František Drgoň, jeden z nás, človek milión, je zriedkavý ľudový umelec. Pletie dožinkové vence, ktoré kedysi ženci a žnice odovzdávali gazdovi po skončení žatvy očakávajúc oldomáš za dobre vykonanú prácu. Drgoň nemá núdzu o zákazníkov, ale do roka upletie len dva – tri vence. Sú to umelecké skvosty vytvarované zo slamy obťažkané klasmi.
Na žírnej Trnavskej tabuli nikdy nebola núdza o šikovných zručných remeselníkov, ktorí vedeli upliesť krásne dožinkové vence. U zámožných hospodárov viseli až do Vianoc, neskôr v časoch socializmu ich vystavovali na obdiv v bielych domoch ako symboly úspešných pestovateľov obilnín.
Keď najdlhšie slúžiaci minister poľnohospodárstva Ján Janovic zorganizoval pred vyše polstoročím v Nitre celoslovenské dožinky, blysli sa na nich poľnohospodári nielen alegorickými vozmi, ale aj parádnymi dožinkovými vencami, ktorými vtedy poctili prezidenta a generálneho tajomníka strany Gustáva Husáka.
Video
Historická žatva na lubinských kopaniciach
Archívne video z júla 2025
Janovic vtedy jednou ranou zabil hneď dve muchy. Poľnohospodárstvo dostávalo veľké štátne podpory a minister potreboval strane aj vláde dokázať, že to nie sú márne vyhodené peniaze. V sedemdesiatych rokoch začali stúpať úrody obilnín, Slovensko v poľnohospodárstve rýchlo dobiehalo Českú republiku a dožinky boli výbornou príležitosťou, ako úspech politicky náležite od prezentovať. Krásne dožinkové vence sa stali symbolom programu sebestačnosti.
Na sklonku osemdesiatych rokov sa Janovic stal veľvyslancom ČSSR v Kanade, kde mohol na vlastné oči porovnávať úroveň kanadského farmárskeho a prevažne družstevného slovenského poľnohospodárstva. V spomienkovej knihe Kam kráčaš agrokomplex? napísal, že po druhej svetovej vojne dosiahli najväčší vzostup dve poľnohospodárstva – izraelské a slovenské.
O akceleráciu toho slovenského sa postarali najmä investície do obilninárstva, ktoré ťahalo aj rozvoj živočíšnej výroby, ošípaných a hydiny predovšetkým. Ale napríklad aj pivovarníctva, veď najvyššiu, vyše stolitrovú spotrebu piva na hlavu dosiahlo Slovensko práve v tomto čase. Dnes sa vypije sotva polovica z tohto množstva.
Ó tempora, ó mores, čo sú to za časy, keď už ani pivo ľuďom nechutí.
Doba sa jednoducho mení a ťažko ju porovnávať s tou predchádzajúcou. Pred 40 až 50 rokmi, keď poľnohospodári dobyli nejakú významnú obilninársku métu, teda keď úrody obilnín prekročili najprv päť, potom šesť a napokon sedem ton zrna po hektári, si predsedovia družstiev spomenuli na ľudí, čo ešte vedeli pliesť dožinkové vence.
Ak sa mali blysnúť pred verejnosťou – televíznymi kamerami a fotoaparátmi, potrebovali k tomu patričnú kulisu. Lán obilia s kombajnami nestačil, zato krásne uvitý veniec upútal pozornosť – politikov, ktorí ho dostali, ale aj verejnosti. Veniec bol skrátka šperk, ktorý hovoril sám za seba.
Umelec nerobí v úkole
Jedným z najchýrnejších tvorcov dožinkových vencov v časoch socializmu bol Stanislav Štefunko z Voderád. Práve od neho pochytil základy remeselnej zručnosti otec Františka Drgoňa. Rodáka z Veľkých Lovčíc ťahalo k insitnému umeniu, keď odlieval zo sadry a betónu sochy. Vence začal pliesť krátko potom, čo ho lekári po prekonaní ťažkej choroby poslali do invalidného dôchodku. Ubudlo mu síl, ale musel niečo robiť, aby nemyslel na to, ako s ním choroba vybabrala.
Päťročný František sa tatkovi plietol okolo nôh a učil sa spolu s ním ohýbať steblá slamy. ,,Kade som chodil, vždy som mal v ruke slamku a cvikal, ohýbal ju, presne tak, ako som to videl robiť otca,” zaletí košikár mysľou do detstva.
Bola to náhoda, že vždy dobre naladený František Drgoň, vyučený nastavovač číslicovo riadených strojov a dnes žeriavnik v atómke v Jaslovských Bohuniciach sa stal košikárom? Nebyť choroby, ktorá zmenila život jeho otcovi Františkovi, zrejme by nikdy neučarovala slama a jej tvarovanie. Ako dospieval, na chvíľu odišla z jeho života, diskotéky boli pre chalana dôležitejšie. Čo tam už slama, keď na zábavách mohol tancovať s krásnymi dievčatami. Po vojenčine sa život začal ustaľovať a staré lásky, ku ktorým patrila aj hra na heligónke, sa nanovo ozvali.
Nebaží po peniazoch, nedáva na internet oznamy, že prijíma objednávky na slamené taniere a vence.
Drgoň nechodil do žiadnej umeleckej školy, neštudoval dizajn, remeselnú zručnosť podobne ako hru na harmoniku pochytil akoby v letku. Mal bezchybný sluch, ohybné vrtké prsty, ktorým sa poddali steblá slamy aj klávesy, lebo, keď si čosi zaumienil, bol trpezlivý, kým to nedosiahol. Patril k samoukom, ktorých si podmanilo umenie, nie na chvíľu, ale na celý život. Stalo sa mu ako Wolkrovmu topičovi milenkou – ale nie prekliatou, lež žiadanou, chtivou, ktorej sa človek nevie nabažiť.
K svojej vášni sa Drgoň vracia znovu a znovu s elánom a radosťou, lebo vence, slamené košíky a taniere privádzajú rovnako ako tóny rinúce sa z jeho heligónky ľudí do vytrženia. Spoločenské uznanie si užíva po svojom, nebaží po peniazoch, nedáva na internet oznamy, že prijíma objednávky na slamené taniere a vence. Nechce si zväzovať ruky a myseľ prácou v úkole, čert ber svetskú slávu, jemu stačí ísť na jarmok, folklórny festival, tam sa stretnúť s kamarátmi, ochutnať štamperlíčok slivovičky, zaspievať si, zahrať na harmoničke a popočúvať, čo ľudia hovoria o živote a, pravdaže, aj o jeho výrobkoch. Vence či iné artefakty zo slamy sú čoraz vzácnejšie.
Foto:archív Františka Drgoňa
Svätojánska raž dorastá do dvoch metrov – v rukách ju drží František Drgoň.
Ferko, máš voľnú ruku
Stalo sa to celkom nedávno, možno pred rokom či dvoma. Vybral sa na známe Slávnosti spevu, hudby a tanca do Červeníka. Pre miestný folklórny súbor uplietol dožinkový veniec, vtrúsil sa do davu návštevníkov a tichučko čakal, ako ho publikum prijme. Ako tak stojí, počuje štipľavý komentár jednej z fanúšičiek folklóru. ,,Ná, len či to neni starý venjec, majstri, čo to vedeli robit, už vymreli, ukazujú porád dokola ten istý. Ved de by zebrali každý rok nový?”
Drgoňa sa poznámka dotkla, nevydržal a dal sa s pochybujúcou ženou do reči. „Pani zlatá, majú nový, to ja som ho urobil. Nebojte sa, každý rok je nový.” Príhoda z Červeníka ho aj s odstupom času rozruší, mierne zvýši hlas, aby aj teraz poslucháčov – novinára a svoju manželku – dôrazne presvedčil, že veniec je poctivé dielo jeho rúk a urobené špeciálne pre festival v Červeníku. Drgoňove vence sa stali jeho súčasťou, dávna dožinková tradícia v nich prežíva a hovorí, že ten, kto ich uplietol, je čestný človek, nie hazardný hráč pokru, ktorý blafuje, keď sa mu to hodí.
Životné postoje ľudí nepochybne najviac formuje rodinné prostredie. František si pamätá, že otcovi slama dlho vzdorovala. Tatko bol zanovitý, robieval nie že do noci, ale do ranného úsvitu. Raz, keď rodiaci sa deň vítali kohúty prvým kikirikí, hlava rodiny zobudila manželku aj syna s výkrikom: „Už som na to prišiel.”
Otec načisto pobláznil syna. „Bol som malé decko, škôlkar a už som zo slamy ustavične čosi plietol. Prišli sme k známym na návštevu a pýtal som sa tatka: „A kde majú slamu?. Prečo nič nepletú? Mojím svetom bola slama a myslel som si, že ju všade majú, aby si z nej vyrobili tanier, košík, aké vedel z nej vytvarovať môj šikovný tato,” spomína po rokoch dnes 52-ročný František Drgoň.
Dobrá slama je na upletenie žatevného venca najdôležitejšia. František Malovec, dlhoročný agronóm zavarského družstva, súčasťou ktorého je aj chotár Dolných Lovčíc, sa pár týždňov pred žatvou vždy zastavil u Františka Drgoňa, lebo PD Zavar patrilo k jeho stálym zákazníkom a stručne mu oznámil: „Ferko, na šestke (číslo družstevnej parcely) máme tohto roku najlepšie porasty. Vyber si z nich to najlepšie, čo potrebuješ, máš voľnú ruku.” Aj tohto roku si Zavarčania objednali dožinkový veniec. František Drgoň ho však už pletie zo svojho vlastnoručne dorobeného „svatojánskeho žita”.
Prečo je najlepšia svätojánska raž
Ako čas plynul a Drgoň sa v pletení stával zručnejším, rozhľadenejším, zistil, e najlepšiu slamu na pletenie poskytuje svätojánska raž, na Záhorí a na Morave známa ako svatojánske žito. Raž trsnatá (Secale cereale var. multicaule). je, ako pripomína dlhoročný riaditeľ VÚ rastlinnej výroby v Piešťanoch Pavol Hauptvogel, stará, takmer zabudnutá obilnina, ktorá sa pestovala na chudobných pôdach. Dokonca ňou v minulosti obsievali holoruby, pretože bohato odnožovala a pokryla celý priestor, zadusila burinu. Drgoň ju považuje za prírodný pesticíd. Hľadal ju po celom Záhorí, myjavských kopaniciach, v okolí Starej Turej aj v Moravskom Sv. Jáne, až naďabil na Jaroslava Lechana z občianskeho združenia Košiar.
Foto:Jozef Sedlák
František Drgoň je aj tvorcom slamených misiek.
Lechan žije v dedinke Topoľa v Poloninách na severovýchde Slovenska a ukazuje súčasníkom, ako sa kedysi žilo a pracovalo na dedine. A práve tu uvidel Drgoň bohatiersky porast profesionálne pestovaného „svatojánskeho žita”. Naozaj bohatierskeho, lebo aj náš majster košikár sám urastený chlap sa v zrelom poraste svätojánskej raži poľahky môže stratiť. Drgoň našiel raž, ktorú hľadal aj zdroj osiva pochádzajúci z VÚ pícninářskeho (krmovinárskeho) v Troubsku na Morave. Tam v roku 2013 vyšľachtili odrodu Lesan, ktorú pestuje Drgoň.
V posledných rokoch, keď sa z konvenčného poľnohospodárstva vyčlenilo ekologické, vrátili sa jeho protagonisti k pestovaniu pôvodných odrôd obilnín. Moderné odrody obilnín sú nižšieho vzrastu, zrelý porast ozimnej pšenice, najrozšírenejšej obilniny, má výšku medzi 50 až 70 centimetrami. Povojnové šľachtenie obilnín sa sústredilo na to, aby skrátilo steblo a klas bol produktívnejší. U klasických odrôd pšenice bola masa slamy štvornásobná s porovnaní so zrnom. Aké vysoké boli tradičné odrody obilnín, možno vidieť na obrazoch slávnych holandských majstrov, ktorí radi maľovali aj žencov obilia. Napríklad drevorez Leto od Pietra van der Heydena z roku 1570 zobrazuje mužov, ako žnú porast obilia, ktoré im siahajú až po ramená či dokonca vyššie.
Svätojánska raž, zo slamy ktorej Drgoň pletie v ostatných rokoch dožinkové vence, sa po stáročia nezmenila. Je vysoká a z hľadiska úžitku všestranná. Svätojánskou ju roľníci nazvali preto, lebo ju siali už na Jána (24. júna). Bol na to čisto praktický dôvod. Na prelome jesene a zimy bol porast už taký hustý, že doň vyhnali pásť sa ovce a dobytok. Na jar raž obdivuhodne zregenerovala a v lete zobrali gazdovia úrodu obilia.
Zrno bolo síce malé, ale z múky napiekli chlieb a ani bohatá úroda slamy nevyšla nazmar. Použili ju ako krmivo, na podstielku, ale aj na strechy chalúp, v Holandsku z nej dokonca robili plášte do dažďa, sandále. Na Slovensku dožinkové vence.
Drgoň je zrejme ojedinelý, unikátny pestovateľ svatojánskeho žita. Neseje ho kvôli zrnu, ale slame. Kde však vzácne obilie vysiať? Malú záhradu za domom obsadila zelenina. Našťastie Drgoň má veľa kamarátov aj medzi drobnými farmármi. Keď sa dopočuli, že zháňa roličku do prenájmu, našli v neďalekej Šintave vhodný 16 árový pozemok, aj ochotného Lukáša Šuláka, furmana, ktorý so svojim párom koní zasial raž. Kamarátsky sa dohodli, ako si úrodu rozdelia. Drgoň si z nej berie to, čo potrebuje najviac, zdravé rastliny k zrelosti sa blížiacej raže.
Drgoňove slamené vence majú krásny platinový odlesk. Je to preto, lebo majster František vie slamu dokonale vybieliť. Kedysi to robil pomocou sírnych knôtov, potom mu zišlo na um, čo tak použiť peroxid vodíka, ktorý v kaderníctvach používajú na odfarbenie vlasov. Krok za krokom Drgoň vylepšoval technológiu pletenia vencov až ju priviedol do dokonalosti.
Koľko trvá, než sa človek stane legendou vo svojom odbore? Nuž nie sú to roky, ale desaťročia poctivej práce, pri ktorej Drgoň nehľadí na čas, ani peniaze, ale na to, aby žatevný veniec či slamený tanier, miska urobili radosť každému, kto ich zočí. Jeden z posledných vencov Drgoňa podarovali poľnohospodári z Trnavskej tabule premiérovi Robertovi Ficovi. Neskončil v depozitári darčekov, ale v slovenskom parlamente. Občas ho možno vidieť v televíznych spravodajských šotoch.
So slamou zručne narába aj Drgoňov 14 ročný syn Timotej. Vydá sa po stopách deda a otca? ,,Timo sa musí rozhodnúť sám, lebo toto nie je práca na rozkaz. Ak ho pletenie pochytí ako mňa, budem rád,” odvetí František Drgoň.
© Autorské práva vyhradené
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.