Jeho mama fotografovala najväčšie hviezdy, strýko bol známy spisovateľ. Režisér Matej Mináč pochádza z rodiny zaujímavých ľudí

Tento rok je pre rodinu Mináčovcov rokom rôznych výročí. Koncom septembra budeme vinšovať fotografke Zuzane Mináčovej, ktorá oslávi 95. narodeniny, jej syn Matej Mináč, režisér slávneho filmu Všetci moji blízki, mal na jar 65.  

Práve jeho sme sa povypytovali na mamu, otca a ostatných príbuzných, kam patrí aj tiež spisovateľ Vladimír Mináč. A, samozrejme, porozprával nám aj o sebe a svojej práci.

V živote som stretla mnohých Mináčovcov a boli to zaujímaví ľudia. Vy ste pre mňa najmladší Mináč, ako trávite jubilejný rok? Zastihla som vás pri nakrúcaní – na čom robíte a s kým?

Som hrozne poverčivý, takže zatiaľ nechcem prezrádzať priveľa. Pracujeme však na jednom absolútne vzrušujúcom projekte, ktorému venujeme obrovské množstvo času. Robím na ňom so synom Dávidom Mináčom.

Moja manželka mi kedysi dávno povedala: „Mať dieťa je tá najlepšia vec v živote, uvidíš.“ Uveril som jej — a vďaka tomu mám dnes geniálneho spolupracovníka Dávida, s ktorým robím všetky filmy aj scenáre.

Musím konštatovať, že je oveľa inteligentnejší a nadanejší než ja, čo ma nesmierne teší. Stále ma posúva, doťahuje naše nápady a dokáže im dať hĺbku a absolútne skvelú podobu.

Aj vy ste veľa znamenali pre vašu mamu a máte toľko energie, čo mávala ona. Zuzana Mináčova vždy iskrila úsmevmi a šarmom. Ako sa má?

Prežili sme nedávno veľmi smutnú udalosť. Mamin životný partner Igor Wasserberger, významný muzikológ a jeden z najväčších odborníkov na džez u nás, ktorý bol zároveň mojím nevlastným otcom, náhle zomrel.

S mamou prežili spolu šesťdesiatjeden rokov a boli spolu až do poslednej chvíle. Všetkých nás to veľmi zasiahlo a nesmierne nám chýba. Pre mamu je to, samozrejme, v jej skoro 95 rokoch veľmi smutné obdobie.

Ale pokiaľ ide o jej energiu, tá je stále neuveriteľná. Je to doslova gejzír. Aj v domove v Prahe, kde teraz žije, všetci s úžasom sledujú, čo všetko ešte dokáže deväťdesiatpäťročný človek robiť.

Fotografuje ešte?

Spisovateľka Marie Formáčková teraz prišla s nápadom, aby mama fotografovala prostredie domova a ľudí, s ktorými tam žije. Ona k tomu napíše texty, ich príbehy.

Z jej súčasného života by tak mohla vzniknúť obrazová kniha. Myslím si, že je to výborný nápad, pretože kým má mama v ruke fotoaparát, dovtedy je všetko v poriadku.

Natočili ste o mame aj vynikajúci dokumentárny celovečerný film s hranými rekonštrukciami Očami fotografky. Motivovalo vás, že išlo o vašu mamu?

Keď som v roku 2011 uviedol film Nickyho rodina o záchrannej akcii Nicholasa Wintona, film mal po celom svete obrovský ohlas.

A raz som mal v rozhlase rozhovor s jednou britskou profesorkou, ktorá sa do mňa pomerne ostro pustila: prečo vraj nakrúcam film o Wintonovi, teda len o mužovi, a prečo som neurobil film o nejakej žene, ktorá počas druhej svetovej vojny zachraňovala ľudí? Prečo sa stále zaoberám len mužmi?

Musím povedať, že ma to úplne ohromilo. Pripomenulo mi to trochu časy komunizmu, keď človek nemohol jednoducho rozprávať príbeh, ktorý ho fascinoval, ale musel najprv rozmýšľať, či spĺňa nejaké ideologické zadanie a či je v ňom dostatočne zastúpená „správna“ myšlienka. Napríklad – vtedy vedúca úloha komunistickej strany.

Takto asi umenie fungovať nemôže?

Nesmie. Umelec musí byť slobodný. Musí ísť za príbehom, ktorý ho zasiahne, za vnútornou pravdou človeka, o ktorom rozpráva.

Nemôže si povedať: teraz potrebujem muža, teraz ženu, teraz tú či onú spoločenskú skupinu. Pretože potom už nehľadáte pravdu príbehu, ale plníte nejaké zadanie. A to som nikdy nechcel robiť.

A paradoxne, o niekoľko rokov neskôr som nakrútil celovečerný film Očami fotografky o mojej mame Zuzane Mináčovej. A to je podľa mňa príbeh neuveriteľne silnej ženy.

Ženy, ktorá stála zoči-voči smrti, zázrakom prežila vojnu, potom čelila komunistickému režimu, rôznym hrozným tlakom, nedostatku peňazí a množstvu prekážok, pritom sa musela starať o dve malé deti — a napriek tomu si zachovala humor, nadhľad, úsmev a obrovský tvorivý talent.

V podmienkach, ktoré boli často úplne nenormálne, si dokázala vybudovať vlastný svet a stať sa významnou výtvarnou fotografkou. Vytvorila nádherné fotografie, ktoré sa dodnes vystavujú v galériách vo svete.

A práve v tom je pre mňa pointa: vôbec nezáleží na tom, či je hrdinom príbehu muž, alebo žena, černoch, beloch, Ind, Žid, či člen nejakej inej skupiny.

Vždy záleží len na tom, či je za tým človekom veľký, pravdivý a silný príbeh. Wintonov príbeh bol taký. A príbeh mojej mamy je taký tiež. A ako filmár chcem mať slobodu rozprávať práve takéto príbehy.

Je mama na vás pyšná?

To naozaj neviem. Nikdy nechcela, aby som sa stal režisérom, pretože si myslela, že je to šialene ťažké povolanie.

Veď pracovala celý život ako vedúca fotooddelenia na Kolibe medzi samými filmármi. Podľa nej by bolo oveľa lepšie, keby som sa stal čašníkom a neskôr možno majiteľom hotela. Niečo praktické.

Musela sa tešiť z vašich úspechov. Pochválila vás?

Pamätám si, ako som jej zavolal z New Yorku, keď som dostal cenu Emmy, čo je vlastne taký televízny Oscar, za film Sila ľudskosti. Je to taký moment, keď máte na stotinu sekundy pocit, že ste sa dotkli toho najvyššieho filmárskeho štítu.

Spýtal som sa jej: „Stále si myslíš, že som sa mal radšej stať čašníkom?“ A ona odpovedala: „No asi áno.“ Stále si totiž myslí, že réžia je šialene ťažké povolanie. Ja si však myslím, že človek by mal robiť predovšetkým to, čo ho baví.

A mňa film a všetko, čo súvisí s rozprávaním príbehov, nesmierne fascinuje. My ľudia totiž žijeme vďaka rozprávaniu príbehov. Celá naša kultúra, civilizácia je na nich postavená, priam po nich dychtíme. A jediný spôsob, ako skutočne zahnať ľudskú nudu, je rozprávať vzrušujúce príbehy.

Žijete v Prahe – v čom je iná ako Bratislava?

Vyrastal som a študoval na vysokej škole v Bratislave a dovtedy som si vôbec neuvedomoval, aké výhody prináša život vo veľkom meste, akým je Praha.

Až keď som tam začal žiť, uvedomil som si, že je tam oveľa viac spisovateľov, umelcov a významných ľudí z najrozličnejších oblastí, vďaka čomu je ten svet ešte pestrejší a fascinujúcejší. Praha pre mňa znamenala aj to, že som sa tam stretol s príbehom Nicholasa Wintona.

Spolu s Patrikom Paššom sme boli poriadne nahnevaní, že tento neuveriteľný príbeh dovtedy nikto nespracoval.

Je to jeden z najväčších česko-britských, ale zároveň aj česko-britsko-slovenských príbehov. Keby som sa nepresťahoval do Prahy, pravdepodobne by k tomuto stretnutiu nikdy nedošlo.

Pamätám sa aj na vášho otca – scenáristu Jána Mináča, ktorý zomrel, keď ste boli ešte malý. Jeho smrť otriasla filmármi a celou kultúrnou obcou. Od jeho narodenia uplynulo v auguste už sto rokov! Zdá sa, ako keby ste naplnili aj jeho filmárske sny. Talent máte po ňom? Čo by na vašej práci ocenil?

To je ťažké povedať. Svojho otca som vlastne poriadne nepoznal, pretože nečakane zomrel, keď som mal iba tri roky. Spoznával som ho však prostredníctvom množstva neuveriteľne komických príbehov, ktoré sa o ňom rozprávali.

Mal obrovský zmysel pre humor, bol vášnivým športovcom a určite mal aj veľký tvorivý talent. Ten sme po ňom zrejme zdedili spolu s mojím bratom Jankom Mináčom. Janko žije v Kanade a patrí medzi najvýznamnejších matematikov v Amerike.

Získal množstvo prestížnych ocenení a dnes spolupracuje aj s vedcami z Harvardu, ktorí skúmajú Parkinsonovu a Alzheimerovu chorobu.

Prostredníctvom matematických symetrií sa pokúšajú odhaliť, čím sa štruktúry v mozgu postihnuté chorobou odlišujú a ako by sa tieto procesy dali napraviť.

Čo hovoríte na otcove filmy?

Podľa otcovho scenára vznikol film V hodine dvanástej. Niekoľkokrát som ho videl a bol som veľmi prekvapený, aký je to výborný a napínavý film, s vynikajúcimi hereckými výkonmi. Bol to taký malý slovenský Hollywood. Aj preto som na otca veľmi hrdý.

Otec bol na svoju dobu zároveň veľmi pokrokový – dnes by sme asi povedali, že bol taký predchodca Greenpeace. Nechcel, aby sa zbytočne ničili lesy, a preto písal filmové scenáre výlučne na obe strany papiera.

Navyše ich nikdy neprepisoval a zapĺňal papier veľmi nahusto. Možno tým skutočne zachránil nejaké stromy, hoci niekedy by tým scenárom možno ešte jedna verzia navyše pomohla, i keď by to stálo život nejaký ten strom.

Pracoval približne hodinu denne, medzi dvanástou a jednou. Vtedy písal scenáre a zvyšok dňa sa venoval najmä športu.

Máte aj významného strýka, spisovateľa Vladimíra Mináča, od ktorého smrti uplynulo tento rok tridsať rokov. Dnes sa o ňom často hovorí aj ako o kontroverznom. Bol kontroverzný aj ako strýko? Čo bolo na ňom pozoruhodné?

Fascinovalo ma počúvať, ako Vlado rozpráva. Hovoril tou nádhernou, mäkkou stredoslovenskou slovenčinou a mal nesmierne bohatú slovnú zásobu, plnú výrazov, ktoré sa bežne nepoužívali. Počúvať ho bolo ako počúvať hudbu. Bolo nádherné, čo všetko dokázal robiť so slovami.

Taký boží talent, bohužiaľ, nemám. Nikdy sa mi nepodarilo odstrániť bratislavský prízvuk. Okolo Vlada Mináča koluje v našej rodine nespočetné množstvo komických príbehov.

Bol to nesmierne zábavný človek. Keď si prečítate jeho román Výrobca šťastia, zistíte, že je to pozoruhodná, mimoriadne vtipná kniha z prostredia komunizmu.

Čo by sme mali vedieť o Vladimírovi Mináčovi?

Úplne neuveriteľný je už samotný príbeh, ako sa ako veľmi mladý dostal k písaniu a napokon sa stal jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov.

Pracoval ako novinár a keďže vtedy, v päťdesiatych rokoch, nemal kde bývať, spával priamo v redakcii na drevenom stole, pri ktorom cez deň pracoval. Stôl bol, samozrejme, poriadne tvrdý, takže sa budil veľmi skoro ráno.

A pretože nevedel, čo má v tú hodinu robiť, pustil sa do písania románu Smrť chodí po horách. Jeho hlavnými hrdinami sú môj otec a Vlado, samozrejme, literárne a fiktívne spracovaní.

Vlado bol fascinovaný Hemingwayom a jeho novinárskym štýlom – krátkymi, jasnými vetami bez zbytočných ozdôb. V tomto duchu napísal celý román.

Niekto ho potom prihlásil do literárnej súťaže o prózu zo Slovenského národného povstania. Smrť chodí po horách v nej napokon zvíťazila. A tým sa vlastne začala Vladova spisovateľská kariéra.

Zostáva mi už len otázka, čo pre vás znamená film Všetci moji blízki?

Na nakrúcanie filmu Všetci moji blízki spomínam veľmi rád, pretože to bola obrovská radosť a zároveň veľká zábava. Producentmi boli Rudolf Biermann a Jiří Bartoška. Scenár napísal Jiří Hubač podľa môjho námetu a potom sme ho ešte dlho spoločne upravovali.

Producenti projektu nesmierne verili a povedali mi, že do hlavných úloh si môžem obsadiť, koho chcem. To ma úplne ohromilo.

Oslovil som teda samé hviezdy: Libušu Šafránkovú, Josefa Abrháma, Mariána Labudu, Jiřího Bartošku, Ondřeja Vetchého, Terezu Brodskú, Ladislava Chudíka a hviezdu britského filmu Ruperta Gravesa v role Nicholasa Wintona a ďalších vynikajúcich hercov.

Neskôr sa film stal aj poľskou koprodukciou, takže sa k nim pridali veľké poľské herecké osobnosti. Nikde inde sa azda v tom čase u nás v jednom filme nestretlo toľko výnimočných hercov.

Trúfli ste si na toľko hviezd? Nemali ste z nich trému?

Hovoril som si práve, že keď budem mať také hviezdy, nakrúcanie nebude až také ťažké, pretože tí fantastickí herci urobia väčšinu práce za mňa. Úplne jednoducho to, samozrejme, nešlo, ale bola to neopísateľná radosť. Každý z nich priniesol do filmu vlastnú tvorivosť, jedinečnosť.

A samotný príbeh filmu?

Film vychádza z príbehu mojej mamy Zuzany Mináčovej a jej bláznivej židovskej rodiny. Namiesto toho, aby pred Hitlerom čo najrýchlejšie utiekli, radšej sa zabávali, tvárili sa, akoby to nebezpečenstvo neexistovalo.

Verili, že civilizačné hodnoty nedopustia, aby sa im niečo stalo. Prosto bol to taký tanec nad priepasťou. Keď sme to točili, bol to historický film. Bohužiaľ, dnes je tam toľko paralel so súčasnou situáciou!

Ľudia ten film so Šafránkovou a s Abrhámom milujú. Čo znamená pre vás?

Libuška Šafránková s Pepom Abrhámom mi povedali, že sa chcú naplno realizovať ako filmoví herci a pracovať takým americkým spôsobom. Tri týždne som preto chodil k nim domov.

Prechádzali sme spolu všetky ich scény, oni ich prehrávali, prinášali vlastné nápady a hľadali sme najpresvedčivejšie riešenia. Libuška sa ma zakaždým spýtala, čo by som chcel na druhý deň jesť na obed a aké sú moje obľúbené jedlá.

Pepa pritom hrával na klavíri a obaja boli neuveriteľne veselí. Keď sme potom prišli na nakrúcanie, všetko už bolo dokonale pripravené. Na pľaci sme to vlastne iba zaznamenali. Bola to pre mňa ohromujúca skúsenosť.

Naučili ma tiež jednu veľmi dôležitú vec: že umelec musí mať pokoru. Nech je akokoľvek slávny a úspešný, nikdy nesmie byť namyslený. A práve oni dvaja boli nádherným príkladom skutočne veľkých umelcov, ktorí túto pokoru mali.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Mate Mináč
Zuzana Mináčová
rozhovor
film
fotografia
Vladimír Mináč

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.