Európa v pasci: Ako sme sa vlastnou vinou stali technologickým vazalom Ameriky?

Sme svetovou veľmocou v písaní zákonov, ale technologickým trpaslíkom, ktorý prosí o prístup k inováciám. Kým Brusel ladí paragrafy, Amerika potichu ovládla naše telefóny, peňaženky aj energetiku. V našej pravidelnej rubrike – týždeň vo svetovej ekonomike rozoberáme, ako sa Európa vlastnou byrokraciou vmanévrovala do pozície moderného vazala, a prečo je dnes naša suverenita skôr ilúziou na papieri než realitou.

Kedysi to začalo nevinne – džínsami, hollywoodskymi trhákmi a Big Macmi. Keď tieto symboly amerického životného štýlu minulého storočia prekročili Atlantik, skeptici varovali pred kultúrnou nadvládou. Dnes sa však tento strach pretransformoval do niečoho oveľa hmatateľnejšieho: paniky z komerčnej závislosti.

A ruku na srdce, táto obava je opodstatnená. Ako totiž uvádza týždenník The Economist, kľúčové piliere modernej európskej ekonomiky totiž potichu ovládli americké firmy:

Digitálny život: Od Dublinu po Dubrovník bežia naše telefóny na systémoch od Apple a Google.

Dáta: Európske dáta sú uložené v cloudoch zo Silicon Valley a americké modely umelej inteligencie sa čoraz hlbšie zakoreňujú v našich firmách.

Platby: Ak chce Európan zaplatiť inému Európanovi, často k tomu potrebuje amerického prostredníka – Visu alebo Mastercard.

Energia: Dokonca aj svetlá v našich domácnostiach čoraz častejšie svietia vďaka americkému skvapalnenému plynu, ktorý nahradil našu niekdajšiu (a nešťastnú) závislosť od Ruska.

Keď sa technológie stanú zbraňou

Toto „hospodárske vazalstvo“ nie je len o pohodlí, ale o čistej politike. V ére, kde sa ekonomické väzby dajú zneužiť ako zbraň – čo jasne ukazuje napríklad Donald Trump a jeho hnutie MAGA – visí vo vzduchu mrazivá otázka: Čo ak nás niekto jednoducho „vypne“?

Predstavte si situáciu, že by americký prezident chcel dotlačiť Európu k nevýhodnej dohode. Mohol by pohroziť odstrihnutím európskych obchodov od platobných terminálov alebo hromadným zablokovaním iPhonov? Mohlo by jedno urazené gesto nemeckého kancelára viesť k tomu, že nemecké firmy stratia prístup k najmodernejšej AI, čo by ich okamžite odstavilo na vedľajšiu koľaj? Možnosti sú, nanešťastie, nekonečné.

Krutá pravda: Môžeme si za to sami

Politici v Paríži či Berlíne si neradi priznávajú, že táto závislosť je do veľkej miery vlastným gólom Európy. Desiatky rokov prehnanej regulácie vytvorili prostredie, v ktorom domáce firmy nedokážu konkurovať dravcom z USA.

Logika Bruselu bola ušľachtilá: chrániť súkromie, plniť zelené ciele a brániť bankovým krízam. To všetko má však svoju cenovku. Kým sme v Európe budovali hradby z paragrafov, Američania budovali technológie. Výsledok? Čo sme si nevedeli vyrobiť sami kvôli byrokratickej džungli, to sme si s radosťou doviezli zvonku.

Kde nás topánka tlačí najviac?

Technológie: S výnimkou holandského ASML (ktorý je svetovým hráčom vo výrobe čipov) Európa v AI, vesmírnom výskume či superpočítačoch prakticky neexistuje.

Paradox regulácie: EÚ sa v roku 2021 chválila prísnou reguláciou umelej inteligencie – v čase, keď bežný človek ešte ani netušil, čo je to ChatGPT. Regulovať niečo, čo ešte ani poriadne nevzniklo, nie je práve najlepší spôsob, ako vychovať technologických šampiónov.

Pasca pre malých, raj pre obrov

Iróniou je, že európske pravidlá často viac ubližujú európskym firmám než americkým gigantom. Spoločnosť ako Google alebo OpenAI si môže dovoliť armádu právnikov a úradníkov, ktorí dohliadnu na súlad s GDPR. Pre malý európsky startup sú však tieto náklady likvidačné. EÚ tak neúmyselne vytvorila bariéry, ktoré v konečnom dôsledku chránia práve tie americké molochy, ktorých sa chcela zbaviť.

Podobne sme dopadli aj v bankovníctve a energetike. Pred rokmi európske banky vlastnili spoločný platobný systém (Visa Europe). No kvôli prísnym reguláciám, ktoré obmedzili zisky, sa tento biznis stal pre ne nezaujímavým. Výsledok? V roku 2016 ho predali americkej korporácii Visa.

Brusel, máme problém

Nedorozumenie spočíva v tom, že každá jedna európska regulácia je sama o sebe chvályhodná. Áno, chceme byť klimaticky neutrálni do roku 2050. Samozrejme, že chceme skrotiť AI, aby sa proti nám neotočila. A prísne pravidlá na ochranu spotrebiteľa sú skvelé.

Ale keď to všetko spočítate, vznikne neprehľadná spleť paragrafov a byrokracie, ktorá Európu paralyzuje. Budúci mesiac má Komisia predstaviť „balík technologickej suverenity“. Otázkou však zostáva, či sa Európe podarí uniknúť z osudu, ktorý si sama ušila: byť svetovou superveľmocou v písaní zákonov, ale pokorným prosebníkom vo všetkom ostatnom, na čom skutočne záleží.

Brusel chce dobehnúť USA bizarným spôsobom

Európa má problém, ako už vyššie napísal britský týždenník The Economist. Ekonomicky čoraz viac stráca dych za Spojenými štátmi a Čínou. Logickým riešením by bolo uvoľnenie rúk podnikateľom, menej byrokracie a podpora inovácií. Brusel však prichádza s „vlastným“ riešením: ak chceme byť konkurencieschopní a zároveň zaplatiť staré dlhy, musíme nájsť nové spôsoby, ako vytiahnuť peniaze z vreciek firiem a obyvateľov.

Účet za „covidový žúr“ prichádza na stôl

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová po summite na Cypre jasne pomenovala, čo nás čaká. Od roku 2028 musí Únia začať splácať obrovský balík NextGenerationEU. Ide o peniaze, ktoré si Brusel požičal na obnovu po pandémii. Kým vtedy sa o nich hovorilo ako o „záchrannom lane“, dnes sú to dlhy, ktoré treba vrátiť finančným trhom.

Okrem dlhov má však Komisia dlhý zoznam nových priorít:

– umelá inteligencia a obrana: Chceme sa brániť a technologicky rásť;

– energetika a klíma: Prechod na „zelenú“ Európu;

– staré priority: Dotácie pre poľnohospodárov a rozvoj chudobnejších regiónov (kohézia).

Ekonomický paradox: Dane ako cesta k prosperite?

Podľa von der Leyenovej existuje len jedna cesta, ako toto všetko ufinancovať a zároveň nežiadať od členských štátov vyššie priame príspevky: zavedenie nových vlastných zdrojov EÚ. V preklade to znamená nové celoeurópske dane.

Medzi hlavnými nápadmi rezonujú:

– uhlíkové clo: Poplatky za dovoz tovarov, ktoré nespĺňajú prísne eko-normy (čo v konečnom dôsledku zaplatí spotrebiteľ v cenách tovarov);

– vyššia daň z tabaku: Klasický „terč“, ktorý má zaplátať diery v rozpočte;

– ďalšie environmentálne poplatky.

Tento prístup však vyvoláva vlnu kritiky. Snažiť sa dobehnúť americkú ekonomiku (ktorá vsádza na nízke dane a lacnejšie energie) tým, že v Európe ešte viac zdražíme život a podnikanie, považujú mnohí ekonómovia za absolútny nezmysel. Viac daní v čase stagnácie je skôr brzdou než motorom.

Bitka o bilióny: 1,8 bilióna eur je v hre

Európska komisia navrhla na obdobie od roku 2028 rozpočet vo výške astronomických 1,8 bilióna eur. Rokovania však pripomínajú zákopovú vojnu:

– bohatšie štáty odmietajú platiť viac;

– menej rozvinuté štáty (vrátane Slovenska či Česka) nechcú prísť o peniaze na diaľnice a poľnohospodárstvo;

– Európsky parlament sa búri proti plánu zlúčiť poľnohospodárske a regionálne fondy do jedného balíka spravovaného vládami, čím by regióny stratili vplyv.

Bude to tvrdý boj

Český premiér Andrej Babiš to na summite zhodnotil bez servítky: „Bude to boj.“ Komisia si podľa neho pýta dodatočných 60 miliárd eur, ktoré nikto nechce zaplatiť. Kým Brusel tvrdí, že „menej Európy“ (teda nižší rozpočet) by bola chyba, kritici varujú, že „viac Európy“ za cenu vyšších daní nás ekonomicky definitívne pochová.

Dohoda by mala padnúť do konca tohto roka. Či zvíťazí úradnícky hlad po nových daniach, alebo zdravý ekonomický rozum, uvidíme už v najbližších mesiacoch.