Hrozba prichádza aj z hlbín. Musíte prežiť 72 hodín. Švédsko sa Rusku nikdy nevzdá

„Rusko nie je práve krajina, ktorej by záležalo na povesti, pravidlách či etike. Ak sa niektorý štát rozhodne v čase mieru páchať sabotáže, potom sa môže stať čokoľvek. Takéto činy sú pritom niečo, čo robia zločinci a teroristi, nie krajiny,“ povedala pre Pravdu Elisabeth Brawová, švédska odborníčka na hybridné hrozby, geopolitiku a globalizovanú ekonomiku. Rozhovor s expertkou Atlantickej rady vznikol na podujatí Europe Future Forum (Fórum európskej budúcnosti) vo Varšave.  

Vaša nová kniha sa volá The Undersea War: The Battle to Control the Cables and Pipelines That Connect Our World (Vojna pod hladinou: Boj o kontrolu nad káblami a potrubiami, ktoré spájajú náš svet). Ako sa teda tento boj vyvíja?

Je fascinujúce uvažovať nad tým, ako svet káblov a potrubí funguje, pretože sa to celé začalo už v 19. storočí. Boli to súkromné projekty, ale vlády Spojených štátov či Británie si uvedomili, že ide o prelomovú novú technológiu a že by ju mali podporiť. A väčšinou hovoríme o infraštruktúre, ktorá spája viac krajín. Dokonca aj počas studenej vojny napríklad existoval kábel, ktorý viedol z Dánska do Poľska – teda cez železnú oponu. V dnešnej dobe sme už od podmorských káblov úplne závislí. Potrubia sú trochu iné, ale aj tie potrebujeme na ropu a plyn. Zmenilo sa však vnímanie alebo pochopenie toho, že je to komerčná infraštruktúra, ktorá by mala byť nedotknuteľná, a mali by sme ju za každú cenu chrániť, pretože ju potrebujeme všetci. Myslím si, že tento vývoj je skutočne znepokojujúci.

Prečo sa toto vnímanie zmenilo?

Preto, lebo niektoré krajiny nemajú problém používať spôsoby agresie, ktoré sa považovali za neprijateľné. Vojna je jedna vec. Každá krajina si je vedomá, že k nej môže dôjsť, a preto má zbrane. Keď sa pozriete na studenú vojnu, Sovietsky zväz a Varšavská zmluva sa rôznymi spôsobmi usilovali poškodiť NATO. Spojené štáty sa zase snažili ovplyvňovať voľby v krajinách ako Taliansko a podobne. Ale neexistovali veľké obavy, že by sa jedna či druhá strana aktívne pokúsila poškodiť podmorské káble a potrubia. Nepredpokladalo sa, že by to urobili. Rusko teraz pri rôznych útokoch na západnú infraštruktúru a komerčné projekty ukázalo, že už neuznáva neutralitu biznisu. Káble a potrubia na morskom dne sú preto odrazu zraniteľné. A, samozrejme, zmenilo sa aj to, že v dnešnej dobe sme od nich mimoriadne závislí. Počas studenej vojny síce prenášali telegrafnú a telefonickú prevádzku, ale deň bez telefónu či medzinárodných hovorov sa dal zvládnuť. Dnes však od podmorských dátových káblov závisí úplne všetko.

Čiže Rusku nezáleží na tom, ako bude jeho kroky hodnotiť svet?

Incidenty, ktoré sme doteraz videli, boli neraz veľmi záhadné. Väčšinou boli do nich zapojené obchodné lode s kontaktmi na Rusko, ktoré sa plavili cez viaceré podmorské káble a poškodili ich alebo prerezali. Je však takmer nemožné dokázať, že to spravili úmyselne alebo na príkaz Moskvy. Jedna vec je však jasná. Ešte pred piatimi rokmi sme takéto incidenty nemali. Občas sa stala nehoda, do ktorej boli zapletení rybári alebo obchodné lode. Neboli sme však svedkami takýchto veľkých incidentov a v takom rýchlom slede za sebou. A taktiež sme nezažili, ako vyhýbavo sa po nehodách správali posádky plavidiel. Musíme sa však vyrovnať s tým, že sa možno nikdy nedozvieme, čo sa v skutočnosti dialo na palube týchto lodí a aké kontakty mali s nepriateľským štátom. Myslím si však, že to je takmer druhoradé. Dôležité je, že tieto incidenty sa stali. Musíme si uvedomiť, že naša infraštruktúra je zraniteľná. No ak sa vrátim k vašej otázke – v prípadoch, keď západné vlády dokázali identifikovať páchateľov a ich väzby na Rusko, platí, že Moskve je to jednoducho jedno. A to je rozdiel v porovnaní s minulosťou.

V akom zmysle?

Netvrdím, že Sovietsky zväz bol nejaká morálna či etická krajina, ale myslím si, že ZSSR by sa dotklo, keby sme ho označili za páchateľa sabotáží. Lebo to nie je niečo, čo robia rešpektované krajiny.

Vyzerá to tak, že v dnešnej dobe sa cieľom môže stať takmer čokoľvek a všetky pravidlá akosi prestávajú platiť. Napríklad aj komerčne dostupné bezpilotné stroje môžu v podstate kedykoľvek spôsobiť nebezpečný problém na letiskách. Nedávno ste napísali článok pre Politico o tom, ako by dronová vojna mohla ovplyvniť globálnu lodnú dopravu. Do akej miery sa dá na takéto scenáre pripraviť?

V prvom rade by som k tým incidentom s podmorskými káblami povedala, že bolo fascinujúce ich skúmať pre knihu a rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sa podieľajú na ich ochrane. Či už pôsobia v súkromných spoločnostiach, alebo v rámci národnej bezpečnosti v námorníctve či pobrežnej stráži. Mám teraz obrovský rešpekt ku každému, kto sa zaoberá podmorskou infraštruktúrou. To sú hrdinovia mojej knihy. Musíme však žiť s vedomím, že kritická národná infraštruktúra je zraniteľná voči útokom v takzvanej sivej zóne. Je to jednoducho preto, že ak sa nejaká krajina rozhodne v čase mieru páchať sabotáže, potom sa môže stať čokoľvek. Takéto činy sú pritom niečo, čo robia zločinci a teroristi, nie štáty.

Ale napriek tomu sa to v Európe deje.

Nemali by sme zostať paralyzovaní. Musíme však vyvinúť spoločné úsilie v rámci našich krajín. Firmy, vlády, občianske organizácie, ale aj bežní ľudia si musia uvedomiť, že všetci môžeme rôznymi spôsobmi zohrať svoju úlohu. Samozrejme, nechcem tým povedať, že by ste ako občan mali chodiť po meste a sledovať veci, ktoré vyzerajú podozrivo. Ale sabotáže sa netýkajú len kritickej infraštruktúry. Videli sme útoky na sklady, elektrárne, železnice či zariadenia obranného priemyslu. Preto je dobré, keď ste si vedomí toho, že terčom môže byť aj vaša spoločnosť, a všímate si veci, ktoré nemusia byť v poriadku. Hoci som predovšetkým analytička v think-tanku, pôsobím aj vo firemných poradných orgánoch. Myslím si, že súkromné spoločnosti môžu výrazne pomôcť sebe aj svojim krajinám, keď budú mať pripravené plány pre prípad nejakého prerušenia prevádzky, aby mohli fungovať ďalej.

Foto:
Europe Future Forum/Mariusz Bodnar
Švédska odborníčka na bezpečnosť Elisabeth Braw.

Zmenili ste vy osobne niečo vo svojom živote vzhľadom na súčasnú bezpečnostnú situáciu? Máte napríklad doma núdzové zásoby, alebo keď sa pohybujete vonku, rozhliadate sa viac okolo seba?

Prispôsobiť by sme sa mali všetci. Musím však povedať, že moja adaptácia sa začala už okolo roku 2000, keď som s rodinou žila v San Franciscu. Mesto leží v zóne zemetrasení a práve tam som sa začala zaujímať o odolnosť spoločnosti. Fungovala tam skvelá osvetová kampaň s názvom SF 72. Jej odkazom bolo, že v prípade zemetrasenia ste prvých 72 hodín odkázaní sami na seba, pretože mestská samospráva sa nedokáže postarať o všetkých a bude riešiť len tie najsúrnejšie prípady. Ak ste zdravý občan, musíte to v prvom rade zvládnuť sám. San Francisco neustále organizovalo kampane o tom, ako sa pripraviť na zemetrasenie, čo mať doma, čo robiť počas katastrofy, ale aj po nej. Jednou z tých vecí bolo mať zásoby – takže som zvyknutá mať napríklad balenú vodu. Takto som sa oboznámila s odolnosťou spoločnosti. Zaujímavé bolo – a v tom čase sme ešte nemali smartfóny – že bolo jasné, že v prípade zemetrasenia mobilná sieť vypadne alebo bude vyhradená pre tých, ktorí ju nevyhnutne potrebujú. Jedna z rád preto znela, že ak nastane kríza, je potrebné mať plán, ako budete komunikovať s rodinou a kde sa stretnete. A to isté platí v dnešnej situácii; dokonca ešte viac.

Čo sa týka ruských sabotáží, mali by západné krajiny uvažovať o tom, že dajú Moskve takpovediac ochutnať jej vlastnú medicínu? Alebo by to bola kontraproduktívna eskalácia?

Je to niečo, čím sa západné a európske vlády zaoberajú takmer každý deň. Bolo by jednoduché Rusku odkázať, že ak bude útočiť na našu infraštruktúru, my urobíme to isté. Vyslalo by to silný signál a Moskvu by to mohlo presvedčiť, aby prestala. Zároveň by to však bola eskalácia. Stratili by sme tým morálnu prevahu, ktorú ako liberálne demokracie máme. Nepripravujeme sabotáže, pretože sme rešpektované krajiny. Rusko takým štátom nie je. Stratili by sme teda morálnu prevahu už len tým, že by sme sa vyhrážali plánovaním toho istého, čo robí Moskva. A čo je ešte znepokojujúcejšie, otvorilo by to Rusom dvere k ďalšej eskalácii. Povedali by, že keď západné krajiny útočia na ich infraštruktúru, môžu reagovať akýmkoľvek spôsobom uznajú za vhodné. Pretože Rusko nie je práve krajina, ktorej by záležalo na povesti, pravidlách či etike. Myslím si však, že sú veci, ktoré spraviť môžeme.

Čo konkrétne by to mohlo byť?

Napísala som knihu o agresiách v sivej zóne a hybridných hrozbách nazvanú The Defender’s Dilemma (Dilema obrancu). Vždy, keď sa vaša krajina stane terčom sabotáže alebo čohokoľvek pod prahom otvoreného vojenského násilia, ste v podstate v úzkych. Musíte niečo spraviť, ale nemôžete reagovať rovnakým spôsobom. Sú však veci, ktoré urobiť môžeme. Môžeme sa napríklad vyhrážať, že prerušíme ruské finančné toky. Nemusíme hovoriť, aké zdroje a komu odstrihneme, ale je to niečo, čo spraviť môžeme, lebo na to máme páky. Môžeme tiež využiť západné víza. Ako vieme, na mnohých ruských predstaviteľov na rôznych úrovniach sú dnes uvalené sankcie. Nemôžu chodiť do našich krajín, nemôžu získať víza, ale majú rodinných príslušníkov, ktorí tu žijú a užívajú si našu pohostinnosť. Myslím si, že môžeme povedať, že v prípade hybridnej agresie, vo chvíli, ktorú si sami vyberieme, zrušíme, pozastavíme alebo vyhlásime za neplatné víza rodinných príslušníkov ruských predstaviteľov podľa nášho výberu. Nemusíme presne hovoriť, že zrušíme víza Putinovej priateľke a jeho synom žijúcim vo Švajčiarsku. Treba to nechať nejasné, ale zdôrazniť, že to nie je akt agresie. Získať vízum totiž nie je ľudské právo.

Stačilo by to však? Hovoríme tu o režime, ktorý posiela stovky tisíc ľudí umierať na Ukrajinu. Hoci chápem koncept eskalačného rebríčka, ak by sa niečo stalo napríklad v Lipsku – ak by dron s výbušninou…

Ak by ten útok v Lipsku vyšiel podľa plánu, spôsobil by masívne škody na letisku Lipsko-Halle a umreli by pri ňom ľudia.

Keby sa také niečo stalo, nemal by Západ napríklad prostredníctvom kybernetických útokov odstaviť nejaké ruské letiská?

Ešte k tým vízam. Áno, znie to veľmi chabo, keby to bola odpoveď na potenciálny výbuch na letisku. Ale aj tak je to slabé miesto ruských predstaviteľov. Milujú seba a svoje rodiny viac ako Rusko. Stavila by som nemalé peniaze na to, že vlastná krajina ich až tak nezaujíma. Ale na svojich rodinách a ich peniazoch na Západe im záleží veľmi. No uznávam, že rušenie či pozastavovanie víz, samozrejme, nie je veľmi silný nástroj. Takže áno, v rámci NATO máme významné kybernetické útočné kapacity. A to je niečo, čo môžeme použiť bez toho, aby sme stratili morálnu prevahu. Kybernetický útok by v porovnaní s tým, čo robia Rusi, pôsobil ako diplomatický krok.

Ak bude Švédsko napadnuté, nikdy sa nevzdá. Je to známe vyhlásenie zo švédskej brožúry o civilnej pripravenosti a odolnosti. Znie to skvelo a je veľmi motivačné, ale dáva to skutočný zmysel? Nikto nemôže zaručiť, že štát vo vojne nakoniec nebude musieť kapitulovať.

Výsledkom útoku, samozrejme, môže byť vyrokovaný mier. Keby nás niekto napadol, bolo by do toho zapojené celé NATO. V závislosti od vývoja konfliktu by mohol nastať vyjednaný mier alebo ruská kapitulácia. Ale Švédsko by sa nikdy nevzdalo. Vzdať sa znamená úplne sa podrobiť. A myslím si, že si môžeme byť istí, že Švédsko by sa nikdy úplne nevzdalo v zmysle, že by Rusom povedalo: Vezmite si, čo chcete. Momentálne našťastie máme za sebou podporu NATO, ale vyhlásenie, ktoré ste spomenuli, nie je len konštatovaním faktu. Do brožúry sa dostalo aj preto, aby inšpirovalo ľudí. Nie je to len fráza, ale je to spôsob komunikácie s verejnosťou. Hovoríme jej, že aj ona v tom všetkom hrá rolu a musí byť súčasťou snahy nevzdať sa. Nie je to o tom, že vláda sa o všetko postará a ľudia budú sedieť doma a čakať. Ako hovoríte, dnes je to už slávne vyhlásenie práve preto, že je skutočne inšpiratívne. Švédsko malo v histórii veľké šťastie, že nebolo rozdelené ani sa nepresúvalo medzi rôznymi krajinami a ríšami tak, ako napríklad Slovensko. Ale nie je to len o tom. Dúfame, že inšpirujeme iné krajiny, aby si povedali: Ak sa niečo dá vo Švédsku, malo by to byť možné – možno v menšej miere – aj u nás.

Ak sa vrátime k podmorskej infraštruktúre, viete si predstaviť incident týkajúci sa podmorskej infraštruktúry v Európe, pri ktorom by ste si povedali, že je to jasné znamenie, že sa blížime k veľkej vojne?

Ľudia, ktorí na súčasné incidenty reagujú – teda pobrežná stráž, námorníctvo a, samozrejme, prevádzkovatelia a vlastníci káblov či potrubí – nemôžu vedieť, či nejaký problém nepovedie k niečomu väčšiemu. Predstavte si, že ste v ich pozícii a neviete, na čo vlastne reagujete. Je to mimoriadne znepokojujúce. Naša reakcia by totiž bola úplne iná, ak si niečo vyhodnotíme tak, že je to pravdepodobne prvý krok k vojne, v porovnaní s tým, čo robíme pri individuálnom podozrení zo sabotáže. A napriek tomu, ak pracujete pre pobrežnú stráž, námorníctvo alebo pre vlastníkov a prevádzkovateľov káblov, musíte reagovať. A mimochodom, platí to aj pre firmy, ktoré káble opravujú. Nemáte luxus povedať si, že vlastne nevieme, čo sa deje, tak radšej chvíľu počkajme. Viete, že poškodenie káblov sa musí okamžite riešiť, pretože inak by utrpela naša ekonomika. Ak ide o jeden kábel, nie je to koniec sveta, ale musí sa opraviť, lebo každý kábel sa počíta. A keď sa objaví problém s tromi, štyrmi či piatimi káblami, vtedy to začne byť veľmi vážne.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Rusko
Švédsko
NATO
hybridná vojna
vojna na Ukrajine
Putinova vojna
Ukrajina

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.