Po podozrení rodičov na nevhodné správanie učiteľky v škôlke v Moste pri Bratislave nám dnes psychologička vysvetľuje, ako rozlíšiť, čo je detská fantázia a čo už skutočná realita a aj to, aké varovné signály môžu napovedať, že sa niekto správa k ich dieťaťu nevhodne.
Rodičia v skupine obce Most pri Bratislave nedávno riešili nevhodné správanie jednej z učiteliek v tamojšej materskej škole. Hovorili o kriku, ponižovaní a dokonca aj o fyzickom napadnutí. Na situáciu reagovala aj obec, ktorá uviedla, že sa situácia aktívne rieši. Štátna školská inšpekcia v tejto veci prijala hromadnú sťažnosť na konanie predškolského pedagóga a spôsob prešetrenia udalosti riaditeľom školy. Rodičia sa nám na odporúčenie právnika nechceli k situácii vyjadrovať.
Prípad sa dostal aj na políciu. Po preverení a šetrení sa vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci rozhodla vec odovzdať príslušnému orgánu, ktorý je kompetentný vo veci ďalej konať. Informoval o tom bratislavský krajský policajný hovorca Michal Szeiff. Jeden z účastníkov konania podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom rozhodne príslušná okresná prokuratúra. „Vyšetrovanie doposiaľ nie je ukončené, a preto sa viac k predmetnej veci nebudeme vyjadrovať, aby tak nedošlo k zmareniu vyšetrovania,“ dodal.
V krízových intervenčných tímoch IPčko pôsobí psychologička Marta Marošová. Aj ona si spomína, ako k nej pred rokmi rodičia priviedli dieťa, ktoré malo nezvyčajný strach. Bálo sa všetkých sirén, ktoré vydávajú sanitky, hasičské aj policajné autá. Psychologička prostredníctvom hry s dieťaťom zistila, čo mu na týchto zvukoch prekáža.
„Zistili sme, že ak sa v škôlke čokoľvek stane, pani učiteľka im povie, že si po ne prídu policajti. Budú húkať a svietiť, ak okamžite nezačnú robiť to, čo majú – umývať si ruky, obliekať sa alebo si upratať hračky. Dieťa to nedokázalo vysvetliť, ale začalo sa tých zvukov báť,“ opísala pre Aktuality.sk prípad z praxe.
Spomína si aj na ďalšie dieťa, ktoré bolo plačlivé a malo strach z tmavých miest či zo schodov vedúcich nadol. Bálo sa ísť s rodičmi do reštaurácie, ak muselo ísť najprv dole schodmi. Vyhýbalo sa takým miestam bez toho, aby vedelo vysvetliť prečo, až kým na príčinu spoločne s dieťaťom neprišla psychologička.
Dieťa malo strach z pivnice. „Deti v materskej škole strašili, že ak nebudú jesť, pôjdu do pivnice,“ objasňuje. „Do jedálne chodili deti okolo spomínanej pivnice. Bolo tam zábradlie, dvierka a schody nadol,“ opisuje psychologička s tým, že deti si tak mohli vytvárať vlastné predstavy o tom, ako pivnica vyzerá a aké hrozné to tam musí byť.
V oboch spomínaných prípadoch pomohlo to, že rodičia nezostali ľahostajní, všimli si zmeny v správaní svojich detí a včas vyhľadali odbornú pomoc.
Žiaľ, rovnako ako títo, sa aj iní rodičia môžu stretnúť s podozrením, že sa niekto v škôlke správal k ich deťom nesprávne. Ako môžu rozlíšiť, či je to, čo dieťa tvrdí realita alebo fantázia? Oslovili sme políciu, Úrad komisára pre deti a krízovú linku pomoci, aby rodičom poradili – v dnešnej, prvej časti témy si povieme viac najmä o tom, ako od dieťaťa vyzistiť a overiť si, čo sa deje (nabudúce prinesieme rady, ako takú situáciu a s kým riešiť).
Malé deti často nedokážu slovami opísať, čo ich trápi alebo čo v materskej škole zažili. Trauma sa u nich prejavuje nepriamo – strachom, plačlivosťou, rýchlou zmenou nálad, nočnými morami alebo vyhýbaním sa konkrétnym miestam a situáciám.
Psychologička Marta Marošová odporúča rodičom, aby sa o situácii najprv porozprávala mama s otcom a dohodli sa, ako o tom budú komunikovať s dieťaťom. Pokiaľ by to bolo pre nich náročné a nevedeli si s tým poradiť, môžu zavolať na Linku Detskej Istoty, do IPčka, Centra poradenstva a prevencie alebo na iné linky. Odborníci ich usmernia, ako viesť rozhovor a čo si všímať.
Dôležité je zachovať pokoj. „Rodič by nemal reagovať prudko alebo naliehavo, ale zachovať – hoci je to veľmi náročné – neutrálny prístup, aby dieťa nevystrašil. Dieťa môže mať obavu, že urobilo niečo zlé, alebo nechce spôsobiť rodičom starosti. Preto by rodičia mali preskúmať situáciu, s ktorou dieťa prichádza,“ vysvetľuje.
Aj Úrad komisára pre deti potvrdzuje, že základom je vytvorenie pocitu bezpečia a dôvery. Ak sa dieťa zverí s nepríjemným zážitkom, rodič by mal reagovať s rozvahou a empatiou. Mal by si dieťa vypočuť, neprerušovať ho a nepokladať mu navádzajúce či hodnotiace otázky. Psychologička ďalej dopĺňa, že rodič by mal dieťa uistiť, že nič zlé neurobilo, a oceniť ho za to, že sa mu zverilo. „Potom sa treba zamerať na prepátravanie. Nie sugestívnym spôsobom, že či dieťa niekto udrel alebo na neho kričal, ale opýtať sa ho, čo sa vlastne dialo a ako to vyzeralo. Otázky majú byť naozaj otvorené. Pokiaľ by dieťa nechcelo odpovedať, netreba naň tlačiť, ale neskôr sa k téme vrátiť,“ hovorí.
Deti do šiestich rokov zvyknú náročné situácie pretvárať do hry.
„Pri hre tak mimovoľne rozprávajú o tom, čo sa stalo. Rodičia sa k nim môžu pokojne pridať, kľaknúť si alebo sadnúť na koberec. Pomocou hry s autíčkami či bábikami môžu navodiť situáciu, že prichádza osoba – napríklad pani učiteľka, spolužiak, spolužiačka – a sledovať, ako dieťa zareaguje. Môžeme sa ho spýtať, čo pani učiteľka hovorí alebo robí. Tam sa často mnohé odhalí,“ dodáva. Môžeme prepátrať aj čo vtedy robilo, hovorilo dieťa, ako sa pri tom cítilo, čo by mu pomohlo, aby mu bolo lepšie.
Psychologička upozorňuje rodičov, že je dôležité zapamätať si, čo im dieťa povie ako prvé. Deti si totiž môžu príbeh neskôr upraviť.
„Potrebujeme si zaznamenať detaily, lebo deti príbehy často menia alebo ukončujú iným spôsobom, ktorý je pre nich prijateľnejší. Môžu si dotvárať konce, ako by to chceli mať a nie ako situácia v skutočnosti prebiehala. Keď sa deťom deje niečo nepríjemné, zapájajú do príbehu fantáziu,“ objasňuje, že práve preto sa v príbehu môžu objaviť magické bytosti, kúzla a čokoľvek, čo by ich ochránilo, aby bol záver iný a aby sa zachránili.
„Musíme rátať s tým, že fantázia do veku šiestich rokov prirodzene patrí. Detský mozog ešte nie je vyvinutý na to, aby rozlišoval medzi realitou a fantáziou,“ pripomína s tým, že deti často okrem fantázie zapájajú do rozprávania aj personifikáciu, vlastné predstavy a túžby.
Rodičia si často nemusia byť istí, čo je v detských príbehoch realita a čo fantázia. Psychologička im odporúča sledovať spontánnosť dieťaťa. „Deti sú veľmi spontánne. Nemajú ešte hranice a tak veľmi sa nestrážia. Veľakrát preto povedia informáciu samy od seba, keď to nečakáme,“ vysvetľuje. Rozrozprávať sa vedia pri hre s hračkami, pri domácich miláčikoch alebo večer pred spaním.
„Potrebujeme počkať na spontánnu chvíľu. Ak budeme na dieťa tlačiť a vypytovať sa, povie nám to, čo chceme počuť, niečo si vymyslí, alebo sa úplne uzavrie,“ dopĺňa.
Deti môžu situácie z reálneho života preniesť do hry aj tak, že na bábikách, autíčkach či dinosauroch predvádzajú rôzne formy trestov, ubližovania a kriku, s ktorými sa v domácom prostredí nestretli.
„Vždy si však musíme dávať pozor, či to dieťa nevidelo v televízii alebo v rozprávke. My si to môžeme spojiť s materskou školou, no pritom to mohlo vidieť v televízii doma, alebo napríklad u starých rodičov. Na to potrebujeme myslieť – správanie nemusí pochádzať zo škôlky,“ varuje.
Marta Marošová ďalej vysvetľuje, že deti sa vedia spontánne rozrozprávať aj pri hre na pieskovisku. Často sa v piesku v psychologickej ambulancii hrajú s malými postavičkami zvieratiek a k nim pridajú jednu veľkú postavu, napríklad veľkého draka. Psychologička tak vie, že táto dominantná postava môže stvárňovať niekoho, kto sa k ostatným správa zle.
Keď sa dieťaťa opýta, čo mu tá veľká postavička hovorí, môže začať opakovať vety, ktoré daná osoba používa.
Prístup sa mení, keď je už dieťa staršie. Keď k psychologičke príde dieťa do veku piatich rokov a opýta sa ho pri hre, čo by chcelo v škôlke zmeniť, tak môže pri rozprávaní zameniť učiteľku alebo iného zamestnanca za láskavé zviera – napríklad labradora – alebo v prípade dievčat za princeznú. „To sú už pre psychológa znaky, že niečo nie je v poriadku. Aj keď nemôžeme hneď povedať, že daná učiteľka je hrozba – musíme to najprv prepátrať. Deti si v pieskovisku vytvárajú svoju škôlku a však veľmi často potrebujú postavičku zameniť, aby sa v nej cítili lepšie,“ objasňuje.
Psychologička upozorňuje aj na to, že deti do šiesteho roku ešte nevedia dobre opísať dejovú následnosť – rozlišiť, čo bolo pred, po, včera, dnes, ráno či večer.
„Aj s tým potrebujeme počítať, že deti vnímajú svet inak a môžu použiť dramatické slová aj pre úplne bežné situácie,“ dodáva, že deti začnú úplne vnímať dejovú následnosť okolo siedmeho roku.
Deti môžu do rozprávania preniesť aj prvky z rozprávky alebo filmu. „Nič sa nedeje náhodou, má to svoj dôvod, ale musíme prepátrať aký,“ dopĺňa. Rodičia by sa podľa nej nemali hneď zľaknúť. Dieťa môže totiž takýmto spôsobom uvažovať a podávať informácie.
Aj Úrad komisára pre deti pripomína, že detské vnímanie sveta je prirodzene ovplyvnené vekom a fantáziou, no žiadne upozornenie zo strany dieťaťa by sa nemalo automaticky spochybňovať. Spolu s expertkou hovoria, kedy už nečakať a konať:
© obchodnyregister.com – All rights reserved
