Dvojaký meter pri blízkych vzťahoch? Manželka podnikateľa Haščáka sa pustila do Tódovej a Záleskej

Porovnáva reakcie na Jána Mažgúta s tým, ako novinárka v minulosti vysvetľovala svoj vzťah so sudkyňou.  

Advokátka v komentári pre Medialne.sk upozorňuje na rozdielny meter, ktorý podľa nej časť novinárskeho prostredia uplatňuje pri posudzovaní blízkych vzťahov a možných konfliktov záujmov. Reaguje pritom na výrok redaktora Denníka N Braňa Bezáka, ktorý Jánovi Mažgútovi zo Smeru odkázal, že „verejnosť nemá IQ dreveného vláčika“. Bezák tak komentoval Mažgútovo tvrdenie, že sa doma s manželkou nerozpráva o jej práci.

Haščáková sa pýta, či by rovnakú mieru pochybnosti použil aj voči svojej kolegyni Monike Tódovej. Pripomína situáciu z augusta 2023, keď Tódová vysvetľovala svoj vzťah so sudkyňou Pamelou Záleskou. Verejnosť vtedy podľa Haščákovej ubezpečovala, že sudcovia o svojich prípadoch nehovoria doma ani rodine, ani priateľom.

Pamela Záleská následne pred Súdnou radou vyhlásila, že nikdy nevyniesla, nesprístupnila ani neposkytla žiadnu informáciu zo súdneho spisu „ani pani Monike Tódovej“. Zároveň uviedla, že rozhoduje na základe dôkazov, nie na základe želaní, diktátu alebo objednávky.

Podľa Haščákovej sa vtedy od verejnosti očakávalo, že takéto vysvetlenie prijme ako prejav profesionality. Inými slovami, ak investigatívna novinárka tvrdila, že so svojou blízkou priateľkou, sudkyňou rozhodujúcou významné trestné kauzy, doma nerozoberá jej prácu, malo sa tomu veriť.

Pri Jánovi Mažgútovi však podľa nej podobné vysvetlenie vyvolalo výsmech. Keď v rozhovore pre 360tku hovoril, že sa doma s manželkou nebaví o jej podnikaní, Braňo Bezák reagoval poznámkou o tom, že verejnosť nemá IQ dreveného vláčika. Monika Tódová to podľa Haščákovej označila za prejav Mažgútovej arogancie.

Advokátka tvrdí, že rozdiel nie je v samotnom obsahu tvrdenia, ale v tom, kto ho vyslovuje. Zároveň však posúva debatu ďalej. Podľa nej nemusí byť podstatné iba to, či sa manželia alebo blízke priateľky doma rozprávajú o práci. Za dôležitejšie považuje riziko, že človek môže konať spôsobom, o ktorom vie, že druhej blízkej osobe vyhovuje, hoci o to nikdy výslovne nepožiadala.

Tento princíp podľa Haščákovej v minulosti pomenovala aj samotná Monika Tódová. Pripomína jej článok z roku 2015 o sudkyni Kataríne Bartalskej a vtedajšom šéfovi SIS Jánovi Valkovi, ktorí majú spolu dve deti. Tódová vtedy napísala, že „vzťah Valka a Bartalskej zvyšuje riziko, že štát môže ovplyvňovať rozhodnutia súdov v kauze Váhostav.“

Haščáková upozorňuje, že Tódová vtedy neskúmala, či Valko dával Bartalskej pokyny, ani to, či sa doma rozprávali o konkrétnych prípadoch. Stačila jej samotná existencia blízkeho vzťahu. Podľa Haščákovej tým Tódová správne vystihla, že vplyv nemusí mať vždy podobu priameho rozkazu. Niekedy môže fungovať cez blízkosť, dôveru a predpokladaný súhlas.

Rovnakú logiku preto Haščáková vzťahuje aj na vzťah Moniky Tódovej a Pamely Záleskej. Zdôrazňuje, že jej otázka nikdy nebola postavená tak, či Tódová priamo požiadala Záleskú, aby v decembri 2020 vzala Jaroslava Haščáka do väzby.

Podľa Haščákovej Tódová dlhé roky vo svojej novinárskej práci vystupovala voči Jaroslavovi Haščákovi mimoriadne kriticky. Po jeho vzatí do väzby hovorila o „predčasných Vianociach“ a označila to za „historický moment“.

Podstatná otázka podľa advokátky znie inak. Pýta sa, či bol vzťah Tódovej a Záleskej v decembri 2020 natoľko blízky, hodnotovo zladený a založený na vzájomnom porozumení, že sudkyňa mohla konať spôsobom, o ktorom vedela, že bude jej priateľke vyhovovať. Nie na základe priamej požiadavky, ale ako prejav tichej kompatibility.

Práve v tom vidí Haščáková najväčšie riziko blízkych vzťahov v citlivých verejných funkciách. Nejde podľa nej nevyhnutne o vedomé ovládanie jedného človeka druhým. Problém môže vzniknúť aj vtedy, keď blízkosť, dôvera a snaha udržať dobrý vzťah ovplyvňujú rozhodovanie tak nenápadne, že si to dotyčný človek ani nemusí uvedomovať.

Takýto vplyv je podľa nej nebezpečný práve preto, že nemusí vychádzať zo zlého úmyslu. Môže zostať skrytý aj pre človeka, ktorý pod jeho vplyvom koná.

Haščáková preto pripomína, že moderné právo nepozná iba skutočnú zaujatosť sudcu, ale aj zdanie zaujatosti. Za najrizikovejšie nepovažuje situácie, v ktorých si ľudia dávajú priame pokyny, ale tie, v ktorých si už nemusia povedať nič, pretože ich vzájomná blízkosť sa stala súčasťou rozhodovania.

Aj preto označuje poznámku o „IQ dreveného vláčika“ za povrchnú. Podľa nej totiž problém rodinných a blízkych vzťahov nemusí spočívať iba v tom, čo si ľudia povedia. Často môže byť práve v tom, že si nemusia povedať vôbec nič.

Haščáková uzatvára, že by bolo zvláštne, ak by tento princíp platil pri Kataríne Bartalskej a Jánovi Valkovi, ale prestal by platiť pri Monike Tódovej a Pamele Záleskej. Ak pri Bartalskej a Valkovi stačila samotná blízkosť a pri Mažgútovi je podľa kritikov naivné veriť, že sa doma o práci nerozprávajú, potom by podľa nej bolo nepresvedčivé tvrdiť, že pri Tódovej a Záleskej nie je problém ani jedno, ani druhé.

„Princípy totiž nie sú princípmi preto, že platia pre našich oponentov. Princípmi sa stávajú až vtedy, keď ich dokážeme uplatniť aj na seba,“ uzatvára Haščáková.