Hitler dokázal presvedčiť aj deti, aby nenávideli vlastných rodičov. Autorka oscarového bestselleru: Doba sa opakuje (rozhovor)

Ako sa z obyčajného dieťaťa môže stať nacista a prečo ľudia podliehajú autoritárskym lídrom? Novozélandská spisovateľka Christine Leunens hovorí aj o tom, prečo sa história môže opakovať.  

Johannes je malý chlapec, ktorý si vo svojej hlave predstavuje Adolfa Hitlera. Vodca nacistického Nemecka ovplyvňuje jeho myslenie aj pohľad na svet. Znie to desivo, no práve taký je príbeh románu Caging Skies novozélandskej autorky Christine Leunens.

V roku 2019 ho novozélandský režisér Taika Waititi adaptoval do filmu Králíček Jojo. Snímka získala Oscara za najlepší adaptovaný scenár a bola nominovaná aj na najlepší film. Zahrali si v nej Scarlett Johansson a Sam Rockwell.

„Deti sú nevinné, sú mladé a dôverujú dospelým, ktorí zastávajú mocenské pozície. Takto sa učia nenávidieť,“ hovorí Christine Leunens v rozhovore pre Aktuality.sk.

• Prečo sú deti a mladí ľudia také zraniteľní voči propagande a ako sa z nich dajú vychovať stúpenci extrémistických ideológií.
• Či sa ľudia rodia dobrí a zlí a ako môže strach zmeniť človeka.
• Prečo dnes ľudia opäť inklinujú k autoritárskym lídrom a čo s tým má spoločné oslabovanie strednej triedy.
• Ako autorka chráni svoje deti pred technológiami a prečo jej prekáža, že umelá inteligencia používa knihy bez súhlasu autorov.

Určite ste už o knihe Caging Skies (v češtine vyšla pod názvom Nebo v klietke) hovorili mnohokrát. Stala sa predlohou pre oscarový film Králíček Jojo režiséra Taiku Waititiho. Dúfam, že vám nebude prekážať, ak sa k nej ešte vrátime. Niektorí autori totiž nie sú vždy nadšení, keď sa ich pýtajú predovšetkým na ich najznámejšiu knihu.

To je v poriadku. Každá kniha je trochu ako dieťa. Aj keď dieťa vyrastie, stále mi veľmi záleží na postavách a príbehu. Strávila som s nimi mnoho rokov. O knihe rada hovorím, ale už by som ju znovu nečítala. To je jediné.

Keď píšete knihu, čítate ju toľkokrát, že keď je konečne vydaná, poviete si: Dobre, to je ono. Už ju nikdy nemusím čítať znova.

Prečo ste si vybrali práve dieťa, ktoré vyrastá obklopené propagandou a vlastnými ilúziami? O druhej svetovej vojne a nacistických zločinoch vzniklo mnoho kníh. Vy ste sa však rozhodli pozrieť na tieto udalosti očami dieťaťa. Čo vás k tomu priviedlo?

Prvým impulzom bolo niečo, čo ma úplne šokovalo. Môj manžel v tom čase pracoval v múzeu druhej svetovej vojny.

Druhá svetová vojna priniesla vyvražďovanie v priemyselnom rozsahu, aký história dovtedy nepoznala. Chcela som pochopiť, ako sa z obyčajného dieťaťa mohol stať človek zapojený do niečoho takého. Myslela som si, že prostredníctvom výskumu dokážem lepšie pochopiť, ako sa to mohlo stať.

Bolo to desivé. Nacisti začali pracovať s deťmi už v školách. Učili ich určité veci a následne ich posielali do Hitlerovej mládeže, a to aj vo veľmi nízkom veku. Dokonca vytvárali situácie, v ktorých mohli mať problémy aj ich vlastní rodičia, ak sa snažili deťom zabrániť nasledovať nacistickú ideológiu.

Bol to postupný proces, ale mimoriadne účinný. Deti sú nevinné, sú mladé a dôverujú dospelým, ktorí zastávajú mocenské pozície. Keď im učitelia v škole hovoria, že určití ľudia sú zlí, chcú im ukradnúť krv, ublížiť im a sú parazitmi, deti tomu ochotne veria. Takto sa učia nenávidieť.

Chcela som ukázať Židov, ale aj Slovanov, homosexuálov a ďalšie skupiny ľudí, ktorí sa stali obeťami nacizmu. Zároveň som však chcela ukázať, že aj deti, ktoré vyrástli na nacistov, boli v čase svojho detstva obeťami. Klamali im a v podstate im ukradli ich ľudskosť, aby ich naučili nenávidieť.

Chcela som preskúmať obe strany a pochopiť, aký strach ľudia prežívali. Prečo sa ich toľko pridalo k nacistickému hnutiu? Ako sa strach zmenil na nenávisť? A ako vyzeral život rodiny, v ktorej sa syn zrazu začal obracať proti vlastným rodičom?

Bolo to veľmi zložité a napísať knihu mi trvalo mnoho rokov.

Písala som ju priamo v múzeu vojny. Nad hlavou som mala bombardér a každých desať minút som počula nahrávku. V múzeu boli aj obrovské portréty rôznych Židov a ľudí, ktorí sa postavili proti nacizmu. Každý deň som okolo nich prechádzala a postupne som si zapamätala ich tváre. Keď som sa k nim priblížila, postupne sa na mňa pozerali. Bolo to veľmi temné a náročné obdobie.

3 fotky v galérii

Christine Leunens

Zdroj: Christine Leunens

Prečo sú podľa vás deti také zraniteľné voči propagande? Je to ich dôverčivosť a poslušnosť voči dospelým, alebo zohráva úlohu aj to, že ešte nedokážu úplne pochopiť, čo sa v skutočnosti deje?

Myslím si, že to platí aj pre mladých ľudí vo veku 18 či 19 rokov. Dnes lepšie chápem, prečo je také jednoduché získať pre určitú ideológiu mladých ľudí, predovšetkým mladých mužov, ale aj ďalších ľudí v tomto veku.

Ponúknuť im možnosť získať hrdinský status je mimoriadne silné. Dáva im to pocit, že sú dôležití a že môžu zmeniť svet. Podobné situácie sme videli aj inde. Napríklad teroristické skupiny prostredníctvom propagandy presviedčajú ľudí, že sa z nich stanú hrdinovia, ak spáchajú určité násilné činy.

Pre niekoho, kto má 17, 18 alebo 19 rokov, je zmätený a nevie, čo ho v budúcnosti čaká, to môže byť veľmi príťažlivé. Zrazu dostane niečo, vďaka čomu sa cíti dôležitý a má pocit, že zohráva veľkú úlohu v dejinách. Je to silná motivácia.

Myslíte si, že muži sú pre takúto propagandu zraniteľnejší ako ženy?

Ťažko povedať. Dnes máme aj ženy v armáde a v rôznych podobných pozíciách. V knihe som však skúmala predovšetkým minulosť. Aj vtedy existovali ženy v nacistických organizáciách. Mali svoje úlohy a mnohé z nich pracovali aj ako dozorkyne v koncentračných táboroch.

V tomto smere to nebolo až také odlišné. Keď sa človek dostane do mocenskej pozície, vieme, čo sa môže stať.

Myslím si, že v tom zohráva úlohu určitá zraniteľná psychológia. Rozprávala som sa s niekoľkými mužmi, ktorí mi pred napísaním knihy poskytli rozhovory. Neskôr mi hovorili, že sa cítili zradení a že ľahko uverili všetkému, čo im povedali.

Keď sa na to dnes pozerajú ako dospelí ľudia, ktorí už veciam lepšie rozumejú, cítia veľkú hanbu a zradu. Uvedomujú si, že im klamali. Mnohí by sa najradšej vrátili do mladosti, ale to, samozrejme, nie je možné.

Vo vašej knihe ma zaujalo aj to, že svet nie je čiernobiely. Ani počas druhej svetovej vojny nebol. Aj ľudia, ktorí sa stali nacistami, mali svoje vlastné príbehy. Johannes sa postupne vyvíjal a menil, pod vplyvom propagandy, ale zároveň sa dokázal meniť aj k lepšiemu a uvedomovať si, že to, čomu veril, bola lož. Myslíte si, že sa ľudia rodia dobrí a až okolnosti, propaganda či trauma z nich môžu urobiť zlých ľudí?