Európa sa učí hovoriť jazykom sily. Kritici: Ani lietadlo nevie postaviť

Mal to byť projekt, ktorý posunie Európu na vojensko-technologickú špičku. Dočká sa starý kontinent stíhačky šiestej generácie?  

Smrteľná rana?

„Potenciálne je to smrteľná rana najväčšiemu európskemu obrannému programu v čase, keď sa starý kontinent snaží znovu vyzbrojiť proti ruskej hrozbe,“ komentoval situáciu denník Financial Times, ktorý o ukončení projektu informoval.

Podobne reagoval aj britský Guardian. „Odstúpenie od projektu FCAS je ťažkou ranou pre úsilie európskych krajín o užšiu spoluprácu v oblasti obrany po desaťročiach nedostatočných investícií a zoči-voči nepriateľskému Rusku a čoraz nespoľahlivejším Spojeným štátom,“ uviedli noviny.

„Vo všeobecnosti musí v oblasti obrany Európa primárne preukázať jednotu a súdržnosť. Odstrašovanie spočíva v schopnostiach, ktoré máme, a v tom, či pôsobíme dôveryhodne. Sú to prepojené veci. Ale dôveryhodnosť môže fungovať dokonca aj vtedy, keď schopnosti čiastočne chýbajú, pretože je to spôsob, ako presvedčiť súpera, že budete konať. Kľúčové je, aby sme vedeli vyslať signál, že náš odpor voči ruskej agresii je skutočný. Dá sa to aj v prípade, že sa na tom úplne nezhodne verejnosť, ale dôležité je, aby sa za to postavili politickí lídri. Ale, ako viete, je to problém,“ povedal pre Pravdu taliansky expert na medzinárodné vzťahy Lorenzo Nannetti.

Čítajte viac Mier na Ukrajine? Rusko si myslí, že môže bojovať aj ďalších desať rokov, ale vojna má asi len dve riešenia, tvrdí expert

Financial Times napísal, že spolupráca na projekte FCAS uviazla na nezhodách medzi francúzskou spoločnosťou Dassault Aviation a nemeckou obrannou divíziou Airbusu, čo boli firmy poverené výrobou lietadla. Podľa denníka mala však celá vec aj politický podtón.

„Pre Berlín nebola problémom len neochota spoločnosti Dassault podeliť sa o technológie s Airbusom. Nemeckí predstavitelia obrany začali považovať lietadlo – čiastočne navrhnuté s ohľadom na francúzske požiadavky na jadrové odstrašovanie – za čoraz menej vhodné pre budúce potreby Bundeswehru,“ podotkol Financial Times.

Nakoniec to bol teda nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý informoval Macrona, že výroba stíhačky nebude pokračovať. Časť programu by však mala zostať funkčná. Berlín navrhol Parížu, aby spoločne s Madridom pokračovali v spolupráci na tzv. bojovom cloude – softvérovej architektúre navrhnutej na prepojenie lietadiel, senzorov, radarov, dronov a satelitov v reálnom čase. Cloud je už teraz jedným z pilierov programu FCAS, ktorý stojí 100 miliárd eur. Nie je však úplne jasné, ako bude fungovať bez jedného z hlavných komponentov, ktorým malo byť vyvíjané bojové lietadlo.

A otázkou je, ako sa chce Európa naučiť hovoriť jazykom sily v čoraz nepredvídateľnejšom medzinárodnom prostredí, ak takpovediac nevie postaviť ani lietadlo. Bezpečnostná analytička z organizácie Chatham House Marion Messmerová si myslí, že neúspech v sebe skrýva aj príležitosť. Ako pripomenula, FCAS nie je jediný európsky, respektíve NATO projekt.

Čítajte viac Mala by sa Európa čím brániť proti Rusku? USA chcú stiahnuť lietadlá, lode aj ponorky

Viaceré projekty

Z krajín Severoatlantickej aliancie ambíciu mať stíhačku šiestej generácie ohlásilo Turecko. Existuje tiež spoločné úsilie Talianska, Japonska a Británie v rámci Global Combat Air Programme (GCAP). Vlastné plány rozvíja aj švédska spoločnosť Saab. V tejto súvislosti je zaujímavé, že, ako informovala agentúra Reuters, Ukrajina vyčlenila 2,5 miliardy eur z 90-miliardového úveru Európskej únie na nákup 20 nových stíhačiek Gripen E a Kyjev má od Štokholmu dostať ako dar aj 16 starších modelov bojových strojov.

Na druhej strane platí, že Spojené kráľovstvo, Taliansko, Nemecko a mnoho ďalších európskych krajín nakupuje americké lietadlá F-35. Messmerová však v analýze pre Chatham House zdôraznila, že ak chce starý kontinent znížiť svoju závislosť od USA, musí pre to aj reálne niečo urobiť.

„Európske krajiny musia čeliť naliehavej realite. Keď nebudú schopné vytvoriť vlastnú alternatívu k americkému programu F-35, zostanú závislé od čoraz nespoľahlivejších Spojených štátov, čo sa týka kľúčovej spôsobilosti obranného vybavenia, teda leteckej platformy, na ktorú by sa pravdepodobne museli spoliehať až do 40. rokov 21. storočia. Ak by sa európske štáty zamerali na interoperabilitu NATO a posilnenie európskeho odstrašovania, dávalo by väčší zmysel spojiť peniaze a zdroje a vytvoriť jednotný stíhací systém novej generácie. V prípade, že sa Švédsko a Turecko nedajú presvedčiť, takzvané mocnosti E3 – Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Nemecko – by mali svoju rétoriku podporiť činmi a investovať do spoločného výsledku,“ napísala Messmerová.

Je to však otázka politickej vôle. „Medzi expanzionistickým Ruskom a ľahkovážnou Amerikou je jedna vec jasná: Európania musia byť pripravení brániť sa, a to rýchlo. Aby to dosiahli, musia prijať vlastný spôsob obrany. Nemôžu dúfať, že replikujú americký bezpečnostný prístup, ani nepotrebujú novú inštitucionálnu nadstavbu. Skôr musia byť pragmatickí a vynaliezaví a stavať na tom, čo existuje,“ tvrdia v analýze Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) Jana Puglierinová, Marta Prochwicz-Jazowska a Rafael Loss.

Čítajte viac Ukrajinská nobelistka o ruskej vojne pre Pravdu: Poviem vám príbeh, ako malému chlapcovi pred očami uhoreli rodičia

Na čom by mal byť tento prístup založený? „Európsky spôsob obrany má mať tri piliere. Po prvé, viacvrstvová architektúra rozhodovania by sa opierala o štruktúry velenia NATO pre vojenské operácie, EÚ pre financovanie a celoeurópsku solidaritu a o minilaterálne dohody pre rýchlu adaptáciu. Po druhé, Európania by si vybudovali svoje vojenské spôsobilosti, kapacity a pripravenosť na efektívne odstrašovanie a obranu s malou alebo žiadnou americkou pomocou. Po tretie, kdekoľvek to bude možné, toto všetko musí byť založené na koordinovanom európskom obrannom priemysle a v prípade potreby na čerpaní vojenských spôsobilostí z diverzifikovaných spojeneckých zdrojov,“ zdôraznil dokument.

Zjednodušene povedané, Európa nemusí opäť vynájsť koleso. V podobe NATO má základnú vojenskú štruktúru a EÚ môže byť jej peňaženkou pre vojenské investície, ktoré môžu prepojiť obranný priemysel. No celý projekt musí vygenerovať lepšie vojenské spôsobilosti a dostatok rýchlo nasaditeľných a bojaschopných síl, inak bude akýkoľvek nový európsky obranný model len papierovým tigrom.