USA v Iráne ponižujúco prehrali, hovorí Dalibor Roháč, ktorý dlhé roky pôsobil vo republikánskom think-tanku vo Washingtone. Napriek tomu sa bláznivé rozmary amerického prezidenta nekončia, a ďalšia na rade môže byť Kuba, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Donald Trump síce spomína Severnú Kóreu, ale tam, na rozdiel od Kuby, nemá šancu zhodiť režim.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo považuje výsledok vojny v Iráne za veľkú strategickú a taktickú porážku USA;
- ako Donald Trump paralyzoval štandardné washingtonské inštitúcie a byrokraciu;
- prečo by mala Európa pre drahú elektrinu urýchlene investovať do jadrovej energie;
- ako vojna v Iráne a rastúca inflácia ovplyvňujú popularitu Donalda Trumpa a Republikánsku stranu;
- či má prehlbujúci sa poľsko-ukrajinský spor o interpretáciu OUN-UPA potenciál oddialiť vstup Ukrajiny do EÚ;
- prečo si myslí, že Rusko nedokáže viesť vojnu ďalších 20 či 30 rokov a kedy sa konflikt skončí;
- v čom sa líšia prístupové trajektórie Moldavska a Ukrajiny do Európskej únie.
Tento rozhovor si môžete pozrieť ako reláciu Ráno Nahlas, alebo nižšie prečítať ako editovaný a krátený prepis.
Prečo ste sa po toľkých rokoch vo Washingtone rozhodli vrátiť do Európy?
V USA som strávil väčšinu posledných dvoch desaťročí. Na Spojené štáty dlho pozerali ako na mocnosť, ktorá poskytuje bezpečnostnú, ekonomickú a geopolitickú kotvu pre strednú a východnú Európu. Našu vlastnú strategickú situáciu sme často vnímali cez prizmu toho, čo urobí Washington.
Bez ohľadu na to, čo si myslím o prezidentovaní Donalda Trumpa, obávam sa, že táto doba sa skončila. Odpovede na otázky o budúcnosti nášho regiónu a o tom, či sa Európa postaví na nohy, už nebudeme hľadať vo Washingtone. Musíme na ne prísť sami. Verím, že Globsec, ktorého súčasťou sa stávam toto leto, je výnimočná organizácia s unikátnou pozíciou na poskytovanie týchto odpovedí. Je to organizácia, ktorá presahuje náš región a má ambíciu hrať vysokú európsku a globálnu ligu.
Globsec je jeden z najúspešnejších slovenských exportov popri automobilovom priemysle. Mojou úlohou bude pozdvihnúť jeho výskumnú a intelektuálnu stránku na úroveň, kedy bude dôležitým aktérom v Bruseli aj v transatlantických konverzáciách.
Čiže pre vás to nebola len osobná pracovná záležitosť, ale aj ideologická? Teda to, čo sa deje v Spojených štátoch a v prostredí Republikánskej strany, s ktorou je váš doterajší zamestnávateľ neformálne spájaný?
V American Enterprise Institute som strávil šťastných 11 rokov, čo je na dnešné pomery dlhá doba. Je to organizácia, ktorá má blízko k Republikánskej strane, ale je nestranícka – pracujú v nej demokrati aj republikáni. Naše tradičné publikum bolo napravo od stredu, vrátane stredových demokratov. Napríklad zosnulý senátor Joe Lieberman bol blízkym priateľom inštitútu a známy demokratický stratég Ruy Teixeira je u nás výskumníkom dodnes.
Moje rozhodovanie ovplyvnil fakt, že americká politika sa zmenila. Vo Washingtone som sa ako Stredoeurópan snažil vysvetľovať práve republikánom, prečo je transatlantická väzba dôležitá a prečo pomoc Ukrajine nie je charita, ale národný záujem USA. Stabilná Európa totiž chráni Spojené štáty pred geopolitickým nebezpečenstvom. Bohužiaľ, publikum, ktoré malo o tieto argumenty záujem, sa za posledných desať rokov zúžilo. Republikánska strana sa vydala iným smerom.
Znamená to, že americká vláda v súčasnosti nepočúva argumenty odborníkov?
Dá sa to povedať aj takto vyhrotene. Súčasná administratíva je veľmi nekonvenčná. Tradičný proces tvorby verejnej politiky cez ministerstvá, expertov, celowashingtonské konzultácie či kongresové vypočutia hrá dnes podstatne menšiu úlohu.
Počúvajú len Donalda Trumpa a jeho najbližší okruh poradcov?
Rozhodnutia exekutívy čoraz častejšie vychádzajú z veľmi úzkeho kruhu ľudí, ktorí majú prezidentovu dôveru. Štandardný proces bol do veľkej miery paralyzovaný. Napríklad Národná bezpečnostná rada nefunguje tak, ako fungovala donedávna, dokonca ani tak, ako počas prvej Trumpovej administratívy, ktorá v mnohom vyzerala ako štandardná republikánska vláda.
Hovoríte teda, že inštitúcie v USA prestali byť dôležité a kľúčová je osobná moc konkrétneho človeka v úzkom kruhu?
Áno. Druhá Trumpova administratíva je kvalitatívne niečo nové, oveľa personalistickejšie. Je založená na osobných väzbách a dôvere, pričom menej dbá na názory expertov a výstupy masívnej washingtonskej byrokracie.
Je to viac o emóciách a osobných rozmaroch Donalda Trumpa?
Rozmar je v tomto kontexte správne slovo. Prezident často mení názory a nie je konzistentný. Nad verejnou politikou nepremýšľa v bežných parametroch. Jeho rozhodujúcou skúsenosťou je rola režiséra a scenáristu reality šou. Snaží sa každú epizódu zaplniť zaujímavým obsahom, udržať divákov v napätí a prinášať stále niečo nové. To je radikálne odlišné od toho, ako formulujú odporúčania bežní tvorcovia politiky.
Čo sú podľa vás výsledky vojny v Iráne? Ktorá strana získala viac a čo tým získali Spojené štáty?
Obávam sa, že s odstupom času bude čoraz jasnejšie, že pre Spojené štáty ide o veľkú strategickú porážku. Nepodarilo sa naplniť ani jeden z deklarovaných cieľov, či už išlo o zmenu režimu, likvidáciu nukleárneho programu alebo zdecimovanie programu balistických striel. Navyše, ide aj o taktickú porážku. Bolo predvídateľné, že Irán uzavrie Hormuzský prieliv, a teraz vieme, že vojenskými prostriedkami sa ho Spojeným štátom nepodarilo otvoriť.
USA prestali strieľať v momente, keď Iránci stále mali prieliv pod kontrolou. Zodpovednosť podľa mňa nenesú vojenské zložky, ktoré konali profesionálne, ale prezident a jeho tím. Rozhodli sa pre akciu bez premyslenia ďalších krokov. Opäť sa vraciame k Trumpovej predstave politiky ako reality šou. Povzbudený úspechom vo Venezuele chcel rýchlu, jednorazovú akciu, ktorá ohúri svet, ale zavliekol krajinu do slepej uličky. Vyšiel z nej potupným spôsobom, čo bude mať dopad na aliancie v regióne aj mimo neho.
Aké konkrétne dôsledky to bude mať pre región? Zavládne tam mier? Mnohí ľudia možno chcú cestovať na Blízky východ, no od roku 2023 je tam v podstate neustála vojna a ostreľovanie.
Čo sa týka mieru, Irán je od islamskej revolúcie v roku 1979 zdrojom nestability a násilia. Myšlienka na zmenu režimu v Teheráne nebola nereálna, Pentagon ju mal určite rozplánovanú, ale nepodarilo sa to. Donald Trump sa do toho pustil a zlyhal. Výsledkom je, že režim zostáva v nezmenenej podobe, hoci s iným lídrom. Nijako sa nezaviazal zbaviť sa svojich teroristických skupín v regióne. Režim z toho vyjde posilnený, pretože konfrontoval najväčšieho svetového hegemóna a prežil.
Tradiční spojenci ako Saudská Arábia alebo krajiny Perzského zálivu sú vo veľmi ťažkej pozícii. Spojené štáty sú síce stále najmocnejším aktérom, ale už na ne nie je úplné spoľahnutie. Tieto krajiny teraz nemajú zjavnú alternatívu, neutečú hneď k Číne, ale budú sa snažiť naučiť žiť s Iránom. Izrael možno veril, že Trumpov zásah prinesie stabilitu, podobne ako v Iraku, ktorý po vojne prestal byť hrozbou pre susedov. Takáto možnosť však dnes nie je na stole.
Pozemná invázia do Iránu je pre terén extrémne náročná, ale USA sú jadrová veľmoc. Nebol Donald Trump v skutočnosti príliš mäkký?
To riziko tu bolo od začiatku. Moji kolegovia v AEI, takzvaní republikánski jastrabi, snívali o zmene režimu v Teheráne roky. Boli nadšení z prvých krokov začiatkom marca, no ja som to považoval za krátkozraké. Netreba byť génius, aby človek videl, že Trump nemá dlhodobú stratégiu a nebude ochotný zotrvať v ťažkej situácii roky, aby dosiahol stabilný výsledok. Udalosti moju skepsu potvrdili.
Zmena režimu bez pozemných síl je takmer nemožná. Príklad zo Srbska, kde bombardovanie viedlo k politickej zmene, vyžaduje súhru mnohých faktorov. Iracký príklad ukazuje, že treba státisíce vojakov na dlhé roky. To je lekcia, ktorú sa USA ťažko naučili v Iraku.
Tam sa to skončilo islamským štátom.
Ak nie sme ochotní investovať do takto nákladného projektu v prípade 90-miliónového Iránu, mali by sme voliť menej ambiciózne ciele, ako z neho urobiť menšiu hrozbu.
Američania tvrdia, že oslabili vojenské kapacity Iránu a jeho schopnosť útočiť. Izrael mal rovnaký cieľ. Podľa vás sa ani toto nepodarilo?
Irán je po konvenčnej stránke určite oslabený. Nemá vojnové loďstvo, ktoré mu Američania zničili. Stále však má jadrový program a vývoj balistických striel. Problém je, že ak by sa po 60-dňovom prímerí nepodarilo dosiahnuť trvalý mier, USA sa do vojny už vrátiť nechcú, lebo v podstate nemajú ďalšie ciele, ktoré by mohli úspešne zasiahnuť.
Navyše, podľa memoranda získa Irán prístup k zmrazeným aktívam a k svetovému trhu s ropou. Hovorí sa o 300-miliardovom fonde na obnovu Iránu, do ktorého majú prispieť partneri z Perzského zálivu. Tí sa tomu prirodzene bránia. Znamenalo by to, že Irán získa prostriedky, ku ktorým nemal prístup od roku 1979. Vojenský hardvér sa dá dokúpiť a kapacity dobudovať. Strategicky je preto ťažké hodnotiť to ako americké víťazstvo.
Čo to znamená pre nás v Európe? Bežný Slovák to pocíti najmä na cenách pohonných hmôt. Budeme mať lacnejší benzín?
Ak bude Hormuzský prieliv prejazdný, ceny by sa mali stabilizovať. Svetová ekonomika je dnes menej závislá od ropy než v 70. rokoch, takže následky šokov sú menšie. Hlavná lekcia pre Európu a Slovensko je však naša zraniteľnosť. Sme závislí od ruskej ropy, plynu či skvapalneného plynu z Kataru. Európa nemá vlastné zdroje fosílnych palív, preto by mala urýchliť dekarbonizáciu a pretransformovať energetický mix tak, aby sme neboli závislí od aktérov, nad ktorými nemáme kontrolu.
Čiže Irán je vlastne argumentom v prospech Green Dealu a elektromobility?
Európa potrebuje otvoriť tému jadrovej energie. Má síce vysoké počiatočné náklady, ale dokáže vyrábať lacnú a čistú energiu po dlhú dobu. Potrebujeme veľký investičný impulz. Priemyselná cena elektriny v Európe je dnes dvoj až trojnásobne vyššia ako v USA, čo je obrovský problém pre našu konkurencieschopnosť. Sme závislí od ľudí ako Donald Trump, Vladimir Putin alebo iránsky režim, na ktorých nemáme páky.
Ovplyvňuje výsledok vojny v Iráne popularitu Donalda Trumpa pred blížiacimi sa voľbami do Kongresu a Senátu? Niektorí tvrdili, že vojnu začal práve preto, aby si zlepšil pozíciu. Nedosiahol opak?
Politicky si nepomohol. V prieskumoch vidieť pomalý prepad popularity. Rozdiel medzi tými, ktorí jeho konanie schvaľujú a neschvaľujú, je dnes približne 20 percent v jeho neprospech. Aktuálne ho neschvaľuje asi 57 % a schvaľuje 38 % ľudí, čo je jeho najhorší výkon.
Máme teda len prečkať Donalda Trumpa, kým bude slabnúť?
Ako politik bude slabší a pravdepodobne príde o Snemovňu reprezentantov, ale stále má pred sebou dva a pol roka v úrade. Čím bude doma slabší, tým viac ho môže lákať spúšťať zahraničnopolitické avantúry ako v prípade Grónska, Venezuely či Iránu. Konflikt na Blízkom východe navyše rozdeľuje republikánsku koalíciu a posúva Demokratickú stranu protiizraelským smerom. Trump sa vždy prezentoval ako priateľ Izraela, no zároveň tvrdil, že nezavlečie Ameriku do hlúpej vojny. Teraz sa stalo oboje – zatiahol USA do vojny a jeho kroky nenaplnili strategické ciele Izraela.
Donald Trump najnovšie spomínal ako cieľ aj Severnú Kóreu a hovorí sa aj o Kube. Čo môžeme očakávať?
Kuba nie je nereálna. Prebieha tam program maximálneho tlaku na režim. Minister zahraničných vecí Marco Rubio, syn kubánskych imigrantov, má zmenu režimu na Kube ako svoju dlhodobú ambíciu. Je to malá krajina bez významných vojenských kapacít a v USA existuje komunita imigrantov ochotných pomôcť s tranzíciou. V porovnaní s Iránom alebo Severnou Kóreou, ktorá má jadrové zbrane a Čínu za chrbtom, mi príde Kuba ako schodnejšia možnosť. V Severnej Kórei pôjde zrejme opäť len o Trumpovu reality šou, podobne ako stretnutia v Singapure, ktoré nič reálne nepriniesli.
Prieskumy ukazujú, že Američania sú najviac nespokojní práve s Trumpovou hospodárskou politikou a infláciou. Je to faktor, ktorý rozkladá Republikánsku stranu?
Toto je asi najdôležitejší faktor. Trump nevyhral voľby v roku 2024 preto, že by milióny Američanov prepadli rasizmu, ale preto, že dôležité skupiny voličov stratili ilúzie o Bidenovej administratíve. Biden prišiel počas covidu a urobil chyby, ktoré prispeli k inflácii. Trump sľuboval, že ako biznismen tieto problémy vyrieši, no stal sa opak. Jeho politika bola protirastová a proinflačná – masové deportácie spôsobili nedostatok pracovnej sily a tarify zdražili tovary. K tomu sa pridal energetický šok a ceny pohonných hmôt stúpli o 40 %.
Hovorí sa, že Trump úplne ovládol Republikánsku stranu, no v Kongrese vidíme hlasovania, ktoré preňho nedopadajú najlepšie. Aká je tam situácia?
Trump stranu kvalitatívne zmenil a osobná lojalita k nemu je vstupenkou do politiky. Zároveň sa však ukázal ako zlý partner pre zákonodarcov, ktorí mu upísali dušu. Postavil sa proti etablovaným republikánom v primárkach, a títo ľudia teraz v Kongrese nemajú dôvod brať naňho ohľad. Beží tam diskusia o nástupníctve. Trump má 80 rokov a zrejme už kandidovať nebude. Otázkou je, kto príde po ňom a ako sa ľudia v potrumpovskom prostredí pozicionujú.
Zaujímavé je, že od Trumpa sa odpútavajú aj radikáli ako Tucker Carlson či Marjorie Taylor Greene. Možno bude svet v lepších rukách, ak Trumpov nástupca – hoci s radikálnou agendou – bude normálnym politickým aktérom.
Ako Marco Rubio?
Napríklad viceprezident JD Vance by bez Trumpa mohol byť oveľa konvenčnejším aktérom, akým bol pred desiatimi rokmi. Donald Trump je veľkou zložkou súčasného problému.
Znamená to, že sa Republikánska strana rozkladá zvnútra a najbližšie voľby pravdepodobne prehrá?
To je skoro povedať. Je pravdepodobné, že stratia Snemovňu reprezentantov, ale Senát je otvorená otázka. Treba si uvedomiť, že počet naozaj súťaživých obvodov je malý a väčšiny bývajú tesné. Republikánski elity éry Donalda Trumpa stranu kontrolujú a kým nenastane generačná zmena, strana sa bude podobať na svoje súčasné ja. Ak dúfame v lepšiu Republikánsku stranu, bude si to vyžadovať sériu volebných porážok.
Čo máme od USA čakať my v Európe ohľadom ciel? Poškodili nás už?
Clá nás poškodili aj poškodzujú. Najvyšší súd USA síce zrušil zákon Emergency Powers Act, ktorým boli zavedené, no administratíva hľadá iné paragrafy, ako ich predlžovať. Američania tlačia na Európu, aby ratifikovala nevýhodné dohody a vyhrážajú sa. My v Európe by sme mali tráviť menej času psychoanalýzou Donalda Trumpa a byť menej povoľní.
Musíme byť schopní vyceriť zuby, ako to urobil Jean-Claude Juncker. Máme na Američanov páky, napríklad cez finančné trhy. Ak budeme jasne signalizovať náklady spojené s ich politikou, získame predvídateľnejšieho partnera. Zároveň musíme v Európe diverzifikovať a zbavovať sa závislostí v obrane či energetike.
V Európe sledujeme spor medzi poľským prezidentom Navrockým a ukrajinským prezidentom Zelenským o historickú interpretáciu názvu vojenskej jednotky. Má to potenciál oddialiť vstup Ukrajiny do EÚ?
Putinovi nerobí nič väčšiu radosť než rozkol medzi Ukrajinou a jej spojencami. Poľsko je pre Ukrajinu kritické. Poľské poľnohospodárske záujmy budú veľkou prekážkou pri vstupe do Únie. Prezident Navrocký využil tému Ukrajiny populisticky, čím prelomil určité tabu aj v strane Právo a spravodlivosť.
Spor o ukrajinskú povstaleckú armádu je hlboký. Pre Ukrajincov sú to hrdinovia bojujúci proti Sovietom, pre Poliakov zložka spolupracujúca s nacistami, zodpovedná za etnické čistky. Je to zlá správa pre obe strany a bolo by potrebné znížiť teplotu tohto sporu. Prezident Navrocký ako historik vnáša do debaty politiku spôsobom, ktorý nie je v dobrej viere.
Aký je aktuálny stav vojny na Ukrajine? Rusko postupuje pomaly, Ukrajina tiež. Ako dlho to ešte potrvá?
Rusko tú vojnu nevyhráva. Z hľadiska pôvodných Putinových cieľov je zisk pár percent územia za cenu milióna obetí neúspechom. Ruská situácia nie je dlhodobo udržateľná. Putin sa bojí všeobecnej mobilizácie a hľadá žoldnierov za peniaze. Existuje limit toho, čo ruská spoločnosť znesie.
Ukrajinci sú unavení, ale odhodlaní. Majú finančnú pomoc z EÚ do konca budúceho roka a budujú si vlastný obranný priemysel. Sú oveľa sebestačnejší než v roku 2022. Ich mindset je jasný: musíme to vyriešiť teraz, aby tam o desať rokov nemuseli bojovať naše deti. To mi dáva optimizmus.
Ekonómovia nám už niekoľko rokov hovoria, že Rusko má svoje limity. Ivan Mikloš napríklad už v roku 2022 tvrdil, že Rusko finančne skolabuje a vyčerpajú sa mu zdroje. Napriek tomu dnes vidíme, že Rusko je stále schopné viesť vojnu a zároveň nečelí bezprostrednej hrozbe, že by bolo vytlačené z Ukrajiny. Príde vám realistické, že by Rusko bolo schopné viesť vojnu ešte ďalších 20 alebo 30 rokov?
Úplne realistické sa mi to nezdá. Lineárne extrapolácie súčasného stavu len zriedka zodpovedajú tomu, ako sa vyvíjajú dejiny. Vladimir Putin vstupoval do vojny s ambíciami, ktoré sa mu nepodarilo naplniť, a tento fakt je čoraz zjavnejší.
Aj obyvatelia Moskvy dnes vidia, že vojna sa postupne vracia domov. To v ruskej spoločnosti spúšťa dynamiku, ktorá sa v určitom bode môže stať pre režim ťažko kontrolovateľnou. Rusko už v minulosti prehralo viaceré konvenčné vojny – napríklad v Afganistane či vo vojne s Japonskom. Preto si viem predstaviť scenár, v ktorom Putin alebo jeho nástupca dospeje k záveru, že pokračovanie konfliktu jednoducho nestojí za vynaložené náklady.
Dalibor Roháč
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Zároveň si myslím, že Západ by mohol robiť viac pre to, aby náklady Ruska na vedenie vojny ďalej rástli. Čím rýchlejšie bude Európa napredovať v dekarbonizácii a v znižovaní závislosti svetovej ekonomiky od fosílnych palív, tým skôr sa môžeme dostať do situácie, v ktorej Rusko príde o významnú časť svojich finančných zdrojov.
Vojna skončí, až keď Rusko opustí svoje maximalistické ciele. Reči o rokovaniach sú pekné, ale ak je cieľom Ruska likvidácia Ukrajiny, kompromis sa hľadá ťažko. Rusi musia vykrvácať zo svojich ambícií.
Ako vidíte vstup Moldavska a Ukrajiny do Európskej únie?
Tieto dve krajiny sú na rozdielnych trajektóriách. Ukrajina je obrovská krajina, ktorá by zásadne zmenila rovnováhu moci v Bruseli a odčerpala veľkú časť fondov. Moldavsko je naproti tomu maličké. Tretina Moldavcov už má pasy EÚ vďaka Rumunsku. Ak chce byť Európa geopolitickým aktérom, mala by Moldavsku pomôcť. Prezidentka Maja Sandu chce ukončiť rokovania do roku 2028, čo je ambiciózne, ale nie nereálne. Bude to pre EÚ veľký úspech.
Ruská okupácia v Podnestersku nie je vojenský, ale politický problém. Tých 300 ruských dôstojníkov tam je izolovaných. Je to skôr o mafiánskom biznis modeli, ktorý bol oslabený odstrihnutím od ruskej energie. Je to riešiteľný problém. Moldavsko by mohlo vstúpiť do EÚ spolu s krajinami západného Balkánu, ako je Čierna Hora či Albánsko, možno už do roku 2030.