Herečka Oľhová: Mám obavy, pretože len čo vyjdete za Bratislavu, viete, koho budú ľudia voliť

Na doskách malého bratislavského kina skúša absurdnú hru o špinavých hrách v Bielom dome. Uznávaná umelkyňa opisuje, prečo podľa nej Slovákom dlhodobo chýba odvaha postaviť sa na odpor.  

Na 17. november 1989 spomína s radosťou, keď v snehovej víchrici s tromi malými deťmi na sánkach mierila na martinské námestie. Uznávaná slovenská herečka Jana OĽHOVÁ v rozhovore úprimne reflektuje odkaz Nežnej revolúcie a porovnáva vtedajšie nadšenie s dnešnou rastúcou apatiou v spoločnosti.

Najnovšie ju verejnosť bude môcť vidieť v divadelnej inscenácii November od amerického autora Davida Mameta. Táto absurdná a mimoriadne vtipná hra reflektuje zákulisie Bieleho domu a ukazuje, k akým nezmyselným krokom sa dokáže uchýliť úradujúci americký prezident, len aby pred blížiacimi sa voľbami zachránil svoje klesajúce preferencie.

Ako Jana Oľhová prezradila, pri pohľade na množstvo aktuálnych politických a spoločenských tém v texte sa zdá, že ju David Mamet písal akoby pre dnešok.

Čo sa ďalej dozviete:

• Ako vyzerali prvé dni Nežnej revolúcie v Martine a prečo si tam divadelníci mohli dovoliť hrať aj to, o čom sa iným nesnívalo;
• prečo vníma dnešnú mladú generáciu ako mimoriadne krehkú a neschopnú vzdoru či masových protestov;
• z akého dôvodu si myslí, že sme ustráchaný národ;
• prečo novovzniknuté Bratislavské divadlo v Lamači nie je len útočiskom pre nespokojných hercov;
• a aká nálada momentálne vládne v Činohre SND.

Čoskoro budeme mať 37. výročie Nežnej revolúcie, kde ste boli 17. novembra 1989?

Bola som v Martine, keďže som tam rok predtým nastúpila do angažmánu do divadla. Mala som vtedy tri malé deti a v snehu a fujavici som išla so sánkami na námestie. Tam bola z dosiek zbitá tribúna, z ktorej Milka Vášáryová s Emilom Horváthom do víchrice vykrikovali: „Martinčania, vydržte!”, pretože im vypli mikrofóny.

Cítili ste, že môže prísť tá zmena?

Veľmi som sa tešila. Bola som presvedčená, že je to taký výbuch radosti. V menších mestách to, samozrejme, vôbec nebolo ľahké a jednoznačné. Dokonca aj v samotnom divadle boli ľudia, ktorí sa báli. Ja som však ako “hrdá matka” s tromi deťmi bola úplne nadšená.

Čo by ste robili, ak by zmena nenastala? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste mohli slobodne hrať a účinkovať, alebo by ste rozmýšľali nad exilovou možnosťou, že by ste emigrovali?

V meste ako bol Martin sme si v divadle, v podstate, mohli dovoliť, čo sme chceli. Je to absurdné, ale v malých mestách sme necítili taký tlak moci ako možno v hlavnom meste. Prepašovali sa aj hry, o ktorých sa vám ani nesnívalo, či už to bol Prelet nad kukučím hniezdom alebo Andrejevov Život človeka. Dodnes nerozumiem, ako sa to v martinskom divadle mohlo podariť.

Vidíte, pritom je to mesto s takou veľkou kultúrnou tradíciou. Tam vzniklo všetko.

Ak máte na mysli Maticu slovenskú, tam už tak trochu skapal pes. Stoja tu matičné budovy a nádherná Národná knižnica. Som pyšná na tunajšiu minulosť a na všetko, čo sa tu odohralo. Pokiaľ ide o Maticu, naozaj by som vám nevedela odpovedať, aká je jej dnešná úloha.

V lete pred Maticou dokonca striekali kríky na zeleno. Zachytili ste to?

To som aj videla, lebo som tomu nechcela veriť. Bývam veľmi blízko, tak som sa išla pozrieť na zelenú farbu.

Asi vás to neprekvapuje?

Mňa to vždy prekvapuje, lebo človek neverí, že je to možné. Farba bola skutočne veľmi krikľavá.

Súhlasíte s Evou Pavlíkovou, ktorá mi v rozhovore povedala, že cestovný ruch končí v Banskej Štiavnici a všade skapal pes, čo sa týka kultúrneho vyžitia?

Výrazom ‚skapal pes‘ by som možno Martinu krivdila.

Ale pritom je v Martine aj krásna Turčianska galéria. Ak nemyslíme Galériu ako nákupné centrum, ktoré je hneď vedľa. Keď niekto povie, že ide do galérie, treba rozlišovať, do ktorej. Pôsobí tu Slovenské národné múzeum aj prírodovedné Múzeum Andreja Kmeťa, takže kultúrne zázemie v meste naozaj nechýba.

Ak sa vrátime k 17. novembru, čo by ste s odstupom rokov odkázali mladej generácii?

Nedávno som sa o tom bavila so študentmi. Problém je v tom, že niečo také silné nezažili. Možno by aj túžili, aby sa mohli takto prejaviť alebo zažiť plné námestie.

Neviem im vysvetliť, že by sa mali pokúsiť byť účastní takého niečoho, lebo vidím zvláštnu apatiu nielen u mladých ľudí, ale všeobecne. Namiesto toho, aby sa námestia plnili viac a viac, na protestoch je ľudí menej a menej. Zažili to možno po vražde, ktorá sa tu udiala, kedy boli ulice plné, ale dnes už zasa nie sú.

A ešte sa to polarizuje, že mnohí nechcú ísť s tamtým alebo hentým …

Nie je to dobré. V menších mestách, ako je Martin alebo v ešte menších mestách, sa nedeje takmer nič. To mi je ľúto. Mladí ľudia by mali zažiť niečo podobné, aby to pochopili, pretože im ťažko budeme vysvetľovať, aké to bolo náročné, keď si to nevedia vôbec predstaviť.

Nie je život pre mladých náročný aj dnes?