Expert na Rusko: Už sa bránim nazvať ruské voľby voľbami. To je nejaký hlasovací rituál

O ruských voľbách sa dlhé roky hovorí ako o voľbách s jasným výsledkom. S odborníkom na Rusko rozoberáme, z čoho môžu byť v Kremli napriek zdanlivému pokoju nervózni.  

V Rusku sa v piatok začali voľby do Štátnej dumy. Ide o prvé parlamentné voľby od vypuknutia plnoformátovej invázie na Ukrajinu v roku 2022. Pred volebnými miestnosťami však nepanuje výrazné napätie.

Analytici sa zhodujú, že výsledok je prakticky rozhodnutý a vládna strana Jednotné Rusko si v politickom prostredí, kde sa Kremeľ zbavil skutočnej opozície, bez problémov udrží dominanciu.

„Treba pochopiť, že voľby v Rusku nie sú štandardné voľby, ktoré poznáme v našom európskom prostredí. Teda voľby, v ktorých sa o niečom rozhoduje. Kremeľ to zvládol vyčistiť tak, že ak sa do parlamentu dostanú iné politické strany, je to len poslušná štafáž režimu,“ vysvetľuje v rozhovore pre Aktuality.sk rusista a historik z Ústavu východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe Marek PŘÍHODA.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• či majú v Kremli dôvod na nervozitu,
• čím je zaujímavé čerstvé spojenectvo Julije Navaľnej a Maxima Kaca,
• aké absurdné dôvody si v Kremli vymysleli, aby z volieb vytlačili niektorých silných konkurentov Jednotného Ruska,
• či sa po týchto voľbách rozbehne veľká mobilizácia.

Kým sa dostaneme k téme volieb, začnem netradične menším exkurzom do histórie: Akú rolu v histórii Ruska zohral Dmitrij Donský?

Ak budeme vychádzať z historických faktov bez nejakých neskorších prímesí, Dmitrij Ivanovič Donský bol moskovským veľkokniežaťom druhej polovice 14. storočia. Vládol pomerne dlhý čas – 30 rokov. Ak by sme jeho vládu zasadili do kontextu ruských dejín, tak by som to popísal už ako dobu Moskovskej Rusi. Na jednej strane Moskva získava moc medzi ostatnými celkami severovýchodnej Rusi, zároveň je to však ešte éra tatárskej nadvlády. S tým súvisí kľúčová udalosť, ktorá sa spája s Donským, a to je veľká bitka na Kulikovom poli pri rieke Don.

Rus vtedy čelila nájazdu veľkého tatárskeho vojska a Donský v snahe zastaviť ju včas, vyrazil do stepi a toto vojsko v roku 1380 porazil. S touto bitkou sa potom spája aj cyklus literárnych pamiatok, dôležitých pre historickú pamäť Rusov. A v nej Donský fungoval ako úspešný obranca ruských území.

Samozrejme počas neskorších storočí a počas imperiálnej doby, sovietskej aj poststoviestskej, sa okolo bitky na Kulikovom poli sformovala mytológia. Keby sme sa bežného Rusa spýtali, čo vie o Donskom, ozve sa učebnicová formulácia, že to bol zjednotiteľ Rusi, ktorý bojoval s nepriateľmi. Keď sa však pozriete do prameňov, tento obraz sa trochu rozbije o konkrétnejšie fakty.

Priblížme ich.

Pripomeniem, že hoci Moskva vtedy bola už pomerne silná, stále sa podriaďovala moci tatárskych chánov. Víťazstvo, ktoré Donský dosiahol, dosiahol obrovskými stratami a vypätím síl. Neskrývajú to ani dobové pamiatky, ktoré opisujú, že bitka na Kulikovom poli bola skutočne krvavá. Na začiatku sa dokonca zdalo, že sa to pre Donského vojsko skončí veľmi zle. V poslednej chvíli rozhodol zásah jedného zo záložných plukov.

Tatári sa však po dvoch rokoch vrátili. Horda obkľúčila Moskvu a vypálila ju. Závislosť na Tatároch sa obnovila. Ten najväčší paradox ruských dejín, ktorý opisujem aj študentom, je, že tie ďalšie úspechy Moskva získala práve v spolupráci s Tatármi. V prípade bitky na Kulikovom poli sa zároveň objavuje istá floskula, že išlo o boj ruského národa.

Čo hovoria fakty?

Fakty hovoria, že Dmitrij Donský dokázal zmobilizovať len moskovské sily. Bitky sa nezúčastnili kľúčové celky severovýchodnej Rusi, napríklad Novgorod. Donský mal takisto napäté vzťahy s tverským kniežaťom. Takže na Kulikovom poli rozhodne nestál zjednotený ruský národ, hoci to v tej mytológii môže niekedy vyzerať.

A ešte jedna, pomerne citlivá vec. Bolo tradíciou, že bitke, ťaženiu požehná nejaká najvyššia cirkevná autorita. Dmitrij Donský vďaka svojej cirkevnej politike ale spôsobil to, že v čase bitky nebol v Moskve metropolita, ktorý by to spravil. Takže rolu duchovnej autority nezohral metropolita, hlava ruskej cirkvi, ale v tomto prípade igumen (predstavený, pozn. red) Trojického kláštora Sergij Radonežský. Dokonca dal Donskému dvoch mníchov, ktorí sa zúčastnili tej bitky. Na tom sa potom vybudovala tradícia spojenia štátu a cirkvi.

Tak či onak, Donský zostal výraznou postavou, ktorá symbolizuje jednu z etáp posilňovania Moskvy, a následne s ním pracuje aj príbeh zjednotenia ruských území, ktoré potom uskutoční až jeho potomok Ivan III.