Generácia mladých Palestínčanov pozná len vojnu. Oceňovaný autor zo Západného brehu napriek tomu verí v mier

obchodnyregister 2026.06.28.

Život na Západnom brehu sa podľa neho zmenil na každodenný boj o prežitie. Palestínsky spisovateľ v rozhovore hovorí o Gaze, strachu aj nádeji na spoločnú budúcnosť.  

Tento týždeň zverejnila Nezávislá medzinárodná vyšetrovacia komisia OSN správu, podľa ktorej Izrael pokračuje v páchaní genocídy v Pásme Gazy. Vyšetrovatelia zdokumentovali útoky na civilistov vrátane detí, ktoré podľa správy tvoria približne tretinu všetkých obetí vojny. Izrael však tieto obvinenia odmieta.

„Keď dnes stretnem Izraelčana, prvá otázka, ktorá mi prebehne hlavou, je, či sa nejakým spôsobom podieľal na genocíde v Gaze,“ hovorí pre Aktuality.sk palestínsky spisovateľ, právnik a držiteľ Orwellovej ceny Raja Shehadeh.

Už desaťročia patrí medzi najvýraznejšie hlasy opisujúce život pod izraelskou okupáciou a vo svojich knihách zachytáva postupné zmeny na Západnom brehu. Jeho kniha „Vycházky Palestínou“ tento rok vyšla v českom preklade aj na Slovensku pod vydavateľstvom Absynt.

V rozhovore vysvetľuje, prečo podľa neho svet až po vojne v Gaze začal lepšie chápať palestínsku skúsenosť, opisuje, ako dnes vyzerá každodenný život Palestínčanov, aj to, prečo napriek všetkému stále verí, že Izraelčania a Palestínčania raz budú musieť nájsť spôsob, ako spolu žiť.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • prečo podľa neho svet až teraz lepšie pochopil palestínsku skúsenosť;
  • ako dnes vyzerá každodenný život Palestínčanov na Západnom brehu;
  • prečo rozlišuje medzi Izraelčanmi, ktorí vojnu podporujú, a tými, ktorí sa proti nej postavili;
  • prečo napriek všetkému stále verí v spoločnú budúcnosť Izraelčanov a Palestínčanov.
Raja Shehadehimage
Raja Shehadeh
Zdroj: Raja Sheadeh

Strávili ste desaťročia pozorovaním toho, ako sa Palestína okolo vás mení. Keď ste sa ako mladý človek po štúdiu v Londýne vrátili domov, čomu ste o svojej krajine ešte nerozumeli, no dnes už áno?

Nikdy som si nevedel predstaviť, že zmeny, ktoré dnes vidíme, sa skutočne stanú. Keď som sa v roku 1978 vrátil zo štúdia v Londýne, existoval plán Svetovej sionistickej organizácie z roku 1978, ktorý počítal s tým, že sa počet Židov na Západnom brehu zvýši na 100-tisíc, že sa rozšíri zaberanie pôdy a rozptýlia sa palestínske komunity.

Po návrate som začal chodiť po kopcoch, pri ktorých som vyrastal. Náš dom stál hneď vedľa nich, boli mojím detským ihriskom. Zároveň som sa dozvedel o týchto plánoch a uvedomil som si, že dochádza aj k zmenám v zákonoch, ktoré umožňovali ich realizáciu. Začal som preto študovať právne zmeny a písať o nich. Dlhé roky som publikoval knihy a články o právnych aspektoch týchto zmien v nádeji, že upozorním svet na to, čo sa deje, a podarí sa to zastaviť. To sa však nestalo.

V roku 2007 som sa rozhodol písať iným spôsobom. Napísal som knihu Vycházky Palestínou a tá výrazne zmenila spôsob, akým ľudia reagovali a ako situácii rozumeli. Uvedomil som si, že literatúra je oveľa lepším prostriedkom na pochopenie reality než právnické texty.

Táto kniha vyšla v roku 2008 a odvtedy sa veľa zmenilo, najmä po 7. októbri. Do slovenského vydania ste pridali aj nový prológ. Keby ste túto knihu písali dnes, zmenili by ste na nej niečo?

Nie, nemenil by som ju. Bola napísaná ako príbeh obdobia od roku 1979 približne počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Mojím zámerom bolo písať o právnych sporoch, ktorým som sa venoval, napríklad o prípade Albiny, o tom, ako sa skončil bez výsledku, aj o zmenách krajiny, ku ktorým v tom období dochádzalo.

Tieto procesy sa odvtedy v podstate nezmenili, iba sa prehĺbili. Preto by som obsah nemenil. To, čo by som si určite ponechal, je spôsob rozprávania. Chcel som o veľmi zložitých veciach písať tak, aby im rozumeli bežní ľudia, a to je niečo, čo by som zachoval aj dnes.

Vycházky Palestínou- český prekladimage
Vycházky Palestínou- český preklad
Zdroj: Vydavateľstvo Absynt.sk

Keď ste knihu písali, čoho ste sa v súvislosti s budúcnosťou Západného brehu najviac obávali? Naplnili sa dnes tieto obavy?

Najväčšou obavou bolo, že pribudne viac osadníkov a že sa zrealizujú ich plány na výstavbu ciest, ktoré rozrežú kopce, a na budovanie nových osád. Tie sa postupne menili na mestá uprostred veľmi jemnej a krásnej krajiny. Obával som sa, že osadníci budú zaberať čoraz viac pôdy, ktorú sme dovtedy mohli využívať, prechádzať sa po nej a užívať si ju.

Dnes je situácia, samozrejme, oveľa horšia. Osadníkov je podstatne viac, násilie je oveľa intenzívnejšie a už nie je možné chodiť po kopcoch tak ako kedysi. Pred každou cestou musíme veľakrát premýšľať, pretože vždy existuje riziko útoku osadníkov. To úplne ničí možnosť užívať si krajinu bez strachu.

Samotná krajina sa tiež dramaticky zmenila. Nové cesty ju rozrezali, pribudli ďalšie osady a krajina je vážne poškodená.

Návrat detí z Gazy ku svojim rodinámimage
Prečítajte si tiež:

V Európe sa dnes asi najviac hovorí o Gaze. Chcel by som sa však opýtať na situáciu na Západnom brehu. Ako dnes vyzerá bežný deň vás alebo vašich susedov?

Realita je taká, že sme uväznení vo vlastných mestách a dedinách. Ramalláh je napríklad obklopený osadami. Ak chceme mesto opustiť, musíme prejsť množstvom kontrolných stanovíšť a zároveň čeliť možným útokom osadníkov.

Cesty, ktoré kedysi trvali pol hodiny, dnes trvajú tri hodiny. Ak sa chceme dostať do Nábulusu, ktorý je vzdialený len približne 60 kilometrov, cesta nám zaberie niekoľko hodín a niekedy sa tam ani nedostaneme.

Náš život je tak obmedzený na mesto, v ktorom žijeme. Zároveň neustále čelíme hrozbe, že osadníci prídu do mesta, budú strieľať, podpaľovať domy a podobne. Dediny v okolí Ramalláhu sú týmto útokom vystavené neustále.

Je to veľmi hrozný spôsob života, veľmi desivý. Celá myšlienka je, že nás chcú z tejto oblasti vytlačiť. Ale, samozrejme, neuspejú.

Spomínali ste, že násilie osadníkov je dnes intenzívnejšie. Prečo si myslíte, že sa tak radikalizovalo? Súvisí to s rétorikou Benjamina Netanjahua alebo je dôvod niekde inde?

V skutočnosti sa samotná podstata veľmi nezmenila. Myšlienka zbaviť sa Palestínčanov tu existuje od samého začiatku.

Rozdiel je v tom, že predtým o tom nehovorili otvorene. Dnes, s pravicovou vládou, je všetko na povrchu. Otvorene hovoria, že chcú Palestínčanov z tejto krajiny vymazať a úplne si ju privlastniť.

Polícia aj armáda dnes spolupracujú na zbavovaní sa Palestínčanov. Palestínčania nemajú ochranu zo žiadnej strany. Palestínska samospráva ich nechráni, keď sú napadnutí, a izraelská armáda ich tiež nechráni pred útokmi osadníkov.

Sme tak vystavení násiliu osadníkov úplne bez ochrany. Osadníci konajú beztrestne a je to veľmi nebezpečné. Zvýšilo to počet útokov a zásadne to zmenilo náš každodenný život.

Nie však naše chápanie situácie. Už veľmi dlho sme vedeli, že práve toto bolo ich cieľom.

Opisujete veľmi devastujúcu situáciu v Palestíne aj na Západnom brehu. Často hovoríte aj o smútku. Zaujíma ma, či existujú malé, obyčajné veci, ktoré vám dnes ešte dokážu priniesť radosť.

Palestínčania sú týmto ťažkým podmienkam vystavení už veľmi dlho. Naučili sme sa žiť svoje životy napriek všetkým týmto ťažkostiam.

Stále sa hrajú divadelné predstavenia. Budúci mesiac sa uskutoční festival súčasného tanca. Premietajú sa filmy. Konajú sa svadby, oslavy a kaviarne sú plné ľudí.

Palestínčania sa naučili snažiť sa žiť obyčajný život aj vo veľmi ťažkých podmienkach. Nezastaviť sa. Nevzdať sa.

Aj dnes sa tu dejú veci, ktoré sa diali predtým. A to považujem za veľmi pozitívnu črtu nášho života.

Vaša kniha sa voláPrechádzky Palestínou a ukazuje krásu vašej krajiny. Existuje miesto v Palestíne, ktoré by ste ukázali ľuďom v Európe alebo na Západe, aby lepšie pochopili palestínsky príbeh? Miesto, ktoré je pre vás symbolom Palestíny?

Áno. Nie je opísané v knihe, pretože tá sa venuje vidieku, zatiaľ čo toto je mestské prostredie. Je to staré mesto Hebron. Je to veľmi staré a nádherné mesto, ktoré existuje už celé stáročia.

Osadníci postupne prevzali kontrolu nad jeho centrom. Nie je ich veľa, ale aj tak dokázali život ostatných obyvateľov urobiť natoľko ťažkým, že staré mesto je dnes takmer prázdne. Život Palestínčanov tam bol prakticky zničený.

Niekoľko osadníkov dokázalo zničiť život mesta, v ktorom žije viac ako 120-tisíc Palestínčanov. Myslia si, že napokon ovládnu celé mesto.

Pre mňa je to symbol izraelského pokusu prevziať niečo, čo v skutočnosti nikdy nedokážu úplne ovládnuť. Nemôžu ovládnuť také veľké mesto, akým je Hebron.

Obyvatelia Palestíny po izraelských útokochimage
Obyvatelia Palestíny po izraelských útokoch
Zdroj: Reuters

Európski lídri budú v najbližších dňoch rozhodovať o podporení sankcií voči izraelským osadníkom. Spomínali ste, že v Spojených štátoch aj v Európe vidíte určitú zmenu, skôr medzi ľuďmi než medzi politikmi. Nie je už toto precitnutie príliš neskoro?

Je neskoro, ale aspoň sa to deje. Vždy som si uvedomoval, že dostať sa tam, kam sa chceme dostať, bude trvať dlho. Pozrite sa na Južnú Afriku. Obyvatelia sveta boli proti apartheidu mnoho rokov, no dlho sa nič nemenilo. Až keď sa zmenila politika vlád a Spojené štáty prestali apartheid podporovať, zmena prišla veľmi rýchlo.

Myslím si, že podobné to bude aj v tomto prípade. Tlak zdola bude postupne narastať a napokon povedie k zmene politických rozhodnutí. A keď sa zmení postoj vlád, výsledky budú oveľa lepšie.

Situácia v Gaza City po izraelskom ostreľovaníimage
Situácia v Gaza City po izraelskom ostreľovaní
Zdroj: Reuters

Žili ste aj v Libanone. Dnes tam opäť rastie napätie. Nebojíte sa, že pozornosť sveta sa presunie z Gazy na Libanon a Gaza zostane v úzadí? Alebo si myslíte, že to naopak otvorí ľuďom oči a lepšie pochopia širší obraz toho, čo Izrael robí?

Pokiaľ Izrael neuzná právo Palestínčanov na sebaurčenie, bude musieť neustále bojovať. Na všetkých hraniciach a vo všetkých vojnách. Stane sa štátom, ktorý bude čoraz viac vnímaný ako vyvrheľ, pretože bude neustále viesť vojny. To sa môže zmeniť iba vtedy, keď uzná právo Palestínčanov na sebaurčenie.

A práve to dnes vidíme. Izrael bojuje na mnohých frontoch, nedosahuje mier a nevytvára nič iné než ďalší hnev voči sebe vo svete.

Izraelský veľvyslanec v USA Yechiel Leiter a libanonská veľvyslankyňa v USA Nada Hamadeh v sprievode šéfa personálu ministerstva zahraničných vecí Daniela Hollera a veľvyslanca USA v Libanone Michela Issu, 3. júna 2026.image
Prečítajte si tiež:

Rád by som sa ešte pristavil pri vašom písaní. Vaša tvorba je výrazne politická a získali ste za ňu aj Orwellovu cenu. Akú úlohu má dnes podľa vás politická literatúra? Môže vôbec niečo vo svete zmeniť?

Kedysi som si myslel, že jedna kniha môže zmeniť úplne všetko. Neskôr som si uvedomil, že knihy svet menia, ale pomaly. Ak sú dobré, žijú veľmi dlho. Ich účinok sa neprejaví okamžite, ale postupne. Najdôležitejšie je, že kniha pôsobí cez myseľ človeka.

Čitateľ prežíva príbeh, stáva sa jeho súčasťou a ten príbeh sa stáva súčasťou jeho samotného. Preto sú kvalitné literárne knihy veľmi odlišné od iných druhov písania aj od ostatných médií.

Aj keď vidíte výborný film, veľmi vás zasiahne, ale po čase jeho účinok zoslabne. Dobrá kniha však zostáva s človekom veľmi dlho a dokáže priniesť skutočnú zmenu. Preto verím v knihy. Verím v literatúru. Jej vplyv je silný, ale pomalý. Musíme jej jednoducho dať čas.

Aké dôležité je podľa vás, aby boli literárne festivaly a kultúrne podujatia dnes otvorenejšie aj politickým témam, napríklad Palestíne? Spomínam si na diskusie v Berlíne či Prahe, kde účasť niektorých hostí vyvolala protesty.

Myslím si, že problém je v tom, že vždy, keď je pozvaný Palestínčan, organizátori majú pocit, že musia pozvať aj niekoho z opačnej strany, aby mu oponoval. To podľa mňa nie je správne. Mali by zaznievať rôzne hlasy, ale nemalo by ísť o mechanické vytváranie akejsi rovnováhy. Nie všetko je otázkou rovnováhy.

Počas života ste mali aj dlhoročné priateľstvá s Izraelčanmi. Bol niekedy moment, keď vám niektorý Izraelec zmenil pohľad na vec alebo vám dal nádej, že vzájomné porozumenie je možné?

Stretnutia s Izraelčanmi sú dnes veľmi zriedkavé, pretože im nie je dovolené prichádzať do našich oblastí a pre nás je zároveň veľmi ťažké pohybovať sa po Izraeli.

To je súčasť problému. Palestínčania v Západnom brehu a Izraelčania sa dnes prakticky nestretávajú. Izrael dlhodobo presadzuje politiku rozdeľovania priestoru múrmi a kontrolnými stanoviskami. Vytvára dojem, že vstup do palestínskych oblastí je pre Izraelčanov veľmi nebezpečný.

To malo veľmi negatívny dopad. Títo Palestínčania poznajú Izraelčanov najmä ako vojakov alebo osadníkov, čo prirodzene vytvára veľmi negatívny obraz. Ani Izraelčania sa dnes s Palestínčanmi takmer nestretávajú. Dokonca aj v samotnom Izraeli sú tieto kontakty oveľa zriedkavejšie než kedysi.

Keď dnes stretnem Izraelčana, vždy mi hlavou prebehne otázka, či sa nejakým spôsobom podieľal na genocíde v Gaze. Je veľmi ťažké predstaviť si, že človek, ktorý bol súčasťou takej hroznej kapitoly dejín, teraz stojí predo mnou.

Palestínčania utekajúci z domovovimage
Palestínčania utekajúci z domovov
Zdroj: Reuters

To je presne to, na čo som sa chcel opýtať. Je po všetkom, čo sa deje v Gaze, ešte možné napriek tej bolesti vidieť aj ľudí na izraelskej strane, ktorí vojnu ani genocídu nepodporujú?

Vždy si uvedomujem, že existujú ľudia, ktorí genocídu nepodporujú a ktorí sa jej aktívne postavili. Títo ľudia však dnes v Izraeli veľmi trpia. Sú diskriminovaní, čelia obťažovaniu a tlaku. Trpia aj preto, že ľudia, ku ktorým patria, urobili niečo hrozné, a oni sami nesú dôsledky toho, že sú súčasťou tejto spoločnosti.

Veľmi s nimi súcitím. Preto si vždy pripomínam, že musím rozlišovať medzi jednotlivými Izraelčanmi a nemôžem obviňovať všetkých z genocídy. To je veľmi dôležité.

Blížia sa predčasné voľby v Izraeli. Máte pocit, že Palestínčania do nich ešte vkladajú nejakú nádej, alebo už prevláda skôr frustrácia, že bez ohľadu na výsledok sa nič zásadné nezmení?

Nie je tu veľké očakávanie, pretože, ako ste povedali, ani po voľbách sa situácia pravdepodobne výrazne nezlepší. V Izraeli dnes neexistuje skutočná opozícia voči súčasnému smerovaniu krajiny.

Určitým zlepšením by však bolo, keby ľudia ako Ben Gvir a Smotrich, ktorí veľmi otvorene presadzovali násilie voči Palestínčanom, podporovali mučenie väzňov, zhoršovali podmienky vo väzniciach a rozširovali osady, už neboli súčasťou vlády. Ich vplyv na život Palestínčanov na Západnom brehu by bol menší, a to by bola pozitívna zmena.

Nemyslím si však, že sa zmení celková stratégia Izraela. Zároveň sme počas rokov sledovali, ako sa Izrael mení zvnútra. Tento proces pokračuje. Pravica oslabuje demokraciu, slobodu tlače aj postavenie Najvyššieho súdu, ktorý je čoraz viac pod útokom.

Je to tragédia aj pre samotný Izrael. Nemyslím si, že voľby tento trend zásadne zmenia.

Posledná otázka. Vidíte medzi staršou a mladšou generáciou Palestínčanov rozdiel v tom, ako premýšľajú o budúcnosti Palestíny?

Áno. Staršia generácia má skúsenosť s Izraelom z rôznych období. Situácia sa počas rokov menila a nebola vždy rovnaká. Mladšia generácia však pozná Izrael iba ako štát, ktorý pácha genocídu, používa násilie voči Palestínčanom a usiluje sa o ich etnické vyčistenie. To je zásadný rozdiel.

Treba si uvedomiť, že skúsenosť mojej generácie nie je skúsenosťou dnešnej mladej generácie. Nemôžu mať rovnaké skúsenosti ani rovnaké nádeje.

Ja si však myslím, že Izrael nebude zničený a zničení nebudú ani Palestínčania. Konečným výsledkom bude, že na území Palestíny a Izraela budú vedľa seba žiť dva národy, ktoré si budú musieť nájsť spôsob, ako spolu žiť v mieri a bezpečí.

Bude to dlhý proces. Dovtedy nás čaká ešte veľa utrpenia. Veľa bude závisieť od toho, či nám svet poskytne podporu a či Izrael bude môcť pokračovať v snahe o etnické vyčistenie Palestínčanov.