Divadelný režisér: Jedna strana chce tvoriť a žiť, zatiaľ čo druhá strana bučí a cíti sa vyradená
obchodnyregister
2026.06.26.
Nastavovať spoločnosti drahé zrkadlo a kritizovať s úsmevom je podľa Dávida Pašku výsadou i povinnosťou. K divadlu nepristupuje len ako k plneniu programu.
V bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava (DPOH) ožíva netradičné spojenie klasiky a apelatívnej jednoaktovky.
Režisér Dávid PAŠKA v inscenácii Kupec benátsky/Mauser prepojil Shakespeara s textom Heinera Müllera, čím vytvoril dielo, ktoré ostro reaguje na aktuálne spoločenské napätie.
Podľa Pašku je hra výnimočná nekonvenčným spojením dvoch odlišných dramatických svetov, vďaka čomu na javisku vznikol úplne nový parabolický obraz záverečného súdneho procesu. Zdôrazňuje, že inscenácia vedome pracuje s karikatúrou a všadeprítomným antisemitizmom.
Čo sa v rozhovore ďalej dozviete:
- Aký odkaz zanechal v novej divadelnej hre Kupec benátsky/Mauser;
- prečo považuje za svoju najväčšiu povinnosť, že môže byť zaplatený za to, aby s úsmevom nastavoval obrovské, drahé zrkadlo našej vyhecovanej spoločnosti;
- že v súčasnej dobe plnej zosilneného násilia, bezprávia a pachute zo súdnictva nesmie divadlo uhýbať pred radikálnosťou, aj keby to znamenalo neustále nastavovať opľutú tvár.
Uviedli ste mimoriadne náročnú inscenáciu. Spojili ste v nej dva odlišné dramatické texty – Mauser a Shakespearovho Kupca benátskeho. Bolo to pre vás náročné ako pre rovesníka generácie Z?
Tým, že mám klasické činoherné vzdelanie v oblasti divadelnej réžie a dramaturgie, mal som so Shakespearom skúsenosť už v preduniverzitnom období. Zbližovanie sa s textom teda nebolo generačné, ale skôr akademické. Rovnako s Heinerom Müllerom išlo o skúsenosť akademického charakteru a o videnie inscenácií z nemeckého sveta, kde som študoval a kde aktívne pracujem.
Náročnejšie bolo skôr skombinovať tieto dva texty je nekonvenčné samo o sebe. Kupec benátsky má svoje problémy a svoju rytmiku, ktorú keď raz zlomíte, musíte ju znova postaviť. Text Heinera Müllera naopak nie je určený pre repertoárové divadlo. Dokonca má v pravidlách o uvádzaní hry uvedený skôr princíp cvičenia, hľadať v ňom univerzálnosť a nie odpovede ako v študijnom materiáli. Hovorí v ňom o proletárskej revolúcii.
Vyškrtnúť tieto veci chirurgicky presne tak, aby zapadli do univerzálnej paraboly pre Kupca benátskeho a princípov kresťanského humanizmu, bolo veľmi náročné. Podarilo sa to vtedy, keď sa texty len neprepletali, ale v útrobách hry sa vytvorila úplne nová scéna. Vznikol tak parabolický obraz záverečného veľkého súdneho procesu z Kupca benátskeho.
Divadelný režisér Dávid Paška
Zdroj: FOTO TASR – Dano Veselský
Reflektuje Shakespeare aj dnešnú dobu? Je nadčasový ako autor?
Určite áno, vo svojich dielach v zásade vytvára paradox. Jeho hry sú plné práce s divákom i s reflexiou diváckeho pohľadu na danú hru. Preto môžeme hovoriť o univerzálnych textoch, ktoré prežijú akúkoľvek dobu.
Kupec benátsky je neslávne známy aj tým, že sa hrával aj v najhorších dobách ľudskej histórie. Prístup k nemu musí preto zohľadňovať 20. storočie, najmä druhú svetovú vojnu a nacistické Nemecko, kedy túto hru veľmi často uvádzali stranícke divadlá.
Musíme teda uvažovať nad tým, ako k tejto hre pristúpiť s celou touto historickou skúsenosťou, ktorá sa aktívne či pasívne prepája so samotným dielom. Už to je neodškriepiteľný faktor, že hra je poznačená históriou.
Pasuje do súčasnej situácie, ktorú zažívame na Slovensku?
Zisťujeme, že áno, keďže ide o modelovú situáciu a modelový konflikt. Nekladú sa tam len základné otázky ohľadom judaizmu či národa ako takého. Ide o princípy, kde jedna strana hovorí o zákonitosti a práve, zatiaľ čo druhá o ideáloch. Zásada a ideál tu stoja proti sebe, čo je nesmierne zaujímavé, pretože ide o prapodstatný konflikt. Sú v ňom obrovské rozpory o pokrytectve, pravde, krutosti a milosti, ktoré sa dajú aplikovať na akúkoľvek situáciu.
Čo sa týka slovenskej situácie a toho, čo vidíme v našom súdnictve, je to priamy odkaz. Človek ani nemusí byť vzdelaný v dennej politike, aby vnímal to bezprávie a pachuť, ktorá v týchto veciach vzniká. Divák v tom paralely možno nájde.
Prečítajte si tiež:
Opravte ma, ak sa mýlim, ale ako divák som si tam všimol skrytý, alebo skôr až hlučný antisemitizmus?
Antisemitizmus je tam veľmi otvorený. Hra by v princípe mohla byť označená za antisemitskú, pretože v nej vystupuje karikatúrny obraz Žida, odvodený od talianskej commedia dell’arte až po karikované obrazy v hrách Christophera Marlowa. To, čo Shakespeara odlišuje, a prečo sa tá hra vôbec môže uvádzať v súčasnosti, je fakt, že táto postava si je vedomá karikatúry a kostýmu, do ktorého je odetá.
Priamo o tejto karikatúre interaguje s divákom, pretože ju do neho interpretuje práve on. Každé jej konanie je sekundárne a vnímané ako konanie kolektívu, nie jednotlivca. Už len to, že divák si aktívne vytvára metaforickú úroveň konania jedinca a označuje ho za etnické násilie, spôsobuje, že antisemitizmus je v tejto hre všadeprítomný, no reflektovaný.
Nie je to vaša prvá inscenácia s touto tematikou. Na doskách Slovenského národného divadla sa odohrala divadelná hra z vášho pera — Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux —, ktorá bola o dvoch Slovákoch, ktorým sa podarilo utiecť z Auschwitzu. Je vám téma judaizmu blízka?
S danou hrou sme v Slovenskom národnom divadle tento rok len hosťovali. Ide o koprodukciu Divadla Jána Palárika v Trnave, Teatru Opole v Poľsku a Akadémie pre divadlo a digitalitu v Dortmunde. História 20. storočia je mi veľmi blízka, viem sa s ňou stotožniť a spracovať ju.
V prípade príbehu Wetzlera a Vrbu išlo o osudy bojovníkov proti fašizmu. Ide o antifašistické témy, sú mi blízke rovnako ako témy násilia a jeho reprezentácie — politického, osobného, rodinného, triedneho alebo etnického. Všetko sú to veci, ktoré sú všadeprítomné, zosilnené dnešnou dobou, a preto o nich musíme vypovedať a reflektovať ich. Je to pulz doby, ktorý, žiaľ, musíme neustále rekonštruovať.
V Kupcovi benátskom je však nesmierne dôležité koncentráciu na otázku antisemitizmu trochu zuniverzálniť. Inak by sme sa dostali do komplikovaných stereotypov a zovšeobecňovaní dennej politiky, čo je škodlivé, pretože hra o takýchto veciach primárne nie je. Vytvárať univerzálny obraz, kde je celá inscenácia ako jedna maľba a kde sa tvoria triptychy konania, procesu a výsledkov, je však veľmi zaujímavé.
Nie je v súčasnosti trochu nebezpečné dotýkať sa týchto tém? Vidíme, aký vyostrený je konflikt medzi Izraelom a Palestínou, a vidíme aj to, aký veľký boj medzi týmito tábormi prebieha v Generácii Z. Zamýšľali ste sa nad tým, či na to môže prísť nejaká kritika?
Môže prísť, ale tá hra o tom vo výsledku naozaj nie je. Zaujímalo by ma, aká by bola prvá otázka a to úvodné spochybnenie. Ak je tá inscenácia spochybniteľná, budem zvedavý, či to bude práve pre tieto témy, alebo pre niečo úplne iné. Som teda pripravený.
Kupec benátsky/Mauser v DPOH
Zdroj: Foto: Bara Podola, zdroj: DPOH
Zažili ste už niekedy verejný lynč na vašu tvorbu, najmä vzhľadom na súčasnú vyhecovanú situáciu medzi politikmi a umelcami?
Predstavitelia súčasnej vládnej garnitúry, či ich hlasní sympatizanti, mi už z inscenácií odchádzali a aktívne o tom písali na svojich sociálnych sieťach. Aj moja inscenácia Krvavé sonety v divadle DPOH čelila veľkej kritike z proštátneho tábora. Keď sa hľadá záujem kopnúť si, tak si kopnú. Za svojou tvorbou si stojím. Ide o politické inscenácie, ktoré sú vo svojej podstate radikálne. Preto som veľmi otvorený týmto prejavom, hoci väčšinou ide len o hučanie a bučanie, ktoré nemá reálny základ.
Očakávam to a bol by som sklamaný, keby kritika neprišla. Podobné reakcie prichádzali aj pri inscenácii Spasení v Divadle Aréna, kde ide o hru s ukameňovaným bábätkom, alebo pri hre Endsieg o Donaldovi Trumpovi. S týmito témami máme toho na rováši dosť.
Úprimne ma však tieto prejavy protestu a negatívneho vzruchu už trochu nudia. Princíp divadla ako škandálu sa už trochu vytratil. Tieto krátkodobé vzruchy sú stále poháňané jednou súčasnou politickou garnitúrou, s ktorou nie je reči, a v podstate len papagájujú názory alternatívnych médií, ktoré aplikujú na divadlo. Je to strašne jednostranný boj. Jedna strana chce tvoriť a žiť, zatiaľ čo druhá strana bučí a cíti sa vyradená. Je možno práve to — mať stále otvorené náručie a nastavovať aj tú druhú tvár, hoci bude vždy opľutá. Vždy si ju nanovo utrieť a znovu nastaviť, aby mohla byť opľutá. Aj keď mi už začína dochádzať trpezlivosť.
Je to náš údel. Možno to znie martýrsky, ale stále si myslím, že aj tie sliny raz dôjdu. Možno potom príde moment, že keď budú smädní, niekto im dá vodu, a myslím si, že to bude práve tá skupina ľudí, ktorú predtým opľúvali.
V hre Kupec benátsky/Mauser hosťujú herci zo SND. Zobrali ste si do inscenácie Roberta Rotha v čase, keď sa len nedávno do pozornosti dostal pre kritiku generálnej riaditeľky Zuzany Ťapákovej. Roth prišiel po predstavení Život Galileiho na klaňačku v tričku s veľkými preškrtnutými písmenami GR (generálna riaditeľka). Aká je podľa vás súčasná situácia v SND a cítite sa tam ako tvorca dobre?
Nemyslím si, že Robert Roth je v nejakej nemilosti, pretože je to najvyťaženejší herec SND a hrá v najväčšom počte aktuálnych inscenácií. Nemusí nikam utekať. Pracujeme spolu už tretíkrát a plánujeme ďalšiu spoluprácu aj do ďalšej sezóny.
Kupec benátsky/Mauser v DPOH
Zdroj: Foto: Bara Podola, zdroj: DPOH
Zažívate cenzúru?
Činohra SND je najlepšie zorganizovaný a technologicky najprofesionálnejší divadelný súbor. Funguje tam výborná technika v pozadí, dielne, ale aj byrokracia. Nemám dôvod stretávať sa s generálnym riaditeľstvom, zmluvy uzatváram na úrovni dramaturgie či riaditeľstva činohry.
Čo sa týka poukazovania na spoločenské problémy, je to naša výsada – byť zaplatení za to, že kritizujeme, a ešte to aj urobiť s úsmevom. Sme vďační za možnosť použiť tieto prostriedky na to, aby sme niekedy aj úplne doslovne postavili na javisko obrovské a drahé zrkadlo. Je to veľmi jednoduchá metafora a naša povinnosť. Sú umelci, ktorí to nevnímajú ako povinnosť a len napĺňajú repertoár. My však takto k divadlu nepristupujeme. Sme schopní povedať aj nie. Vieme, že máme zbalenú aktovku a vieme, kedy by sme mali a kedy musíme odísť.
Vráťme sa k inscenácii Kupec benátsky/Mauser. Ako dlho trvalo skúšanie po časovej a priestorovej stránke? Z diváckeho pohľadu bola zrejmá obrovská fyzická náročnosť, prezradím, že divákov čaká aj jeden zaujímavý pád.
Mali sme rozdelené skúšobné obdobie. Príprava inscenácie trvá zvyčajne rok, od prvej koncepcie, cez komunikáciu s externými dielňami, až po samotné skúšanie. Ideálny stav na skúšanie je osem týždňov. Začali sme vo februári, no potom som musel odísť do Prahy dorobiť inú inscenáciu. Vrátil som sa v polovici mája a posledných šesť týždňov sme mali veľmi intenzívnych, s dvojfázovými skúškami denne, aby sme sa dostali k výslednému celku.
Čo sa týka fyzickej náročnosti, reč, hlas aj bránica sú svaly. Hovoríme o kolektíve a skupine, ktorá pracuje na spoločnej veci. Nejde o jednotlivcov, ktorí si hopkajú vlastné choreografie. Keď máte takýchto skvostných hercov a herečky, mnohé veci, ako spomínané pády, boli možné už na prvej skúške. Bol to len náznak, návrh, ale okamžite sa to udialo a my sme presne vedeli, čo môžeme vyžadovať. Týkalo sa to precíznosti pri práci s hudbou, rečou a telom v pohybe ako takým.
Je tam prítomná aj určitá nenápadná vulgárnosť…
Nemyslím si, že ide o vulgárnosť, ide skôr o erotiku. Ak však myslíte verbálnu vulgárnosť, tá je vo vedľajších vetách prítomná ako scudzujúci element. Približuje nás skôr k prežitku interpreta na javisku než k samotnej postave. Nejde teda o prejav postavy, ale o prejav interpreta, ktorý s ňou vedie aktívny dialóg. Práve vďaka vulgarite alebo akémusi žmurknutiu na diváka sa to zrazu prepojí.
Prečítajte si tiež:
Čo majú diváci od tejto inscenácie čakať?
Diváci by mali prísť s veľkým napätím. Možno sa trochu zahĺbia do toho, kto je to William Shakespeare a kto Heiner Müller. Môžu prísť aj s tým, že tú hru už čítali, alebo aspoň videli ten film s Al Pacinom.
Dôležité je prísť s očakávaním, ktoré môže byť neustále narúšané, a s vlastnými predsudkami, ktoré budú spochybňované. Mali by mať aktívny záujem byť nami oklamaní. Uvidia veľmi expresívny, hutný, vtipný a komický celok, ktorý v najfarebnejšej možnej kvalite vyrozpráva striktnú modelovú situáciu.