Evakuuje ľudí z ostreľovaných miest. Pre ruské drony sme cieľ, hovorí Ukrajinec, ktorý zachraňuje životy

obchodnyregister 2026.06.03.

Kramatorčan Bohdan Zujakov evakuuje civilistov z najnebezpečnejších miest Donbasu, hoci sám prišiel o kolegu a dodnes nosí v tele črepiny.  

S Kramatorčanom Bohdanom Zujakovom som sa zoznámila v lete v roku 2024 počas prípravy mojej reportážnej knihy. Patril medzi miestnych odvážlivcov, ktorí neváhali nasadnúť do auta a zamieriť do bojovej zóny, aby odtiaľ odviezli civilistov, ktorí volali o pomoc.

Evakuácie ľudí z prifrontových miest Doneckej oblasti sa pre Bohdana stali bežnou rutinou aj napriek tomu, že neraz išlo o život. Oddychujúc v záhrade po náročnom dni spomínal na čerstvý zážitok – odvoz civilistov z mesta Časiv Jar, kde sa za ním rozletel ruský dron.

Keď ľudia stojaci pri evakuačnom aute začuli varovné bzučanie, rozpŕchli sa do všetkých strán, aby si zachránili život. Bohdan sa rozbehol k blízkej šope. V nej zbadal kanister s vodou a starú skriňu. Schytil nádobu s vodou a skriňu zvalil na seba – dúfal, že v momente, keď dron udrie, zmiernia silu výbuchu. Dron však do šopy nevletel. Podľa Bohdana nad ňou chvíľu krúžil a potom si našiel iný cieľ – Bohdanovo auto.

Explózia rozbila čelné sklo, vozidlo začalo horieť. Hoci sa požiar podarilo rýchlo uhasiť a ukázalo sa, že auto je stále pojazdné, evakuácia sa nekonala. Ľudia sa doň zdráhali nasadnúť. A tak sa Bohdan a jeho kamarát, ktorý mu pomáhal, vrátili späť do Kramatorska.

„Každá podobná cesta je ako deň tvojich druhých narodenín,“ sucho vtedy skonštatoval Bohdan.

Značka, ktorá v meste Kramatorsk varuje ľudí na zvýšené riziko dronov. Ochranné siete pred dronmi.image
Prečítajte si tiež:

Oči aj uši na stopkách

O necelé dva roky som Bohdana stretla opäť. Hoci ho uplynulé obdobie zaviedlo na mnohé nebezpečné miesta, z jeho slov počas nášho rozhovoru v Kramatorsku mi bolo ihneď jasné, že súčasné evakuácie sa s tými z roku 2024 nedali porovnať. Vstup do miest a dedín v bezprostrednej blízkosti frontovej línie totiž záchranárom začali pekelne sťažovať roje ruských dronov.

Na východe Ukrajiny sa tak nerozširovala len „kill zóna“ – priestor, v ktorom neprežije nič, čo sa pohne –, ale aj pásmo, od ktorého sa ľudia ako Bohdan museli pre vlastnú bezpečnosť držať ďalej. Civilistom, ktorí sa ocitli v epicentre bojov, preto nezostávalo nič iné, len sa k záchranárom priblížiť vlastnými silami – pešo alebo na bicykli.

„Pre Rusov je vojna ako hra, v ktorej beztrestne zabíjajú ,ciele‘,“ podotkol Bohdan a priblížil mi, prečo záchranári museli zmeniť prístup k evakuáciám.

„Kedysi sme sa k zóne bojov mohli priblížiť na riskantných dvesto či päťsto metrov. Dnes sa ku kontaktnej línii nevieme priblížiť ani na päť kilometrov. Oveľa viac dbáme na vlastnú bezpečnosť. Vytrénovali nás skúsenosti,“ opisoval, ako sa každodennou rutinou jeho kolegov stali nepriestrelné vesty, prilby, obrnené autá, rušičky, sieťomety či brokovnice, ktorými zneškodňujú útočiace drony.

Do nepriestrelných viest sa neraz snažil obliecť aj dospelých či deti, ktorých evakuoval, no tí nad jeho návrhmi len mávli rukou. Všímal si, že roky života vo vojnovej zóne premenia ľudí na akýchsi nebojácnych samurajov, ktorí si myslia, že ak prežili ostreľovanie miest ako Kosťantynivka, už sa im nič nemôže stať. Bohdan pritom z vlastných skúseností vedel, že na svete nie je nič nevyspytateľnejšie než dron, ktorý sa sčista-jasna objaví na oblohe.

„Dnes si počas evakuácie nemôžete dovoliť ,zamyslieť sa‘. Musíte byť stopercentne prítomný, mať oči a uši na stopkách. Neustále sledujete nebo. Môže sa vám zdať, že všetko je ok, ale situácia sa môže v okamihu zmeniť,“ približoval.

Kramatorčan Bohdan Zujakov, ktorý evakuuje ľudí z ostreľovaných miest.image
Kramatorčan Bohdan Zujakov, ktorý evakuuje ľudí z ostreľovaných miest.
Zdroj: Stanislava Harkotová

Tragická smrť na sedadle spolujazdca

Tak, ako sa to stalo počas evakuácie cez katolícke Vianoce, 25. decembra 2025.

Bohdan sa spolu s dobrovoľníkmi Vjačeslavom Iľčenkom a Eduardom Meľnykovom vydal za civilistami do neďalekej Kosťantynivky. Vyrazili už za svitania, no do mesta nedorazili – krátko po pol ôsmej ráno auto zasiahol ruský dron riadený optickým vláknom. Bohdan stihol vyskočiť. Charkovčana Vjačeslava, ktorý sedel na mieste spolujazdca, výbuch pripravil o život. Eduardovi zlomil stavec. Zranený bol aj samotný Bohdan – úlomky má dodnes na chrbte aj nohách.

Hoci ubehlo niekoľko mesiacov, neskrýval, že deň, keď vedľa neho zahynul človek, bol preňho mimoriadne ťažký. Auto s dierou v streche naďalej stálo na dvore jeho rodičov.

„Nemôžem sa k nemu ani priblížiť. Je to veľmi bolestivá spomienka. Myslím si, že to auto na dvore zostane až do chvíle, kým z domu neodsťahujem rodičov. Nechám ho tam,“ povzdychol si.

Bohdan sa už zmieril s tým, že jedného dňa bude musieť z Kramatorska pravdepodobne odísť aj on a jeho rodina. Tvrdil, že neurobí tú istú chybu, ktorej sa dopúšťali mnohí ľudia, ktorých vyvážal z bojových zón – zostávať do poslednej chvíle.

„Aj naďalej chcem pokračovať v evakuáciách, ale čoraz viac si uvedomujem, že evakuovať raz budem ľudí z môjho rodného mesta. Nechcem na to ani pomyslieť. Ale, žiaľ, realita je taká, že drony dokážu doletieť aj k nám. Keď spím, nechcem počuť ich bzučanie. Aspoň raz chcem pocítiť, že som v bezpečí. Pred dvomi rokmi som sa bezpečne cítil aj v Kramatorsku. Vždy, keď sme sa vrátili z evakuácie, akoby mi spadol kameň zo srdca – mohol som sa prejsť po meste, slobodne dýchať. Bohužiaľ, to je minulosť. Dnes v Kramatorsku nemôžete hocikde zaparkovať auto. Musíte hľadať miesta, kde ho zakamuflovat, inak hrozí, že vám ho Rusi zničia,“ opisoval reálie života v meste, od ktorého je ruská armáda momentálne vzdialená 14 kilometrov.

Natalija Ševčenková, ktorú z domova v Lymane vyhnali boje.image
Prečítajte si tiež:

Hľadať jedlo v ruinách

Najväčší strach má o blízkych. Stačilo, že sa manželka vybrala do obchodu, a už sedel ako na tŕní. Neustále kontroloval mobil, aby sa uistil, že nad mestom nelieta útočný dron.

„Myslím si, že Kramatorsk by sa už mal evakuovať. Už by tu vôbec nemali byť deti. Nie je to len pocit, snažím sa situáciu vyhodnocovať triezvo a riadiť sa faktami. Videl som to v Avdijivke, Pokrovsku aj Kosťantynivke. Ľudia tu možno budú žiť rok, dva. Ale aké budú podmienky ich existencie? To nebude život, len akési prázdne prežívanie,“ podotkol.

Vojnová realita bola k civilistom neúprosná, Bohdan ju pravidelne vídal na vlastné oči. Opisoval, že ľudia, ktorí zostávali v ostreľovaných mestách do poslednej chvíle, mali takmer vždy vážne zdravotné problémy. Žili v zlých hygienických podmienkach, bez elektriny a vody, otrasení neustálymi výbuchmi. Túlali sa pomedzi ruiny a hľadali jedlo v rozbombardovaných domoch.

„Keď odtiaľ konečne odídu, akoby vyšli z pekla. Keď sa ich spýtate, prečo tak dlho zostávali, povedia: Nemali sme kam odísť, nemáme peniaze na to, aby sme začali odznova. Ale aj tak sa nakoniec evakuujú, pretože pri fronte sa to už nedá vydržať. Tí, ktorí zostávajú, tam môžu zostať navždy. Keď zahynú, rodina nemá možnosť odviezť telo a dôstojne ho pochovať. Nemôžete dokonca ani len úradne potvrdiť, že človek zomrel. K telu sa nedostane polícia ani záchranka. Dostanete len stručnú správu od nejakého suseda, ktorý vám oznámi: Ujo Vasja je mŕtvy. Minule sme evakuovali 75-ročnú ženu, ktorá vlastnými rukami pochovala muža aj syna. Kladiem si otázku: Prečo len neodišli skôr?“ opisoval Bohdan.

Z takých miest mu čoraz častejšie naskakovala husia koža a bez okolkov priznal, že napríklad do Kosťantynivky by ho dnes už nikto nedostal.

„Naposledy som tam bol 13. februára. Evakuovali sme rodinu, imobilnú ženu. Bola to náročná cesta, po ktorej sme si povedali, že to bolo posledný krát, čo sme tam išli. Vy nielenže musíte prežiť cestu tam, musíte prežiť aj tie minúty, čo ste v meste a nakladáte ľudí, a potom ešte aj cestu nazad,“ prízvukoval.

Obyvateľ ostreľovanej Kosťantynivky v Doneckej oblasti varí na ohni neďaleko svojho bytového domu, ktoré poškodil ruský útok. Ilustračné fotoimage
Obyvateľ ostreľovanej Kosťantynivky v Doneckej oblasti varí na ohni neďaleko svojho bytového domu, ktoré poškodil ruský útok. Ilustračné foto
Zdroj: Reuters/24. mechanizovaná brigáda Ozbrojených síl Ukrajiny

Zamával na dron – zostal bez nôh

Civilistom, ktorí zostávali, nerozumel. Mal pocit, akoby ľudia v extrémnych podmienkach úplne stratili zdravý rozum. Veriť, že práve na vás v zóne smrti nezaútočí dron? Absurdné!

„Možno sa sem-tam objaví prípad, že vás Rusi ušetria, ale to je také nízke percento, že sa blíži k nule. Nikdy sa nespoliehame na to, že nás uvidí dron a bude nás ignorovať. Vieme, že sme cieľ. Každé auto, každý človek, či vojak, alebo civilista je cieľ. Na takých miestach nehľadajte ľudskosť,“ povedal a rovno pridal jednu z drastických príhod.

Kosťantynivka, december. Nemenovaný chlapík sa vydal po vodu do centra nezlomnosti. Po chvíli nad sebou zbadal dron, ktorý mal na sebe pripevnený granát. Muž naň podľa Bohdana začal mávať, aby na seba upozornil – že je civilista. Pilot dronu mu granát zhodil rovno pod nohy.

„Výbuch dotyčnému odtrhol obe končatiny. Bol zázrak, že prežil. Mal šťastie, že boli nablízku ľudia, ktorí mu ihneď pribehli na pomoc. Zviazali mu nohy, a tak nevykrvácal. My sme ho následne evakuovali. Zamával na dron – zostal bez nôh,“ povzdychol si Bohdan.

Na prvý pohľad bolo zrejmé, že ho úprimne trápilo, že hoci obyvateľov Kosťantynivky pravidelne presviedčal na evakuáciu, ľudia aj za cenu riskovania vlastných životov zostávali v ostreľovanom meste. Mnohých z nich po čase stretol znova – no už ako invalidov. O iných sa dopočul, že zahynuli. Uvedomoval si, že život v bezprostrednej blízkosti frontu znamená len jedno: skôr či neskôr spadnúť do kolobehu smrti a zranení.

„Ak sa nič nezmení, ten istý scenár čaká Družkivku, Kramatorsk aj Sloviansk. Stále chcem veriť, že nás neobsadia. No pokiaľ vojna bude trvať ešte tri-štyri roky, už nebude čo okupovať. Už nebude ani čo brániť. Zostanú len ruiny,“ povedal.

Vedel, ako vyzerajú mestá, cez ktoré sa preženie front – premenia sa na popol. Nedokázal identifikovať ulice, ktoré opakovane prešiel, na cestách musel kľučkovať pomedzi vraky vozidiel, na každom kroku zakopával o roztrúsené úlomky FPV dronov.

„Do niektorých miest sa nikdy nevráti život. Načo je Rusom spálená zem?“ premýšľal nahlas. „Sypú státisíce vojakov do mlynčeka na mäso, len aby dobyli trosky. Asi veria v nejakú svoju pravdu. A my veríme v to, že vojna sa raz skončí. Hoci už nemáme silu. Sme ako roboti. Lopotíme sa, ale to povestné svetlo na konci tunela nevidno. Nečakajte odomňa optimizmus,“ dodal unavene na záver nášho stretnutia.