III. svetová vojna bude vo vesmíre, rozpútajú ju satelity. Nemôže mať víťazov, iba porazených

Tretia svetová vojna sa nezačne na Zemi, ale vo vesmíre, tvrdia vojenskí analytici. Začnú ju útoky tzv. satelitov zabijakov na nepriateľské orbitálne aparáty.  

Spočiatku o tom písali len autori sci-fi románov, ale pred 50 rokmi vznikol americký satelit KH-11 Kennen, schopný „oslepiť” protivníka. O pár mesiacov sa dostal na obežnú dráhu a pootvoril dvere projektu tzv. hviezdnych vojen.

Keď sme však začali pátrať po tom, kto prvý prišiel s prognózou, že nasledujúca globálna vojna sa začne v kozme, narazili sme na veľmi rozdielne tvrdenia historikov a publicistov. Mnohí pripisujú autorstvo britskému spisovateľovi, vynálezcovi a vizionárovi Arthurovi J. Clarkovi. On to však asi nebol. Stopy nás napokon doviedli k inému autorovi sci-fi románov (u nás málo známemu, vo svete však veľmi známemu) Američanovi Benovi Bovovi. V jeho knihe Millenium (nemýliť si s rovnomennou detektívnou sériou od Švéda Stiega Larssona) si USA a Sovietsky zväz na konci sveta začnú v roku 1999 navzájom ničiť obranné a satelitné siete.

Zhodou okolností kniha vyšla v tom istom roku, ako do vesmíru vzlietol spomínaný satelit KH-11. Čiže pred polstoročím.

Video

DEFENCE NEWS – Budúce vojny sa rozhodnú vo vesmíre

Čo predpovedal Hackett

Len o dva roky neskôr vydal britský generál vo výslužbe John W. Hackett knihu s názvom Tretia svetová vojna. Ide o fiktívny scenár zničujúceho ozbrojeného konfliktu medzi NATO a Varšavským paktom. Hackett pri písaní zrejme využil svoje bohaté vojenské skúsenosti vrátane vedomostí veliteľa Severnej skupiny armád NATO.

Hoci zničenie satelitu v knižnej fikcii nie je prvým výstrelom tejto vojny, stáva sa sprievodným javom bojov od ich začiatku. Sovietska armáda do nich nasadzuje svoje orbitálne zbraňové systémy a protisatelitné rakety, tzv. družicových zabijakov. Dostanú signál zostreliť americké výzvedné satelity, ktoré monitorovali presuny vojsk Varšavského paktu. NATO reagovalo vlastnými technológiami na ochranu svojich orbitálnych prostriedkov a likvidovaním sovietskeho vesmírneho arzenálu.

Ale prvou obeťou tejto vesmírnej vojny sa stáva americký raketoplán Enterprise-101, ktorý plnil úlohu technického prieskumu a vysielania vojnovej propagandy na územie ZSSR. Bol vážne poškodený sovietskou protiraketovou strelou.

V knihe už účinkuje aj špionážny satelit typu KH-11. Podobne ako on už nepoužíva klasický film, ktorý sa v starších satelitoch musel zhadzovať na Zem v kapsulách na padákoch, ale robí digitálny prenos obrazu v reálnom čase. V knihe poskytuje veleniu NATO okamžité snímky o presune sovietskych tankových divízií. Práve preto sa už na začiatku Hackettovho bestselleru stáva terčom č. 1 sovietskych „zabijakov družíc“ už v prvej hodine vojny.

„Najnovšie technológie, najmä satelity sú absolútne kľúčové pre prežitie v budúcej vojne,” upozorňoval Hackett v diskusiách, ktoré prebiehali okolo jeho knihy. „Sám som kedysi podcenil rýchlosť vývoja vesmírnych zbraní, ale dnes už viem, že moderný ozbrojený konflikt sa vedie cez neviditeľné toky dát,” zdôrazňoval.

Mimochodom, Ronald Reagan označil Hackettovu knihu za jednu z troch svojich najobľúbenejších a spätne priznával, že ho výrazne ovplyvnila pri rozhodovaní o programe hviezdnych vojen. Samozrejme, že satelit KH-11 a program SDI prezývaný ako hviezdne vojny nevznikol na zelenej lúke. Čo všetko mu predchádzalo?

Foto:
World History Archive / World history archive / Profimedia
Sergej Koroľov (vpravo) v rozhovore s Jurijom Gagarinom.

Dvaja géniovia: Braun a Koroľov

Odborníci na východe i na západe sa zhodujú v tom, že vývoj vojenských a špionážnych satelitov sa začal vypustením prvej umelej družice Zeme – úspešným štartom sovietskeho sputnika PS-1 v októbri 1957.

„Pípanie” tejto leštenej hliníkovej gule s priemerom 58 cm a štyrmi prútenými anténami dlhými 2,5 metra až 3 metre ohlásilo nielen začiatok éry mierového využitia vesmíru, ale i jeho zneužívania na vojenské účely. Zrejme nie náhodou zvolil hlavný konštruktér sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov pri svojom slávnostnom vystúpení na kozmodróme Bajkonur vojenskú terminológiu: „Týmto štartom sme začali útok na vesmír.”

Do polovice mája 1958 vyniesli obrie medzikontinentálne balistické rakety R -7 do kozmu tri sputniky. Prvý sme už spomenuli, druhý putoval na obežnú dráhu s prvým živým tvorom – bol ním pes Lajka -, a tretí niesol vedecké laboratórium na výskum atmosféry a vesmíru.

PS-1 vyvolal v USA šok a po ňom prišla tzv. sputniková kríza. Odborná verejnosť i politici si uvedomili zaostávanie za Sovietmi a pokúsili sa o rýchlu odpoveď. Už o tri mesiace v januári 1958 vypustili Spojené štáty vlastnú družicu Explorer, ktorú navrhol Wernher von Braun. Kto bol tento Nemec? Bývalý dôstojník SS, autor projektu V-2, čiže takzvanej Hitlerovej zbrane odplaty, prvej balistickej strely na svete. Ako píše kanadský historik kozmických letov Michael J. Neufeld, Američania odpustili Braunovi jeho nacistickú minulosť, respektíve pragmaticky ju prehliadli a hneď po druhej svetovej vojne ho tajne previezli do USA.

„Ich konanie viedli najmä obavy zo Sovietskeho zväzu na začiatku studenej vojny,” myslí si Neufeld. Von Braun pomohol spočiatku Američanom poskladať a testovať ukoristené súčasti V-2. Od roku 1950 mu zverili vývoj Radstone – prvej americkej balistickej rakety schopnej niesť jadrové hlavice. O šesť rokov sa stal šéfom vojenského vesmírneho programu. Niekedy v tomto období vyslovil okrídlenú vetu: „Kto ovládne obežnú dráhu Zeme, bude mať strategickú prevahu.” Od roku 1960 sa postavil na čelo NASA (Národného úradu pre letectvo a vesmír).

Stojí za zmienku, že von Braun a Koroľov sa nikdy v živote nestretli, ale tesne sa minuli pred pádom nacistického Nemecka. Braun so svojím tímom ušiel z raketového strediska Peenemünde a vydal sa smerom na juh k Američanom krátko pred tým, ako 5. mája 1945 obsadili tamojšie laboratóriá predsunuté jednotky Červenej armády. Priviedli so sebou aj Koroľova, ktorého šéf NKVD Lavrentij Berija celú vojnu väznil (s ďalšími jadrovými vedcami a inžiniermi) v špeciálnom zariadení sovietskeho gulagu. Nacisti síce pred ústupom zničili väčšinu svojho výskumno-vývojového centra v Peenemünde, ale Koroľovovi aj to málo, čo našiel v troskách, pomohlo pri vývoji prvej sovietskej balistickej rakety R-1.

Obaja geniálni konštruktéri sa veľkými písmenami zapísali nielen pod úspechmi civilnej, ale i vojenskej kozmonautiky.

Foto:
NASA
Wernher von Braun vo svojej pracovni v NASA.

Elektronickí špióni v kozme

USA v roku 1958 schválili projekt špionážnych satelitov Corona. Pravda, pred verejnosťou ho maskovali ako čisto vedecký výskum vesmíru pod názvom Discovery. Prvý štart satelitu s týmto označením sa uskutočnil už 28. februára 1959. Bol to vôbec prvý pokus o dosiahnutie tzv. polárnej dráhy, ktorá umožňuje snímať celú Zem. Ako uvádza uznávaný historik amerických vesmírnych programov Dwayne A. Day, satelity Corona fotili na klasický film. „Kapsula s neexponovaným filmom sa musela z orbity vrátiť na Zem s pomocou padáka. Americké lietadlá ho chytali za letu s pomocou špeciálnych sietí,” približuje historik. Prvé úspešné snímky územia ZSSR takto získali už v auguste 1960.

Aké to boli snímky? Z odtajnených dokumentov CIA vyplýva, že tento jediný let Discovery (Corona) 14 priniesol viac fotografického materiálu ako všetky predchádzajúce lety špionážnych lietadiel U-2 dohromady. Od roku 1956 ich bolo 23 úspešných, zostrelom sa skončil až nasledujúci 1. mája 1960. Sovieti vtedy zajali pilota Francisa G. Powersa, z čoho vznikla veľká aféra.

Satelit nasnímal sovietsku leteckú základňu Mys Šmidta na Čukotke s odstavnými plochami pre bombardéry a odpaľovacie rampy rakiet v ruskom vnútrozemí. Analytici na základe satelitných snímok odhalili skutočný stav sovietskych medzikontinentálnych balistických rakiet. Zároveň padol mýtus, ktorý šíril zo svetových tribún šéf Kremľa Nikita Chruščov, že ZSSR už vyrába jadrové hlavice a ich nosiče ako „párky”.

Sovieti síce začali experimentovať so špionážnymi družicami približne v tom istom čase ako Američania, ale zvolili mierne odlišnú stratégiu. Koroľov navrhol univerzálnu družicu, ktorá sa stala základom pre vesmírneho špióna Zenit a súčasne pre pilotovanú loď Vostok (letel v nej prvý kozmonaut Jurij Gagarin). Prvý ostrý štart satelitu zo série Zenit sa uskutočnil v decembri 1961. Čiže Sovieti zaostali za Američanmi v tejto disciplíne kozmonautiky takmer o dva roky.

Veľmi úspešný bol už Zenit-2 maskovaný pod názov Kosmos 7. Štartoval koncom júla 1962, bol vo vesmíre 11 dní, ale jeho vyše dvojtonovú kabínu s filmami a drahými kamerami dopravila na Zem (na rozdiel od Discovery, ktorý zostal vo vesmíre) loď Vostok. „Rozlišovacia schopnosť tohto Zenitu bola 5 metrov, armáda žiadala 3 metre. Napriek tomu družica získala snímky, ktoré odhalili dôležité vojenské tajomstva USA – strategické letiská a rozmiestnenie amerických balistických rakiet,“ píše vo svojej štúdii súčasný ruský historik vesmírnych letov Anton Pervušin.

Pomer síl vo vesmírnej špionáži sa tým medzi dvoma veľmocami viac-menej vyrovnal. V júni 1964 Chrušov na stretnutí so zahraničnými diplomatmi priznal, že „sovietske družice už tiež fotia Spojené štáty”. Doslova povedal toto: „Ak budete chcieť, môžem tie snímky ukázať prezidentovi Lyndonovi Johnsonovi a on mi môže ukázať tie ich.“

Prví vesmírni zabijaci

Zároveň so zdokonaľovaním špionážnych satelitov veľmoci vyvíjali zbrane na ich ničenie. Aj v tomto ohľade získali Američania náskok už v polovici 60. rokov. Spočiatku chceli využívať balistické rakety Thor s jadrovými hlavicami. Umiestnili ich na atole Johnston v Tichom oceáne. V prípade ozbrojeného konfliktu so ZSSR mali tieto rakety likvidovať prelietavajúci špionážny satelit. Ako? Jadrovým výbuchom pri priblížení sa k nemu. Tento systém pod kódovým označením Program 437 bol v službe do roku 1975.

Sovietsky zväz sa vybral technologicky náročnejšou cestou. Jeho tajný program pod názvom Stíhači sputnikov priniesol prvé družice kamikadze. Takýto vesmírny zabijak štartoval na obežnú dráhu pomocou nosnej rakety, potom ho mali jeho vlastné motory vmanévrovať do blízkosti nepriateľskému satelitu a vo vhodnej chvíli odpáliť nálož. Tá mala zasypať cieľ mrakom smrtiacich šrapnelov.

Išlo o celý komplex zariadení s kódovým označením IS-A. V októbri 1968 uskutočnili Sovieti jeho prvý test. Keď Kosmos 249 zaútočil na sovietsky satelit ako na terč, pri priblížení ho zničil explóziou. Skúšky prebiehali ešte niekoľko rokov, kým komplex zaradili do výzbroje sovietskej armády. Američania sa o testoch IS-A podľa Daya už čoskoro dozvedeli a prijali zodpovedajúce opatrenia. V júli 1976 podpísal prezident Gerald Ford tajné memorandum o vojenských a spravodajských vesmírnych systémoch. Mala sa zvýšiť ich odolnosť voči možným útokom sovietskych satelitov. „V 70. rokoch sa kozmická vojna stala reálnou možnosťou,” myslí si Day.

Americká odpoveď na komplex IS-A nasledovala v podobe systému ASAT. Namiesto veľkej a drahej rakety v nej použili ako prvý stupeň stíhačku F-15 Eagle, ktorá niesla pod trupom raketu ASM. V hlavici nemala trhavinu, ale zabudované infračervené senzory, laserový gyroskop a 56 korekčných motorčekov.

Pri skúške v septembri 1985 pilot Wilbert D. Pearson vyletel so stíhačkou do výšky 11 600 m, kde počítač automaticky odpálil raketu z podvesu. Tá sa pomocou motorčekov zamerala na terč, v tomto prípade starý, už len čiastočne funkčný výskumný satelit Solwind, a v plnej rýchlosti doň čelne narazila. Pri rýchlosti 24 000 km/h sa satelit v zlomku sekundy roztrieštil na tisíce kúskov.

Hoci test dopadol úspešne a ukázal, že USA dokážu oslepiť sovietsky satelitný systém, Kongres projekt ASAT o tri roky stopol. Dôvod? Vysvitlo, že úlomky z rozbitého Solwindu ohrozujú ďalšie satelity vrátane amerických.

Ale to už veľmi predbiehame vývoj udalostí, vráťme sa ešte na chvíľu do roku 1976 a k prelomovej špionážnej družici KH-11.

Foto:
PENTAGON
Vizualizácia SDI z roku 1984.

Supertajomstvo za 3-tisíc dolárov

Americký satelit KH-11 znamenal v dejinách vojenského vesmíru doslova revolúciu. Ako prvý použil už pred polstoročím digitálne opticko-elektronické senzory (podobné dnešným digitálnym fotoaparátom). Vďaka tomu posielal detailné snímky v reálnom čase cez prenosové družice priamo do Pentagonu a Bieleho domu.

Silný dojem urobil nielen na čerstvého víťaza prezidentských volieb Jimmyho Cartera, ale aj na amerických generálov. Postupne úplne zmenili plánovanie vojenských operácií. Rozmery KH-11 fascinovali. Len teleskop s masívnymi zrkadlami a so špičkovou optikou mal veľkosť kamiónu. Tomu však zodpovedala aj cena satelitu. Jeden kus vychádzal štátny rozpočet na približne 400 – 500 miliónov dolárov. V prepočte na dnešné ceny je to okolo 2,5 miliardy dolárov. Pre lepšiu predstavu: menej v tom čase stála celá jadrová lietadlová loď triedy Nimitz.

Na vtedajšie pomery išlo o nepredstaviteľnú sumu, ale započítali sa do nej náklady na výskum a vývoj úplne nových technológií. Od nuly bolo potrebné vyvinúť prvé digitálne CCD čipy s vysokým rozlíšením, supervýkonné šifrované satelitné vysielače, vybudovať globálnu sieť pozemných staníc na spracovanie digitálneho obrazu v reálnom čase.

Čo je však šokujúce, sovietske výzvedné služby sa k podrobným informáciám o KH-11 dostali veľmi rýchlo a najmä lacno. Už vo februári 1978 získal dôstojník GRU (vojenskej spravodajskej služby) od 23-ročného zamestnanca CIA Williama Kampilesa kompletný technický manuál k tomuto satelitu za smiešnych 3-tisíc dolárov!

Manuál obsahoval optické limity kamier, kvalitu rozlíšenia obrazu (už predmety veľkosti od 10 cm) a limity bočného snímania. Pravda, Sovieti tým výrazne neznížili zaostávanie za Američanmi, lebo nemali k dispozícii takéto technológie. Ale keďže manuál obsahoval i letový poriadok satelitu, vedeli, kedy presne majú pred ním zakryť rozostavané ponorky, zamaskovať mobilné jadrové rakety SS-20 alebo včas presunúť na iné miesta strategické bombardéry TU-22M.

Foto:
Scott Stewart
SITA/AP
Michail Gorbačov a Ronald Reagan počas summitu v Reykjavíku v roku 1986.

Najdrahší projekt v dejinách

Prezidenta Reagana tak zaujali satelity z rodiny KH-11, že sa ľahko nadchol pre program SDI. Tvrdí to jedna časť historikov vesmírneho výskumu. Ďalší si myslia, že myšlienku riadených energetických zbraní (lasery, mikrovlny) na zneškodnenie nepriateľských rakiet vnukol Reaganovi (dávno predtým, než sa stal prezidentom) otec vodíkovej bomby Edward Teller. A kto ju vnukol Tellerovi? Pravdepodobne spisovatelia sci-fi, predovšetkým Jerry Pournelle a Robert A. Heinlein, autor Hviezdnej pechoty.

Reagan bol nie náhodou očarený Pournellovou knihou Vzájomne zaručené prežitie. Údajne ju vnímal ako manifest vesmírnej obrany. A čo sa týka Heinleina, ten bol nielen vedecký fantasta, ale aj letecký inžinier a bývalý námorný dôstojník. Podieľal sa na tvorbe konceptu Hornej hranice (High Frontier) – vojensko-strategického projektu protiraketovej obrany generála Daniela O. Grahama. Išlo o plán z druhej polovice 70. rokov rozmiestniť na obežnú dráhu Zeme stovky bojových staníc, ktoré by lasermi alebo kinetickými zbraňami (ničiacimi protiletiace objekty priamou zrážkou s nimi) likvidovali sovietske rakety.

Reagan odštartoval projekt SDI televíznym prejavom 23. marca 1983. Viacerí kongresmani a vojenskí analytici ho podrobili zdrvujúcej kritike. Experti poukazovali na tzv. Kesslerov syndróm. Americký astrofyzik a bývalý vedec NASA Donald J. Kessler už v roku 1978 upozornil na to, že každé zničenie satelitu vytvorí tisíce rýchlo letiacich úlomkov, čo predtým už dokázali testy protidružicových zbraní. Tie by postupne zničili aj satelity a senzory v rámci systému SDI: prišlo by k sebadeštrukcii ochranného štítu.

Kongresmani dôvodili najmä nadmernými finančnými nákladmi. Len čistý výskum ešte nejestvujúcich technológií mal mať rozpočet 30 miliárd dolárov (90 až 100 miliárd v súčasnosti). Celý trojvrstvový protiraketový štít by stál podľa rôznych odhadov 1,4 až 2,7 bilióna dolárov v dnešných cenách. Senátor Edward Kennedy už na druhý deň po Reaganovom prejave vyhlásil, že prezident hrubo zavádza využívaním bezohľadných schém hviezdnych vojen s narážkou na slávny filmu režiséra Georgea Lucasa z roku 1977. Médiám sa prirovnanie zapáčilo natoľko, že SDI začali odvtedy nazývať hviezdnymi vojnami.

Mimochodom, názov sa ujal aj v československej propagande, hoci v tunajšej filmovej distribúcii sa Hviezdne vojny prvýkrát objavili až v roku 1991, čiže po nežnej revolúcii.

Návrat hviezdnych vojen?

V Kremli po Reaganovom prejave spanikárili. Generáli naliehali, že na americkú výzvu treba rýchlo a primerane odpovedať. Lenže na ďalšie kolo zbrojenia, tobôž vo vesmíre, neboli financie. Sovietska ekonomika totiž stagnovala. Po príchode Michaila Gorbačova do Kremľa sa hľadalo diplomatické riešenie. Na summite v Reykjavíku 12. októbra 1986 sovietsky líder navrhol americkému prezidentovi obchod: vy ukončíte vývoj SDI a my stiahneme svoje rakety stredného doletu z východnej a strednej Európy. Reagan na to vtedy nepristúpil.

Gorbačov potom uveril slovám jadrového fyzika Jevgenija Velichova: „Takýto štít nebude Američanom fungovať ešte niekoľko desaťročí. Ich experti sami hovoria, že je to technický nezmysel.”

Sovieti následne zvolili asymetrickú odpoveď. Povedali si, že stačí vyrobiť viac lacných jadrových rakiet a klamlivých cieľov (napríklad balónov), ktoré americký systém jednoducho zahltia.

Po rozpade ZSSR a po skončení studenej vojny SDI strácal pôvodný význam. Svet si začal namýšľať, že nastáva nekonečné obdobie mieru pod dohľadom jedinej superveľmoci. V roku 1993 prezident Bill Clinton oficiálne zrušil projekt hviezdnych vojen. Vlani ohlásil prezident Donald Trump pokračovanie SDI v modernizovanej podobe. Oficiálne sa volá Zlatá kupola pre Ameriku. Medzitým bezpečnostní experti (napríklad britský vesmírny stratég Bleddyn Bowen) prišli s naliehavým varovaním proti ďalšej militarizácii vesmíru: zdôrazňujú, že vojny v kozme nebudú mať víťazov a môžu viesť ľudstvo jedine do pekla.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Hviezdne vojny
satelit
Jurij Gagarin
vojna

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.