Ficovu vládu nedonúti správať sa zodpovedne Ústavný súd, ale strach (komentár Martina Behula)
obchodnyregister
2026.06.19.
Koalícia uvažuje, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti treba zmeniť. Ako ju poznáme, bude ešte bezzubejší, ešte formálnejší, ešte zbytočnejší a k ničomu ju nebude nútiť.
Štvrtá vláda Roberta Fica sa definitívne zapísala do histórie. Stala sa prvou v dejinách, ktorá musela pre výšku dlhu požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery. A hoci bola občas diskusia v pléne celkom vášnivá, žiadna dráma nenastala a vládu napokon podporili všetci poslanci, od ktorých sa to čakalo.
Dokonca boli hotoví skôr, ako si naplánovali, a teraz môžu spokojne vyraziť na letné prázdniny. A keďže podľa nálezu Ústavného súdu musí vláda požiadať o vyslovenie dôvery v zmysle zákona o rozpočtovej zodpovednosti maximálne raz ročne, ak dlh neklesne pod 51 percent HDP, najbližšie ju táto oštara čaká až na budúcu jar.
Väčšou výzvou bude schvaľovanie štátneho rozpočtu. Vláda má síce povinnosť predložiť do Národnej rady vyrovnaný rozpočet, no z toho, čo hovorí Robert Fico, je jasné, že to neurobí. „Viete, čo to znamená? To je definitívny rozklad sociálneho štátu, to je definitívny rozklad štátu ako takého,“ varoval premiér ešte v máji.
Prečítajte si tiež:
Fico sa nemusí báť
Presne tak, sociálny štát si Ficova vláda predsa nenechá rozkladať nejakými fiškálnymi pravidlami a ústavnými povinnosťami a ten právny si rozloží aj sama. Ibaže by sa opozícia opäť obrátila na Ústavný súd a požiadala ho o ďalší výklad ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Tentoraz preto, aby rozhodol, či má parlament povinnosť schváliť vyrovnaný rozpočet, ktorý predloží vláda.
Teraz sa dostávame na tenký ľad interpretácie niečoho, o čom Ústavný súd ešte nerozhodoval. Rozhodne nechceme kafrať sudcom do ich práce a nemáme ani vešteckú guľu, no predpokladáme, že ak by im takýto návrh pristál na stole, Robert Fico sa ich verdiktu až tak obávať nemusí.
Prečítajte si tiež:
Ak by sme vychádzali výlučne z textu zákona, bolo by to jasné aj laikovi. Kým pri obciach a samosprávnych krajoch je v ňom výslovne napísané, že ak výška dlhu dosiahne stanovenú hranicu, musia schváliť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, pri štátnom rozpočte sa uvádza iba to, že vláda nesmie Národnej rade predložiť rozpočet so schodkom.
Niet teda pochýb o tom, ako to ústavodarca myslel. Aj komentár k tomuto zákonu od Ladislava Orozsa, Mariána Gibu, Vincenta Bujňáka a ďalších popredných právnikov z roku 2023 uvádza, že „obmedzenia sa vzťahujú len na vládu a na návrh, ktorý predkladá“. Výsledná podoba rozpočtu je podľa nich v rukách parlamentu.
Bolo by to absurdné
Samozrejme, Ústavný súd nielenže nemusí, ale ani nesmie vychádzať výlučne z doslovného znenia zákona. Keby to tak bolo, nepotrebovali by sme konanie o výklade ústavy a ústavných zákonov. Štátne orgány nie sú viazané len textom, ale aj účelom zákona. Ako ešte v roku 1997 skonštatoval český ústavný súd, aplikácia práva vychádzajúca iba z jazykového výkladu je neudržateľná a robí z práva „nástroj odcudzenia a absurdity“.
Nuž, bolo by naozaj absurdné, ak by si vláda svoju povinnosť správať sa rozpočtovo zodpovedne odškrtla len tým, že do parlamentu pošle návrh rozpočtu, ktorý v skutočnosti nemyslí vážne, a potom ho nechala prerobiť pozmeňujúcimi návrhmi svojich poslancov. Takéto ustanovenie zákona by bolo nielen zbytočné, ale najmä smiešne.
Prečítajte si tiež:
No náš Ústavný súd je pri zásahoch do právomocí a činnosti Národnej rady notoricky zdržanlivý a do pôsobnosti zákonodarcu zasahuje minimálne. V jeho judikatúre sa často objavuje pojem autonómia parlamentu. Odvolal sa naň aj v roku 2024, keď odobril ústavnosť koaličnej novely trestných kódexov, ktorá znížila trestné sadzby a skrátila premlčacie doby.
„Katalóg trestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať, patrí do plnej kompetencie zvoleného zákonodarcu. Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie druhov trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma rozhodnutia o tom, či zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu,“ konštatovalo sa v náleze.
Opozícia už raz nepochodila
Samozrejme, medzi trestnou a fiškálnou politikou sú zásadné rozdiely a v minulosti sme už zažili, že Ústavný súd vyhlásil časť „prorodinného balíčka“ Igora Matoviča za protiústavnú, pretože bola v rozpore s dlhodobou udržateľnosťou verejných financií. Bolo to prvýkrát, keď rozhodol o protiústavnosti pre rozpor so zákonom o rozpočtovej zodpovednosti.
Prečítajte si tiež:
Lenže keď sa na súd do Košíc dostal Ficov rozpočet, opozícia nepochodila. V roku 2024 ho tam poslala skupina poslancov, ktorí namietali, že pri jeho prijatí neboli splnené zákonné a ústavné požiadavky na legislatívny proces, a že takýto rozpočet je neprípustným zásahom do dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Plénum ich návrhu nevyhovelo.
V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že aj tu sa Ústavný súd odvolal na minimalizáciu svojich zásahov do právomocí Národnej rady. Do vzťahov medzi vládou a parlamentom by mal vstupovať len „celkom výnimočne“, pretože schválením zákona o štátnom rozpočte Národná rada umožňuje vláde výkon jej právomocí, kontroluje ju a kedykoľvek jej môže vysloviť nedôveru.
Potom bude neskoro
Sudcovia zároveň argumentovali, že kým prorodinný balíček zaťažoval všetky budúce rozpočty, jeden štátny rozpočet môže mať negatívny vplyv na dlhodobú udržateľnosť hospodárenia, ale jeho negatívne dôsledky možno v budúcnosti kompenzovať napríklad konsolidačnými opatreniami.
Prečítajte si tiež:
Samozrejme, komentátor nie je ústavný sudca a môže sa mýliť. Už len preto by bolo dobré, aby dostal Ústavný súd možnosť rozhodnúť. No ak bude naďalej zdržanlivý a nechá na Národnú radu, aby sa sama správala zodpovedne, ústavný zákon bude v tejto podobe zbytočný. Zostane len formalitou, no čisto formálny právny štát nie je právnym štátom.
Koalícia vraj už teraz uvažuje, že ho treba zmeniť. Ako ju poznáme, bezzubý zákon určite zmení tak, aby bol ešte bezzubejší, ešte formálnejší, ešte zbytočnejší a k ničomu ju nenútil. K rozpočtovej zodpovednosti tak štvrtú Ficovu, ale i vlády, ktoré prídu po nej, zrejme prinúti až to, čo tento zákon zrodilo: strach z globálnej hospodárskej krízy. No potom bude zas neskoro.