Herečka Eva Pavlíková: Pre pani Šimkovičovú sú traktory a kosačky dôležitejšie ako kultúra

obchodnyregister 2026.06.22.

Keď sa uprednostní politická nominácia pred odbornosťou a schopnosťou riadiť a komunikovať, celé odvetvie kultúry potom vyzerá presne takto, konštatuje Eva Pavlíková.  

Súčasné dianie v umeleckej obci hodnotí herečka mimoriadne kriticky a stotožňuje sa so slovami svojho kolegu Štefana Skrúcaného, ktorý situáciu označil za genocídu kultúry.

„Nazvala by som to kultúrnym dnom a teraz nám nezostáva iné, než dúfať, že sa nám podarí z neho odraziť,” hovorí v rozhovore Eva PAVLÍKOVÁ s tým, že o osude našej kultúry momentálne rozhodujú ľudia bez akejkoľvek odbornosti a skúseností.

„Tu vidieť, že ľudia stojaci na čele našej kultúry tomu buď nerozumejú, alebo rozumieť nechcú, pretože mienia podporovať len kultúru podľa vlastného vkusu. Lenže v umení a divadle nie je všetko pre všetkých, ale je to niečo pre niekoho,” dodáva.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • Prečo by si náročná práca v divadle zaslúžila omnoho viac úcty a aká je smutná pravda o platoch divadelníkov, ktorých niektorí ľudia mylne označujú za „darmožráčov”;
  • že vedenie ministerstva kultúry uprednostnilo nákup predražených traktorov, kosačiek či kozmetické kurzy pred podporou etablovaných festivalov a umenia;
  • kedy a či vôbec sa napriek nepochopiteľnému finančnému bojkotu zo strany štátu uskutoční jubilejný 35. ročník festivalu Divadelná Nitra.

Čo momentálne zažívame v našej kultúre?

Ťažko sa hľadajú slová na to, čo v kultúre momentálne zažívame. Dnes to vôbec nie je ľahké a nazvala by som to naozaj smutnými časmi pre našu kultúru. Vieme, že obrovské množstvo kultúrnych centier nedostalo príspevky. Mnohé festivaly buď úplne končia, alebo v zúfalstve do poslednej chvíle čakali, či ten príspevok dostanú, aby sa mohli vôbec uskutočniť.

Bohužiaľ, naozaj to nie je prechádzka ružovou záhradou. Osobne sa však veľmi teším a verím, že táto doba neodborných zásahov sa raz skončí. Zásahov od ľudí, ktorí kultúre absolútne nerozumejú, nemajú s ňou žiadne skúsenosti a boli dosadení na miesta, ktoré nikdy nemali obsadiť.

Eva Pavlíkováimage
Eva Pavlíková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Váš herecký kolega Štefan Skrúcaný zhodnotil jednoducho a preňho výstižne, označil to tak, že sa na Slovensku deje genocída kultúry. Povedali by ste to rovnako, alebo by ste slovník trošku zmiernili?

Preboha, veď ono to tak naozaj je. Kultúra je podľa mňa jedným zo základov spoločnosti. Keď sa pozrieme do okolitých krajín, stačí zájsť do susedného Česka, kde vidíme rozmach zrenovovaných starých budov, v ktorých sídlia galérie, kultúrne centrá, nezávislé i závislé divadlá. Stačí sa ísť pozrieť do Rakúska či Poľska. Ide aj o celkovú kultúru správania a kultúru života. Aj to teraz značne upadá, takže celkovo je to skutočne genocída. Nazvala by som to kultúrnym dnom a teraz nám nezostáva iné, než dúfať, že sa nám podarí z neho odraziť. V kultúrnych inštitúciách sa už napáchalo toľko zla a množstvo ľudí z kultúry odišlo, pretože ich činnosť zrušili alebo im jednoducho neumožnili ďalej pokračovať.

Čo sa vás najviac dotklo?

Keďže som z Nitry, osobne veľmi prežívam situáciu okolo festivalu Divadelná Nitra. Hoci má mať v septembri 35. jubilejný ročník, dodnes nedostal z Fondu na podporu umenia (FPU) ani euro. Je to veľmi smutné, pretože tento festival otváral mnohým ľuďom obzory. Na jednej strane sme u nás mohli vidieť iné súbory i predstavenia a stretnúť sa s ľuďmi z celého sveta. Na druhej strane som aj ja mala šťastie vidieť množstvo inšpiratívnych predstavení. Pri mnohých som si uvedomila, že sme v divadle možno trochu pozadu za svetom, pri iných zasa to, že s našimi predstaveniami by sme v takejto spoločnosti hravo obstáli. Za posledné roky som videla úžasné veci, napríklad predstavenia herečiek z Charkova, z Brna, či úžasnú hru Vlastenci z Mahenovho divadla.

Divadelná Nitra za svojich 34 ročníkov vždy poskytla neuveriteľne inšpiratívne predstavenia rôznych žánrov, od tanečných cez herecké až po pantomimické. Zároveň to bolo aj o prepájaní ľudí. Prinášalo to inšpiratívne stretnutia pri besedách či workshopoch a nechýbal program pre deti, vďaka ktorému sa mohli zoznamovať s divadlom už od útleho veku.

Na každom ročníku spolupracovalo vyše sto dobrovoľníkov z radov nitrianskych vysokoškolákov, ktorí pomáhali zadarmo s uvádzaním a organizáciou. V mnohých práve tento festival rozhorel vášeň pre divadlo a umenie, pretože sa s takýmto prostredím stretli možno úplne prvýkrát.

Nešlo len o jeden nepodporený projekt FPU.

Dosť dobre preto nerozumiem, na základe čoho boli Divadelnej Nitre odmietnuté peniaze z FPU. Pýtam sa, kam išli peniaze, ktoré mala dostať Divadelná Nitra, festival Konvergencie alebo festival Bratislava v pohybe, ktorý ich predtým bez problémov dostával? Všetko to boli nesmierne obohacujúce podujatia. Pýtam sa tiež, kam išli peniaze, ktoré mali dostať kultúrne centrá. Tu vidieť, že ľudia stojaci na čele našej kultúry tomu buď nerozumejú, alebo rozumieť nechcú, pretože mienia podporovať len kultúru podľa vlastného vkusu. Lenže v umení a divadle nie je všetko pre všetkých, ale je to niečo pre niekoho. V širokom spektre ponuky si má každý nájsť to svoje, čo ho zaujíma a baví. Nemusí sa mu páčiť všetko, ale z ponuky by si mal vedieť vybrať. Neviem, či si vedenie ministerstva uvedomuje, že sú v prvom rade službou ľuďom. Slovenská kultúra predsa nie je ich majetok! Boli zvolení a dosadení na to, aby ju pomohli rozvíjať a upevniť, pretože kultúra je základom. Keď štát nemá kultúru, je to začiatok konca.

Som smutná z toho, že v našej brandži je spústa šikovných a múdrych ľudí, ktorí chápu súvislosti a boli by viac než vhodní, napríklad na riadenie ministerstva kultúry, pričom tým vôbec nemyslím len hercov. Keď sa však, bohužiaľ, uprednostní politická nominácia pred odbornosťou a schopnosťou riadiť a komunikovať, celé odvetvie kultúry potom vyzerá presne takto.

Zodpovedali ste mi takmer na všetko, ale predsa sa to pokúsim zosumarizovať, pretože hlavnou témou dnešného rozhovoru je práve medzinárodný festival Divadelná Nitra, ktorý momentálne čelí finančným výzvam. Zaujímalo by ma, či budete súčasťou tohto ročníka, ak všetko dopadne tak, ako má? Zatiaľ sa zdá, že festival sa aspoň v nejakej forme uskutoční, keďže mesto Nitra ho podporilo sumou 45 000 eur.

Suma 45-tisíc eur je super, veľmi za to mestu ďakujeme. Je to však čiastka, ktorá zafinancuje možno jedno zahraničné predstavenie, len aby mali diváci reálnu predstavu o tom, aká je to náročná a drahá záležitosť.

A či budem jeho súčasťou? Som ňou každý rok, zúčastňujem sa ho pravidelne. Nie vždy na ňom aj vystupujem, to závisí od výberu dramaturgickej komisie. Netuším, či vyberú hru, v ktorej budem hrať ja, no určite si nenechám ujsť predstavenia, diskusie či workshopy a veľmi rada sa s ľuďmi opäť stretnem. Teda ak sa festival vôbec uskutoční, pretože sa plánuje aspoň jeho skrátená verzia na tri dni namiesto celého týždňa.

Marian Labuda ml.image
Prečítajte si tiež:

Na to, aby festival prežil, robí viaceré verejné zbierky.

Zbierky sú síce pekná vec, no neviem, či prispeje dostatok ľudí, aby to reálne stačilo. U nás, bohužiaľ, chýba sponzorský zákon na kultúru a ani bohaté firmy do nej veľmi neprispievajú. Stále verím, že jubilejný 35. ročník aspoň v skrátenej forme nakoniec bude. Je však skutočne smutné, že FPU odbojkotoval slávnostný ročník. Dali najavo, že si absolútne nevážia predchádzajúcich 34. ročníkov a správajú sa, akoby ani netušili, čo festival znamenal nielen pre Nitru a Divadlo Andreja Bagara, ale pre Slovensko ako také.

Ako sa pozeráte na fakt, že Divadelná Nitra nedostala od FPU finančnú podporu, zatiaľ čo Národnému pochodu za život udelili dotáciu vo výške 50-tisíc eur?

Zrejme fond rozdeľoval peniaze presne tak, ako som pred chvíľou spomenula, nie na základe snahy o široké možnosti, ale podľa svojich osobných chúťok a toho, čo sa páči im.

Takto by to absolútne nemalo fungovať. Pochod za život vôbec neodsudzujem, nech ho majú. Úprimne ani neviem, akú kultúru oni vlastne vyznávajú, keďže ministerku Šimkovičovú vypískali aj na folklórnom festivale vo Východnej. Aj samotné folklórne festivaly zrejme do poslednej chvíle netušili, či vôbec dostanú príspevok. Zorganizovať folklórny či hudobný festival je dlhodobá záležitosť, chystá sa rok dopredu. Nemôžete zorganizovať festival v júni s tým, že peniaze vám pošlú v máji.

Eva Pavlíkováimage
Eva Pavlíková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Rovnaké je to aj s kultúrnymi centrami. S mojím šansónovým koncertom som navštívila viaceré z nich a bola som normálne nadšená z toho, akí skvelí ľudia žijú aj v Spišskej Starej Vsi. Majú úžasné kultúrne centrum, do ktorého prišli na náročnejší hudobný žáner ľudia z celého okolia a vytvorili fantastické publikum. Veľmi som ďakovala ľuďom, ktorí toto centrum vedú, že sa vôbec o niečo pozitívne snažia. Podobné to bolo v centre Kláštor v Rožňave alebo v košickej Tabačke. Ako Košičanka som do Tabačky zašla zakaždým, keď som do mesta prišla. Pán Machala to nazval kaviarňami. Nie sú to žiadne kaviarne, sú to priestory, v ktorých sa uskutočňujú diskusie, koncerty a výstavy, ktoré slúžia na rozvoj kultúrneho vnímania ľudí. Oni tomu, bohužiaľ, absolútne nerozumejú.

Len si pripomeňme, že nedávna cesta ministerky Martiny Šimkovičovej na filmový festival do Cannes stála spolu s ubytovaním 10 000 eur. Ministerstvo kultúry pod jej vedením taktiež nakúpilo päť traktorov v celkovej sume 430 000 eur, pričom jeden kus stál približne 86 000 eur. Celý nákup záhradnej techniky, vrátane kosačiek, dosiahol sumu až 650 000 eur. K tomu môžem pripočítať aj situáciu zo začiatku roka, kedy ministerstvo kúpilo autobus pre folklórny súbor SĽUK za takmer pol milióna eur. My sa tu rozprávame o tom, že nie sú financie pre Divadelnú Nitru. Čo za týmto konaním vidíte?

Pre pani Šimkovičovú sú traktory a kosačky dôležitejšie ako kultúrne centrá, festival Konvergencie či Divadelná Nitra. To ani nehovorím o tom, že neustále chodí s ochrankou, čo taktiež musí niečo stáť. Cesty do Talianska a do Ameriky, z ktorých sme sa dozvedeli akurát to, že bola navštíviť dcéru, považujem za absurdné. Človek, ktorý žije v rakúskom Kittsee a hlása, že kultúra má byť výlučne slovenská a žiadna iná, cestuje za najdrahšie peniaze do Ameriky na trovy ministerstva. Traktory sú pre ňu očividne prioritou.

Nesmieme zabudnúť na kozmetický kurz na ministerstve kultúry, ten je asi taktiež dôležitejší ako múzeá, výstavy, koncerty či odborne zdatní ľudia. Proti gustu žiaden dišputát.

Neustále však hovorím, že na Slovensku máme veľké množstvo šikovných ľudí a veľmi by som si priala, aby dostali príležitosť prejaviť svoju zdatnosť, keď na to štát doteraz prispieval. Ľudia nás umelcov často nazývajú príživníkmi a hovoria, že žijeme z ich daní. Chcela by som sa tých, ktorí nám to vypisujú, opýtať, či azda tomuto štátu neplatíme dane? Mohla by som rovnako povedať, že oni žijú z mojich daní. Ako výstižne povedal profesor Miron Zelina, veľa ľudí na Slovensku nemá kritické myslenie a nevedia si v hlave upratať, čo áno a čo nie. S tým už ja nič nenarobím. Stále je tu obrovské množstvo schopných, múdrych a vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia tvoriť hodnoty pre iných, aby sa v tejto krajine žilo lepšie.

Zaujíma ma však vaša odpoveď na to, ako z pohľadu herečky a pracovníčky v kultúre, tohto pomyselného „robotníka”, ak to môžem takto expresívne pomenovať, vidíte súčasné financovanie. Aká časť kultúry sa vlastne dnes financuje?

Neviem, aká časť kultúry sa v skutočnosti financuje. Nás divadelníkov však neplatí ministerstvo kultúry, platí nás Vyšší územný celok (VÚC). Aby v tom mali čitatelia jasno, budova Divadla Andreja Bagara je štátnym majetkom patriacim pod VÚC. Ten nám prispieva na energie a na platy, ktoré sú, mimochodom, veľmi malé. Odkazujem to všetkým tým, ktorí nás nazývajú nenažrancami a myslia si, že sa kúpeme v majetkoch.

Kultúrne podujatia robia ľudia častokrát doslova za almužnu a platy hercov, najmä v oblastných divadlách, sú skutočne úbohé. My si na seba zarábame primárne predajom lístkov na nové inscenácie. Čím väčší je záujem divákov o predstavenie, tým výpravnejšie a kvalitnejšie ho môžeme urobiť. Čaro divadla totiž nespočíva iba v hercoch a textoch. Okolo jedného predstavenia pracuje celá skupina ľudí, bez ktorých by vôbec nevzniklo: kostymérky, inšpicienti, osvetľovači či technici stavajúci scény.

Zažila som časy, keď sme mali nádherné a veľkolepé scény, kedy výtvarno, hudba a samotná réžia tvorili súvislý zážitok, z ktorého si diváci niečo cenné odniesli. Ak však peňazí niet, musia byť logicky chudobnejšie aj divadelné scény.

Eva Pavlíkováimage
Eva Pavlíková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Kostýmy sa v poslednej dobe mnohokrát nakupujú zo „sekáčov”. Máme tiež krajčírske a stolárske dielne, kde je zohnať kvalitných zamestnancov neustále ťažšie. Platy sú malé, že šikovný stolár si oveľa radšej otvorí vlastnú živnosť a zarobí neporovnateľne viac. Naozaj sa ma veľmi dotýka, keď nám ľudia nadávajú do nenažrancov, pretože ja túto prácu robím z čistej lásky k nej a baví ma celý môj život. Aj keď je to na jednej strane obrovské šťastie, toto povolanie vôbec nie je jednoduché. Tým ani v najmenšom neznižujem hodnotu ostatných profesií. Veľmi si vážim všetkých kolegov v zákulisí divadla, vďaka ktorým môžeme stáť na javisku, rovnako ako si vážim predavačky a ľudí za pásom. Všetci sme určitým kolieskom v jednom veľkom stroji a ak jedno koliesko zlyhá, celý stroj nefunguje.

Je veľmi smutné, že vinou politiky sa do spoločnosti a medzi občanov vliala obrovská nenávisť. Ak to niekto nezastaví, vnímam situáciu ako mimoriadne vážnu. Nikomu nenávistné komentáre nepíšem. Keď s niečím nesúhlasím, pomyslím si svoje, do hádok sa nepúšťam a hejty zväčša ani nečítam, pričom na internete už mám zablokovaný asi milión občanov. Vyhrážať sa niekomu zabitím, priať mu rakovinu či smrť jeho deťom, a čo je najsmutnejšie, väčšinou to robia ženy.

Do verejnej diskusie sa nám musí vrátiť kultúra prejavu. Mne sa momentálne zdá, že čím vulgárnejší prejav politik má, tým väčší úspech u voličov.

Jozef Vajdaimage
Prečítajte si tiež:

Môžeme celú aktuálnu situáciu, ktorá nastala, nazvať slovným spojením, že ide o ukradnuté umenie? Takto pred pár dňami túto problematiku pomenovala Divadelná Nitra vo svojom spote.

Ďalší ročník mohol obohatiť niekoľko desiatok a tisícok ľudí, no oni ich presne o túto možnosť bez milosti okradli. Takzvané ukradnuté umenie je teda veľmi správny a presný názov. Mňa by skutočne najviac zaujímalo, na čo presne išli peniaze, ktoré boli pôvodne určené na tieto nepodporené podujatia. Položme si hlavne túto otázku, pretože Fond na podporu umenia má fungovať práve tak, aby podporoval kultúru vo všetkých jej podobách a žánroch. Aby si v nej skutočne každý našiel to svoje, čo ho poteší, zabaví a bude zaujímať. Ako sa správne hovorí, kultúra a umenie človeka zošľachťujú.

Ministerka Šimkovičová v reakcii na otázku redaktora ohľadom protestujúcej kultúrnej obce namietla, že voči nim stojí iná, rovnako veľká skupina ľudí, čím zrejme myslela svojich podporovateľov.

Ministerka kultúry má bezpodmienečne pracovať pre všetkých. Nikdy sa však nezúčastnila jedinej odbornej diskusie a s umelcami sa vôbec nerozpráva, jedine s tými, ktorých si osobne uznáva alebo ktorých jej tábor ospevuje. Úlohou ministerstva je však komunikovať a riešiť problémy s celou kultúrnou obcou, a to nielen s tou, ktorá jej je sympatická.

Myslím si, že tí jej najvernejší obdivovatelia s ňou sympatizujú napríklad vďaka pekným blond vlasom. Mnohí z nich podľa mňa v divadle možno nikdy ani len neboli, rovnako ako neboli ani na žiadnom inom skutočnom kultúrnom podujatí. Za kultúru zrejme považujú len to, čo preferuje ministerka, čiže spomínané kozmetické workshopy, traktory a kosačky.

Štefan Skrúcanýimage
Prečítajte si tiež:

V tomto rozhovore sme otvorili aj tému nenávistných komentárov. Ľudia zvyknú zastávať názor, že herec by mal jednoducho iba hrať, ľudí zabávať, hovoriť vtipy a určite nekomentovať spoločenskú situáciu. Zrkadlí to celkový stav našej spoločnosti a má tu vôbec potenciál robiť kultúru?

Najväčším problémom súčasnej spoločnosti je tvrdý boj hlúposti s pravdou. Je to boj faktov s hoaxmi, boj slušnosti s úplnou bezcharakternosťou. Čo na to vôbec povedať? Hejty priniesla doba a možnosť anonymného internetu. Voľakedy si ľudia veci vyjasňovali z očí do očí alebo si to verejne vykričali. Dnes môže ktokoľvek pod rúškom anonymity a profilu bez fotky napísať hocičo zlé a vôbec to nie je trestné. Neustále sa pýtam, prečo na to nemáme prísnejší zákon.

Vyhovárajú sa na vlastný názor, ale hoci názor je fajn, takáto hnusná forma prejavu nie je žiadnym faktom. Priať iným ľuďom smrť, prekliatie pre ich deti či zákernú chorobu, akou je rakovina, je nesmierne smutné a je to vizitka tých, ktorí to robia. Jediným reálnym riešením je takýchto ľudí jednoducho zablokovať a neumožniť im vylievať si svoju osobnú frustráciu podobným spôsobom. Kompetentní v našej krajine sú voči tomuto vážnemu problému, zdá sa, úplne ľahostajní.

Ľudia, ktorí väčšinou komentujú tieto rozhovory, často tvrdia, že herci a umelci sú darmožráči, zatiaľ čo iní drú osem hodín denne pri páse. Tvrdia, že herci majú dosť peňazí a len sa neustále sťažujú. Nie je táto nevraživosť aspoň trochu spôsobená tým, že hereckú obec, ktorú je jednoducho viac vidno v seriáloch a filmoch a ste verejnosti omnoho viac na očiach než povedzme vaši kolegovia, ktorí hrajú výlučne len v divadle?

Veľmi dlhé roky som strávila pred kamerami a nie je to tak zakaždým, že účinkujem v seriáli. Ľudia si vôbec neuvedomujú, že my sme v divadle častokrát aj dvanásť hodín denne, o náročnej domácej a fyzickej príprave radšej ani nehovoriac. Musíme sa po nociach učiť texty. V jednej z našich rozprávok moji kolegovia napríklad podávajú náročné akrobatické výkony, lietajú vo vzduchu a po predstavení bývajú kompletne mokrí.

K našej práci by sa malo pristupovať s väčšou úctou, pretože skutočne nie je jednoduchá. Ak popri divadle nakrúcam, bežne vstávam o štvrtej ráno, učím sa texty, absolvujem celodenné točenie a následne sa presúvam do divadla. To naozaj nie je o tom, že by som len tak sedela doma, brnkala si po nose a peniaze mi padali samé. Ľudia náročnosť našej profesie absolútne nepoznajú, no na rozdiel od nich ja žiadne cudzie povolanie neznižujem a nedehonestujem ľudí pracujúcich pri páse. Každé jedno povolanie je náročné a vyžaduje si odborníkov, ktorí ho vedia robiť. Nikdy by som si preto nedovolila niekoho iného znevažovať, že by práve to jeho povolanie bolo bezpredmetné.

Okrem toho verím, že som svoj celoživotný výkon a prácu robila pre ľudí v tejto krajine. Ako hovorieval legendárny profesor Zachar, že ak to, čo robíš, dá niečo aspoň jednému človeku, tak tvoja práca mala zmysel.

Svojou profesiou, množstvom odohraných predstavení a hereckých rolí, ale aj množstvom pomoci, o ktorej veľmi nehovorím, ale robím ju, sa mi podarilo urobiť šťastnými veľké množstvo ľudí. Preto som si istá, že moja práca mala zmysel, nežila som tu márne a priniesla som ľuďom radosť, šťastie a rovnako aj emóciu a dôležité poznanie.