
Život na Západnom brehu sa podľa neho zmenil na každodenný boj o prežitie. Palestínsky spisovateľ v rozhovore hovorí o Gaze, strachu aj nádeji na spoločnú budúcnosť.
Tento týždeň zverejnila Nezávislá medzinárodná vyšetrovacia komisia OSN správu, podľa ktorej Izrael pokračuje v páchaní genocídy v Pásme Gazy. Vyšetrovatelia zdokumentovali útoky na civilistov vrátane detí, ktoré podľa správy tvoria približne tretinu všetkých obetí vojny. Izrael však tieto obvinenia odmieta.
„Keď dnes stretnem Izraelčana, prvá otázka, ktorá mi prebehne hlavou, je, či sa nejakým spôsobom podieľal na genocíde v Gaze,“ hovorí pre Aktuality.sk palestínsky spisovateľ, právnik a držiteľ Orwellovej ceny Raja Shehadeh.
Už desaťročia patrí medzi najvýraznejšie hlasy opisujúce život pod izraelskou okupáciou a vo svojich knihách zachytáva postupné zmeny na Západnom brehu. Jeho kniha „Vycházky Palestínou“ tento rok vyšla v českom preklade aj na Slovensku pod vydavateľstvom Absynt.
V rozhovore vysvetľuje, prečo podľa neho svet až po vojne v Gaze začal lepšie chápať palestínsku skúsenosť, opisuje, ako dnes vyzerá každodenný život Palestínčanov, aj to, prečo napriek všetkému stále verí, že Izraelčania a Palestínčania raz budú musieť nájsť spôsob, ako spolu žiť.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
- prečo podľa neho svet až teraz lepšie pochopil palestínsku skúsenosť;
- ako dnes vyzerá každodenný život Palestínčanov na Západnom brehu;
- prečo rozlišuje medzi Izraelčanmi, ktorí vojnu podporujú, a tými, ktorí sa proti nej postavili;
- prečo napriek všetkému stále verí v spoločnú budúcnosť Izraelčanov a Palestínčanov.
Raja Shehadeh
Zdroj: Raja Sheadeh
Strávili ste desaťročia pozorovaním toho, ako sa Palestína okolo vás mení. Keď ste sa ako mladý človek po štúdiu v Londýne vrátili domov, čomu ste o svojej krajine ešte nerozumeli, no dnes už áno?
Nikdy som si nevedel predstaviť, že zmeny, ktoré dnes vidíme, sa skutočne stanú. Keď som sa v roku 1978 vrátil zo štúdia v Londýne, existoval plán Svetovej sionistickej organizácie z roku 1978, ktorý počítal s tým, že sa počet Židov na Západnom brehu zvýši na 100-tisíc, že sa rozšíri zaberanie pôdy a rozptýlia sa palestínske komunity.
Po návrate som začal chodiť po kopcoch, pri ktorých som vyrastal. Náš dom stál hneď vedľa nich, boli mojím detským ihriskom. Zároveň som sa dozvedel o týchto plánoch a uvedomil som si, že dochádza aj k zmenám v zákonoch, ktoré umožňovali ich realizáciu. Začal som preto študovať právne zmeny a písať o nich. Dlhé roky som publikoval knihy a články o právnych aspektoch týchto zmien v nádeji, že upozorním svet na to, čo sa deje, a podarí sa to zastaviť. To sa však nestalo.
V roku 2007 som sa rozhodol písať iným spôsobom. Napísal som knihu Vycházky Palestínou a tá výrazne zmenila spôsob, akým ľudia reagovali a ako situácii rozumeli. Uvedomil som si, že literatúra je oveľa lepším prostriedkom na pochopenie reality než právnické texty.
Táto kniha vyšla v roku 2008 a odvtedy sa veľa zmenilo, najmä po 7. októbri. Do slovenského vydania ste pridali aj nový prológ. Keby ste túto knihu písali dnes, zmenili by ste na nej niečo?
Nie, nemenil by som ju. Bola napísaná ako príbeh obdobia od roku 1979 približne počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Mojím zámerom bolo písať o právnych sporoch, ktorým som sa venoval, napríklad o prípade Albiny, o tom, ako sa skončil bez výsledku, aj o zmenách krajiny, ku ktorým v tom období dochádzalo.
Tieto procesy sa odvtedy v podstate nezmenili, iba sa prehĺbili. Preto by som obsah nemenil. To, čo by som si určite ponechal, je spôsob rozprávania. Chcel som o veľmi zložitých veciach písať tak, aby im rozumeli bežní ľudia, a to je niečo, čo by som zachoval aj dnes.
Vycházky Palestínou- český preklad
Zdroj: Vydavateľstvo Absynt.sk
Keď ste knihu písali, čoho ste sa v súvislosti s budúcnosťou Západného brehu najviac obávali? Naplnili sa dnes tieto obavy?
Najväčšou obavou bolo, že pribudne viac osadníkov a že sa zrealizujú ich plány na výstavbu ciest, ktoré rozrežú kopce, a na budovanie nových osád. Tie sa postupne menili na mestá uprostred veľmi jemnej a krásnej krajiny. Obával som sa, že osadníci budú zaberať čoraz viac pôdy, ktorú sme dovtedy mohli využívať, prechádzať sa po nej a užívať si ju.
Dnes je situácia, samozrejme, oveľa horšia. Osadníkov je podstatne viac, násilie je oveľa intenzívnejšie a už nie je možné chodiť po kopcoch tak ako kedysi. Pred každou cestou musíme veľakrát premýšľať, pretože vždy existuje riziko útoku osadníkov. To úplne ničí možnosť užívať si krajinu bez strachu.
Samotná krajina sa tiež dramaticky zmenila. Nové cesty ju rozrezali, pribudli ďalšie osady a krajina je vážne poškodená.
V Európe sa dnes asi najviac hovorí o Gaze. Chcel by som sa však opýtať na situáciu na Západnom brehu. Ako dnes vyzerá bežný deň vás alebo vašich susedov?
Realita je taká, že sme uväznení vo vlastných mestách a dedinách. Ramalláh je napríklad obklopený osadami. Ak chceme mesto opustiť, musíme prejsť množstvom kontrolných stanovíšť a zároveň čeliť možným útokom osadníkov.
Cesty, ktoré kedysi trvali pol hodiny, dnes trvajú tri hodiny. Ak sa chceme dostať do Nábulusu, ktorý je vzdialený len približne 60 kilometrov, cesta nám zaberie niekoľko hodín a niekedy sa tam ani nedostaneme.
Náš život je tak obmedzený na mesto, v ktorom žijeme. Zároveň neustále čelíme hrozbe, že osadníci prídu do mesta, budú strieľať, podpaľovať domy a podobne. Dediny v okolí Ramalláhu sú týmto útokom vystavené neustále.
Je to veľmi hrozný spôsob života, veľmi desivý. Celá myšlienka je, že nás chcú z tejto oblasti vytlačiť. Ale, samozrejme, neuspejú.