Dvanásť miliónov eur a takmer prázdne urny. Referendum Demokratov skončilo jedným z najtvrdších neúspechov

Slovensko má za sebou ďalšie neúspešné referendum. Ľudové hlasovanie, ktoré iniciovala mimoparlamentná strany Demokrati, malo zároveň historicky druhú najnižšiu účasť. Za zrušenie doživotnej renty pre premiéra a obnovu Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) a reorganizácii Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) vhodilo svoj hlas do urny len niečo vyše 16 percent oprávnených voličov. Navyše, plebiscit z roku 1997 s účasťou 9,53 percenta, v rámci ktorého sa rozhodovalo o vstupe Slovenska do NATO, bolo zmarené – neprebehlo riadne podľa vyhlásených pravidiel.  

Slovensko má za sebou ďalšie neúspešné referendum. Ľudové hlasovanie, ktoré iniciavala mimoparlamentná strany Demokrati, malo zároveň historicky druhú najnižšiu účasť. Za zrušenie doživotnej renty pre premiéra a obnovu Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) a reorganizácii Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) vhodilo svoj hlas do urny len niečo vyše 16 percent oprávnených voličov. Navyše, plebiscit z roku 1997 s účasťou 9,53 percenta, v rámci ktorého sa rozhodovalo o vstupe Slovenska do NATO, bolo zmarené – neprebehlo riadne podľa vyhlásených pravidiel.

Na papieri tak posledné referendum skončilo, ako sme už spomenuli, ako druhé najslabšie v histórii Slovenska. V skutočnosti je však jeho výsledok ešte viac kričí. Jediné referendum s nižšou účasťou bolo hlasovanie z roku 1997, no to bolo zmarené a neprebehlo riadne podľa vyhlásených pravidiel. Pri porovnaní riadne uskutočnených referend preto aktuálny plebiscit vychádza ako historicky najväčší prepadák z pohľadu účasti voličov.

Najskôr si zrhňme fakty. Z celkového počtu viac ako 4,3 milióna registrovaných voličov sa na referende zúčastnilo vyše 705-tisíc ľudí. Na to, aby bolo referendum platné, by však musela prísť nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov, teda viac ako 2,18 milióna ľudí. K platnosti tak chýbalo približne 1,48 milióna hlasujúcich. Výsledok preto nemá právnu silu bez ohľadu na to, ako hlasovali tí, ktorí k urnám prišli. Referendum sa tak zaradilo k dlhej sérii neúspešných ľudových hlasovaní na Slovensku, kde ostáva jedinou platnou výnimkou referendum o vstupe do Európskej únie (EÚ) z roku 2003 (k urnám vtedy prišlo viac ako 52 percent oprávnených voličov).

Politológ Michal Cirner z Prešovskej univerzity pre Pravdu priblížil, že neúspech slovenských plebiscitov spočíva to aj v tom, že tento nástroj je často zneužívaný na politický boj a sebapropagáciu. Podľa neho v mnohých prípadoch tiež ide o kontroverzné témy z občianskeho sektora, ako napríklad referendum o rodine z roku 2015.

„A kto je proti, stačí aby hlasoval nohami a nezúčastnil sa, tým tiež dokáže prispieť k neplatnosti, a teda neúspechu referenda. Otázky môže vyvolávať aj rôzne ústavnoprávne výklady o záväznosti referenda. Asi najzásadnejšou vecou je, že občania nie sú presvedčení, že môžu účasťou na referende niečo zmeniť. Nenaučili sa tomuto inštitútu vo veľkom dôverovať, skôr ho ignorovať,” dodáva odborník.

Miroslav Řádek, politológ z Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka, sa pre televíziu ta3 vyjadril, že nastavenie kvóra na Slovensku považuje za správne. Podľa neho totiž demokracia nie je iba vládou ľudu, ale vládou väčšiny. Zároveň si však myslí, že ak by medzi otázkami v ľudovom hlasovaní, ktoré prebehlo počas uplynulej soboty, zostala aj hlavná otázka o konaní predčasných volieb, výsledkok by mohol byť iný. „Bolo by to zaujímavejšie pre širšiu verejnosť a účasť by bola s veľkou pravdepodobnosťou podstatne vyššia,“ tvrdí Řádek.

PR pre Demokratov

Podľa Cirnera zohráva pri účasti na referende zásadnú úlohu aj to, kto s referendom príde. „Vyzerá to ako PR akcia toho ktorého politického subjektu alebo nejakej občianskej skupiny. Slováci si povedia, že odkiaľ vietor fúka a nechcú sa podielať na niečom, čo inicioval niekto koho nepodporujú. Toto nás zaujíma viac ako otázka či otázky referenda,” hovorí.

Politológ z Prešovskej univerzity vysvetľuje, že aj neúspešný plebiscit môže mať mobilizačný potenciál pre sympatizantov subjektu, ktorý ho inicuje. „Získajú tým celoslovenskú mediálnu a verejnú pozornosť, čo nie je málo. Kto dokáže iniciovať referendum ukazuje dobré organizačné schopnosti a aj istú verejnú podporu, kedže je potrebné zozbierať najmenej 350tisíc podpisov pod petíciu,” doplnil Cirner.

Ďalší politológ, Jozef Lenč z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, krátko pred konaním referenda skonštatoval, že ak by sa na hlasovaní zúčastnilo viac ako 25 percent oprávnených voličov, mohlo by ísť o výrazný politický úspech Demokratov. „Preferencie Demokratov narástli približne z 3,5 percenta na 5,5 percenta, v optimistickejších prieskumoch až na šesť percent. Zjednodušene povedané, ak cieľom nebolo, aby bolo referendum úspešné, ale aby si Demokrati politicky pomohli, tak to nebolo zlé rozhodnutie,” skonštatoval expert v relácii PubliQ Mira Frindta.

Lenč zároveň upozornil na to, že pred konaním hlasovania prakticky neexistovala verejná diskusia medzi jeho podporovateľmi a odporcami. „Pokiaľ viem, počas obdobia pred referendom nebola ani jedna politická diskusia, na ktorej by sa zúčastnili tí, ktorí referendum iniciovali, teda strana Demokrati,“ povedal. Podľa neho boli zároveň Demokrati jedinou stranou, ktorá viedla kampaň, ale pre obmedzené financie sa im podarilo osloviť najmä vlastných sympatizantov.

Řádek z Trenčianskej univerzity navyše pripomenul, že Demokratom pomohla aj samotná petičná akcia k referendu, ktorá im podľa neho pomohla viesť kampaň. „V období, kedy sa snažili získať podporu verejnosti ku konaniu tohto referenda, Demokratom rástli ich preferencie,“ doplnil politológ.

Viacero kritikov však upozorňuje na to, že neúspešné ľudové hlasovanie stálo slovenskú štátnu kasu 12,4 milióna eur. Řádek však odmieta, že by išlo o vyhadzovanie peňazí daňových poplatníkov. Podľa neho totiž demokracia niečo stojí a ak máme tento nástroj v ústave, je potrebné ho rešpektovať.

Cesta k 10. referendu

Posledné, v poradí 10. referendum, sa nerodilo len ako hlasovanie o dvoch čiastkových otázkach. Od začiatku malo byť najmä politickým tlakom na vládu Roberta Fica (Smer) a pokusom dostať pred voličov tému predčasných parlamentných volieb. Práve tá mala byť hlavnou otázkou celého plebiscitu. Demokrati na nej stavali kampaň, zber podpisov aj odkaz smerom k verejnosti – že občania majú dostať možnosť povedať, či chcú, aby súčasná vládna väčšina pokračovala až do riadneho konca volebného obdobia.

K tomu sa pridali ďalšie dve témy, ktoré mali referendu dodať širší politický záber. Prvou bolo zrušenie takzvanej doživotnej renty pre premiéra, druhou obnova ÚŠP a reorganizácia NAKA. Obe otázky nadväzovali na sporné kroky vlády, ktoré vyvolali ostrú kritiku opozície aj časti verejnosti. ÚŠP zanikol po zmenách v trestnej politike štátu, NAKA prešla reorganizáciou a jej pôvodná podoba sa skončila. Pre opozíciu sa tieto zmeny stali symbolom oslabovania protikorupčných inštitúcií, pre koalíciu zase nápravou systému, ktorý podľa nej zlyhal a bol zneužívaný.

Demokrati preto spustili petičnú akciu, ktorou chceli vynútiť vyhlásenie referenda. Na jeho vypísanie potrebovali najmenej 350-tisíc podpisov. Do Prezidentského paláca napokon priniesli viac ako 384-tisíc podpisov, pričom po kontrole bolo ako platných vyhodnotených vyše 363-tisíc. Formálne tak splnili ústavnú podmienku a prezident sa musel návrhom zaoberať.

Rozhodujúci moment však prišiel až pri posudzovaní samotných referendových otázok. Prezident Peter Pellegrini referendum vyhlásil, no nie v pôvodnej podobe. Termín hlasovania určil na sobotu 4. júla a do referenda pustil iba dve otázky – zrušenie doživotnej renty a obnovu ÚŠP a NAKA. Najsilnejšiu otázku, teda požiadavku na skrátenie volebného obdobia, z hlasovania vyradil.

Hlava štátu svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že otázka o predčasných voľbách je podľa neho v rozpore s ústavou. Opieral sa pritom o výklad, podľa ktorého sa dnes volebné obdobie Národnej rady nedá skrátiť referendom, ale iba rozhodnutím samotného parlamentu. Inými slovami, občania by podľa tohto výkladu nemohli priamo nariadiť predčasné voľby, ale nanajvýš politicky tlačiť na poslancov, aby takýto krok urobili sami.

Práve toto rozhodnutie úplne zmenilo charakter referenda. Z pôvodne široko postaveného hlasovania, ktoré malo byť v očiach iniciátorov akýmsi verdiktom nad vládou, zostali dve otázky, ktoré síce boli politicky citlivé, no pre veľkú časť voličov nemuseli byť dostatočne mobilizačné. Téma predčasných volieb je jednoduchá, zrozumiteľná a priamočiara. Otázka inštitucionálnych zmien v polícii a prokuratúre je zložitejšia a viac oslovuje už presvedčených voličov než nerozhodnutú verejnosť.

Demokrati rozhodnutie prezidenta ostro kritizovali. Tvrdili, že tým ľuďom zobral možnosť vyjadriť sa k súčasnej vláde a že o ústavnosti spornej otázky nemal rozhodnúť sám, ale mal sa obrátiť na Ústavný súd. Prezident však trval na tom, že vzhľadom na doterajší výklad ústavy a predchádzajúce rozhodnutia súdu nemá dôvod vyhlasovať otázku, ktorú považuje za protiústavnú.

Od tohto momentu bolo referendum v zložitej pozícii. Iniciátori síce mohli hovoriť o úspešnom zbere podpisov a o tom, že dostali svoje témy pred verejnosť, no politické jadro hlasovania sa oslabilo. Kampaň sa následne viedla už najmä okolo dvoch spomínaných zostávajúcich otázok. Chýbala jej však téma, ktorá by dokázala k urnám pritiahnuť aj ľudí mimo tvrdého opozičného jadra.

Aj preto viacerí politológovia upozorňovali, že bez otázky o predčasných voľbách bude referendum oveľa ťažšie premeniť na masovú mobilizáciu.

Témy:
referendum 2026
referendum
demokrati

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.