Erotická literatúra v plameňoch „márnosti“. Za dovoz nevhodných kníh mohli aj upáliť

Odložte brká, zatvárame! Pred 500 rokmi definitívne skončila posledná veľká pisárska dielňa v Uhorsku, ustúpila tlačenej produkcii. Dnes sa čoraz viac hovorí a píše o súmraku éry Gutenberga.  

Vtedy sa u nás iba začínala a sprevádzali ju napodiv viaceré javy, ktoré pozorujeme aj v súčasnosti, na prahu ďalšej technologickej revolúcie. Napríklad zánik starých a vznik nových profesií. Ale knihy sa už nepália a ich predavači neupaľujú.

S epochálnym vynálezom kníhtlače prišiel síce Nemec Johannes Gutenberg už okolo roku 1450, ale jeho dôsledky pocítili jednotlivé regióny Európy len postupne a niektoré aj značne oneskorene. Príčiny? V Uhorsku to spôsobili najmä nájazdy a vpád osmanských Turkov, ale aj celkové kultúrne a civilizačné zaostávanie. A tak prvé tlačené knihy sa sem pomerne dlho dovážali z vyspelejších časti Európy, najmä z Benátok a z nemeckých krajín.

Spočiatku to prebiehalo bez väčších problémov. Keď kupec povedzme z Norimbergu doviezol do Prešporka balík kníh na uhorskú hranicu, zaplatil tzv. tridsiatok – jednu tridsatinu z hodnoty tovaru a bolo to.

Navyše, dovozu a šíreniu kníh po celom starom kontinente prial i jednotný písomný jazyk – latinčina. Po latinsky sa dorozumievala drvivá väčšina vzdelancov Európy, vtedy hŕstka knihomoľov.

Clá boli síce len trojpercentné, ale už v roku 1487 nariadil pápež Inocent VIII. všetky rukopisy predkladať ešte pred tlačou cirkevnej vrchnosti. A od roku 1515 sa mohli tlačiť len s povolením miestneho biskupa. Nie clá, ale cenzúra začala byť bičom na tlačenú literatúru.

Navyše kniha zostávala dlho luxusným tovarom, hoci tlačiarne jej cenu výrazne znížili. Veď na pergamene písaná Biblia stála celý majetok, toľko čo začiatkom 15. storočia stál veľký vidiecky statok alebo meštiansky dom. Preto v kostoloch pripútavali túto ohromnú 15-kilogramovú a 1 300-stranovú ,,bichľu“ k oltáru reťazou, aby sa jej nezmocnili zlodeji. Píše o tom maďarský historik Csaba Csapodi, znalec uhorských dejín raného novoveku.

Prvá vytlačená Gutenbergova Biblia z roku 1455 zrazila cenu na 30 zlatých (florenov). Ale ani to nebolo málo, ak si predstavíme, že toľko zarobil úradník za tri roky!

Vzdelanci však ocenili prednosti tlačenej knihy. „Neďaleko Mohuče sa objavil istý Ján, priezviskom Gutenberg, ktorý ako prvý vymyslel umenie tlače,“ písal pätnásť rokov po vynáleze Guillaume Fichet, rektor parížskej Sorbonny. „Jeho knihy sa nerobia husím brkom ako u nás, ale kovovými písmenami. Rýchlo, úhľadne a krásne,“ podčiarkol.

Útoky na prvé tlačiarne

Mýli sa však každý, kto si myslí, že do Uhorska sa dovážali kvantá tlačených kníh. Jednak čitateľov bolo málo, ale aj z toho mála mnohí prechovávali k tlačenému slovu nedôveru ako ku každej novinke.

Najmä zo strany cirkvi dlho prevládal názor, že rukopis je „pravý“ a tlač, naopak, je „chybná“. A že materiál, na ktorom sa písalo, pergamen, je „večný“, no papier „pominuteľný“.

S tými chybami mali pravdu. Tzv. tlačiarenský škriatok šarapatil až neskutočne často a nepríjemne. V knihe renesančného filozofa Pico della Mirandolu vydanej v roku 1507 v Benátkach sa vyskytli chyby, ktorých zoznam sa nezmestil na 15 tlačených strán. Typografi museli od roku 1470 povinne vkladať do kníh takéto zoznamy chýb s opravami (tzv. erráta).

Ľady nedôvery lámal na svoju dobu pokrokový uhorský kráľ Matej Korvín (1457 – 1490). Zriadil v Budíne aj veľké skriptórium (pisársku dielňu) pri dvorskej kancelárii, ale zároveň zháňal a skupoval vzácne prvotlače do tamojšej knižnice, ktorá potom niesla jeho meno. V Prešporku (čiže v budúcej Bratislave) počas Matejovej vlády dokonca fungovala (aj keď len tri roky) prvá malá tlačiareň na našom území. Čo je však dôležité, tento kráľ sám veľa čítal, dokonca aj rímskych básnikov.

Ale za Korvínových následníkov nastal úpadok. Vladislav II. bol príliš váhavý a „dobrák“ Ľudovít II. (obaja Jagelovci) prepustil opraty riadenia štátu rozhádaným a spiatočníckym magnátom.

Uhorsko nezaznamenalo ani protestné akcie proti tlačiarenskej konkurencii zo strany tradičných pisárov. Dve malé polygrafické dielne (oficiny), ktoré medzitým vznikli, mali veľmi krátke trvanie. Prvá z nich v Budíne skončila už po roku činnosti.

Uhorské skriptóriá nemali ani svoj cech, ako to bývalo v iných štátoch. Tam Gutenbergova technológia narážala na otvorený, niekde doslova fyzický odpor.

Presne pred 550 rokmi, na jeseň 1476 zničili pisári v Paríži tlačiareň Johanna Heynlina. V Janove dva roky predtým to skúšali podobrotky a poslali petíciu senátu tamojšej mestskej republiky. Žiadali zákaz tlačiarne a vyhnanie typografov z mesta.

Pisári zo skriptórií tvrdili, že tlač je nekalá konkurencia. „Berie nám prácu, kazí texty chybami, ohrozuje duše, lebo knihy sa tlačia bez dozoru.“

Prečo senát petíciu odmietol? Mesto Janov žilo z obchodu, potrebovalo lacné námorné mapy, účtovné knihy, zmluvy, manuály pre kapitánov lodí. Pisár napísal mapu na pergamen za jeden mesiac, kým typograf ju vytlačil na handrovom papieri za deň! (Papier sa vyrábal nie z celulózy, ale z handier a iných starých textílií). Janovský senát preto rozhodol takto: „Mesto bude bohatšie, ak sa knihy budú tlačiť u nás a nie inde.“

Benátky si to spočítali a pochopili už v roku 1469, že tlač je zlatá nosnica: mesto udelilo prvému tlačiarovi Johannovi Speyerovi rôzne výsady.

Tradiční pisári mali už v tých časoch svojho ideológa v osobe opáta Johannesa Trithemiusa z kláštora benediktínov v nemeckom Sponheime. V roku 1492 vydal spis Na chválu pisárov.

„Tlačená kniha je z papiera a ako papier aj rýchlo zmizne. Ale keď pisár zverí svoje písanie pergamenu, predĺži život sebe i tomu, čo napísal. Zasvätený pisár nikdy nezomrie. Kto píše, ten sa modlí dvakrát,“ napísal.

Čo je paradoxné, opát dal svoj spis vytlačiť, nie napísať ručne.

Prvý začal tlačené knihy verejne páliť fanatický kazateľ z Florencie, dominikánsky kazateľ Girolam Savonarola. Na fašiangy 7. februára 1497 usporiadal na najvýznamnejšom florentskom námestí (Piazza della Signoria) podujatie s názvom Oheň márnosti. Na hranici v podobe pyramídy z kníh mali spáliť okrem nich ďalšie predmety „rozkoše“, ktoré podľa Savonarolu viedli ľudí k hriechu, pýche, luxusu a odvracali ich od Boha. Aké to boli predmety? Zrkadlá, voňavky, parochne, hodvábne šaty, šperky, hracie karty, šachovnice, hudobné nástroje atď. Spomedzi kníh skončili v plameňoch aj diela Ovídia, Petrarcu a iných dnes už klasických autorov.

Luteránov na hranicu!

Tlačená kniha z dovozu sa stala v Uhorsku toxickým tovarom a vyvolala tvrdý zásah štátnej moci až po vzniku protestantizmu. Koncom októbra 1517 vyvesil Martin Luther svojich 95 téz na bránu zámockého kostola v nemeckom Wittenbergu. Reagoval nimi najmä na predávanie odpustkov v katolíckej cirkvi.

V saskom kurfirstve, kam patril Wittenberg, sa práve predávali odpustky, ktoré vypísal pápež Lev X. na financovanie výstavby Baziliky sv. Petra v Ríme. Kto ich kúpil po 3 až 20 zlatých florenov, tomu boli odpustené všetky hriechy. Na príjmoch z odpustkov sa však priživoval nielen Rím, ale aj nemeckí biskupi. Luther vysvetľoval, že odpustky korumpujú celú katolícku cirkev.

V júni 1520 podpísal pápež bulu (listinu), ktorou žiadal, aby Luther odvolal svoje omyly, v opačnom prípade mu hrozí kliatba. Luther odpovedal na verejné pálenie svojich spisov spálením pápežskej buly. „Vlastne až týmto aktom sa reformačné hnutie dáva do pohybu,“ myslí si nemecká teologička Margot Käsmannová. O rok neskôr Rím uvalil na Luthera kliatbu, ktorú potvrdil najmocnejší panovník sveta, cisár Karol V. Habsburský.

Luther sa ukrýval a prestrojený za rytiera na hrade Wartburg prekladal Nový zákon do nemčiny. Dnes sa to hodnotí ako vrcholný kultúrny počin, lebo Luther vlastne položil základy moderného nemeckého jazyka. Knihy sa odvtedy netlačili už len v latinčine pre úzky kruh vzdelancov. Rozumeli im konečne aj mešťania a remeselníci.

Lutherove myšlienky o obrode cirkvi sa medzitým lavínovito šírili nielen v nemeckých krajinách, ale po celej Európe. Vo vatikánskom archíve sa našla správa pápežského nuncia s týmto konštatovaním: „ Lutherove knihy sa šíria v Uhorsku ako mor.“ Zo zistení vyplýva, že v tom období tvorili až 40 percent dovážanej náboženskej literatúry. Pašovali ju predovšetkým študenti zo slovenských banských miest, ktorí prichádzali domov z univerzity vo Wittenbergu a z ďalších nemeckých vysokých škôl.

V apríli 1523 prijal uhorský snem pod tlakom katolíckej cirkvi zákon, ktorý luteránom hrozil trestom smrti a konfiškáciou majetku. O dva roky neskôr vyšlo ešte prísnejšie nariadenie: „Všetci luteráni majú byť vykorenení z krajiny a kdekoľvek sa nájdu, majú byť upálení.“ Škótsky historik James A. Wylie v knihe Dejiny protestantizmu približuje prípad potulného kníhkupca z Wittenbergu, ktorého v roku 1525 skutočne upálili na námestí v Budíne: „Priviazali ho k stĺpu, obložili Lutherovými knihami a potom ich podpálili“.

Podľa iných prameňov išlo o kníhkupca Ludwiga Gsella zo Saska. V tom období vraj úrady dali verejne upáliť na hranici šesť kníhkupcov alebo obchodníkov s nelegálnou náboženskou literatúrou.

Lutherove knihy horeli na hraniciach predovšetkým v našich banských mestách s prevahou nemeckého obyvateľstva. Ale keďže išlo o kráľovské mestá s vlastným právom, smrti na hranici musela svetská a cirkevná vrchnosť ušetriť majiteľov zhabanej literatúry.

Knihy konfiškovala komisia, ktorú vyslal do miest ostrihomský arcibiskup. Ako zistila v archívoch slovenská historička Eva Frimmová, niektoré mestské rady dali inkriminované knihy ukryť do banských štôlní a vyjednávali s komisiou. V Banskej Bystrici jej dokonca ponúkli peniaze namiesto kníh. Až keď komisia pohrozila exkomunikáciou celého mesta, rada vydala knihy na verejné spálenie.

Mimochodom, stojí za zmienku, že v tom istom čase (v októbri 1526) dal londýnsky biskup Cuthbert Tunstall verejne spáliť zhabané výtlačky anglického prekladu Nového zákona. Nie preto, že by mal niečo proti Biblii, ale jej preklad nepredložil vydavateľ na schválenie londýnskym cirkevným úradom.

Čiže nemeckí nacisti nevymysleli nič nové, keď 10. mája 1933 o 23. hodine zapálili hranice, na ktorých pri hojnej účasti verejnosti zhorelo 25-tisíc „nevhodných“ kníh od Heinricha Manna, Sigmunda Freuda, Bertolda Brechta, Karla Marxa a iných „nesprávnych“ autorov.

Kto písal a kto čítal

Vynález kníhtlače pripravoval o prácu najmä pisárov, ale nielen ich. Vo veľkej dielni, aká na úsvite kníhtlače fungovala napríklad v Budíne a na jeseň 1526 ju vyplienili Turci, pracovali popri pisároch ďalší remeselníci: iluminátori, čiže umelci, ktorí knihy zdobili iniciálami, okrajovými dekoráciami a maľbami (miniatúrami), ďalej rubrikátori, ktorí dopĺňali červený text (rubriky), nadpisy alebo zvýrazňovali prvé písmená kapitol.

Nezabudnime na kopistov. Ich prvoradou úlohou bolo mechanicky a presne kopírovať predlohy. Samozrejme, že v dielni sa nezaobišli bez viazačov. Tú viedol kancelár, ktorý listiny nielen písal, ale mal právomoc ich štylizovať a overovať.

V celom Uhorsku sa začiatkom 16. storočia zaoberalo ručným písaním podľa odhadov 800 až 1 200 ľudí. Málo? Ako sa to vezme. V kráľovstve žilo okolo 3,5 milióna ľudí. Koľko z nich na území dnešného Slovenska? Menej ako 800-tisíc. Údaje sú z výskumu Istvána G. Tótha, znalca uhorských dejín raného novoveku.

Knihy však čítalo na vtedajšom Slovensku len 3 000 až 5 000 ľudí. Väčšinou vzdelanci – kňazi, pričom duchovenstvo tvorilo až 60 % všetkých čitateľov. Ďalej, pochopiteľne, učitelia a študenti, obchodníci a šľachtici. Platilo to hlavne o príslušníkoch vyššej šľachty, lebo o zemanoch sa hovorilo, že sa síce vedia podpísať, ale čítať už nie, tobôž nie knihy.

V prevažnej väčšine čítali knihy muži, ženy výnimočne – aj to iba modlitebné knižky.

Prácu pisárov vykonávali hlavne mnísi v kláštorných dielňach. V Uhorsku bolo na začiatku 15. storočia asi 480 kláštorov (z toho okolo sto na Slovensku). V najväčších z nich, napríklad v Pannohalme neďaleko Győru sa písaniu venovalo 30 až 40 mníchov, v malých kláštoroch priemerne štyria až piati. Na začiatku 16. storočia sa však ich počty znížili trikrát aj štyrikrát. Vyplýva to zo zistení Csapodiho.

Výrazne klesol aj celkový počet kláštorov. Napríklad františkánom sa za sto rokov znížil počet kláštorov zo 70 na 4. Primerane tomu poklesol aj počet mníchov všetkých reholí, a to odhadom na 3 000 až 4 000. Pritom zďaleka nie všetci sa venovali písaniu. V bežnej dielni sedeli už len dvaja-traja, ostatných mníchov zamestnávala práca na poli, v kuchyni, v kostole.

Tlačiari eliminovali pisárov z trhu postupne, tento proces sa roztiahol na dve generácie. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrala vyššia produktivita práce v typografiách. Jeden tlačiar s pomocníkom vyrobili za týždeň to, čo traja mnísi za rok. Na porovnanie: zhruba jeden rok trvalo dvom mníchom spracovanie jednej rukopisnej Biblie. Gutenberg vytlačil na svojom lise za tri roky približne 180 kusov Biblie. Predstavme si, koľko by to trvalo jednej menšej dielni pisárov: takmer dve storočia!

Ktosi vypočítal, že pred Gutenbergom bolo v Európe približne 30-tisíc kníh. Vďaka jeho vynálezu a početným tlačiarňam sa vydalo do roku 1500 takmer 9 miliónov exemplárov!

Tlačiari nasledujú pisárov

Stredovekí pisári nazývaní aj skriptori a umelci iluminátori neprichádzali teda o prácu zo dňa na deň, ani z roka na rok. Veď nepísali a nezdobili iba knihy, ale aj kroniky, breviáre, kalendáre atď. Neskôr sa však aj tieto predmety tlačili a tradiční pisári sa nakoniec venovali už len kaligrafii. Kopisti a viazači sa po doplnení kvalifikácie uplatnili aj v tlačiarňach. Pred 500 rokmi na tom horšie boli súvisiace profesie.

O prácu prichádzali pergamenári, ľudia, ktorí vyrábali pergamen zo surovej zvieracej kože, najčastejšie z oviec, kôz a teliat. Nečinili klasickým spôsobom, ale špeciálne upravovali. Ručne písané knihy vznikali totiž nie na papieri, ale na pergamene. Každá koža musela prejsť dlhotrvajúcim máčaním vo vápne, ručným oškrabávaním, postupným napínaním, sušením a hladením.

Na jednu ručne písanú Bibliu bolo treba zabiť 200 až 300 oviec a z ich kože vyrobiť pergamen. Len proces činenia týchto koží trval partii remeselníkov dva až tri mesiace. Kapacity napínacích rámov a vápenných kadí boli v dielňach obmedzené, preto sa kože museli spracovať postupne v sériách.

Tlačiareň však nepracovala s pergamenom, potrebovala papier vyrábaný zo starých handier a iných textílií. (Výnimkou boli vzácne prvotlače, pri ktorých sa časť nákladu tlačila na jemný pergamen zvaný velum z teľacej kože.)

Prácu si po nástupe Gutenbergovej éry zachovala iba časť pergamenárov, zato prudko stúpal dopyt po handrároch, ktorí putovali po dedinách i mestách a zbierali starý, už nepoužívaný textil.

Nepripomína to pomery po nástupe internetu, digitalizácie a najnovšie i tzv. superinteligenta“ (AI)? Len v opačnom garde. Zmeny teraz najviac zasiahli tlačiarne a typografov. Najprv zaniklo viacero povolaní – sadzač, linotypista, reprograf, litograf a potom aj tlačiareň.

V archíve SPŠ polygrafickej v Bratislave sa dá zistiť, že ešte pred polstoročím tam mali 8 učebných odborov, ale predvlani otvorili už len dva: pre grafika digitálnych médií a operátora polygrafie.

Väčšina slovenských novín, ktorých predaj neustále klesá, lebo čitatelia ako všade vo svete prechádzajú na elektronické médiá na internete, sa už tlačí v Maďarsku, kde je to lacnejšie.

Podobne, hoci nie až tak zle, je to s knihami. Takmer 70 percent kníh slovenských vydavateľov sa tlačí mimo Slovenska. Je tu koniec éry Gutenberga? Súmrak určite, ale zároveň už svitá na nové časy.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
kniha
erotika
Johannes Gutenberg
upálenie

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.