Groteska, ktorá mrazí: Nová divadelná hra si neberie servítku pred ústa a tvrdo naráža na dnešnú politiku

Lenka Garajová: Prvý impulz vychádzal zo samotného Bulgakova, ktorý mal k vode veľmi blízky vzťah. Na jeho ťažký fyzický a niekedy aj mentálny stav mu pomáhal kúpeľ alebo plávanie. Zároveň sám o sebe vyhlásil, že sa cíti ako utopenec, cez ktorého sa na brehu valí vlna. Odtiaľto vychádzajú aj naši utopenci. Ak však utopenca zavaríte a dáte do skla s ostatnými, vydrží dlhšie a dobre chutí. Ide trochu aj o hru so slovom. Zmiešali sme dva protichodné významy a zistili, že je v nich pocit nás samých. Človek sa môže cítiť ako utopenec. Ale zároveň sa môže zavariť, pretrvať a fakt veľa vydržať. Plus pomerne dobre chutiť. Jedna z našich postáv berie jedlé utopence len ako niečo, čo môže rozžuť, vypľuť, prežrať sa a naplniť si žalúdok. Pristupuje k nim ako k veci, ktorá je tu len pre jeho potrebu. Aj to značne opisuje pocit, s ktorým sa stretávame.

Divák sa stáva spolutvorcom deja a situácií. Ako v tomto zmysle prepojenia divákov a hercov dopadla premiéra?

Šimon Ferstl: Máme za sebou už niekoľko repríz a myslím si, že inscenácia si našla svoje publikum a diváci ju prijali veľmi pozitívne. Pre mňa ako režiséra je mimoriadne zaujímavé pozorovať, ako diváci reagujú a ako sa v priestore správajú. Uvedomil som si, že akoby mali spoločnú dušu. Niekedy sú všetci zvedaví, pobehujú po dome a skladajú si vlastnú mozaiku príbehu. Inokedy zostávajú v tichu stáť v kúte miestnosti, sústredene sledujú dej a postavy a nechávajú sa ním viesť.

Práve táto premenlivosť diváckeho správania je jedným z najfascinujúcejších aspektov imerzívneho divadla. Každá repríza tak získava vlastnú atmosféru a stáva sa jedinečným stretnutím medzi inscenáciou a jej publikom.

Utopenci
Zdroj: Michal Fecko

Ako herci zvládajú stratu kontroly nad divákom a jeho priame zapojenie?

Šimon Ferstl: Ak si dovolím hovoriť za celý kolektív, zvládajú to veľmi dobre. Vznikajú krásne interakcie, ktoré nemajú za úlohu diváka vystrašiť ani dostať ho do nepríjemnej situácie, ale ukázať mu, že herci sú tu s ním a preňho. Že pomyselná oslava, ktorá sa počas predstavenia odohráva, sa týka aj jeho.

Samozrejme, tento typ divadla si vyžaduje od hercov inú mieru pozornosti a flexibility. Musia vnímať nielen svojich kolegov a dej, ale aj prítomnosť divákov, ich reakcie a pohyb v priestore.
Diváci nie sú prekážkou ani narušením predstavenia, ale jeho prirodzenou súčasťou. Herci sa naučili pracovať s ich blízkosťou a často práve táto bezprostrednosť vytvára silnejšie spojenie medzi príbehom a človekom, ktorý ho sleduje.

„Výsledok“ hry je vďaka divákovi vždy iný. Môže sa stať, že prítomnosť divákov či ich nečakaná reakcia úplne otočí atmosféru alebo význam danej scény?

Šimon Ferstl: Myslím si, že úplne obrátiť význam konkrétnej scény sa nedá, no prítomnosť diváka môže výrazne ovplyvniť jej atmosféru. Niekedy sa napríklad stane, že divák zostane s jednou postavou alebo s niekoľkými postavami úplne sám. Je prirodzené, že herec či herečka tento fakt registruje a reaguje naň. Situácia sa zrazu stáva intímnejšou – netreba kričať, keď je v miestnosti len jeden človek. Naopak, keď je priestor zaplnený divákmi, nepochybne to vplýva aj na postavy a ich energiu. Mení sa rytmus, intenzita aj spôsob komunikácie. Diváci tak nie sú iba pasívnymi pozorovateľmi. Stávajú sa súčasťou oslavy, ktorá sa odohráva naprieč celým dejom.

Prečo je dej hry zasadený do blízkej budúcnosti?

Šimon Ferstl: Mám pocit, že je dnes veľmi náročné odzrkadľovať realitu takú, aká momentálne je. Satira sa do veľkej miery stala realitou. Doslova žijeme South Park. Je už takmer nemožné hyperbolizovať brutalitu a absurdnosť konania mocností, pretože skutočnosť ich často predbehne.

Toto tekuté interregnum sa mení zo dňa na deň, a preto je pre nás pojem blízkej budúcnosti oveľa oslobodzujúcejší, než snažiť sa presvedčiť samých seba, že vytvárame presný obraz súčasnosti. Text vznikal približne rok a pol a počas tohto obdobia sa svet okolo nás neustále menil. Preto bolo pre nás prirodzenejšie vytvoriť vlastnú realitu, ktorá sa nápadne podobá fragmentom toho, čo dnes žijeme, cítime a zažívame, než sa pokúšať zachytiť konkrétny okamih, ktorý by mohol byť o pár mesiacov úplne iný.

Lenka Garajová: Slovné spojenie „blízka budúcnosť“ zároveň dodáva nádej, že pred spečatením istých osudov je ešte stále dostatočná časová rezerva, ktorá sa môže využiť na zachránenie pred deštruktívnymi rozhodnutiami.

Utopenci
Zdroj: Michal Fecko

Inscenácia má ambíciu reagovať na postavenie intelektuálov a umelcov v spoločnosti, ktorá podlieha fašistickému jazyku, podnecuje strach, agresiu a okresáva slobodné myslenie. Ako na tieto ambície bude podľa vás reagovať divák? Neobávate sa hejtu?

Šimon Ferstl: Hejtu od strany diváka sa neobávame, pretože mi neho neútočíme. Tým, že odkazujeme na agrasívne správanie v spoločnosti (vtedy alebo dnes) neznamená, že musíme byť na diváka agresívny. V skutku sa pokúšame o vtiahnutie aby sa divák cítil, že k nám patrí. Hľadáme momenty stotožnenia. Ak máte na mysli hej na sociálnych sieťach tak to nevnímam ako realitu, ktorá by nás v tomto bode mohla ovplyvniť a aj tak si myslím, že sa ho nedočkáme.

Prečo je dôležité skúmať vlastné morálne hranice a presvedčenia?

Šimon Ferstl: Pretože sme často presvedčení, že presne vieme, ako máme nastavené svoje morálne hranice a presvedčenia, až do momentu, keď sú vystavené skutočnému pokušeniu. Je ľahké odmietnuť morálne otáznu príležitosť, keď nám ju nikto neponúkol.

Myslím si, že je dôležité sa navzájom konfrontovať, klásť si otázky a hľadať vzájomné pochopenie. Práve v takýchto situáciách môžeme lepšie spoznať nielen druhých, ale aj samých seba. Zároveň, najmä v našich umeleckých bublinách, vnímam veľkú potrebu spolupracovať a komunikovať aj napriek konfliktom, rozdielnym názorom či nezhodám. A to samozrejme hovorím v prvom rade aj za seba.

Ako (náročne) prebiehala spolupráca na úrovni režisér – autorky – pohybová spolupráca – art direction – svetelný dizajn – hudobná kompozícia?

Šimon Ferstl: Každá zložka sa stala v inscenáciou neoddeliteľnou súčasťou. Mojou úlohou bolo viesť tvorivý dialóg, hľadať mantinely a nechať vyniknúť kreativitu každého osobitne. Znamená to nájsť vždy trochu rozdielny jazyk na to aby každý chápal čo robí. Niekedy je to citát z diela, ktorý rozsvieti dialóg, inokedy popkultúrna referencia a niekedy postačí aj pár pazvukov a človek na druhej strane zrazu presne vie o čo nám ide. Je to veľmi indivuálne, pri texte je samozrejme nutná dlhá analýza a veľa slov. Pri nepríklad svetle, pohybe a zvuku stačí emócia. S art directorkou Laurou Štorcelovou pracujem už cca 5 rokov a na pri komunikácii niekedy slová už nepotrebujeme aj keď v tomto procese sme trhli rekord v hlasových správach. Hlasovky sa stali celkom súčasť dialógu, pretože je to ten moment keď sme po skúške a zrazu napadnú tie najlepšie nápady, ktoré sa vynoria pri inej činnosti a ty ich musíš okamžite reflektovať.

Utopenci
Zdroj: Michal Fecko

V hre účinkuje napríklad aj Lenka Barilíková či Braňo Mosný. Ako ste hľadali dialóg medzi jednotlivými hercami s rôznymi skúsenosťami z filmu či divadla?

Šimon Ferstl: Myslím si, že o úvodné stmelenie sa výborne postaral choreograf Michal Heriban. Približne mesiac pred čítacími skúškami sme absolvovali spoločný pohybový workshop pod jeho vedením a práve tam sme sa snažili tieto rozdiely prirodzene zarovnať a nájsť spoločný jazyk.V obsadení máme tri študentky HTF – konkrétne Máriu Raškovú, Adélu Poprockú a Martinu Dorozlovú, jednu absolventku Činohry DF, Naďu Gášekovú, a jedného budúceho absolventa, Richarda Hainca. Okrem Lenky Barilíkovej a Braňa Mosného nájdeme v obsadení aj jadro DPM v zložení Lenka Libjaková a Tomáš Pokorný.Myslím si, že sa nám podarilo dostatočne sa na seba nacítiť a pochopiť vzájomné očakávania aj požiadavky. Každý priniesol do procesu inú skúsenosť, inú energiu a iný spôsob práce, čo považujem za veľkú výhodu. Či sa nám podarilo vytvoriť fungujúci celok, však už musí posúdiť divák.

Hra predostiera rôzne zásadné otázky. Ktoré tie najdôležitejšie, ktoré by mal človek spoznať a hľadať na ne odpovede?

Lenka Garajová: Byť verný sám sebe. Ostať sám sebou. Rozlišovanie vlastného konania na hranách zla, dobra a šedej zóny. Rozhodovanie medzi konformitou a presvedčením. Nenechať sa klamať a nebyť poplatný. Veriť v ľudského ducha.

Divadlo DPM ohlásilo, že po 11 úspešných sezónach touto inscenáciou končí svoju činnosť. Aké to je režírovať jeho posledný projekt?

Šimon Ferstl: Neskutočne citlivé a osobné. Mám pocit, že sme v tom dome nechali časť nás samých. Cítim neuveriteľnú vďačnosť a zároveň hlboké prázdno. Najradšej by som nasadol na tú loď z tretej časti Pána prsteňov a na chvíľu odplával niekam preč.

Tento projekt bol o to silnejší, že sa na ňom stretol doposiaľ najväčší počet tvorcov, s akým som mal možnosť pracovať. Bolo to intenzívne, náročné, ale zároveň nesmierne krásne. Tých jedenásť sezón však nebolo vždy úspešných. Súčasný stav nie je jedinou krízou, ktorou si naše divadlo prešlo. Zažili sme obdobia neistoty, hľadania aj pochybností a práve preto má pre mňa tento koniec takú váhu.

Mal som pocit, že som vyrovnaný s tým, že končíme, že si dávame pauzu, na chvíľu zamŕzame, alebo akokoľvek to nazveme. Ukázalo sa však, že vôbec nie. Tento rok je v znamení rekapitulácie – a nemýľme si ju s kapituláciou. Vracať sa ku všetkým tým momentom prináša sentiment, ale aj istú retraumatizáciu.

Osobne však dúfam, že sa mi v budúcnosti bude dariť budovať tak dobré tvorivé tými aj mimo DPM. Je čas ísť ďalej.

Aké sú politické limity nezávislej kultúry?

Šimon Ferstl: Bez dotácií sa nezávislá kultúra robiť nedá. Pokojne ju môžeme volať nezriaďovaná, pretože závislí sme, pochopiteľne, až príliš. Nezávislá kultúra nie je tu na to, aby vypredávala amfiteátre. Je laboratóriom, ktoré má podľa mňa povinnosť riskovať, experimentovať, a teda sa aj mýliť.

Vidíme však, že vznikajú čoraz zaujímavejšie prieniky medzi zriaďovanými a nezriaďovanými divadlami a výsledky rozhodne stoja za pozornosť. Tvorcovia a tvorkyne z nezávislého prostredia prichádzajú do veľkých inštitúcií a dokazujú, že na veľké scény jednoznačne patria. Tieto presahy dnes môžeme sledovať napríklad v Činohre SND či v Divadle Aréna a môžeme dúfať, že budú pokračovať aj naďalej.

Politické limity nezávislej kultúry preto nevnímam len ako otázku financovania, ale aj ako otázku dôvery. Dôvery v to, že kultúra nemusí byť okamžite zisková, aby bola spoločensky potrebná. Práve v prepájaní rôznych prostredí dnes vidím jednu z ciest k zachovaniu tvorivej slobody, ale aj k prežitiu jednotlivcov a celých umeleckých skupín.

Môže byť groteska „politickou zbraňou“ proti strachu? Možno aj proti aktuálnemu nastaveniu vedenia kultúry?

Lenka Garajová: Naším zámerom nie je byť politickou zbraňou proti strachu alebo zastrašovaniu, ak je to vedľajším produktom, je dobre. Zámerom je priniesť ľudí k sebe a dodať im vieru v spojenia, v ľudskosť a v pretrvaní v náročných morálnych rozhodnutiach.

Myslím si, že je tiež dôležité dať najavo, že umenie pretrvá, že niektoré prekážky sú tu len na chvíľu, že to čo dnes páli je pominuteľné.