Gombitová: Keď sa do Modusu pridal Meky, vedela som, že som sa rozhodla správne

Marika Gombitová v sobotu oslávi okrúhle narodeniny. Stále pôsobí ako princezná. Pritom všetko mohlo byť inak. Dcéru organistu nevzali na konzervatórium, a tak študovala na strojníckej priemyslovke.  

Marika, máte práve rok jubileí. Rada oslavujete? Cítite sa vtedy ako princezná?

Priznám sa, že nie som úplne oslavný typ. Dôvod na stretnutie s priateľmi sa dá nájsť aj v úplne obyčajný deň. Na druhej strane, človek sa pri takýchto výročiach bilancovaniu nevyhne. Ja sa však radšej pozerám dopredu a teším sa na všetko, čo ešte len príde. Možno je to aj preto, že päťdesiat rokov na scéne vnímam skôr ako cestu než ako číslo. A či sa cítim ako princezná? Možno pri kontakte s mojimi fanúšikmi. Keď mi venujú také nádherné vyznania a vrúcne slová, niekedy sa ten pocit naozaj dostaví. A za to som nesmierne vďačná.

Apropo, aké princezné sú vám blízke – romantické z rozprávok alebo moderné, emancipované?

Najviac asi taký typ, akým bola Katka v muzikáli Neberte nám princeznú. Čiže kombinácia oboch – žena na jednej strane túžiaca po romantike a na druhej strane odhodlaná mať situáciu pod kontrolou a vo vlastných rukách.

Foto:
Patrik Ratajský
Marika Gombitová a Marie Rottrová

Nedávno sme sa so speváčkou Mariou Rottrovou bavili aj o tom, ako ste spolu nakrúcali Neberte nám princeznú. Ako ste si rozumeli? Mimochodom, obidve ste dcéry otcov organistov – rozprávali ste sa o tom niekedy?

Marie je výborná speváčka a ja ju naozaj obdivujem – nielen preto, že dodnes zostala aktívna a koncertuje. Sama viem, čo všetko to znamená. Pri nakrúcaní sme si pred kamerou veľmi dobre rozumeli a navzájom sme sa rešpektovali. Bola mojou výbornou televíznou mamou. Na dlhšie debaty však v tom zhone nakrúcania nebol čas. Vtedy sme ešte naplno koncertovali s Modusom. Ráno skorý nástup na skúšku, potom nakrúcanie a odtiaľ hneď na koncert. Všetko bolo mimoriadne intenzívne. A tak sme sa ani k tomu, že obe máme otcov organistov, myslím, nikdy poriadne nedostali.

Foto:
STVR
Miro Žbirka a Marika Gombitová v televíznom muzikáli Neberte nám princeznú.

Mariin otec si predstavoval, že z jeho dcéry bude klaviristka, a čo váš otec, aké mal predstavy o vašej budúcnosti? Bola nejako spätá s hudbou?

Môj otecko bol skvelý človek. Vďačím mu za veľa, predovšetkým však za to, že ma naplno doviedol k hudbe – nakoniec, talent som zdedila práve po ňom. Vždy ma podporoval, aby som rozvíjala svoje nadanie, za čo mu nikdy neprestanem byť vďačná.

Ako si spomínate na detstvo v Turanoch? Vraj ste tam ulice prezývali Amerika, Kuba, Čína, Kórea. Vy ste boli z Kórey – ako to tam vyzeralo? Mali ste veľa kamarátov alebo ste trávili čas s bratmi?

Keďže Turany nad Ondavou sú malá obec, nemali sme pomenované ulice, iba čísla domov, a tak si miestni jednotlivé časti dediny kedysi dávno nazvali presne tak, ako hovoríte, aby to pre nich bolo prehľadnejšie. Samozrejme, v detstve som veľa času trávila so súrodencami, veď už od trinástich rokov som s bratmi vystupovala v ich kapele Matador. Popri tom som si však našla čas aj na kamarátov a kamarátky a na bežné dedinské šibalstvá (smiech).

Foto:
z knihy Úlomky spomienok, Ikar 2016
Marika Gombitová na kolorovanej fotografii z detstva.

Vy ste sa kedysi hlásili na konzervatórium, no nevzali vás. Myslíte si, že keby ste chodili na konzervatórium, spievali by ste inak?

Konzervatórium mi v tom čase určite mohlo pomôcť najmä v teórii a technike, ale na druhej strane moja túžba spievať bola taká silná, že som sa postupne všetko potrebné naučila. A možno o to viac a tvrdšie som na sebe pracovala, aby som napredovala na mojej hudobnej ceste.

Ani štúdium na priemyslovke vám nezabránilo stať sa speváčkou. Mali ste technické sklony? Boli ste manuálne zručná?

Snažila som sa mamičke pomáhať s klasickými domácimi prácami, ale nemyslím si, že som bola až taká manuálne zručná. Asi je predsa len zo mňa lepšia speváčka, než by bola strojárka a ,,šrubkárka” (smiech).

Foto:
ARCHÍV TASR
Marika Gombitová na Bratislavskej lýre v roku 1979 spievala pieseň Vyznanie.

Vraj ste mame pomáhali s varením a upratovaním. Apropo, ste známa ako milovníčka steakov. Marika, varíte aj dnes?

Áno, mamičke som kedysi pomáhala aj v kuchyni, to máte pravdu. Pri živote na dedine to však bolo úplne prirodzené. Aj dnes sa doma snažím pri varení aspoň trochu podať pomocnú ruku, najmä keď pripravujeme na Vianoce štedrú večeru. A steaky, tak tie, samozrejme, k letnej grilovačke s priateľmi v záhrade neodmysliteľne patria (úsmev).

Pamätáte si na deň, keď ste sa dostali do Modusu? Ako na vás ľudia z kapely zapôsobili?

To, že ma na plese v Košiciach oslovil Janko Lehotský a ponúkol nám spolu s ďalšími troma členmi skupiny Profily pôsobenie v Moduse, je už známy príbeh. Na mňa však vtedy veľmi zapôsobilo, že Janko meral cestu až z Bratislavy a hneď, ako ma počul spievať, prišla ponuka na spoluprácu. Spolu s ostatnými sme ju prijali. A keď sa po mojej maturite a našom odchode do Bratislavy k nám do zostavy pridal aj Meky Žbirka, definitívne som vedela, že som sa rozhodla správne.

Foto:
Peter Procházka
Modus po víťazstve na Bratislavskej lýre 1977 so skladbou Úsmev

Vraj práve Kamil Peteraj sa zasadil o to, aby ste neboli len vokalistkou, ale sólovou speváčkou. Čo to pre vás znamenalo? Povzbudenie, potvrdenie vašich kvalít?

Áno, zo začiatku som viac hrala na kongách, spievala vokály a mala iba pár sólových skladieb. Bolo to však prirodzené – Janko bol už vtedy výraznou muzikantskou osobnosťou a príležitosti pre ostatných prichádzali postupne. Kamil bol jedným z tých, čo Jankovi hovorili, že by mi mal dať viac priestoru. A príležitosti naozaj prišli – či už v Moduse, alebo mimo neho. Pre mňa to určite bolo povzbudenie a zároveň potvrdenie, že si niekto všimol môj hlas a veril mu.

Kamil Peteraj vám vymyslel prezývku Šumienka. Pamätáte sa, ako vznikla?

Tak na to by najlepšie odpovedal sám Kamil. Spomínal však, že to bolo preto, lebo som sa v zákulisí na seba nikdy nesnažila strhnúť pozornosť. Vždy som hovorila skôr tichým hlasom a sústredila sa na spevácky výkon, ktorý ma čakal. A to bol veľký rozdiel oproti prejavu, ktorý som mala na javisku. Takto nejako vznikla prezývka Šumienka…

Foto:
Peter Procházka
Marika a Kamil Peteraj, 1979

Kamil Peteraj je vaším celoživotným spolupracovníkom. Prezraďte recept, ako vám to tak dlho vydržalo. Neprekáža ani to, keď ste teraz v Košiciach a Kamil Peteraj v Bratislave?

Priateľstvu, aké je to naše, neprekáža čas ani vzdialenosť a kilometre. Stretávame sa vždy, keď je to možné a keď som v Bratislave. A ak sa chystá nejaká oslava, krst albumu či koncert, Kamil tam, samozrejme, nesmie chýbať – vždy ho pozývam medzi prvými. Medzitým si zavoláme vždy, keď je to potrebné. A keď sa Kamil ozve na druhej strane linky, veľmi sa poteším a s radosťou čakám, čo zaujímavé sa od neho zasa raz dozviem.

Prezradíte, o čom sa radi rozprávate? O knihách, poézii, hudbe alebo aj o takých ľudských témach, ako je hoci jedlo?

Bavíme sa naozaj o všeličom. Kamil je nesmierne múdry a rozhľadený človek a vždy sa teším na to, čo mi porozpráva. Z rozhovoru s ním človek vždy odíde obohatený o nové poznatky. Rozprávame sa o hudbe, o situácii v spoločnosti, o živote, skrátka o všetkom, o čom sa môžu rozprávať dvaja dlhoroční priatelia. Niekedy mám dokonca pocit, že by som si mala niektoré myšlienky z našich rozhovorov zapisovať – také inšpiratívne dokážu byť…

Práve Kamil o vás povedal, že ste mali smolu a narodili sa v malej krajine. Vidíte to tak aj vy alebo môže byť pôvod z malej krajiny aj výhodou? Túžili ste niekedy po veľkej kariére v zahraničí?

Ak sa človek narodí vo veľkej krajine, môže sa mu časom otvoriť oveľa väčší trh, zároveň však tam má aj oveľa väčšiu konkurenciu. V menších krajinách, akými sú napríklad Slovensko alebo Česko, má úspech svojím spôsobom väčšiu hodnotu. Keďže ide o menší priestor a menej príležitostí, človek musí zaujať nielen talentom, ale aj svojou osobnosťou, usilovnosťou a tým, čo dokáže vytvoriť. Iba talent nestačí. Ponuky na účinkovanie v zahraničí som mala, no po mojom úraze to už, žiaľ, zo zdravotných dôvodov nebolo možné.

Vydali ste deväť albumov, máte všetky rovnako rada alebo je niektorý pre vás výnimočný?

Všetky albumy sme tvorili s presvedčením, že majú poslucháčom niečo priniesť a obohatiť ich. Ale naozaj výnimočné miesto má pre mňa asi môj debutový album Dievča do dažďa. Ten totiž vznikol najmä z Kamilovej vôle. Bol to on, kto povedal, že Jankove pesničky s jeho textami by mali vyjsť na mojom sólovom albume a že ho jednoducho nahráme. Bol vtedy tým hnacím motorom, ktorý ma motivoval. A za to som mu dodnes vďačná. Možno aj preto má pre mňa tento album tak trochu osobitné miesto. Je spojený so začiatkom mojej sólovej cesty a zároveň s človekom, ktorý vo mne uvidel niečo, čo som možno sama ešte úplne nevidela.

Kdesi ste sa vyjadrili, že ste si texty piesní vždy vizualizovali. Čo ste si predstavovali napríklad pri Vyznaní? A čo napríklad pri piesni Stúpanie?

Je to skutočne tak, ako hovoríte – keď spievam nejakú skladbu, vždy si pred očami jej text predstavujem ako príbeh. Čo presne si však predstavujem, vám z jedného jednoduchého dôvodu neprezradím (smiech). Myslím si totiž, že svoj vlastný obraz majú pred očami aj poslucháči mojich piesní a ja ich mojou verziou nechcem obrať o ten jedinečný príbeh.

Vždy chcete dať piesni pridanú hodnotu – viete povedať, v čom spočíva?

Vďaka nádherným textom, v prevažnej miere od Kamila Peteraja, sú moji poslucháči zvyknutí, že piesne, ktoré spievam, v sebe nesú aj posolstvo. Môžu im pomôcť zvládnuť zložitejšie chvíle, ale aj pripomenúť, že sa treba tešiť z tých krajších. Sama by som nechcela, aby to, čo spievam, boli iba slabiky, ktoré sedia na hudbu. Myslím, že práve hĺbka textov je jedným z dôvodov, prečo si moje piesne našli cestu k publiku.

Získali ste aj titul „prvá československá muzikálová princezná“ – ste fanúšičkou muzikálov? Ktoré máte rada? Napríklad aj Draculu, kde žiaril Daniel Hůlka, ktorý bude jedným z vašich hostí na narodeninových koncertoch?

Muzikál je náročný žáner. Zvládnuť na vysokej úrovni spev, tanec aj herectvo, to si naozaj zaslúži klobúk dole pred každým, kto to dokáže. Dobrý muzikál si navyše vie nájsť veľa priaznivcov. Aj ja som ich, samozrejme, pár videla, hoci skôr v televízii než priamo v divadle. K tým najkrajším určite patrí aj Dracula a Dan Hůlka je v hlavnej role skvelý. Vlastne tak vzniklo aj jeho hosťovanie na mojich koncertoch. Začiatkom tohto roka som v televízii videla reportáž z turné pri príležitosti tridsiatich rokov od prvého uvedenia Draculu. Keď som videla, ako Dan stále výborne spieva a ako jeho vystúpenie na divákov funguje, spolu s mojím tímom nám napadlo, že práve on by mohol byť jedným z hostí môjho narodeninového turné. Som naozaj veľmi rada, že moje pozvanie prijal.

Foto:
Silvia Árestová
Marika a Daniel Hůlka, 2026

Chystajú sa tri veľké koncerty – v Prešove, Prahe a Bratislave. Viete odhadnúť, kde máte najviac fanúšikov? Okrem Daniela Hůlku majú byť hosťami aj Kamila Nývltová, Lukáš Adamec a Ondrej Kandráč. Podľa čoho ste si ich vybrali? A príde aj Kamil Peteraj?

Je to ťažké odhadnúť, pretože z reakcií fanúšikov mám pocit, že ich mám pomerne rovnomerne rozmiestnených po celom bývalom Československu. Pokiaľ ide o výber hostí, som východniarka, takže som veľmi rada, že na prvý koncert v Prešove prijali pozvanie aj moji rodáci Lukáš Adamec a Ondrej Kandráč. Lukáš bude hosťom mojich koncertov prvýkrát. S Ondrejom sme už v minulosti vystupovali v zaujímavej kombinácii – on spieval moju skladbu Správne dievčatá a ja som zaspievala kúsok východniarskej ľudovky A ja taka dzivočka.

Publikum na to reagovalo pozitívne, takže si to teraz zopakujeme. V Prahe a Bratislave budú aj ďalší hostia, ale ich mená si zatiaľ nechám ako prekvapenie. Nech sa fanúšikovia majú na čo tešiť. A Kamil, samozrejme, má moje pozvanie tiež. Verím, že mi ani tentoraz nedá košom (smiech).

Prezradíte, aký program môžu vaši fanúšikovia na koncertoch čakať?

Bude to prierez celou mojou tvorbou – od najstarších nahrávok až po najnovšie. Zaznejú moje najväčšie hity ako Vyznanie, Koloseum, Chlapci v pasci či V období dažďa, ale aj nové skladby Fantóm srdca a Stúpanie. A pridali sme aj piesne, ktoré som na koncertoch doteraz ešte nikdy nespievala. Mám radosť z toho, ako je program zostavený. Verím, že si v ňom každý nájde niečo, čo pozná a má rád, a možno aj niečo, čo ho prekvapí. A práve na to sa teším najviac – keď ľudia z koncertu odídu spokojní a okrem spomienok si odnesú aj niečo nové.

Foto:
Peter Procházka
Marika s Jankom Lehotským na koncerte Modusu v Bojniciach, 1980

Je známe, že vašou vášňou je komponovanie hudby – ako to vyzerá? Kedy najčastejšie dostávate nápady? Sedíte pri klavíri alebo prídu aj len tak nečakane?

Je to veľmi individuálne. Niekedy dostanem nápad a hneď si ho idem zahrať a zaznamenať, aby som ho nezabudla. A niekedy si, naopak, len tak hrám a z toho postupne vznikne ucelená melódia. Tvorba je pre mňa spontánny proces a vznik pesničky sa nedá presne naplánovať. Niekedy stačí jeden malý motív a zrazu cítim, že z neho môže vzniknúť niečo väčšie. Práve tieto chvíle mám na komponovaní asi najradšej.

Aké máte ešte iné záľuby? Vieme, že máte rada psíky – mali ste zvieracieho miláčika už v detstve?

Vyrastala som na dedine, takže zvieratá boli prirodzenou súčasťou nášho života. Mali sme ich však skôr ako súčasť hospodárstva, nebolo to také ako dnes, keď sú psíky, mačky a podobne často plnohodnotnými členmi rodiny. Dnes sa na zvieratá pozerám trochu inak a úplne rozumiem, prečo si k nim ľudia dokážu vytvoriť také silné puto.

Foto:
Archív TASR
Kamil Peteraj (vpravo) na archívnej snímke zo 70. rokov s Pavlom Hammelom a Marikou Gombitovou.

Sledujete aj politické dianie alebo sa venujete zaujímavejším veciam? Akým napríklad?

Politiku sledujem, ale nekomentujem – na to sú iní (smiech). Radšej svoj voľný čas venujem knihe, dobrému dokumentu alebo hudbe. To sú veci, pri ktorých si človek nielen oddýchne, ale vždy si z nich môže aj niečo odniesť.

Kedysi ste sa stretli so Steviem Wonderom a on vám vraj povedal, že dovtedy nestretol človeka na vozíku, ktorý spieva. Prekvapil niečím on vás? Je vaším obľúbeným hudobníkom?

Určite patrí k mojim obľúbeným umelcom. Stretnutie s ním bolo jedno z najkrajších v mojom živote. Najskôr som si na futbalovom štadióne vypočula Stevieho koncert a po vystúpení sme sa stretli, porozprávali a dokonca si aj trochu spoločne zajamovali. Obdivovala som a dodnes obdivujem, s akou energiou a ľahkosťou dokáže napriek obmedzeniam prostredníctvom hudby rozdávať ľuďom radosť. A prekvapil ma aj tým, aký bol bezprostredný a úplne obyčajný v tom najlepšom zmysle slova. A dal mi jednu praktickú radu na cviky na posilňovanie bránice. Položiť si na brucho telefónny zoznam a takto spievať. Musím povedať, že to bola naozaj užitočná rada.

Foto:
archív Mariky Gombitovej
Marika so Steviem Wonderom, 1989

Vraj okrem Janis Joplin rada počúvate aj Celine Dion a Lady Gaga. Sledujete aj súčasných mladých muzikantov? A čo rada čítate?

Rada zostávam otvorená novej hudbe a zaujíma ma aj mladšia generácia hudobníkov a interpretov. Práve preto som si obľúbila napríklad Lady Gaga. Páči sa mi jej talent, energia a najmä to, že sa nebojí byť sama sebou. A čo sa týka kníh, rada si prečítam životopisy zaujímavých ľudí. Fascinuje ma, čo všetko môže človek počas svojho života prežiť, čím si prejde a čo ho dokáže formovať. Niektoré životné príbehy sú naozaj veľmi inšpiratívne.

Témy:
Marika
Kamil Peteraj
Meky Žbirka
Modus
Neberte nám princeznú
Stevie Wonder
Marika Gombitová
hudba

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.