Gabčík bez pátosu. Jedinečný príbeh rodáka z Rajeckej doliny vyrozprával historik Martin Posch

Zdá sa, že Jozef Gabčík je hrdina, o ktorom sa vie všetko. No Martin Posch, autor jeho novej životopisnej knihy, svoje rozprávanie začína konštatovaním, že už samotné slovo hrdina považuje za zužujúce. O Jozefovi Gabčíkovi sa dá povedať oveľa viac, než obsiahne jedno slovo, hocijako oslavné a oceňujúce.  

V knihe Jozef Gabčík: Človek, vojak, legenda (vydavateľstvo Mamaš) predstavuje slovenského vojaka, ktorý pôsobil v exilovej československej armáde a bol účastníkom operácie Antropoid, čiže atentátu na Heydricha, v celej šírke jeho osobnosti, vo všetkých súvislostiach jeho života, ako aj v súvislostiach so životmi iných ľudí.

Pohľad z konca

Historik Martin Posch si kladie otázky aký bol Gabčík človek a aký bol osud, ktorý ho k jeho mimoriadnemu činu priviedol:

,,Ak sledujeme Gabčíkov osud takpovediac od konca, teda od jeho smrti v krypte na Resslovej ulici 18. júna 1942, vyzerá ako sled rozhodnutí, ktoré k tomu vyvrcholeniu smerovali od začiatku.

Keď sa ten istý osud sleduje od začiatku, žiadne smerovanie tam nie je. Mladý muž z Poluvsia nemal pri vstupe do francúzskej cudzineckej légie tušenie, že sa o pár rokov bude na škótskej vysočine pripravovať na špeciálnu operáciu do Protektorátu Čechy a Morava.“

Keď si predstavíme túto východiskovú situáciu, zatúžime si Poschovu knihu prečítať a dozvedieť sa postupnosť.

Ako to teda vlastne bolo? Čo všetko viedlo Gabčíkove kroky? Bola to náhoda alebo zákonitosť? Posch čitateľa podrobne, krok za krokom, touto cestou sprevádza a ponúka nové historické poznatky.

Veľmi zaujímavá je však aj tá časť publikácie, ktorá sa zaoberá Gabčíkom po smrti – jeho odkazom v dejinách a významom v bežnom živote ľudí. Gabčíkovo meno je frekventované, ale nie je vo všeobecnom povedomí dostatočne naplnené obsahom.

Poschova kniha môže splatiť tento dlh. Autor priznáva, že keď sa pustil do biografie, predstavoval si, že to bude jednoduchšia práca. Ak však chcel k téme pristúpiť zodpovedne, musel vziať do úvahy, že má svetový význam a materiály k nej sa nachádzajú v rôznych, aj zahraničných, archívoch.

Pochodil ich, kniha teda prináša vzácne nové fakty o druhej svetovej vojne a odboji, ale na širšie publikum zapôsobí najmä ľudský rozmer textu: informácie o rodnom kraji, o rodine, o príbuzných.

Hneď v úvode nájdeme Slovo z Poluvsia (Soňa Vanovčanová), kde sa obec predstavuje a hlási ku Gabčíkovi. Poluvsie je dnes mestskou časťou Rajeckých Teplíc a v oblasti stanice sa nachádza tzv. Malá izba veľkej odvahy, v ktorej sú sústredené pamiatky na slávneho rodáka.

Martin Posch sa zmieňuje v knihe aj o tom, prečo sa vlastne po Gabčíkovi volá iná lokalita – mesto na južnom Slovensku (bývalý Beš). Veď Gabčík s Gabčíkovom nič nemal. Je známe, že obce v tejto lokalite dostávali názvy po slovenských osobnostiach, hoci s krajom nemali nič do činenia.

Aj o tomto jave je v knihe zaujímavá a objavná pasáž. Podobných objasnení zdanlivo samozrejmých vecí je však v knihe oveľa viac a aj tým je príťažlivá.

Odvážni sa nerodíme

Za zmienku stojí aj predslov Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorá je autorkou knihy Mama milovala Gabčíka. Svoj text nazvala Akú hodnotu má odvaha? a začína ho zaujímavými úvahami.

Konštatuje, že pre tých, ktorí odvahu nikdy nemali, je úplne bezcenná, pre tých, čo vedeli, že by ju mali mať, ale rozhodli sa inak, alebo zaváhali, ostane navždy mučivou výčitkou, a pre tých, ktorí sa niekedy v živote museli postaviť za ideály, ktorým verili a brániť ich, má odvaha hodnotu všetkého, čo obetovali.

Autorka zdôrazňuje podstatu Gabčíkovho príbehu: odvaha nie je vlastnosť, ale séria rozhodnutí. No a čitateľ môže byť pri týchto rozhodnutiach a zamýšľať sa, ako by sa sám zachoval. Veď Gabčík bol celkom nenápadný človek, ako väčšina z nás.

Nezostalo po ňom veľa fotografií a aj tá na obálke knihy je celkom jednoduchá: má na nej vojenskú čiapku, zvanú lodička, nasadenú ako keby švihácky až nad pravým uchom, ale výraz tváre je vážny, pokojný, vyjadruje skromnosť a možno ústupčivosť.

Oči upreté kamsi doďaleka. Je to milá tvár človeka, vojaka, legendy. Najviac mu sedí to prvé z týchto troch slov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Jozef Gabčík
kniha
literatúra

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.