Fascinácia „priateľom Viktorom“. Ako Orbán inšpiroval Fica a angažoval sa vo voľbách na Slovensku

O EÚ hovoril ako o našom životnom priestore, akcentoval význam európanstva. „Silnejšia Európa nie je v záujme Bruselu, ale je v záujme nás všetkých,“ povedal v roku 2016 pred europoslancami, aby im priblížil priority slovenského predsedníctva v Rade EÚ.

„Európska únia 21. storočia si žiada svieži vietor, potrebuje otvorenosť, úprimnosť a jednoduchosť a, samozrejme, na to nadväzujúcu zodpovednosť v činoch a myšlienkach.“

Súčasne kritizoval byrokraciu, slabú pružnosť aj zrozumiteľnosť, čo sa mu tiež nedalo vytknúť. Tak to vnímali a aj dnes vnímajú mnohí, aj výrazne proeurópskejší politici.

Zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta a jeho inaugurácia v roku 2017 u Fica zintenzívnili používanie naratívu o suverenite.

„Robíme veľkú chybu, ak nevnímame zmenu prezidenta Spojených štátov ako šancu. (…) Myslím si, že by nás to malo viesť k väčšej suverenite názorov, by nás to malo viesť k úvahám, ako posilňovať bezpečnostne Európu ako takú, ale aj mať odvážnejšie názory na niektoré problémy, ako je Sýria, sankcie voči Rusku a podobne. (…) Nech si Európa povie, že musí byť odvážnejšia v názoroch, musíme sami povedať, čo chceme a čo nie. Nečakajme stále, čo nám veľký americký brat povie. Takto to bolo aj v prípade sankcií voči Rusku. Ja sa domnievam, že Európa by mala mať vlastný názor a mala by hovoriť veci sama za seba a nie v nejakom vleku Spojených štátov.“

V tom čase už silno preberal rétoriku maďarského premiéra a odporcu liberálnej demokracie Viktora Orbána. Na jednej strane pochopil, že je to trend nacionálnych populistov, a teda cesta k posilneniu moci. No začal tomu postupne aj sám veriť. Aspoň také signály sme dostávali z jeho okolia.

„Posúval sa k nacionálnej rétorike na štýl hlinkovcov. Prijal koncept, že Slovensko je konzervatívna krajina,“ potvrdzuje Boris Zala s tým, že tento trend bolo cítiť aj vo vnútri strany – najmä od mladého Ľuboša Blahu, ktorý mal pripraviť programovú konferenciu strany.

Jej súčasťou mal byť programový dokument, ktorý bol podľa Zalu kombináciou boľševickej terminológie s konceptom silného národného štátu.

„To bol presne Mussollini na začiatku 20. rokov. Ostro som proti dokumentu vystúpil a upozornil som Fica, že to je hranica, ktorá je pre mňa ako zakladateľa sociálnodemokratickej politiky na Slovensku neprekročiteľná.“

Fico nechal dokument stiahnuť.

Dobrou správou ostávalo, že nás aj v auguste 2017 stále videl v jadre EÚ: „Už dnes vnímam, že ak SNS odíde z tejto vlády, tak zase nikto iný, len Danko je zodpovedný, že sa nedostaneme do jadra EÚ.“

Lenže prišla demisia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, voľby 2020, odčlenenie časti Smeru do Hlasu a Ficova neutíchajúca túžba po návrate k moci, ochrane seba aj svojich ľudí a po pomste. To so sebou prinášalo ďalšiu radikalizáciu jeho vyjadrení, postojov a aj reálnych názorov na Úniu a geopolitiku.

Odstrihával sa od kontinuity zahraničnej politiky, ktorú sám dvanásť rokov formoval. Doma si pred tým ešte mnohí zakrývali oči a opakovali frázy typu, že ho poznáme, že vieme, aký je, že niečo iné hovorí a iné robí…

Inšpirovaný Orbánom

Dlhoročný diplomat Rastislav Káčer dnes pripomína, že Fico bol pomerne dobre čitateľný už pred voľbami.

„Myslím, že Ficova rétorika bola od roku 2020 v opozícii konzistentne protizápadná, protieurópska a protiamerická. Hodnotovo sa rétoricky úplne jasne vymedzoval proti príslušnosti k politickému Západu, obhajoval všetkých autokratov, urážal Ukrajinu a chcel robiť takú politiku, ako robí Viktor Orbán. Bol rétoricky aj programovo konzistentný. A je aj po voľbách. Mňa skôr prekvapila naivnosť spoločnosti, ktorá si myslela, že to bude zasa len prevracač kabátov ako vždy. Prekvapila ma naivnosť až hlúposť amerického veľvyslanca Ranu a iných diplomatov. Veľmi málo ľudí si uvedomovalo, že čelíme inému Ficovi a aj iným rámcom vývoja vo svete. A mnohí to nechápu dodnes.“

Svetové médiá vnímali Fica veľmi presne.

Britský The Guardian po predčasných voľbách v roku 2023 napísal, že Fico po víťazstve zdvojnásobil svoj proruský postoj, americký The Washington Post reagoval, že slovenské parlamentné voľby môžu skomplikovať reakciu Západu na Ukrajine, Financial Times, že Fico vyhral voľby na Slovensku s protiukrajinským postojom, a televízia CNN dodala, že v parlamentných voľbách zvíťazil proruský politik.

„Dnes som skladal desiaty sľub ako poslanec Národnej rady a pred niekoľkými minútami aj štvrtý sľub ako predseda vlády SR. Nehovorím to, aby som pripomínal dĺžku mojej politickej kariéry, ale preto, že môžem porovnávať. Pamätám si na obdobie, keď Slovensko pri vzniku prekonávalo neuveriteľne ťažké prekážky. Pamätám si na obdobie plynovej a finančnej krízy, na obdobie, keď sme bojovali za vstup do schengenu alebo keď sme zavádzali spoločnú európsku menu. Avšak, pani prezidentka, nikdy v modernej histórii Slovenska vláda nepreberala tak rozvrátenú spoločnosť, ako ju preberá dnes,“ hovoril Fico po vymenovaní jeho novej vlády v októbri 2023.

„Budete počuť zo slovenskej vlády a slovenských ministerstiev suverénny slovenský hlas, budete vidieť vykonávanie suverénnej slovenskej zahraničnej politiky, profesionálny výkon a želám si, aby sme všetci mohli po skončení mandátu skonštatovať, že na Slovensku sa bude žiť lepšie a že Slovensko bude pokojnejšie. A tento sľub dávam pred celou slovenskou verejnosťou,“ dodal.

Slovo suverenita zaznelo znovu. Tento pojem sa stával odpoveďou svetových populistov, nacionalistov a antiestablišmentu na krízu liberálnej demokracie a globalizmu. Cez suverenitu spochybňovali, že na globálne problémy treba nájsť globálne riešenia. Malo to byť presne naopak. Suverenisti hovoria o krachu globalizmu a o potrebe uzatvárania sa v hraniciach vlastného štátu, riešiť si problémy doma, starať sa sami o seba.

Orbán pracuje s naratívom maďarskej suverenity a Budapešť dokonca prijala zákon o ochrane suverenity, ktorý podľa maďarských médií môže v krajine výrazne obmedziť slobodu tlače alebo znemožniť fungovanie nezávislých redakcií, novinárov a mediálnych spoločností.

Zriadili úrad na ochranu suverenity, ktorý má v kompetencii okrem iného požadovať od akéhokoľvek média informácie o jeho financovaní a aktivitách a v spolupráci s políciou a spravodajskými agentúrami viesť vyšetrovanie. A hoci maďarský mediálny zákon zabezpečuje ochranu zdrojov, tento nový orgán ju môže obísť pod zámienkou vyšetrovania ich financovania.

Ak sme teda poznali kroky Viktora Orbána na oslabenie opozície, inštitúcií, médií a mimovládok a jeho rétoriku proti EÚ, západným demokratickým hodnotám a nadbiehanie Vladimirovi Putinovi, mohli sme si veľmi rýchlo urobiť obraz, čo znamená suverenita v slovníku Roberta Fica.

Jeho prvý prejav v úlohe premiéra nemohol nikoho nechať na pochybách, že sa začne jeho verzia orbanizácie Slovenska. Ešte pred odchodom na októbrový samit do Bruselu prišiel na zasadnutie parlamentného výboru pre európske záležitosti. Tam naplno ukázal „suverénnu“ tvár slovenskej zahranično-bezpečnostnej politiky.

Ukrajinu označil za najskorumpovanejšiu krajinu na svete, potvrdil, že od jeho vlády nedostane brániaci sa východný sused zadarmo ani náboj a že postojom jeho vlády k riešeniu situácie na Ukrajine je zastavenie vojenský operácií. Opakoval kremeľský hoax, že vojne predchádzali útoky „ukrajinských fašistov na civilné obyvateľstvo ruskej národnosti“.

Pamätám sa, ako mi po tom, čo tieto jeho slová vydali aj zahraničné agentúry, volalo snáď 20 novinárov, viacerí z najvýznamnejších svetových médií. Mali len jednu otázku: „Pridalo sa Slovensko k Maďarsku a bude rozbíjať vnútornú stabilitu EÚ a podporovať Putina?“

Všetko tomu nasvedčovalo.

Dve tváre Fica

Na spomínanom októbrovom samite však Fico zahlasoval za to, že „EÚ bude Ukrajine a jej obyvateľom naďalej poskytovať významnú finančnú, hospodársku, humanitárnu, vojenskú a diplomatickú podporu, a to tak dlho, ako to bude potrebné, že EÚ a jej členské štáty budú Ukrajine v prvom rade naďalej poskytovať udržateľnú vojenskú podporu, najmä prostredníctvom Európskeho mierového nástroja a vojenskej pomocnej misie EÚ, ako aj dvojstrannej pomoci členských štátov“.

Svojim voličom sa tým však nepochválil.

Hlasoval za to, že „z bezprostredného hľadiska je potrebné urýchliť poskytovanie vojenskej podpory Ukrajine s cieľom pomôcť uspokojiť jej naliehavé vojenské a obranné potreby vrátane riadených striel a munície, najmä prostredníctvom iniciatívy ,milión kusov delostreleckej munície‘, ako aj systémov protivzdušnej obrany na ochranu jej obyvateľstva a jej kritickej a energetickej infraštruktúry“.

Alebo za to, že „Rusko a jeho vedúci predstavitelia musia niesť plnú zodpovednosť za vedenie útočnej vojny proti Ukrajine a za ďalšie najzávažnejšie trestné činy podľa medzinárodného práva“ a že „Európska rada vyzýva, aby sa pokračovalo v úsilí o zriadenie tribunálu na stíhanie trestného činu agresie voči Ukrajine, ktorý by mal čo najširšiu medziregionálnu podporu a legitimitu, ako aj v úsilí o zriadenie budúceho mechanizmu odškodňovania. Európska rada okrem toho vyjadruje podporu práci Medzinárodného trestného súdu a odsudzuje pokusy Ruska o oslabenie jeho medzinárodného mandátu a fungovania.“

Toto mala byť tá suverénna národná politika? Doma byť za toho, kto kope do západných partnerov, nadbieha Kremľu, a v zahraničí hrať podľa pravidiel? Na tom predsa v prípade Fica nebolo nič nové.

„Koncept suverénnej zahraničnej politiky je len rétorickou figúrou pre voliča, ktorého Robert Fico oslovuje napínaním svalov proti Bruselu. V nejakej podobe musí predsa vystupovať ako národný hrdina. Ale v akej polohe sa to dá v rámci EÚ? Vo svojich svetlých časoch práve integračné kroky vytvárali takúto možnosť: vstup do schengenu, do eurozóny, vytváranie mechanizmov proti finančnej kríze (známy euroval), a keď toto všetko bolo hotové, potom byť v jadre EÚ. Za to dostal Fico od Junckera odmenu v podobe bratislavského samitu EÚ. Problém je v tom, že jeho vláda nemá sformulovanú žiadnu predstavu, čo sú to národnoštátne záujmy,“ hovorí Zala.

No a tak dnes podľa neho môže Fico svoje „hrdinstvo“ ukázať na odboji proti Bruselu: „Je to módna vlna, ktorá sa spustila od migrantskej krízy a na ktorej sa vzopäla a revitalizovala krajná pravica v celej Európe. Fico by rád toto protibruselské ,hrdinstvo‘ udržal v rétorickej polohe.“

Hoci Fico či jeho minister zahraničných vecí Juraj Blanár radi a často opakujú, že chcú robiť zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany, podľa Petra Weissa, bývalého diplomata a veľvyslanca, funguje predovšetkým jej južný a východný vietor.

Pravdou je, že Robert Fico navštívil Moskvu, Peking, USA, dokonca Brazíliu, kde si mysleli, že je premiérom Juhoslávie. Tieto návštevy však nemali pre Slovensko absolútne žiadny význam. Slúžili len ako reklama pre Fica u ľudí z tábora inklinujúceho k autokratickým režimom, ktoré dnes reprezentujú nielen Rusko a Čína, ale už aj USA.

Naopak, odklonil nás od európskych demokratických krajín, ktoré sú našimi prirodzenými partnermi a priateľmi. To nás môže ešte v ťažkým časoch, ktoré prichádzajú, bolieť.

O kvalite našich vzťahov s najbližším západným susedom Českou republikou svedčí to, že na jubilejné oslavy 80. výročia Slovenského národného povstania prišiel iba náčelník Generálneho štábu Armády Českej republiky. Ani s našim ďalším západným susedom – Rakúskom – sme nemali žiaden ofi ciálny kontakt.

Východný rozmer suverénnej slovenskej zahraničnej politiky sa redukuje na pracovné rokovania s ukrajinskou vládou, bez oficiálnych návštev v Kyjeve či v Bratislave.

Suverénna slovenská zahraničná politika viedla k samoizolácii Slovenskej republiky. Prestali sme byť pre spojencov zaujímaví. Nemáme im čo ponúknuť.

To, že predseda vlády neblokuje rozhodnutia Európskej rady, predsa nemožno pokladať za prínos pre partnerov v EÚ. Nie sme kooperatívni a solidárni so spojencami, neprichádzame so žiadnymi iniciatívami, ktoré by riešili problémy alebo otvárali cestu k novým európskym politikám.

Toto bol však len začiatok niečoho, čo sa postupne kazilo. A naberalo až bizarné rozmery.

Priateľ Viktor

„Milý priateľ Viktor!“ oslovil Robert Fico maďarského premiéra Viktora Orbána v januári 2024 na prvej oficiálnej návšteve Budapešti po predčasných voľbách 2023.

Milý priateľ Viktor.

Tri slová, ktorá veľmi presne charakterizujú, ako predseda Smeru vnímal svojho maďarského kolegu. Úsmevy, objatia a o 75 minút dlhší vzájomný rozhovor, ako bol naplánovaný protokolom.

Rastislav Káčer, ktorý bol v rokoch 2013 až 2018 veľvyslancom v Budapešti a je expertom na Orbána a jeho politiku, má o tomto vzťahu pochybnosti.

„Nemajú žiadny osobný vzťah. Orbán si Fica nikdy nevážil. Fico je pre neho len partner, lebo sa vie na Slovensku presadiť a udržať moc. Orbánovi bola bytostne odporná jeho ľavicová rétorika. On má svoj koncept postavený na radikálnom pravicovom nacionalizme. Teraz mu vyhovuje, že Ficova politika je rovnaká – pravicový radikálny nacionalizmus. Prepáči mu jeho ľavicové mimikry. Navyše Fico je jeho jediný spojenec v EÚ. Na druhej strane náš premiér celkom obdivuje Orbána. Imponuje mu jeho schopnosť úplne si podmaniť krajinu a stať sa beztrestným kvázi monarchom. Fica fascinujú ,silní muži‘. Putin, Chávez, Kaddáfí, Orbán. Podľa mňa Robert Fico nie je vo svojom jadre demokrat a nikdy ani nebol. Len sa bál prejaviť, nefungovalo by to. Čakal na príležitosť a vonkajšie okolnosti.“

Vzťah Roberta Fica s Viktorom Orbánom však nebol od začiatku bezproblémový.

Fico na Orbána a jeho nacionalizmus či revizionizmus, spochybňujúci Trianonskú zmluvu a tým aj vznik Československa po prvej svetovej vojne, narazil už za svojej prvej vlády (2006 až 2010), keď bol v koalícii s Jánom Slotom (SNS) a Vladimírom Mečiarom (HZDS). Predseda Smeru sa v tom čase voči Orbánovi a jeho nacionálnemu populizmu vyhraňoval, ale postupne sa medzi smeráckymi politikmi pošuškávalo, že sa mu agenda maďarského premiéra páči.

Zároveň si k sebe nachádzali cestu. Keď v roku 2014 Fico prehral prezidentské voľby s Andrejom Kiskom maďarský denník Bors napísal: „Ficovi nepomohol ani dobrý priateľ Viktor Orbán.“ Orbán totiž len pár dní pred voľbami odovzdával s Ficom ešte nedostavaný plynovod. V tomto článku, ale aj v iných maďarských médiách rezonovala informácia, že Kisku volila aj veľká časť Maďarov žijúcich na Slovensku.

Niekde tu môžeme hľadať odklon Fica od sociálnej demokracie ku konzervatívnemu nacionalizmu, o ktorom hovoril aj Zala.

„Pozoroval som celkom jasne, že Fico začal obracať zrak k Orbánovi ešte pred prezidentskými voľbami 2014. Fascinoval ho ani nie tak jeho konzervativizmus, ale schopnosť získavať vo voľbách nadpolovičnú väčšinu. V počiatku to ani nepripisoval Orbánovej ideológii, ale schopnosti ovládnuť verejnú mienku, a teda hlavne všetky dominantné médiá. Vedel, že u nás to po skúsenostiach s Mečiarom nie je také jednoduché. Navyše sme boli v Smere silná skupina na čele s Marekom Maďaričom, ktorí sme akékoľvek úsilie o ,podriadenie‘ verejnoprávnych médií nepripustili a zablokovali.“

Z kuloárov som sa dozvedel, že kým v tejto téme boli na Maďaričovej strane Zala a súčasný guvernér národnej banky Peter Kažimír, na Ficovej stáli poslanci Dušan Jarjabek a dnes už nebohý Miroslav Číž. Maďaričovci boli v tomto spore úspešnejší a predsedníctvo Smeru odhlasovalo, že právomoc manažovať voľbu riaditeľa verejnoprávnych médií ostala v rukách ministra kultúry – teda v tom čase Maďariča.

„Fico postupne videl, že Orbánov úspech nie je len v ovládnutí médií, ale aj v obrate k národnokonzervatívnej rétorike. Mal som o tom s ním aj dlhší rozhovor, kde som mu vysvetľoval, že by bolo chybné pokladať Slovensko za konzervatívnu krajinu. Hovoril som mu, že Orbán sa môže oprieť o nostalgiu za ,slávnou‘ minulosťou maďarského kráľovstva, ale my ani takú minulosť, ani nostalgiu nemáme, že my sme, povedané mináčovsky, plebejský národ. Ale nedal si povedať a riešenie našiel vlastne len v mytologickej minulosti a v príklone k témam katolíckej cirkvi,“ spomína ďalej Zala.

„Základom paktu Fico – Orbán je Ficova fascinácia úspechom mocenskej politiky predsedu Fideszu, ktorý od roku 2010 vyhral všetky voľby s ústavnou väčšinou. Jeho národný konzervativizmus, opierajúci sa o naratív veľkej národnej krivdy Trianonskej zmluvy, ktorá vzala v Uhorsku panujúcemu maďarskému národu dve tretiny voľakedajšieho Uhorského kráľovstva, pomohol Orbánovi ovládnuť médiá, obmedziť slobodu tlače a umenia, dať všetky inštitúcie štátu pod kontrolu vládnej strany, vytvoriť systém distribúcie eurofondov pod kontrolou vládnucej strany v prospech oligarchov a tak ďalej,“ vysvetľuje Peter Weiss, ktorý bol v rokoch 2009 až 2013 naším veľvyslancom v Budapešti a veľmi dobre pozná nábeh Orbána a Fideszu k moci.

„Spojenectvom s Orbánom si Fico udržiava podporu svojho zradikalizovaného euroskepticky alebo dokonca protieurópsky naladeného a proruského voličstva. Netreba zabúdať, že až 47 percent voličov Smeru je za vystúpenie z EÚ a veľkú časť z nich tvoria otvorení sympatizanti prezidenta Putina. Orbán podobne ako Fico nikdy priamo a rozhodne neodsúdil Putina za nariadenie invázie na Ukrajinu, za imperialistický motív agresie ani ho nevyzval na zastavenie bojových operácií a siahnutie sa z okupovaných území, ktoré by otvorilo cestu k mierovým rokovaniam,“ dopĺňa Weiss.

Zároveň upozorňuje aj na zaujímavý detail z jednej z Ficových ciest k našim južným susedom: „Nie náhodou sa Fico počas oficiálnej návštevy Budapešti na tlačovej konferencii zalíškal Orbánovi týmito slovami: ,Milý Viktor, chcem ti povedať, že na Slovensku si veľmi populárny medzi normálnymi ľuďmi, lebo bojuješ za národnoštátne záujmy svojej krajiny, presadzuješ to, čo si sľúbil svojim voličom, otvorene hovoríš o chybách medzinárodných inštitúcií a veľmi jasne sa staviaš za suverenitu vlastnej krajiny.‘

A ďalej povedal: ,Máme rovnaký názor na Ukrajinu. Sme presvedčení, že Ukrajina nemá vojenské riešenie, že stratégia, ktorá je momentálnej nastavená voči Ukrajine, nefunguje, a vždy oceňujem, keď tieto slová otvorene a bez akéhokoľvek zaváhania opakuješ aj na úrovni Európskej rady.‘“

Čím viac si Orbán posilňoval moc, tým viac priťahoval záujem slovenských populistov – obdiv voči nemu neskrývali Andrej Danko ani Igor Matovič, ktorý cez Orbána vybavoval nákup necertifikovanej ruskej vakcíny Sputnik V, čo ho stálo post predsedu vlády.

V lete 2023 pred slovenskými predčasnými voľbami hovoril Orbán v rumunskom Tusványose na najväčšom festivale maďarskej menšiny o Slovensku ako o „odtrhnutom území“. A nebolo to prvýkrát.

Fico ako zástanca „suverénnej slovenskej politiky“ to prešiel vlažným konštatovaním: „Maďarského premiéra Orbána rešpektujem ako suverénneho politika tvrdo obhajujúceho národné záujmy Maďarska. Máme rovnaké názory na význam V4, na životnú dôležitosť práva veta v EÚ či na vojnu na Ukrajine. Ani tak však nemôžem súhlasiť s tým, aby označoval Slovensko ako odtrhnuté územie. To je to isté, ako keby som takto hovoril o Podkarpatskej Rusi. Československo bolo v roku 1918 rovnakým nástupníckym štátom po rozpade Rakúsko-Uhorska ako Maďarsko.“

Orbánov angažmán v kampani

No a svoju úlohu zohrali Orbán a jeho inštitúcie v predvolebnej kampani 2023.

Skupina investigatívnych novinárov, medzi ktorými bolo aj Investigatívne centrum Jána Kuciaka, zistila, že maďarská vláda sa priamo angažovala v snahe ovplyvniť výsledky našich parlamentných volieb.

Úrad Viktora Orbána spustil na jeseň toho roku na Youtube v siedmich krajinách EÚ videokampaň o nebezpečenstve nelegálnej migrácie a z analýzy databázy transparentnosti online reklamy spoločnosti Google vzišlo, že sa tieto reklamy na obrazovkách používateľov objavili 8,35 až 9,7 milióna ráz. Na Slovensku a v Poľsku sa reklamy začali objavovať pred parlamentnými voľbami, u nás už koncom leta a začiatkom jesene, keď na južnom Slovensku vrcholila migračná kríza a Robert Fico so Smerom si na nej robili predvolebnú kampaň.

Orbán totiž prepustil z väzenia viac než 1 400 osôb usvedčených z prevádzačstva. Cynický krok poslúžil nielen ako súčasť volebnej kampane Fica, ktorý strašil migračnou vlnou, ale aj ako prostriedok na útok proti Únii.

„Maďarsko muselo prijať toto rozhodnutie o prevádzačoch, pretože Brusel neprispieva k výdavkom na ochranu hraníc,“ tvrdil štátny tajomník ministerstva vnútra Bence Rétvári.

Prevádzačom dali tri dni, aby opustili krajinu. A tí sa vybrali akoby náhodou na Slovensko.

V predvolebnom období sa Slovenskom prehnala obrovská migračná vlna. Počet migrantov, prevažne prichádzajúcich z Maďarska, mnohonásobne vzrástol. Po voľbách odrazu tlak migrantov na Slovensko ustal.

Na Slovensku bola aj najintenzívnejšia antimigračná kampaň riadená Budapešťou. Zasiahnuť mohla až zhruba tretinu populácie.

Bývalý minister obrany Jaroslav Naď dokonca potvrdil, že „bol informovaný o zasahovaní maďarskej vlády do volebného systému a procesov na Slovensku. Patrí sem aj zámerné zdôrazňovanie tém ako migrácia, ktorá bola jednou z hlavných priorít.“

Okrem toho v čase volebného moratória odvysielali maďarské verejnoprávne médiá rozhovor s Ficom.

Nezabudnime, o čo sa hralo. Orbán potreboval v EÚ spojenca, pretože bol osamotený so svojou neliberálnou politikou obrátenou na Moskvu a Peking. A Fico s ním bol ochotný hrať jeho hry.

„Ruská dezinformačná mašinéria, ktorej súčasťou je aj maďarská vláda a jej spravodajské služby, urobili všetko pre to, aby vyhral Fico. A tiež, aby sa do parlamentu dostal aj Andrej Danko. A my sme sa tomu nedokázali brániť. Nemáme na to ani profesionálne patriotické spravodajské služby a ani dostatočné politické inštinkty Ficových oponentov v politike. Orbán ťahá nitky a Fico nasleduje ako somár mrkvu. Tento vzťah je pritom nutne antagonistický. Dnes sa zdá, že Fico úplne uveril v takú budúcnosť, akej verí Orbán. Že EÚ sa rozpadne a Rusko získa dominanciu v našom regióne. A že je to tak dobre a má to tak byť. Myslím, že autenticky uveril duginovskej vízii sveta a aktívne sa chce podieľať na tom, aby to tak dopadlo,“ dodáva Káčer.

Pre nezanedbateľnú časť Ficových voličov bol Orbán vzorovým zástancom národnej suverenity – teda niečoho, čo si spájali aj s Ficom.

Orbán dobre vedel, že hoci nepatríme medzi najväčšie a najsilnejšie krajiny EÚ, náš hlas je rovnako silný ako hlas väčších a silnejších. Cítiť to napríklad pri hlasovaniach s právom veta zástupcov členských štátov. Čiže pre Budapešť by bolo Slovensko ideálnym partnerom – samozrejme, aj do V4, z ktorej sa Orbán roky snažil robiť svoj vlastný mocenský nástroj v regióne aj v EÚ.

Hoci Fico hovorí, že „nedošlo k rozpadu V4, ktorý bol pripravovaný“ (českým a poľským premiérom, pozn. autora), faktom podľa Weissa ostáva, že počas českého predsedníctva už žiadne zasadnutie V4 nebolo. A aj poľská vláda dala najavo, že V4 vníma už len ako formát regionálnej spolupráce v záujme presadzovanie infraštruktúrnych projektov.

„Svoju politiku na ovplyvňovanie fungovania EÚ bude robiť miesto V4 prostredníctvom spolupráce v takzvanom weimarskom formáte. Pre Slovensko to znamená, že ako iba päť a polmiliónový štát nemôže na presadzovanie svojich záujmov v EÚ používať ekonomickú, politickú a hlasovaciu silu 65-miliónového neformálneho zoskupenia V4, ako to ešte donedávna bolo a ako by to podľa vládneho programu malo byť.“

Víťazstvo Smeru a Fico ako premiér, to bolo to, čo vyhovovalo Orbánovým plánom a záujmom. Fica však pakt s Orbánom dostal do európskej izolácie.

„V EÚ jednoducho nemajú partnera. Ich postoj k ruskej agresii proti Ukrajine a ich vnímanie strategických bezpečnostných rizík vyplývajúcich z ruskej imperialistickej expanzie a premeny ruskej ekonomiky na vojnovú je v EÚ ojedinelý a nenachádza spojencov,“ hovorí Weiss. „Dokonca aj poľská národnokonzervatívna strana Právo a spravodlivosť, ktorá bola donedávna pri moci, prerušila spoluprácu s Orbánom kvôli diametrálne odlišnému postoju k ruskej agresii. A to sa jej predseda Jarosław Kaczyński v čase, keď sa dral k moci, preslávil výrokom, že aj Varšava bude Budapešť. Jednoducho, Orbán a Fico sa navzájom potrebujú, aby sa neocitli v totálnej izolácii, v pozícii jeden proti všetkým. Ani eventuálne víťazstvo Babišovho hnutia ANO v Česku (október 2025, pozn. autora) túto izoláciu neprelomí, lebo pozície Babiša nie sú tak otvorene proruské.“

Spojenectvo a priateľstvo sa začalo prehlbovať, keď Fico už v januári 2024 navštívil Budapešť. S Orbánom sa zhodli na odmietnutí navrhovanej spoločnej migračnej politiky EÚ, na nesúhlase s akýmkoľvek zrušením práva veta členských krajín, na podpore spoločného postupu v politike vo vzťahu k Ukrajine a vojne a iných témach.

Slovenský premiér sa prihlásil aj k Orbánovej takzvanej mierovej politike, ktorá odmietala ďalšiu vojenskú pomoc Ukrajine, čo by v realite znamenalo, že by ju ruská armáda dobyla.

Dezinformačná a konšpiračná scéna vytvárala z Orbána hrdinu. A veľmi im v tom pomáhali aj politici ako Fico alebo Danko. Namiesto vlastných domácich tém, ktoré by pomohli riešiť kopiace sa problémy na Slovensku, odpútavali pozornosť k medzinárodným témam, kde, naopak, nemali možnosť nijako mútiť vodu.

Ale im vlastne išlo len o prekrytie toho, že tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku sa začali rúcať verejné financie, hospodárstvo a ekonomika. A že tak Orbán, ako aj Fico nemajú riešenia.

Vzťah Fica s Orbánom a najmä Orbánova ambícia mať pod kontrolou politiku svojho severného suseda otvorili Petrovi Pellegrinimu dvere do prezidentského paláca.

Jedenásteho marca 2024 odcestoval Pellegrini do Maďarska, aby slávnostne otvoril nový cestný Most sv. Barbory medzi obcami Ipeľské Predmostie a Drégelypalánk. Ale najmä aby sa stretol s premiérom Viktorom Orbánom, s prezidentom Tamásom Sulyokom a predsedom maďarského parlamentu Lászlóom Kövérom.

Podobne ako keď Orbán s Ficom otvárali v roku 2014 nedokončený plynovod.

Samotný most nebol podstatný. Podstatné bolo gesto, že sa prezidentský kandidát stretol s Orbánom a že ho maďarský premiér nazval „priateľom, ktorý hovorí jazykom mieru“. Do konceptu hrubej, vulgárnej a lživej antikampane, v ktorej vykresľovali Ivana Korčoka ako vojnového štváča, sa to dokonale hodilo.

Pellegrini vyhral voľby aj vďaka veľmi silnej podpore maďarskej menšiny – ktorá v prvom kole nevolila.