Fico – Posadnutý pomstou: Darček od mladých vlkov, čertovská realita a čas odplaty

Mohol by som sa zamýšľať nad tým, že Fica vlastne dobre poznáme, lebo je v politike od začiatku 90. rokov a vládol (on alebo Smer) tri volebné obdobia. Vlastne to isté o sebe pred voľbami hovoril aj Fico, a to tak často, že sa tomu možno chcelo aj veriť.

Takže keby som napísal, že vieme, čo nás čaká, tak by som zopakoval jeden z komunikačných odkazov kampane Smeru. Ale bola by to pravda?

Moc a pomsta

Našťastie som si veľmi rýchlo uvedomil, že toho Fica, ktorý kandidoval v septembri 2023, aby štvrtýkrát postavil vládu, vlastne nepoznám.

Bol úplne iný ako v ponovembrovom období, keď sa formovala nová slovenská politická elita. Vtedy hovoril o demokracii, ochrane médií…

A bol iný, ako keď vládol v rokoch 2006 až 2010 s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom, keď jedným z jeho najväčších nepriateľov bol Viktor Orbán a jeho pohľad na maďarskú zahraničnú politiku – najmä spochybňovanie Trianonskej zmluvy.

A bol to úplne iný Fico, ako keď mal jednofarebnú vládu hlásiacu sa k pevnému partnerstvu s USA, počas ktorej sa pokúšal ujsť z veľkej politiky do prezidentského paláca.

Bol iný ako vo vláde s Andrejom Dankom a Bélom Bugárom, keď hovoril o našom národnoštátnom záujme byť v jadre EÚ.

A potom zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Toto Ficovi mimoriadne ublížilo.

Hoci podal demisiu, nikdy neprijal svoj podiel viny za prehnitý korupčný systém, ktorý sa vytváral najmä za jeho vlád. Príčiny hľadal v konšpiráciách a vo vnútornej radikalizácii, ktorá eskalovala po prehratých voľbách a odchode Petra Pellegriniho a časti poslaneckého klubu Smeru do strany Hlas (2020).

Do predčasných volieb 2023 išiel Robert Fico ako úplne iný človek. Rozhodol sa otráviť studne. Znechutiť ľudí, aby prestali veriť v štát, jeho inštitúcie, demokraciu a jej princípy. Spomínam si, ako mi ľudia z prostredia Smeru i Hlasu ešte aj pár dní pred voľbami hovorili, že po voľbách sa opäť upokojí. A hovoril to aj on. Ale dalo sa mu veriť?

Ja som tomu neveril. Úprimne, nevedel som si predstaviť, čoho všetkého bude schopný, ak sa vráti k moci. Aj preto, čoho boli smeráci schopní už v opozícii.

Darček od „mladých vlkov“

Bol 5. september 2023, keď sme v bratislavskom Luna bare uvádzali moju knihu xt zachytáva udalosti do Fico – Posadnutý mocou. A „mladí vlci“ zo Smeru na čele s Erikom Kaliňákom mi priniesli „darček“.

„Je tu mladý Kaliňák aj s ďalšími,“ prišiel ma varovať kolega.

Erik Kaliňák sa slušne pozdravil a podal mi dosky, ktoré boli kópiou obálky knihy Fico – Posadnutý mocou. Akurát namiesto tváre predsedu Smeru tam bola moja a názov zmenili na Bárdy: Posadnutý Ficom.

Tvrdil mi, a obsah dosiek to potvrdzoval, že podali podnet pre podozrenie z porušenia zákona o volebnej kampani.

„Pán Kaliňák, o tom, či som knihou porušil zákon o voľbách, nerozhodnete vy, ale kompetentný úrad,“ zhruba týmito slovami a pokojným hlasom som čelil veľmi čudesnej skúsenosti.

Kým Erik Kaliňák opakoval pripravené vety, ďalší dvaja-traja z jeho skupinky to nakrúcali a niečo na mňa kričali.

Vôbec som netušil, kto sú tí ľudia. Ale nebál som sa ich. Vlastne boli celkom na smiech. Myslel som si, že sú to nejakí esbéeskári z Bonulu.

Nakoniec vysvitlo, že jedným z nich bol Richard Glück, ktorý pár dní nato počas šarvátky Roberta Kaliňáka s Igorom Matovičom udrel predsedu bývalého OĽaNO päsťou do tváre. A druhým bol Juraj Gedra, neskorší vedúci úradu vlády.

Tak takto si chceli vykričať teplé fleky po voľbách?

Už vtedy som vedel, že ak budem písať pokračovanie politického príbehu Roberta Fica, tak tam moju skúsenosť so smeráckymi trollmi musím spomenúť, pretože takéto šikanózne správanie sa stalo ich bežnou praxou proti novinárom, médiám a mimovládnym organizáciám, o čom sa presvedčili napríklad publicista Marián Leško alebo Xénia Makarová z Nadácie Zastavme korupciu.

No a tak som si začal robiť poznámky. Aby som nezabudol. Stretával som sa a písal som si s rôznymi ľuďmi. Predovšetkým po voľbách, keď sa tvorila koalícia, Fico sa ujal moci a mohol spustiť plán pomsty, revanšu. Chcel som mať čo najviac informácií o dianí vo vláde a v Smere. Bolo totiž jasné, že na scénu sa nevracia ten Fico, ktorého sme poznali.

Parlamentné voľby 2023: Robert Fico opúšťa centrálu Smeru počas volebnej noci.
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality

Čertovská realita

Nemyslím si, že je správne dávať znamienko rovná sa medzi husákovskú normalizáciu a Ficovu štvrtú vládu, hoci by sme tam určité podobnosti našli. Ale tie by sme našli aj pri demokratickejších vládach.

Keď sme niektorí varovali, že Ficov návrat môže byť cestou von zo západného spoločenstva, do orbánovskej neliberálnej autokracie, do náruče Vladimira Putina, Si Ťin-pchinga a ďalších, počúvali sme, že maľujeme čerta na stenu.

Ale to je prirodzené. Vlastne sme si do októbra-novembra 2023 nevedeli reálne predstaviť, čo nás čaká. Aj preto som rád, že som odolal lákavej predstave fantazírovať o tom v predchádzajúcej knihe o predsedovi Smeru.

Fico sa po všetkých katastrofách, z ktorých by každá jedna inému zlomila väz, nadýchol. Zahodil všetko, čo dovtedy povedal alebo urobil, poprel sám seba a naštartoval návrat k moci a pomste.

Nový Fico mohol mnohých prekvapiť, najmä tých, ktorí si projektujú do politikov svoje vlastné očakávania a čakajú, že sa politici začnú správať zodpovedne – tak ako si to predstavujú ich voliči.

Jeden vplyvný zahraničný vydavateľ novín mi raz povedal, že Ficovo ovládnutie štátu je dramatickejšie, rýchlejšie a nekompromisnejšie, ako to bolo od roku 2010 v Maďarsku, keď sa k moci dostal Viktor Orbán.

„Čakal som, že to bude hnus. Všetko tomu nasvedčovalo. Volebná kampaň bola plná osobných útokov a pôsobila skôr ako predohra nejakej mafiánskej strieľačky. Pretože som bol na tú kampaň na Slovensku celkom sústredený, všímal som si výroky nielen voči prezidentke Zuzane Čaputovej, pri ktorých bolo jasné, že sa táto partia nezastaví pred ničím, ale aj voči všetkým ostatným oponentom. Tie reči boli plné vyhrážok, s ktorými sa už Fico ani jeho ľudia netajili. Komentoval som to tak, že si myslím, že sa cítia naozaj ohrození kriminálom a urobia všetko pre to, aby neprehrali,“ povedal mi Jan Dobrovský, predseda českého Kolégia Paměti národa, združenia, ktoré zbiera príbehy pamätníkov z obdobia totalitných režimov v 20. storočí.

Recept na dezilúziu

Milí priatelia, milé priateľky,

udalosti, ktoré zažívame, sledujeme, môžu podnecovať úzkosť. Je to fenomén, ktorý môže mať trvalý vplyv na duševnú a emocionálnu pohodu. Vedci zistili, že politická úzkosť je zdrojom chronického stresu, ktorý sa líši od psychologických stavov, ako je všeobecná úzkosť, s jedinečným vplyvom na emocionálnu pohodu a spoločenskú súdržnosť.

Že to vidíte okolo seba alebo priamo na sebe?

Politika či správanie politikov môžu vyvolať širokú škálu emócií – od starostí, smútku, zúfalstva až po rozhorčenie, znechutenie, hnev, frustráciu a podobne. Politické udalosti totiž často pracujú s konfliktmi medzi skupinami, ktoré môžu mať reálne sociálne následky.

Poškodené alebo rozbité vzťahy s priateľmi, v rodinách. Stres z politiky, úzkosť a trápenie môžu prejsť do myšlienok ľudí odsťahovať sa do iného štátu.

A potom sa pýtate: Čo máme robiť, aby sme to zvládli? Čo urobiť, aby sme to zmenili a bolo tu lepšie?

Najčastejšou odpoveďou odborníkov na prvú z otázok je menej sledovať politiku. Pokiaľ 24 hodín denne sledujete nekončiaci sa konflikt, intrigy, urážanie, nenávistné prejavy, len ťažko sa vyhnete stresu.

Je zaujímavé, že to píšem v predslove knihy, ktorá je o jednom z najkonfliktnejších politikov ponovembrového Slovenska – a vlastne celého bývalého Československa. Mal by som napísať, že som rád, že ste si moju knihu kúpili, a že vám prajem, aby sa vám dobre čítala. Lenže si uvedomujem, koľko podnetov na stres v nej nájdete.

Nepísala sa ľahko.

Podobne ako vy, aj ja hľadám odpoveď na otázku, ako zvládnuť politický stres, špeciálne, keď vediem redakciu Aktuality.sk, pre ktorú sú politické témy jedným z pilierov obsahu. A okrem toho píšem komentáre o politikoch a politike.

Aby som to celé ustál, riadim sa heslom: „Buď informovaný, ale maj svoje limity.“