V bratislavskej Danubiane aktuálne od septembra pribudli tri nové výstavy: Voľný pád Patrície Koyšovej, Zadné svetlo Milana Bočkaya a Pod povrchom Ivana Ouhela.
Spolu s prebiehajúcou výstavou Kúzlo tušu, pod ktorým možno vidieť nádherné poetické diela čínskej umelkyne Fan Xueyi, a ilustráciami vtákov, hmyzu a rýb Jána Šveca pod výstižným názvom Ako živé, tak galéria predstavuje mimoriadne rôznorodú ponuku.
Energia na plátne
Minulý piatok bola na vernisáži osobne prítomná aj rodáčka z Nových Zámkov Patrícia Koyšová (1985). Žiačka profesora Ivana Csudaia z VŠVU má za sebou desiatky autorských aj kolektívnych výstav. Kurátor Ivan Jančár pripomenul, že v záplave abstraktných maliarov si Patrícia Koyšová dokázala vybudovať vlastný, nezameniteľný výtvarný jazyk. ,,V poslednom období pod vplyvom rôznych životných zmien začala iným spôsobom prežívať pochybnosti, nádeje, radosť aj napätie, ktoré prichádza pri hľadaní pravdy v umení a pravdy v sebe samej. Na vyjadrenie týchto emócií jej už nestačili nástroje, ktoré dovtedy používala. Siahla po lanách.”
Kto si nevie predstaviť, ako sa maľuje pomocou lán, nech si v galérii pozrie film a uvidí Koyšovú v akcii. Ivan Jančár to priblížil: ,,Laná namáčala do farby a vytvárala nimi veľkoformátové plátna. Švihala nimi, udierala do plátna, niekedy až s takou intenzitou, že laná bolestivo zasiahli aj jej vlastné telo. Hrubé laná spletené z množstva menších vlákien akoby symbolizovali spletitosť ľudských osudov. Prekvapila ma bohatosť štruktúr, ktoré týmto spôsobom vznikali. Neboli to len výrazné otlačky lán, ale aj prázdne miesta ukryté v jedinom údere, drobné kvapky farby odlietajúce z lana ešte pred jeho dotykom s plátnom, zvláštne abstraktné zhluky a predovšetkým energia samotného aktu tvorby. Takýto spôsob tvorby v sebe prirodzene nesie prvky akčného umenia.
Je to forma úplného obnaženia vlastného vnútra. A vystaviť takéto diela verejnosti si vyžaduje veľkú odvahu. Neviem, či bude Patrícia Koyšová pokračovať práve touto cestou, alebo sa pokúsi prepojiť ju so svojou predchádzajúcou tvorbou, čo by bolo rovnako zaujímavé. Som si však istý, že táto skúsenosť v nej už zostane navždy zapísaná. A spolu s ňou aj stopa, ktorú zanechala na svojich plátnach – azda tá najosobnejšia v celej jej doterajšej tvorbe.”
Maľovanie kresieb
Po Patrícii Koyšovej sa návštevníkom Danubiany prihovoril aj Milan Bočkay. Rodák z Krušoviec (1946) je známy ako tvorca programu analytickej maľby na princípe trompe ľoeil, čiže zrakového klamu. Stredoškolské štúdium absolvoval u profesora Rudolfa Filu (ŠUP 1961 – 1965), potom študoval na Vysokej škole výtvarných umení u profesorov Dezidera Millyho a Petra Matejku (1965 – 1971), v rokoch 1982 – 2008 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Kurátorka Katarína Bajcurová pripomenula, že v centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie.
Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj? Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov: maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie. A tak vidíme zábavné obrazy nazvané Rám a Plátno, obrazy, na ktoré akoby vietor nafúkal lístie, na ktoré akoby ceruzkou, v skutočnosti však olejom, namaľoval diela rôznych slávnych majstrov.
Jedno má popisku Fila kreslí Kupku, iné Fila kreslí Zrzavého či Alojza Klima. Na výstave si možno k dielam čítať zaujímavé texty kurátorov – napríklad o tom, že maľovanie kresieb najväčších umelcov a rehabilitácia nenápadného média v kráľovskej disciplíne je nápad hodný majstra vizuálnych paradoxov. Bočkay tak skúma výtvarné materiály, techniky a citácie z dejín umenia. Zaujíma sa o Maleviča, Mondriana i Picassa a ďalších velikánov.
Foto:PETER ANDEROVSKY
Foto:PETER ANDEROVSKY
Ovplyvnený Kanadou a Indonéziou
Český maliar Ivan Ouhel (nar. 1945 v Ostrave) zomrel pred piatimi rokmi. Na výtvarnú scénu vstúpil v 70. rokoch a v Danubiane sa možno zoznámiť s jeho dielom. Výstava Pod povrchom totiž ponúka prierez jeho tvorbou od 90. rokov až po posledné obrazy. Ukazuje, ako sa maliar opakovne vracal k téme krajiny a figúry. Kurátorka Tereza Petrželková upozorňuje, že u Ouhela sa človek postupne stáva prirodzenou súčasťou krajiny, nie jej stredobodom. Do výtvarníkovej tvorby sa premietli aj skúsenosti z ciest do Kanady a Indonézie. Kanada do jeho malieb priniesla geometrický poriadok, Indonézia väčšiu farebnosť. Ak vás zaujíma, ako človek vníma krajinu a hľadá v nej súvislosti, príďte sa pozrieť.
Témy:
Patrícia Koyšová
Milan Bočkay
Ivan Ouhel
výtvarné umenie
výstava
Danubiana
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.