Dubčeka nezlomili v Kremli ani tak Rusi, ako Husák so Svobodom, ktorý hovoril o potokoch krvi

Publikujeme tretiu časť dlhého rozhovoru o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý s Ladislavom Ťažkým urobil Jozef Leikert. Rešpektovaný autor literatúry fakty vyspovedal úspešného spisovateľa pred tromi desaťročiami.  

Vzácne spomienky literáta na hlavnú osobnosť obrodného procesu v roku 1968 v niekdajšom Československu sa dostávajú na verejnosť až teraz, lebo rôzne objektívne okolnosti viedli k tomu, že neboli zaradené do predošlých vydaní Leikertovej knihy s názvom Testament svedomia s podtitulom Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým (vychádzajú teraz v štvrtom rozšírenom vydaní). Jednotlivé časti knižného interview zverejňujeme od piatku 21. augusta do utorku 25. augusta. (Ťažký patril viac ako tri desaťročia medzi úzky okruh ľudí, ktorým Dubček najviac dôveroval.)

Spomínal Alexander Dubček na zatknutie 21. augusta 1968 a odvlečenie na neznáme miesto?

Pýtal som sa na to niekoľkokrát, lebo som seriózne rozmýšľal nad knihou zachytávajúcou Dubčekovu životnú etapu v rokoch 1968 až 1970. O okupácii vraj nevedel, len tušil, že k niečomu môže prísť, lebo ho Brežnev viackrát na to upozorňoval. Bol však presvedčený, že niečo také neurobí. A urobil. Keď sa dozvedel, že okupácia sa rozbieha a na Ruzynskom letisku pristávajú ťažké lietadlá, údajne tíško zaplakal. Bezradne stál pri okne a opakoval: „Prečo, prečo…“ Do pracovne vošiel nejaký dôstojník, prerušil telefonické spojenie a rázne mu oznámil, že je zatknutý a má ísť hneď s ním. Chcel si niečo zobrať zo stola, dôstojník ho nešetrne odsotil a násilím tlačil von z miestnosti. Dubček sa ohradil a skríkol na neho po rusky: „Ne trogaj!” Aby sa ho nedotýkal a nestrkal do neho…„Nie som nepriateľ, ani vrah, pôjdem sám!”

Na dvore už stálo naštartované auto. A vedľa druhé, do ktorého násilím vtláčali predsedu vlády Oldřicha Černíka. Ten sa vzpieral a kričal po česky, že nemajú právo, pričom mu otĺkali hlavu o kapotu auta. Dubček zakričal, aby sa nebránil, do zajatia a na popravu treba ísť dôstojne. Černík odpovedal, že zbohom Sašo, už sa neuvidíme. Dubček odpovedal, aby sa nebál, že sa uvidia.

Video

DEFENCE NEWS – Operácia Dunaj – okupácia Československa v roku 1968

Iná situácia vraj bola, keď Dubček vystupoval z pancierového transportéra na neznámom mieste na Ukrajine. Najprv vyšli členovia eskorty, potom Dubček. Usmial sa na šoféra transportu a ten mu podal necelú hrsť slnečnicových semienok. „Beri, prigoditsja!” Zober, príde vhod!

Dubček mi viac ráz povedal, že na tohto vojačika nemôže zabudnúť. Príhodu som spomínal v Berlíne na besede niekedy na jeseň 1990, bolo to ešte pre zjednotením Nemecka a študenti spontánne zatlieskali. Keď som to hovoril Dubčekovi, povedal mi, že to je pre vojačika najkrajšia odmena – hoci oneskorená.

Nehovoril vám Alexander Dubček, ako sa Gustáv Husák dostal do delegácie, ktorá prišla rokovať do Moskvy po zatknutí niekoľkých straníckych funkcionárov? Bolo to iba na žiadosť Ludvíka Svobodu, veď lietadlo po hodine letu pristálo v Bratislave, aby Husáka zobralo na palubu? Nie je to dosť zvláštne?

Čiastočne ani nie, Ludvík Svoboda žiadal, aby na rokovanie išiel aj nejaký Slovák a brat Tóno navrhol Gustáva Husáka. Viem to priamo od neho a potvrdil mi to aj Ivan Laluha. Zdalo sa mu, že bude dobre, keď bude na vyjednávaniach skúsený politický fiškál. Samozrejme, nemohol tušiť, čo za líška sa z neho vykľuje. Svoboda s radosťou súhlasil a preto pristálo lietadlo v Bratislave, kde doňho nastúpil Husák. Sám, žiaden iný Slovák do Moskvy nešiel, čo si myslím, že je veľká škoda.

Dubčeka prekvapilo, keď ho zbadal v Kremli. Bol by býval radšej, keby bol prišiel niekto jemu bližší, ktorému dôveroval. Povedal mi, že by sa bol potešil napríklad bratovi Tónovi. Na Husáka sa spoľahnúť nemohol… Na jednej strane boli prispôsobiví Česi a na druhej strane útoční a do kúta ho tlačiaci Sovieti. Medzi týmito mlynskými kameňmi bol sám, opustený a navyše chorý. Odolával najdlhšie, aj keď je pravda, že František Kriegel sa nevzdal, ale on bol zvláštne zanovitý a pre sovietsku stranu nezaujímavý, hoci jediný nepodpísal protokol. (Tzv. moskovský protokol mal 15 článkov, obsahoval potupné ústupky čs. delegácie, ktorá podľahla hrubému nátlaku Sovietov, poz. red.)

Predpokladám, že ste sa Alexandra Dubčeka pýtali, ako s ním v Kremli zaobchádzali a či ho bili, lebo po návrate z Moskvy, keď vystúpil v Prahe na Václavskom námestí, mal na tvári nejakú ranku či modrinu. Iné je, že sa po prvých slovách rozcítil a rozplakal, čo nevyznelo dobre. Národ, ak myslím český aj slovenský národ, chcel vidieť silného a neoblomného vodcu.

Prekvapilo ma, že sa Dubček na otázku či ho bili, spýtal protiotázkou: »Prečo si to myslíš?« Neodpovedal mi hneď. Po chvíli povedal, že nie, hoci vedel, že sa o tom hovorilo medzi ľuďmi. Vraj ho nebili a ja mu verím, aj keď zvykol občas niečo zahmliť, lebo sa mu to zdalo trápne. Ktovie, možno niečo utŕžil pri zatýkaní a pri prevážaní do Moskvy, bol predsa zajatec a so zajatcami sa nezvykne zaobchádzať v rukavičkách. Bili mu vraj dušu a dobre dlho…

Rokovania boli podľa neho ťažké, zdĺhavé a najmä psychicky ubíjajúce. Navyše ochorel. Absolútne nevedel, čo sa deje v Československu a sovietske tlaky sa stupňovali, všetci na neho dobiedzali ako osy. Dubček viackrát povedal, že nevie, čím si Gunár získal na svoju stranu Sovietov. Keď ho Brežnev prvý raz uvidel v Kremli, spýtal sa Dubčeka, kto to je. Povedal jeho celé meno, ktoré Brežňevovi nič nehovorilo. Spýtal sa, či bol ťjurme, odpovedal mu, že áno, niekoľko rokov bol vo väzení. Ďalej ho prekvapil otázkou, či sa mu dá veriť. Dubček vraj hneď neodpovedal a Brežnev sa ho podráždene spýtal, prečo neodpovedá…

… a čo mu povedal?

Niečo v tom zmysle, že on, Leonid Iľjič, môže Husákovi veriť. A ty mu veríš? Dubček znovu hneď neodpovedal, čo bystrý Brežnev – podľa Dubčeka vraj bystrý a pohotový bol – pochopil. Nakoniec Dubček povedal, že mu verí, nechcel v tých ťažkých časoch robiť v delegácii rozbroje.

Dubček ešte spomínal, že Husák mal na začiatku rokovaní celkom triezve názory. Aj k nemu sa správal slušne a úctivo. Postupne však menil rétoriku a začal preberať za našu delegáciu iniciatívu. Podľa neho to bolo pod vplyvom Brežneva, ktorý si ho počas jednej prestávky zobral bokom.

Na Dubčeka najviac naliehal Ludvík Svoboda a potom Gustáv Husák, žiadali od neho, priam tlačili, aby podpísal záverečný protokol. Išli na neho politicky, ale aj psychicky. Svoboda mu vykresľoval potoky krvi a Husák tlačil naňho, či si to zoberie na svedomie. Dubček dlho odolával, ale nakoniec kapituloval. Ako tvrdil, nezlomili ho ani tak Sovieti, ako vlastní členovia delegácie.

Ustavične opakoval, že to bol pre Československo najčernejší deň. Svoj podpis nezľahčoval, bol si vedomý, čo podpísal, aj keď viac ráz povedal, že to urobil pod nátlakom, nasilu a z prinútenia… Ďalšou vetou dodal, že mal radšej zomrieť, nemal sa ani vracať. Všetkým však záležalo na tom, aby prišiel domov ako prvý tajomník. Pritom si uvedomoval, že jeho smrťou by sa nič nevyriešilo, všetko by bolo tak, ako chceli Sovieti a Husák by im bol rád pomohol, ako to urobil o niekoľko mesiacov neskôr.

Pravdou je, že by bol naveky hrdinom Pražskej jari. On však nikdy nechcel byť hrdinom, ani vtedy, keď sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ, ani vtedy, keď mu celé Československo fandilo a zbožňovalo ho.

Už v lietadle domov musel Dubček vedieť, že jeho dni sú zrátané. Či si znovu naivne myslel, že sa mu časom podarí so Sovietmi dohodnúť, presvedčiť ich a situácia sa zmení?

Bol natoľko skúsený, že vedel, že skončil a sovietske vojská z Československa neodídu. Presne vedel, že ho zakrátko nahradí Gustáv Husák, čo považoval za najhoršie, čo sa mohlo stať.

Keď malo k tomu dôjsť, navrhoval prezidentovi Svobodovi za svojho nástupcu Josefa Smrkovského. Prezident bol iného názoru, mal by to byť Gustáv Husák. Na otázku prečo, mu odpovedal, že to už sľúbil Brežnevovi, ktorý si ho vybral a trvá na tom. Dubčekovi sa ospravedlnil, že dobre vie, že je to najhoršia voľba, ale kapituloval. Pozná Rusov, urobia si po svojom – po dobrotky či po zlotky. Doslova mu povedal, vraj je to všetko v prdeli a má sa na to vykašľať…

Keď sa brat Tóno dozvedel, kto nahradí Dubčeka, povedal mi: „Brate, skončili sme a nielen my dvaja, ale všetko, čo sme sa snažili poľudštiť, dať socializmu pravú ľudskú tvár. Prví budú v ceste Husákovi a jeho konsolidácii stáť vylúčení členovia strany a ich rodiny, tí sa pre neho stanú najväčšími nepriateľmi. Ľudia sa rýchlo prispôsobia, uvidíš, ako budú mnohí prehadzovať výhybky.” Mal pravdu…

Váš brat Anton mal politické skúsenosti a vedel predpokladať, ako sa bude situácia vyvíjať. Napríklad, keď Dubček odchádzal v januári 1968 na plénum ÚV KSČ do Prahy, povedal, že ho zvolia za prvého tajomníka ÚV KSČ a navrhne ho Antonín Novotný. Dalo sa to predvídať?

Ani veľmi nie. Ja som to nevidel tak, ako brat, ale on bol skúsenejší a vedel na rozdiel odo mňa politicky predvídať. Je pravda, že sa očakával útok Novotného na Dubčeka, aj že ho bude nálepkovať buržoáznym nacionalistom.

Dubček išiel na zasadnutie spolu s Biľakom. Predtým si dal zavolať brata, ktorému povedal, že ak sa nevráti, lebo Novotný bol všetkého schopný, poveruje ho vedením strany na Slovensku. Brat mu odpovedal, že sa nebojí, že by sa nevrátil, skôr si myslí, že sa vráti ako prvý tajomník ÚV KSČ. Novotný bude musieť abdikovať a jeho navrhne za prvého tajomníka strany, aby mohol zostať aspoň na poste prezidenta.

Dubček tomu neveril, Novotný sa podľa neho žiadnej funkcie dobrovoľne nevzdá. Ale Tóno mal pravdu…

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Alexander Dubček
Ladislav Ťažký
Jozef Leikert
Ťažký o Dubčekovi

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.