Čínske a arabské investície znejú lákavo, ale pozor na to, čo si želáme (názor Dušana Chreneka)
obchodnyregister
2026.08.06.
Otázka teda neznie, či prijať investície z Číny alebo zo Zálivu. Znie, či ich necháme prejsť cez tie isté kontrolné mechanizmy ako akúkoľvek inú zahraničnú investíciu.
Autor pôsobí v Európskej komisii a v minulosti bol vedúcim jej Zastúpenia na Slovensku. Text vyjadruje jeho osobné názory, nie stanovisko Európskej komisie.
Nedávno sa odohrali dve symbolické udalosti. Prezident Peter Pellegrini strávil tri dni v Pekingu, kde ho prijal prezident Si Ťin-pching. Bola to prvá návšteva slovenskej hlavy štátu v Číne po šestnástich rokoch.
O pár dní skôr pristál v Bratislave prezident Spojených arabských emirátov šejk Muhammad bin Zájid Ál Nahján a s premiérom Ficom rokoval o diaľkovej linke do Dubaja, o investorovi do slovenského kúpeľníctva, o zavlažovacom PPP projekte v poľnohospodárstve a o „významnom infraštruktúrnom projekte na rieke Dunaj“. Premiér to označil za potvrdenie „suverénnej zahraničnej politiky orientovanej na všetky štyri svetové strany“.
Znie to lákavo. Kapitál, ktorý nečaká na rozhodnutia inštitúcií Európskej únie, investori, ktorí nekladú otázky o právnom štáte, peniaze na infraštruktúru bez nutnosti roky vyjednávať s Bruselom. Lenže história posledných rokov v Európe aj v rozvojovom svete ukazuje jednu vec veľmi jasne: pri týchto investíciách nejde o to, či peniaze prídu. Ide o to, za akých podmienok – a tie sa často dozviete až vtedy, keď je neskoro.
Prečítajte si tiež:
Čo ukázali africké projekty
Čína je dnes najväčším bilaterálnym veriteľom afrických štátov – od roku 2000 im na cesty, prístavy a železnice požičala vyše 160 miliárd dolárov. Poučný je prípad letiska Entebbe v Ugande. Tamojšia vláda si v roku 2015 zobrala od Exim banky 200 miliónov dolárov na jeho modernizáciu, zmluvu však roky tajila.
Keď ju napokon výskumníci z AidData získali a zverejnili, ukázalo sa, že obsahovala viaceré ustanovenia výrazne posilňujúce postavenie veriteľa. Zmluva zaväzuje Ugandu držať hotovostnú zálohu na účte, ku ktorému má banka jednostranný prístup, presmerovať naň všetky príjmy letiska a spočiatku dokonca žiadala od čínskej strany súhlas s rozpočtom letiskového úradu. Kampale sa podarilo vyrokovať jej vypustenie až po tvrdom tlaku.
Prečítajte si tiež:
Susedná Keňa zas roky čelí obavám a špekuláciám, že ako záruka za úver na železnicu Mombasa – Nairobi slúži samotný prístav v Mombase. Keďže zmluva zostáva utajená, aktivisti sa o jej zverejnenie súdia dodnes.
Európa nie je výnimka
Netreba chodiť do Afriky. Poľsko to skúsilo už v roku 2009 – čínska firma Covec vyhrala tender na úsek diaľnice A2 smerom na Berlín s ponukou o desiatky percent nižšou než konkurencia. O dva roky neskôr stavba takmer stála: Čínska firma meškala, dlžila poľským subdodávateľom desiatky miliónov zlotých, žiadala doplatiť za „rozšírený rozsah prác“ a napokon zmluvu vypovedala. Poľsko muselo dostavať úsek samo, so stratou času aj peňazí.
Ešte poučnejší je prípad Čiernej Hory. V roku 2014 si od čínskej exim banky požičala takmer miliardu dolárov na výstavbu diaľnice Bar – Boljare, ktorá mala prepojiť pobrežie so Srbskom. Zmluva sa uzatvorila bez verejnej súťaže, jej podrobnosti zostali tajné, no cena kilometra vyšla na približne 20 miliónov eur. Stala sa tak jednou z najdrahších ciest na svete.
Prečítajte si tiež:
Krajina napokon nezvládala splácať a v roku 2021 žiadala o pomoc Európsku úniu, ktorá to však odmietla. Podľa dostupných informácií zmluva obsahovala ustanovenia umožňujúce veriteľovi uplatňovať nároky voči štátnemu majetku a vzdanie sa časti štátnej imunity. Niektorí analytici to označili za učebnicový príklad „dlhovej pasce“ – vláda projekt presadila napriek opakovaným varovaniam, že je ekonomicky nevýhodný.
Zodpovednosť nesú aj vlády
Spoločný menovateľ všetkých týchto prípadov nie je „plán na ovládnutie sveta“ – časť zodpovednosti nesú aj miestne vlády, ktoré podpisujú zmluvy bez súťaže, bez zverejnenia a bez parlamentnej kontroly. Práve preto sa krajina dostáva do slabšej vyjednávacej pozície.
Podľa štúdie Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické štúdie smerovalo v rokoch 2007 až 2017 do 16 krajín strednej, východnej a juhovýchodnej Európy viac ako 12 miliárd eur čínskych úverov na infraštruktúrne projekty. Takmer tretina z tejto sumy pripadala na Srbsko, kde viaceré diaľničné a železničné projekty financované čínskymi úvermi sprevádzali otázky týkajúce sa transparentnosti a verejnej kontroly.
Prečítajte si tiež:
Investície zo Spojených arabských emirátov bývajú vo všeobecnosti komerčnejšie než čínske štátne úvery, no aj pri nich platí, že veľké PPP projekty alebo strategická infraštruktúra si vyžadujú rovnakú mieru verejnej kontroly. Aj preto by sa mali posudzovať podľa rovnakých pravidiel transparentnosti, hospodárskej súťaže a verejnej kontroly ako akékoľvek iné strategické investície.
Nejde o to, kto platí, ale ako sa platí
Slovensko má viaceré výhody – má členstvo v EÚ, eurozóne, jednotný trh a inštitucionálne poistky, ktoré tieto krajiny nemali. To je dôvod na väčší pokoj, nie na väčšiu bezstarostnosť. Práve preto, že sme v EÚ, máme nástroje, ktoré mnohé z týchto krajín nemali: pravidlá verejného obstarávania, kontrolu štátnej pomoci, nariadenie o preverovaní zahraničných priamych investícií aj pravidlá proti zahraničným subvenciám.
Otázka teda neznie, či prijať investície z Číny alebo zo Zálivu. Znie, či ich necháme prejsť cez tie isté kontrolné mechanizmy ako akúkoľvek inú zahraničnú investíciu – verejná súťaž, zverejnená zmluva, nezávislá kontrola dlhovej služby, žiadne skryté záruky štátnym majetkom. Pritom aj európske alebo americké investície môžu byť nevýhodné, ak sa uzatvárajú bez súťaže a verejnej kontroly.
Prečítajte si tiež:
Pri projektoch, o ktorých sa teraz rokuje – zavlažovací PPP v poľnohospodárstve, infraštruktúra na Dunaji, prípadný vstup investora zo Spojených arabských emirátov do štátom kontrolovaného kúpeľníctva – je práve toto tá otázka, ktorú by si všetci mali klásť skôr, než sa podpíše čokoľvek.
Nie „je to dobrý alebo zlý investor“, ale „aké sú podmienky, kto ich kontroluje a čo sa stane, ak sa projekt predraží alebo omešká“, čo pri veľkých infraštruktúrnych projektoch nebýva výnimočné.
Diverzifikácia zahranično-obchodných vzťahov je pre malú otvorenú ekonomiku prirodzená. Problém nastáva vtedy, keď sa diverzifikácia zamení za absenciu pravidiel. Aj vo Varšave a Podgorici sa podobné projekty na začiatku predstavovali ako veľká príležitosť, ako sa dnes prezentujú aj v Bratislave. Rozhodujúce nie je to, odkiaľ investor prichádza, ale za akých podmienok mu odovzdávame kľúče od národnej infraštruktúry.