Čo nám zostalo po chemičkách? S toxickým dedičstvom komunizmu žijeme aj 37 rokov po revolúcii

obchodnyregister 2026.11.21.

Vo Vrakuni, v Predajnej a v okolí Strážskeho má dedičstvo komunistického režimu dodnes hmatateľnú podobu. Sú ním chemikálie v podzemnej vode, jamy plné odpadu zo spracovania ropy aj zakopané sudy s toxickými látkami.  

Na tieto tri miesta sa v celovečernom dokumente Zóny nikoho vydali režisérky Viera Čákanyová, Lucia Kašová a Barbora Sliepková.

Nad obcou Predajná sa v čiernej hladine dvoch jám zrkadlia brezy. Starostka Tatiana Čontofalská volá jamy „čierne oči“. Pri pohľade zhora akoby hľadeli na dedinu. V šesťdesiatych rokoch sem začala rafinéria Petrochema Dubová ukladať odpad. O dve desaťročia neskôr jamy prekryli drevom a fóliou a zasypali zeminou.

Miestni si ešte pamätajú, ako na nej vyrástla tráva. Potom sa pôda začala vydúvať a prepadávať. Čierna hladina sa opäť objavila na povrchu. „Garnitúry sa u nás striedajú každé štyri roky. Chemické procesy v jamách prebiehajú už viac ako 60 rokov,“ píše v autorskej explikácii Barbora Sliepková. Jej slová vystihujú otázku, ktorá spája všetky tri príbehy filmu. Kto prevezme zodpovednosť za priemyselný odpad, ktorý v krajine zostáva celé generácie?

V okolí niekdajšieho podniku Chemko Strážske má toto dedičstvo podobu zakopaných sudov. Lucia Kašová sleduje, ako sa toxické látky dostávajú do potravinového reťazca. V obrazoch inšpirovaných biblickými motívmi hľadá spôsob, ako priblížiť túto skúsenosť ľuďom v regióne. „Chcem apelovať na kresťanské cítenie ľudí a podporiť uvedomenie si nebezpečenstva, v ktorom žijeme, ktoré dýchame a jeme,“ píše režisérka.

Zóny nikoho

Foto:
Filmsomnia
Zóny nikoho

V bratislavskej Vrakuni sa príbeh skládky odohráva aj pod ulicami mesta, v podzemnej vode. Viera Čákanyová si za predlohu pre svoju animovanú časť vybrala hubové podhubie. Jeho vláknami vedie divákov po stopách minulosti skládky až k otázke jej budúcnosti. Túto cestu si predstavuje ako pohyb v počítačovej hre. „Ako zostupujeme do hlbín myceliálnej siete, ocitáme sa v jednotlivých leveloch,“ opisuje svoj prístup Čákanyová.

Každá z troch režisérok si vybrala jednu lokalitu a vlastný spôsob, ako ju zachytiť. Spája ich rozhodnutie postaviť do centra rozprávania samotnú krajinu. „Toxicitu však vnímame aj v spoločenskom systéme, ktorý tieto problémy vytvoril a odvtedy ich mentálne vytesňuje,“ píšu autorky v spoločnej režijnej explikácii.

Záber z filmu Zóny nikoho

Foto:
Filmsomnia
Záber z filmu Zóny nikoho

Na Zónach nikoho sa stretli tri dokumentaristky, ktorých predchádzajúce filmy pozná aj medzinárodné publikum. Viera Čákanyová uviedla svoje Poznámky z Eremocénu na Berlinale, snímka Námorník Lucie Kašovej mala premiéru na festivale Hot Docs v Toronte a Barbora Sliepková získala za Čiary hlavnú cenu Opus Bonum na festivale Ji.hlava. Zóny nikoho vznikli v slovensko-českej koprodukcii pod vedením producentky Anny Mach Rumanovej zo spoločnosti Filmsomnia.

Na uvedenie do kín nadviažu regionálne projekcie s diskusiami a premietania pre stredné školy. Pre študentov a študentky pripravuje tím filmu program Adoptuj si zónu. Triedy si vyberú environmentálnu záťaž vo svojom okolí, preskúmajú ju pomocou máp a odborných zdrojov a pripravia otázky pre ľudí a inštitúcie, ktoré sa daným miestom zaoberajú.

Témy:
Chemko Strážske
Lucia Kašová
Viera Čákanyová
Zóny nikoho
film
Barbora Sliepková
dokuemnt

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

mReportér

Zdielajte článok

Ľutujeme

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.