Jozef Leikert o významných Slovákoch: Rudolfovi Schusterovi vždy išlo o Slovensko a postavám, ktoré stvárnil Jozef Kroner, veríme aj po rokoch

Jozef Leikert sa stal jedným z troch tohtoročných laureátov Štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú udelil predseda NR SR Richard Raši. Leikert patrí medzi významné osobnosti slovenskej literatúry a stal sa prvým univerzitným profesorom kulturológie na Slovensku.  

Ste autor viacerých cenných literárnych diel. Bez zveličenia vám otvorili svoju dušu slovenskí velikáni. Ako sa podarilo presvedčiť ich, aby vám porozprávali o veľmi zaujímavých veciach?

Písal som o žijúcich i nežijúcich osobnostiach. Tých, ktorí už nie sú medzi nami, som sa neraz v duchu pýtal, či mám vôbec právo vstupovať do ich životov a zaoberať sa nielen ich dielom, ale aj súkromím. Akokoľvek to robím seriózne a korektne, navyše po archívnom výskume, štúdiu dobových materiálov či po stretnutí s pamätníkmi, ktorí dotyčných poznali a mali k nim blízky vzťah, zakaždým som na pochybách.

Zvažujem, či nikomu neublížim, ale na druhej strane, či niekoho neprimerane nevyzdvihnem. Aj preto premýšľam nad každou vetou, ktorú napíšem. Pri žijúcich osobnostiach je podstatné získať si ich dôveru, ale aj rešpekt, aby uverili, že čokoľvek sa dozviem alebo zistím archívnym výskumom, nezneužijem. Ak sa mi to podarí, zvyčajne mi otvoria nielen dvere, ale aj dušu.

Medzi hercami ste venovali knižnú pozornosť Jozefovi Kronerovi. V roku 2000 ho filmoví novinári v ankete vybrali za slovenského herca 20. storočia. V čom ste vy videli jeho výnimočnosť a to sa dovolím pýtať nielen na jeho stvárnenie postáv pred kamerou i v divadle.

Kronerova výnimočnosť spočívala v prostote a úprimnosti. Hoci aj on, podobne ako iní, neraz zakopol a spadol, vedel vstať, oprášiť sa a slušne a korektne ísť ďalej. Akým bol hercom, takým bol aj človekom. Na nič sa nehral, aj keď hral… Postavám, ktoré stvárnil, veríme aj po rokoch, lebo bol úprimný, presvedčivý a navyše ľudský. To bolo v jeho prípade najpodstatnejšie.

Ladislav Mňačko – skvelý spisovateľ a zároveň presvedčený komunista v období gottwaldovskej neslobody. Nemali ste vnútorný problém s tým, že vy ako človek, ktorý nikdy do komunistickej strany nevstúpil, viedol rozhovory s Mňačkom, ktorý kedysi patril medzi exponentov totalitného režimu? A uverili ste jeho prerodu zo zanieteného komunistu v slobodne zmýšľajúceho človeka?

Mňačko vstúpil do komunistickej strany hneď po skončení druhej svetovej vojny, plný ideálov a presvedčený, že tento systém zmení svet k lepšiemu. Keď zistil, že sa všeličo deje nezákonne, búril sa ako spisovateľ, novinár i človek. Zo dňa na deň, respektíve z noci do rána, sa spamätal, keď sa ako novinár zúčastnil na vykonštruovanom procese s generálnym riaditeľom Východoslovenských mlynov Ladislavom Galanom, a stal sa veľkým kritikom režimu. Dokazujú to nielen knihy Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže či Ako chutí moc, ale aj emigrácia v roku 1967 a druhá emigrácia o rok neskôr. Do vlasti sa vrátil až po novembrových udalostiach v roku 1989. Ľahko sa dá spočítať, koľko rokov bol horlivým komunistom a koľko rokov nebojácnym kritikom zriadenia, ktoré predtým pomáhal budovať. Vychádza nám, že omnoho dlhšie brojil a búril sa, než spoločenské pomery chválil. Mrzí ma, že Ladislava Mňačka nehodnotíme komplexne, ale jeho činy vytrhávame z kontextu.

Z pohľadu historiografie patrí medzi vaše významné diela kniha rozhovorov so spisovateľom Ladislavom Ťažkým, pretože vám povedal veľa neznámych vecí aj o Alexandrovi Dubčekovi. Denník Pravda nedávno na svojom webe zverejnil kompletnú časť otázok a odpovedí venovaných Dubčekovi, pristavme sa preto teraz pri samotnej osobe Ťažkého. Čím bol zaujímavý nielen ako literát?

Ladislava Ťažkého som osobne spoznal až po novembrových udalostiach 1989. Dovtedy som ho vnímal len prostredníctvom jeho tvorby. Počas rozhovorov do knihy Testament svedomia sa otvoril, spomínal a hodnotil. Aj on prešiel dlhým vývojom. Počas druhej svetovej vojny bojoval so slovenskou armádou na východnom fronte, po oslobodení bol straníckym funkcionárom a neskôr vychyteným spisovateľom. Potom bol niekoľko rokov zakazovaným autorom, ktorý sa odoprel kajať a neodvolal svoj postoj k udalostiam 21. augusta 1968. Po zmene režimu v novembri 1989 sa mu dostalo zadosťučinenia, úcty i vážnosti. V tom období odmietol ponúkané funkcie – od ministra kultúry až po kandidatúru na prezidenta republiky. Ostal sám sebou, verný svojim zásadám a presvedčeniu. Isto aj preto sa v polovici septembra každoročne stretávajú nielen blízki priatelia, ale aj širšia verejnosť pri jeho hrobe, aby si naňho zaspomínali.

Mali ste možnosť takpovediac nazrieť pod pokrievku politiky, pretože ste pôsobili ako hovorca a tiež ako osobný poradca prezidenta Rudolfa Schustera. Dočkajú sa čitatelia vašich spomienok z Grasalkovičovho paláca a ako si spomínate na pána Schustera? Zažili ste s ním aj momenty, keď ste si spolu neporozumeli?

Zatiaľ sa nechystám písať spomienky na obdobie v Grasalkovičovom paláci, keď som pracoval pri pánovi prezidentovi Schusterovi ako jeho hovorca a riaditeľ komunikačného odboru, neskôr jeho osobný poradca. Keďže som sa s ním zúčastňoval takmer na všetkých rokovaniach doma a v zahraničí, videl som a počul naozaj dosť. Napriek dobrej pamäti, podrobným poznámkam i odloženým podkladovým materiálom ma zatiaľ neláka spracovať toto obdobie. Mám rozpracovaných viac literárnych a historických projektov, ktoré ma dostatočne motivujú a zamestnávajú. Pritom úplne nevylučujem, že sa k tejto etape nielen svojho života vrátim. Všetko potrebuje svoj čas… Hoci je pán prezident Schuster svojrázny, náš vzťah nikdy nebol problematický. Dodnes oceňujem jeho pracovitosť, korektnosť a serióznosť. Vždy mu išlo o Slovensko. Videl som, akej veľkej úcte a vážnosti sa tešil u svojich kolegov v zahraničí. Cez neho rovnako vnímali aj našu krajinu. Pre Slovensko urobil veľmi veľa, všetky jeho klady zhodnotí história až s odstupom rokov.

Vlani vám vyšla kniha s názvom Viliam Gérik – O milosť som sa nedoprosoval. Ako dlho ste ju písali? Pýtam sa preto, že má osemsto strán. A prečo by Slováci mali poznať príbeh Gérika, o ktorom nepochybne väčšina ľudí nikdy nepočula?

Slovensko malo a má veľa osobností, o ktorých by mohla vzniknúť nejedna kniha. Niektorí boli hrdinami, iní sa nimi mohli stať. Viliam Gérik bol počas druhej svetovej vojny vycvičený vo Veľkej Británii ako parašutista a v roku 1942 vysadený na území bývalého Československa ako telegrafista. Bol mladý, šikovný, v niečom naivný a dôverčivý. Nie všetky nástrahy zvládol a dostal sa do rúk gestapa. V niečom zlyhal, ale nie natoľko, aby ho po oslobodení v roku 1947 popravili. Aj o takýchto osobnostiach treba písať, najmä ak ich knihy ľudsky očistia. Tak to bolo v prípade Viliama Gérika, ktorý pochádzal z dnešného Palárikova. Nebol som pritom jeho žalobcom, ani obhajcom ani sudcom, ale pravdivým životopiscom.

Rozprávame sa hlavne o vašej literárnej tvorbe, ale žiada sa mi na záver opýtať sa vás niečo iné. Najprv váš starší výrok: „Skutočne slobodným, sám sebou, som vtedy, keď môžem dať krídla myšlienkam a fantázii.“ A teraz moja otázka: Vyslovili ste tieto slová v spojitosti s veršami, pretože ste aj básnik?

V poézii zachytávam prežité a cez seba sa pozerám na ľudí a svet vôkol, ale unášam sa aj obraznosťou. Pri písaní literatúry faktu s fantáziou vyslovene nepracujem, a ak áno, opieram ju o výskum či osobné poznanie pamätníkov. Poézia vždy bola a je mojou úprimnou spoveďou. Pri jej tvorbe sa naozaj cítim sám sebou, slobodný, otvorený, nespútaný. Môžem vyrozprávať čo cítim, čo som prežil a prežívam, otváram dušu i srdce. Škoda, že v ostatnom období mám rozpracovaných viac projektov literatúry faktu a nezostal mi čas na poéziu, lebo cestovanie za pamätníkmi, archívny výskum či samotné písanie, je časovo veľmi náročné. No vnútorne cítim, že poézia mi chýba a verím, že po dokončení rozpracovaných kníh príde pokojnejšie obdobie a budem sa môcť k nej vrátiť.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Jozef Leikert
Rudolf Schuster
Jozef Kroner
Ladislav Ťažký
Ladislav Mňačko

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.