale keď príde účet, zrazu si spomenie, že peňaženku nechal doma. A ešte odchádza s pocitom, ako na všetkých šikovne vyzrel. Raz, dvakrát sa na tom ostatní zasmejú. Potom ho jednoducho prestanú volať. Slovensko sa v NATO čoraz viac správa presne ako tento kamarát.

Prečítajte si tiež:

Prezident Peter Pellegrini po stretnutí s premiérom Robertom Ficom a ministrom zahraničných vecí Jurajom Blanárom oznámil, že Slovensko podporí závery samitu NATO. Vzápätí však zdôraznil to, čo malo zjavne zaznieť predovšetkým domácemu publiku: vojenskú pomoc Ukrajine financovať nebudeme. A aby bol obraz dokonalý, pochválil sa listom generálneho tajomníka Marka Rutteho, ktorý potvrdzuje, že nás k tomu nikto nemôže prinútiť.

Akoby sme sa chválili tým, že sme opäť našli spôsob, ako zostať pri spoločnom stole, ale neprispieť do spoločnej kasy. Lenže aliancia nestojí na tom, čo sa musí. Stojí na tom, čo sú jej členovia ochotní urobiť jeden pre druhého. NATO nie je právnická kancelária hľadajúca výnimky. Je to spoločenstvo, ktorého sila stojí na dôvere, solidarite a ochote niesť spoločné bremená.

Nová Varšavská zmluva?

Slovensko dnes vysiela zvláštny signál. Chceme všetky bezpečnostné garancie, chceme ochranu podľa článku 5, chceme, aby spojenci investovali miliardy do obrany východného krídla aliancie. Keď však príde reč na pomoc krajine, ktorá dnes zadržiava ruskú agresiu len pár stoviek kilometrov od našich hraníc, začneme vysvetľovať, prečo práve my nemusíme.

Prečítajte si tiež:

To nie je prejav suverénnej zahraničnej politiky. To je dvojtvárnosť a pokrytectvo. Možno je čas sa nahlas pýtať vlády a premiéra, či naozaj chce byť v NATO? Jeho reči o zmene sveta, konci starých poriadkov a podobne nás majú pripraviť na čo? Na novú Varšavskú zmluvu?

A premiér sa koordinuje iba s Pellegrinim alebo aj priamo s Putinom? Koniec koncov, bývalý maďarský minister zahraničných veci Péter Szijárto ako spojka je už preč. Zrejme preto tieto hry, preto divadelné predstavenia o Ukrajine a preto neustála neschopnosť ukázať, že áno je áno a nie je nie. Svet nie je až taký komplikovaný ako nám vláda nahovára.

Dvaja Petrovia, dva svety

Slovensko potrebuje NATO. A najlepšie to vidno pri pohľade za rieku Moravu. Dvaja prezidenti. Obaja sa volajú Peter. Obaja vedú krajiny, ktoré ešte pred tromi desaťročiami tvorili jeden štát. A predsa hovoria úplne iným jazykom.

Peter Pellegrini zdôrazňuje, čo Slovensko robiť nemusí. Petr Pavel vysvetľuje, prečo je podpora Ukrajiny investíciou do bezpečnosti Česka aj celej Európy. Jeden hľadá politický kapitál vo výnimkách. Druhý v zodpovednosti. A možno práve preto dnes Česko vyhráva ten tichý zápas o rešpekt spojencov.

Prečítajte si tiež:

Nie preto, že je väčšie alebo bohatšie. Ale preto, že pôsobí ako partner, na ktorého sa dá spoľahnúť. V diplomacii totiž nerozhoduje len sila armády či veľkosť ekonomiky. Rozhoduje aj povesť. A Slovensko si dnes buduje povesť krajiny, ktorá chce všetky výhody spojenectva, ale čo najmenej spoločných povinností.

V kartovej hre zostáva nakoniec v ruke ten, komu ostane čierny Peter. Ak bude Slovensko ďalej zamieňať solidaritu za hľadanie výnimiek a zodpovednosť za lacné domáce body, môže sa stať, že ten čierny Peter zostane napokon nám.