Globálna križiacka výprava proti nerovnosti: Ľavičiari na čele s nositeľom Nobelovej ceny vyhlásili ďalšiu vojnu chudobe

Ľavica znovu skúša a hľadá spôsob, ako by mohla zvýšiť prerozdeľovanie. Viacerí známi ekonómovia najnovšie zverejnili výzvu na zastavenie súčasného hospodárskeho rastu. Viac si o nej prečítate v našej pravidelnej rubrike – týždeň vo svetovej ekonomike.

Celé desaťročia platila neoliberálna poučka, že hospodársky rast vyrieši všetko. Sľub, že rast „zdvihne všetky lode“, sa však ukázal ako nebezpečná ilúzia. Joseph Stiglitz s ďalšími kolegami najnovšie upozorňujú, že kým národné príjmy stúpali, reálne mzdy stagnovali a trh práce sa stal neistým. Napríklad Thomas Piketty ukazuje, kadiaľ tečú peniaze – nekontrolovaný kapitál bez progresívneho zdanenia iba prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými.

Tento model navyše bezohľadne ničí planétu. Globálny sever má na svedomí až 92 % nadmerných emisií uhlíka a desatina najbohatších ľudí sveta vyprodukuje takmer polovicu z nich. Nekonečná expanzia na konečnej planéte je skrátka neudržateľný nezmysel, na ktorý ako prví doplácajú tí najchudobnejší.

Nový plán pre ekonomiku blahobytu

Riešením nie sú len kozmetické úpravy. Táto výzva predstavuje ucelený „Plán pre odstránenie chudoby nad rámec rastu“, na ktorom intenzívne pracovali stovky odborníkov. Cieľom je postaviť ekonomiku na napĺňaní ľudských práv a kolektívneho blahobytu, nie na slepom uctievaní hrubého domáceho produktu – HDP.

Sociálne dávky nemôžu donekonečna iba plátať diery v systéme, ktorý sám o sebe generuje nízke mzdy a nedostupné bývanie. Musíme zmeniť pravidlá hry hneď na začiatku. To znamená garantovať dôstojnú prácu, férové platy, posilniť odbory, konečne oceniť neviditeľnú opatrovateľskú prácu a masívne investovať do verejného zdravotníctva, školstva a dostupného bývania.

Koniec vykorisťovania globálneho juhu

Skutočná transformácia sa nezaobíde bez prepísania pravidiel globálneho obchodu a financií. Približne 3,4 miliardy ľudí dnes žije v krajinách, ktoré minú viac peňazí na splácanie starých dlhov bohatým štátom než na vlastné zdravotníctvo či školstvo. Medzinárodná solidarita preto nie je charita, ale morálny a právny záväzok voči krajinám, ktorých bohatstvo bolo po stáročia odčerpané koloniálnym vykorisťovaním.

Zároveň musíme dať hlavné slovo samotným ľuďom žijúcim v chudobe. Systémy postavené na podozrievaní a ponižujúcich podmienkach zlyhávajú, pretože tí, ktorí chudobu reálne zažívajú, najlepšie vedia, kde sú skutočné trhliny systému.

Čo sme vyrobili, môžeme aj rozobrať

Nezačíname od nuly. Po celom svete už progresívne komunity, odbory a hnutia budujú funkčné alternatívy. Táto výzva spája ich hlasy do jedného silného apelu na politických lídrov. Vlády majú dnes jasnú vovoľbu: buď budú tvrdohlavo pretláčať nefunkčný model zameraný na rast, alebo odvážne zmenia pravidlá, ktoré chudobu plodia.

Chudoba je umelý produkt systému. A to je vlastne skvelá správa – pretože to, čo ľudia vyrobili, dokážu pod tlakom verejnosti aj rozobrať a nahradiť niečím oveľa spravodlivejším.

Varovný prst histórie: Keď sa prognózy míňajú s realitou

Hoci táto výzva prináša silné argumenty, história ukazuje, že aj tí najuznávanejší myslitelia majú na konte zásadné prešľapy. Slepá viera v akéhokoľvek proroka – aj toho s Nobelovou cenou – sa totiž môže vypomstiť. Sám Joseph Stiglitz v minulosti viackrát fatálne prestrelil, keď sa jeho analýzy a predikcie ukázali ako úplne chybné.

Prvým obrovským varovaním bola jeho analýza hypotekárnych gigantov Fannie Mae a Freddie Mac z roku 2002. Stiglitz vtedy vo svojej správe sebavedomo vyhlásil, že pravdepodobnosť ich kolapsu je extrémne malá a riziko pre vládu je prakticky nulové. O šesť rokov neskôr sa práve tieto inštitúcie stali epicentrom globálnej finančnej krízy, ktorá otriasla celým svetom. Stiglitz vtedy totálne podcenil systémové riziko, ktoré mal priamo pred očami.

Podobné zakopnutie prišlo aj začiatkom roka 2022. Stiglitz vtedy zaštítil otvorený list laureátov Nobelovej ceny, v ktorom ubezpečoval, že nové masívne vládne výdavky v USA nepredstavujú žiadnu inflačnú hrozbu. Krátko nato však Spojené štáty a s nimi aj zvyšok sveta zasiahla rekordná, historicky najvyššia inflácia za posledné desaťročia, ktorá znehodnotila úspory miliónov ľudí.

Do tretice sa Stiglitz prepočítal pri hodnotení ekonomického vývoja v Argentíne. Ako tvrdý kritik tamojších vládnych opatrení verejne predpovedal, že krajina stojí na pokraji ďalšej masívnej krízy. Finančné trhy a reálna ekonomika však zareagovali presne opačne – na zavedené reformy odpovedali pozitívnym trendom a Stiglitzove katastrofické scenáre kompletne popreli.

Tieto neslávne momenty jasne pripomínajú, že ekonomické predikcie sú mimoriadne vrtkavé. Nový plán pre spravodlivejší svet by sme preto nemali brať ako dogmu postavenú na neomylnosti celebrít akademického sveta, ale ako pragmatický odrazový mostík na diskusiu. Musíme sa skrátka pozerať na realitu a učiť sa z chýb minulosti – bez ohľadu na to, aké zvučné meno ich podpísalo.

Novinár Nick Corvino vo svojom nedávnom článku pre portál ChinaTalk približuje realitu nového administratívneho hlavného mesta Egypta. Už samotná cesta taxíkom z Káhiry podľa neho odhaľuje absurdnosť celého projektu. Miestni taxikári nechápu, prečo by tam niekto chcel dobrovoľne ísť, a turistom radšej núkajú výlet k pyramídam.

Popri diaľnici sa pritom každých pár stoviek metrov týčia obrie bilbordy s prezidentom Sísím v slnečných okuliaroch, ktorý hrdo ukazuje na vizualizácie svojho nového impéria. Corvino upozorňuje, že kým na internete vyzerá projekt ako nablýskaná metropola budúcnosti, realita skrytá za vyretušovanými zábermi ponúka skôr pohľad na kopy sutín hneď vedľa mrakodrapov.

Oficiálnym dôvodom výstavby mesta hlboko v púšti je odľahčenie preľudnenej Káhiry s jej dvadsiatimi miliónmi obyvateľov. Reportáž však poukazuje na alternatívne motívy, ktoré novinárovi potvrdili aj domáci. Pre mnohých ide o čistú demonštráciu moci a snahu súčasného prezidenta vyrovnať sa starovekým faraónom. Čoraz častejšie sa však skloňuje aj strategický bezpečnostný dôvod.

Mesto je totiž navrhnuté tak, aby bolo imúnne voči masovým protestom. Na rozdiel od úzkych káhirských uličiek, kde davy ľahko obkľúčia vládne budovy, sú v novom hlavnom meste obrie osemprúdové diaľnice. Na akúkoľvek demonštráciu by tu ľudia potrebovali autá. Nová metropola navyše funguje ako luxusný azyl pre bohatú elitu, ktorá chce utiecť pred chaosom starej Káhiry do štvrtí pripomínajúcich južnú Kaliforniu.

Čínsky export miest duchov

Atmosféra mesta podľa autora pripomína dystopický film Blade Runner 2049. Vstup stráži gigantická brána a samotné centrum tvorí zhluk najväčších a najgýčovejších stavieb obklopených prázdnotou, pieskom a túlavými psami. Nachádza sa tu najväčšia mešita v Afrike, megalomanský športový areál či obrovský prezidentský palác v tvare slnečného disku. Dominantou je najvyššia budova Afriky, ktorú postavili Číňania.

Corvino vysvetľuje, že po krachu dohôd s arabskými investormi prevzala projekt čínska štátna stavebná firma. Peking týmto spôsobom vyváža svoj osvedčený model, pri ktorom čínske firmy dostávajú zaplatené za samotnú výstavbu, pričom osud prázdneho mesta zostáva problémom hostiteľskej krajiny. Čína takto efektívne zamestnáva svoj obrí domáci stavebný aparát a zároveň do sveta exportuje technológie pre takzvané „smart mestá“. V praxi to znamená kompletnú sledovaciu infraštruktúru s kamerami a senzormi na každom rohu. Podobný scenár s prázdnymi mestami duchov už Čína podľa autora zrealizovala v Indonézii, Malajzii či Senegale. Ak štáty nedokážu splácať miliardové dlhy, Čína ich premení na svoj strategický vplyv a majetok.

Architektúra stvorená pre pohľady z dronov

V závere reportáže Corvino otvára otázku, prečo autoritárske režimy, ktoré dokážu stavať v obrovskom meradle, stavajú tak zle. Nové egyptské mesto trpí chladným plánovaním s prísne oddelenými zónami bez akéhokoľvek pouličného života. Keďže finančné zdroje sú obmedzené, budovy sú rozhádzané na kilometre ďaleko od seba. Dôvod je prozaický – aby mapa vyzerala plná a projekt pôsobil veľkolepo na záberoch z dronov pre prezidenta.

Výsledkom je mesto, ktoré vyzerá výborne na fotografiách, no pre bežného chodca je nepoužiteľné. Samotní Káhirčania preto reportérovi potvrdili, že radšej zostanú v preplnenom starom meste, kde majú obchody a život na dosah ruky. Celý projekt tak vo výsledku pôsobí ako novodobý monument Ozymandiasa. Prezident Sísí nepostavil toto mesto pre ľudí, ale pre vlastnú slávu. Prázdne a zaprášené ulice však naznačujú, že namiesto fungujúcej metropoly môže v púšti zostať len pompézny pamätník politickej megalománie.