František Mikloško: Zlo malo byť pomenované. V eufórii slobody sme nechali sadistov na pokoji (videopodcast)

„Najväčší problém Slovenska je frustrácia, Ján Langoš by dnes bol nositeľom nádeje,“ hovorí František Mikloško.  

Strážca pamäti národa, zástanca informovanej spoločnosti a človek hodnôt. Pred dvadsiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš – muž, ktorého meno sa spája s disentom, slobodou a odhaľovaním pravdy o totalitných režimoch. V auguste by sa dožil osemdesiatich rokov. Bol ministrom vnútra po Novembri 1989, autorom myšlienky Ústavu pamäti národa a jedným z politikov, ktorí verili, že demokracia potrebuje pamäť.

Jeho životným krédom bolo, že bez poznania pravdy o minulosti nemožno budovať slobodnú budúcnosť.

Na jeho osobnosť, prácu aj odkaz sa pozrieme s jeho priateľom a politickým súputníkom Františkom Mikloškom.

Ste jeho súputník a priateľ, preto by som chcel využiť skutočnosť, že ste sa tak dobre poznali. Stretli sa vaše kroky počas pôsobenia v Slovenskej akadémii vied, alebo to bolo ešte predtým?

V roku 1971 som nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky na Slovenskej akadémii vied. Po roku na vojne som sa vrátil a s Jánom sme sedeli na jednej chodbe, v kanceláriách presne oproti sebe. Zo začiatku som, samozrejme, nevedel, kto je ten pán s dlhými vlasmi, ktorý chodil typicky dlhými krokmi a mával pri tom rukami. Neskôr sme sa však veľmi spriatelili, a to najmä v období, keď som v ústave začal organizovať výstavy pre výtvarníkov, ktorí z politických dôvodov nemohli normálne vystavovať.

S výstavami ste začali už vtedy?

Áno. A on mi rozprával o svojom spoločenstve priateľov. Ján sa veľmi aktívne pohyboval v prostredí folkovej skupiny Slnovrat, kde pôsobili legendárne postavy ako Pavol Malovič, a chodieval tiež medzi bratislavských ochranárov. Zrazu sme zistili, že máme veľmi spoločný pohľad na svet. Keď sa u nás zamestnal Boris Lazar, ktorý mal s Langošom ešte užší vzťah, začali sme už všetci ťahať za jeden povraz. Týkalo sa to tvorby samizdatov aj stretnutí s Dominikom Tatarkom, takže naše životné príbehy začali byť de facto totožné.

Ostrovčeky slobody a generácia Novembra

Čo bolo tým hlavným spojivom vašich životných príbehov?

Jána Langoša nemožno vnímať len čisto individuálne a vytrhávať ho z jeho generácie. Patril ku generácii ľudí, ktorí v časoch komunizmu a normalizácie hľadali spôsoby, ako žiť slobodný život. Oni ho nachádzali v spoločenstvách ochranárov či vo folkovej hudbe, kam štát nedokázal až tak tvrdo zasiahnuť.

Boli to také ostrovčeky slobody.

My sme zasa tvorili spoločenstvá tajnej cirkvi a v rámci občianskeho disentu sme spolupracovali s ľuďmi ako Martin Šimečka, Jiří Olič, Oleg Pastier či Ivan Hoffman. Keď prišiel november 1989, my všetci z týchto ostrovčekov pozitívnej deviácie sme sa zrazu stretli na tribúnach revolúcie. V chvíli, keď ešte vôbec nebolo jasné, ako sa to celé skončí, títo ľudia išli do prvej línie a dali všetko za šancu na zmenu.

Bol to teda akýsi vrchol pre túto generáciu?

Je to úžasný generačný príbeh, ktorý mal viacero vrcholov. Prvým bol spomínaný November. Potom prišiel nástup Vladimíra Mečiara, ktorý nás viedol do medzinárodnej izolácie, no druhým vrcholom bol rok 1998, keď sme sa opäť spojili, porazili mečiarizmus a prevzali politickú zodpovednosť. Tretím vrcholom bol náš vstup do Európskej únie, čo vnímam ako zavŕšenie snáh tejto generácie, a v domácom kontexte to bol vznik Ústavu pamäti národa. Ten bol priamym politickým dieťaťom Jána Langoša, ktorý bol autorom celej tej myšlienky. Ján bol neoddeliteľnou súčasťou tohto príbehu až dovtedy, kým sa stal šéfom ÚPN a de facto odišiel zo straníckej politiky. Tým, že tragicky zahynul na ceste do Košíc, sa jeho príbeh uzavrel a on sám sa stal symbolom a odkazom tej doby. Až do poslednej chvíle totiž veril svojmu mravnému étosu.

To je skutočne pôsobivý príbeh generácie, ktorá dospievala za komunizmu, prešla revolúciou, vzdorovala mečiarizmu, zakotvila Slovensko v EÚ a položila základy historickej pamäti. Čakáte už na nástup nejakej ďalšej podobnej generácie?

Pevne verím v jej nástup, no každá generácia potrebuje vzory. My sme počas komunizmu mali obrovské vzory. V tajnej cirkvi to boli biskup Korec, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Anton Neuwirth či Štefan Šmálik. Ďalší hľadali oporu u Dominika Tatarku, Milana Šimečku staršieho alebo u veľmi statočného Miroslava Kusého. Nastupujúca generácia mladých ľudí si bude musieť nájsť vlastné vzory a myšlienky, ku ktorým sa vráti. Myslím si, že jedinou výzvou, ktorá ich dnes môže zjednotiť, je obrana západnej civilizácie a návrat k novembrovým hodnotám – k tolerancii, slušnosti a k životu v demokracii.

Spoločnosť prežíva frustráciu a čaká na katarziu

Keď hovoríte o dôležitosti vzorov, vidíte dnes na scéne osobnosti, ktoré by boli hodné nasledovania?

Nachádzame sa vo veľmi ťažkej situácii, pretože na Slovensku prežívame generačné vyhorenie. Dnes vrcholí éra pragmatickej generácie, ktorej ústredným cieľom sa stalo výhradne finančné zabezpečenie v podmienkach tvrdého trhového hospodárstva. Chodím však medzi mladých ľudí a vidím na nich, že na niečo čakajú a niečo hľadajú. Podľa môjho názoru dozrieva čas na zmenu, pretože ľudia si uvedomujú, že takto to už ďalej ísť nemôže. Otázkou iba je, či im dokážeme predstaviť zmysluplnú alternatívu, ktorá obstojí. Generácia Jána Langoša si udržala svoj ideál celých štyridsať rokov.

A vidíte dnes konkrétne vzory?

V tejto chvíli ich nevidím. Je to taká smutná nádej, no verím, že nové vzory vzídu až z nejakej katarzie, ktorá podľa mňa ešte len stojí pred nami. Vezmite si, ako z trosiek druhej svetovej vojny vyrástla silná generácia politikov ako Konrad Adenauer či Alcide De Gasperi. Oni pochopili, že vojna priniesla iba logiku ničenia, a že treba začať tvoriť odznova. Keď si spoločnosť opäť raz povie „dosť“, vtedy môžu vyrásť opravdiví vodcovia. Zatiaľ sa tu totiž predvádzajú len absolútni populisti, ktorí hovoria publiku len to, čo si žiada počuť, s cieľom udržiavať ho v emočnom napätí a hystérii. Tí z nás, ktorí žijeme a sme svedkami veľkého slovenského príbehu od pádu komunizmu, by sme mali ostať verní svojim ideálom a populizmu nepodľahnúť.

Federálny minister vnútra a problém lustrácií

Pohybujete sa v úvahách o veľkých dejinách, no vráťme sa priamo k osobe Jána Langoša. Zaujal vás svojou osobnosťou ešte pred revolúciou?

Ján mal obrovský rozhľad vo svete veľkých ideí. Miloval knihy Martina Bubera a Karla Jaspersa, o ktorých rád diskutoval. Zároveň však spolu s manželkou Gabou a ich dvoma deťmi ostali nesmierne ľudskými a prostými ľuďmi. Ich byt sa stal centrom našich stretnutí. Pre mňa, vtedajšieho starého mládenca, mala teplá večera od Gaby obrovskú hodnotu. Popri tom sa u nich rodili samizdatové časopisy a práve v jeho byte som sa 10. decembra 1987 prvýkrát stretol s Václavom Havlom. Nie je náhoda, že sa uňho doma zrodil aj názov hnutia Verejnosť proti násiliu. Otvoriť svoj domov počas komunizmu pre desiatky iných ľudí bola úžasná vec.

Potom prišiel pád režimu a Ján Langoš sa stal federálnym ministrom vnútra. Bol to vtedy mimoriadne ťažký rezort.

Presne tak. Keď v decembri 1989 vznikla vláda, nevedel sa nájsť nikto, kto by post ministra vnútra prijal. Každý sa toho obrovského kolosu bál. Rezort bol plný ľudí prepojených so Štátnou bezpečnosťou, rozviedkou a s vyšetrovateľmi. Boli to muži „mazaní všetkými masťami”. Až po voľbách v júni 1990 požiadal Václav Havel Jána Langoša, aby tento post prevzal. Havel mal výbornú intuíciu – videl v Jánovi mravnú odvahu a hodnotové ukotvenie. Vedel, že taký rezort nemôže riadiť len obyčajný pragmatik alebo niekto bažiaci po pomste, ale človek s pevnou morálnou integritou.

V tom období sa riešil kontroverzný problém lustrácií a zverejňovania zoznamov spolupracovníkov ŠtB. Vnímate tam s odstupom času aj prvok pomsty?

Do lustrácií najradikálnejšie vstúpili zástupcovia Občianskej demokratickej strany v Česku, často bývalí chartisti, ktorých režim kruto prenasledoval. Bola za tým prirodzená potreba spoločnosť vyčistiť. Problémom však bolo, že Štátna bezpečnosť pred svojím koncom nechala existovať len menné zoznamy, no reálne archívne dôkazy a spisy zväčša skartovala. Vznikli absolútne absurdné situácie. Pamätám si muža, ktorý po rokoch komunistického väzenia podľahol brutálnemu vydieraniu ohľadom svojej rodiny a pod nátlakom podpísal papier o spolupráci. Takíto nešťastníci mali byť teraz podľa lustračného zákona súdení, kým bývalí vrcholoví predstavitelia komunistickej strany sedeli v parlamente a hrali sa na spravodlivých. Na Slovensku sme sa voči takejto paušalite vzopreli, pretože sme chceli, aby sa rozhodovalo výhradne na základe dôkazov.

Ústav pamäti národa a nevyhnutnosť pomenovať zlo

Odišli vtedy nepotrestaní aj skutoční previnilci starého režimu?

Žiaľ, áno. Nežná revolúcia bola vo svete špecifickým fenoménom. Zmenila síce režim i hodnotový systém, no nešla cestou brutálneho vyrovnávania účtov. S odstupom času si však zazlievam jednu vec: v eufórii zo slobody sme nechali na pokoji tých najväčších sadistov a vyšetrovateľov z päťdesiatych rokov. Zlo malo byť jasne pomenované a vinníci vzatí na zodpovednosť. Keďže sa to nestalo, dodnes sa to s nami vlečie.

Bol tento pocit nedoriešenej minulosti a chýbajúcich dôkazov pri lustráciách pre Jána Langoša impulzom na založenie Ústavu pamäti národa?

Určite áno. Pochopil, že minulosť sa fyzicky a trestnoprávne možno nepodarí uspokojivo doriešiť, no spoločnosť si nevyhnutne potrebuje vybudovať historickú pamäť. Poslaním ÚPN bolo nielen uctiť si a pomenovať obete, ale zároveň jasne analyzovať štruktúry Štátnej bezpečnosti. ÚPN je dodnes vlastne jediná inštitúcia, ktorá sa u nás pokúša profesionálne vyrovnať s minulosťou.

Ale ani táto inštitúcia sa zrejme nerodila ľahko.

Nebolo to jednoduché, pretože sme vtedy boli vo vláde so Stranou demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá sa myšlienke ÚPN tvrdo bránila. Boli to pohrobkovia KSČ a priamo sa to týkalo ich členov aj voličov. Že sa nakoniec zákon o ÚPN vynikajúco pripravil a v parlamente presadil, bolo prejavom neuveriteľnej vôle a obrovského nasadenia Jána Langoša. Dnes Ústav vykonáva mimoriadne dôležitú prácu, hoci už vyše dvadsať rokov paradoxne nemá ani len vlastnú budovu.

Dnes tu však máme situáciu, keď premiér krajiny o sebe hovorí ako o birmovanom komunistovi. Ako to vnímate v kontexte Langošovej snahy o národnú pamäť?

Odzrkadľuje to fakt, že ako národ máme slabý zmysel pre historickú pamäť a nevieme si dostatočne vážiť vlastné osobnosti. Zároveň je v našich dejinách veľmi silne zakorenený motív obyčajného prežitia. Ľudia dnes čelia ťažkej ekonomickej situácii, mnohí žijú na hranici chudoby, a v takom rozpoložení nehľadajú veľké ideály, ale chlieb na stôl. Spoločnosť prepadá do hlbokej frustrácie, čo dokonale využívajú populisti typu Roberta Fica. Oni obratne podhadzujú ľuďom nepriateľov – či už je to liberalizmus, alebo Brusel – len aby odpútali ich pozornosť a s niekým neustále zápasili. Ľuďom chýba elementárna radosť a nádej, atmosféra v krajine je znechutená a vyprázdnená. Kľúčové bude, či túto frustráciu dokážeme premeniť na novú nádej, alebo opäť začneme volať po tvrdej ruke.

Príbeh, ktorý nezaváhal

Čo by na dnešný vývoj povedal Ján Langoš, keby žil?

Ján bol výnimočným nositeľom nádeje. Charakterizoval ho rýchly krok s mávajúcimi rukami a veľmi pozitívny pohľad v očiach. Som si istý, že by dnes robil presne to, čo by mali robiť mnohí z nás – bol by naďalej nositeľom nádeje, pretože tú svet dnes akútne potrebuje.

Čím môže jeho odkaz rozozvučať struny v ľuďoch aj v súčasnosti?

Predovšetkým tým, že svoj osobný príbeh dotiahol celkom nepoškvrnený až do samého konca. Problémom mnohých slovenských politikov je to, že ich životná línia sa časom nejako pokazí. Ján si však udržal absolútnu vernosť ideálom a nikdy nezaváhal. Priateľ Peter Zajac mi nedávno povedal, ako strašne mu Langoš chýba. Keby tu dnes Ján bol, nezamotal by sa v malicherných politických sporoch. Pri ruskej agresii na Ukrajine by mal napríklad absolútne jasný a mravne nemenný postoj. Práve takéto ucelené vzory nám tu dnes bytostne chýbajú.

A zároveň sú pre nás obrovskou výzvou do budúcnosti.

Áno, sú. Nachádzame sa v čase čakania na nástup novej generácie. Taliansky profesor Andrea Riccardi vo svojej knihe výstižne pripomína, že veľká spoločenská kríza je vždy aj časom nesmiernej nádeje a len sa čaká na tých, ktorí vystúpia a ukážu cestu. V tomto zmysle je to aj napriek ťažkostiam krásny čas plný výziev.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.