Keď Šimkovičovej ľudia rozdávali dotácie, jubilejná Bábkarská Bystrica nedostala ani euro. Pomohla župa aj „bublina“

Bábkového divadlo na Rázcestí si divákov vychováva už od batoliat.  

MONIKA KOVÁČOVÁ sa pred rokom stala riaditeľkou Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici. Jeho umeleckou šéfkou je takmer rovnako dlho MÁRIA DANADOVÁ. Obe prišli z prostredia nezávislého divadla, ako tvorivá dvojica spoločne pôsobili už v oceňovanom zoskupení Odivo.

Keď Fond na podporu umenia pod vplyvom nominantov ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej (nom. SNS) neposlal pre jubilejný ročník etablovaného festivalu Bábkarská Bystrica ani euro, pomoc hľadali u sponzorov aj vo vlastnej „bubline“.

Župné divadlo, v ktorom tvoria a hrajú už pre batoľatá, chce dvojica viac otvoriť. Veria, že kultúra sa po kríze dokáže obnoviť. „Ako lišajník, ktorý zničilo znečistenie, no keď sa podmienky zlepšia, opäť rastie aj tam, odkiaľ úplne zmizol,“ hovorí Monika Kováčová.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

– Ako sa podarilo zachrániť 25. ročník festivalu;

– čo všetko sa zmestilo do verzie s rozmermi „mini“;

– prečo sa divadlo otvára spoluprácam;

– aj ako sa z hercov v novej inscenácii pre mladých Havran stanú prevádzači tmou.

Medzinárodný festival súčasného bábkového divadla Bábkarská Bystrica nedostal tento rok žiadny príspevok od Fondu na podporu umenia. Ide pritom o 25. ročník tradičného podujatia. Odborná komisia síce podporu odporučila, no Rada FPU jej rozhodnutie zmenila a nechala vás na nule. Čo to pre vás znamenalo?

MK: Bez podpory FPU sme zostali prakticky prvýkrát od vzniku fondu. Jeho podpora pokrývala v minulosti zhruba 75 percent festivalového rozpočtu, čo bola zásadná suma, zvyšok tvorili zdroje nášho zriaďovateľa, teda Banskobystrického samosprávneho kraja, a menších sponzorov. Prvé naše úvahy preto boli, či festival tento rok vôbec budeme môcť uskutočniť.

Náročné na spracovanie bolo pre nás aj to, že podľa informácií, ktoré sa k nám dostali, nás odborná komisia chcela podporiť a náš projekt bol prvý v bodovom hodnotení.

Máte informáciu, prečo rada fondu odporúčanie nevzala do úvahy? Mohla byť za tým napríklad kritika súčasného fungovania fondu zo strany banskobystrického župana Ondreja Luntera? Prípadne skutočnosť, že obe zároveň patríte k predstaviteľkám nezávislej divadelnej scény, ktorej fond priškrtil financovanie už v predchádzajúcom ročníku výziev?

MK: Úprimne, vôbec neviem, ako na túto otázku zareagovať.Všetko, čo by som povedala, by boli len dohady. Nemám žiadnu overenú informáciu, prečo sa to vlastne udialo. Mohli sme však sledovať, že na Slovensku nebol náš festival jediným, ktorý skončil s nulou. Rovnako dopadla Divadelná Nitra, hoci v inom podprograme.

Už keď sme našu žiadosť podávali, sme mali dilemu, do ktorého podprogramu ju vôbec poslať. Rada fondu totiž pre tento rok zmenila celú štruktúru podpornej činnosti a viaceré oblasti z nej úplne vypadli. Napríklad z kategórie, ktorá bola pôvodne určená pre veľké festivaly, zmizli slová ako medzinárodný a zahraničný. Po novom sa zameriava na priority ministerstva kultúry. Hneď na začiatku sme uvažovali, či by Bábkarská Bystrica bola prioritou ministerstva kultúry. Podporu sme však nezískali napriek tomu, že sme to skúsili v inom podprograme.

Bábkarská Bystrica sa však napokon v týchto dňoch koná (od 1. do 4. októbra). Čo rozhodlo?

MK: Zlomovým bodom pre nás bolo, že sa za nás postavil zriaďovateľ. Župa vždy prispieva na festival, no tentokrát nám príspevok výrazne navýšila.

K dvadsiatim tisícom eur pridala ďalších dvadsať. Správne?

MK: Áno, to sú už schválené zdroje.

Podobne ako niektorí iní organizátori kultúry, ktorým FPU neposlal žiadnu dotáciu, ste išli aj do crowdfundingovej kampane na jednej zo známych platforiem. Ako na zbierku zareagovala verejnosť?

MK: Keď sa za nás postavil Banskobystrický samosprávny kraj, mohli sme si povedať, že Bábkarská Bystrica bude. Už vtedy sme však vedeli, že nebude plnoformátová, ale uskutoční sa v mini verzii, ktorú sme tiež potrebovali dofinancovať. Preto sme začali oslovovať sponzorov. Máme prisľúbenú pomoc od Poľského inštitútu a našli sa aj sponzori vyslovene z Banskej Bystrice a banskobystrického regiónu. No aby sa tohtoročná Bábkarská Bystrica mohla rozrásť, potrebovali sme tiež podporu od ľudí, ktorí festival v minulosti zažili alebo je im nejakým spôsobom blízky. Podporu od našej vlastnej bubliny.

To bol dôvod, prečo sme išli do kampane. Každý jeden príspevok, ktorý nám ľudia poslali, je pre nás zásadným a vážime si ho. Motivačné pre prispievateľov a prispievateľky bolo, že jedna z nadácií každý dar zdvojnásobovala. (Spolu sa zatiaľ vyzbieralo viac ako 4-tisíc eur – pozn. red.)

Už ste spomenuli, že ide o mini verziu, mini je priamo podtitulom aktuálneho ročníka. Z toho, čo ste povedali, a letmého pohľadu na program je zrejmé, že toto slovo má minimálne dva významy.

MD: Prvým významom je, že pre menší rozpočet sme museli pristúpiť k redukcii programu, čo znamenalo skrátiť festival o niekoľko dní. Býval 5- až 7-dňový, tentokrát trvá štyri dni – od štvrtka do nedele. Redukcia sa dotkla aj zahraničných hostí. V rámci našich finančných možností sa nám podarilo pozvať úspešný francúzsky súbor, poľských kolegov a českých partnerov, ktorí sa predstavia popri slovenskej tvorbe. Pôvodne sme však mali prisľúbenú aj účasť zoskupení z Dánska, Belgicka a otvorená bola komunikácia s hosťami z ďalších krajín. Našu spoluprácu sme však museli odložiť na neskoršiu, snáď lepšiu, dobu.

Druhý význam slova mini spočíva v dramaturgickom ukotvení aktuálneho ročníka. Priamo počas festivalu vzniká stredoeurópska platforma, cezhraničná spolupráca divadiel a zoskupení, ktoré sa programovo venujú tvorbe pre deti od nula do šesť rokov. Pri tvorbe festivalu sme tak vyberali z inscenácií, ktorých cieľovkou je najmladšie publikum, ich rodičia, blízki, pedagogičky a pedagógovia. V programe máme premiérové inscenácie aj tie, ktoré zbierajú ocenenia v zahraničí, od etablovaných tvorcov a divadiel. (Program na nedeľu 4.10. nájdete TU.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

Keď som sa pozrela na program, predstavenie H2O venované vode nezávislého Divadla Pôtoň z Bátoviec premiérovali jeho tvorcovia len pred pár dňami. Podobne otváracie predstavenie festivalu Veľký príbeh o malom nič od Divadla Loutek Ostrava (CZ).

MK: Áno, sú to čerstvé novinky. Tá čerstvosť hrá aj s ideovým zámerom festivalu, pohybujeme sa totiž v rastlinnej ríši. Môžeme to vnímať tak, že festival je roky hlboko zakorenený v mnohých ľuďoch v Banskej Bystrici, no zároveň má priestor na nový rast.

Mini pre nás znamená úplne malinkú klíčiacu rastlinku, ale aj nové rozvetvovaniesa festivalu. A rovnako ako rastlinné, tak aj kultúrne ekosystémy potrebujú mať vytvorené podmienky na rast, potrebujú mať priestor, kam rásť, potrebujú, aby sa o ne niekto staral, to je veľmi dôležitý rozmer.

Aj rastliny spolu komunikujú – cez rôzne koreňové systémy, niektoré spolu žijú v symbióze, navzájom sa podporujú, a tento aspekt spolupráce je pre nás rovnako zásadný. Keby takáto spolupráca nefungovala, nepodarilo by sa nám na festival dostať divadlá, ktoré tu napokon máme.

Motív spolupráce sa nesie aj celou aktuálnou sezónou Bábkového divadla na Rázcestí, avizujete, že sa chcete viac otvoriť divákom i vo vzťahu k potenciálnym partnerom v tvorbe.

MK: Aktuálna sezóna bude zameraná na lokálne kultúrne zdroje. Každý náš projekt bude spoluprácou s niektorým z kultúrnych aktérov z Banskej Bystrice alebo Banskobystrického kraja.

Na festivale mala premiéru inscenácia Lovkyne a zberači, pri ktorej spolupracujeme so Stredoslovenskou galériou. Hneď po predstavení deti preputovali schodmi priamo z divadla do záhrady neďalekej vily rodiny maliara Dominika Skuteckého, ktorá je súčasťou galérie. Tam mohli impulzy z predstavenia spracovať výtvarne.

Pri novembrovej premiére inscenácie Havran na motívy slávnej básne Edgara Allana Poea to bude spolupráca s nezávislým sektorom. Plánujeme tiež spoluprácu s poľskými partnerkami a banskobystrickým Divadlom Štúdio tanca. Spolu s mestským Divadlom z Pasáže, ktoré tvorí inscenácie s hercami a herečkami s mentálnym znevýhodnením, budeme pracovať na Palculienke v réžii Šimona Spišáka.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

MD: Práve pri deštrukcii už spomínaného Fondu na podporu umenia sa nám naplno ukázalapotreba spoluprác a sieťovania, ktoré doteraz možno nebolo až také funkčné. Tieto siete, samozrejme, v nejakej podobe existovali aj dosiaľ, ale až teraz skutočne ožili.

Nie je to len o finančnej koprodukcii, ale aj o spoločnej tvorbe konceptov. Snažíme sa myslieť lokálne, ale zároveň i medzinárodne. Napríklad inscenácia Lovkyne a zberači nie je len spoluprácou so Stredoslovenskou galériou v Banskej Bystrici, ale vzniká ako koprodukčný projekt s českým zoskupením DAMÚZA z Prahy. U nich je inscenácia určená primárne pre batoľatá a u nás sú cieľovou skupinou deti od troch rokov.

Pomáha vám pri týchto medzinárodných spoluprácach skutočnosť, že obe máte ako tvorivá dvojica a členky zoskupenia Odivo skúsenosti z nezávislej scény? Práve s týmto vaším projektom a jeho inscenáciami a performanciami ste precestovali rôzne festivaly v zahraničí a získali na nich viaceré ocenenia.

MK: Ja tie skúsenosti využívam každý deň. Nezávislé divadlo mi dalo výborný základ, množstvo kontaktov, naučilo ma, ako riešiť najrôznejšie situácie. V Bábkovom divadle na Rázcestí do veľkej miery nadväzujeme na našu činnosť z Odiva, len v inom priestore, s inou skupinou ľudí, ale s rovnakým nadšením. Na rozdiel od Odiva zažívame pravidelné repertoárové hranie v priestore divadla s viac ako 65-ročnou tradíciou a vlastným publikom, s ktorým môžeme ďalej pracovať.

S Odivom je to iné, nemáme jednu scénu ani jedno publikum, máme mnohé publiká. Impulzy z prostrednia nezávislého divadla si prinášame nielen zo zahraničných festivalov, ale aj z divadiel, s ktorými sme spolupracovali, či pre ktoré sme režírovali niektoré inscenácie. Tento náš pohľad sa aktuálne snažíme pretaviť do fungovania Bábkového divadla na Rázcestí, aby to nebola bežná repertoárová scéna, ale veľmi otvorený priestor.

MD: Nezávislé divadlo alebo nezriaďovaná scéna je vždy do istej miery bojom o prežitie, funguje v nestabilných podmienkach. Teraz s krízou a deštrukciou FPU presiakla táto nestabilita a neistota aj do zriaďovanej kultúry, takže naše skoršie skúsenosti sú pre nás výhodou. Pri našich minulých aktivitách sme museli reagovať na rôzne problémy a prispôsobovať sa rôznym situáciám, takže náš reakčný čas je možno kratší ako u kolegov zo zriaďovaných inštitúcií.

Keď sme teraz prvýkrát stáli pred organizáciou medzinárodného festivalu, čerpali sme z domáceho zázemia divadla, z dlhoročných skúseností kolegov a kolegýň, ale zároveň sme vedeli prispieť pohľadom tvorkýň, ktoré s Odivom “obiehajú” medzinárodné festivaly ako družice. Vieme povedať, čo nám v cudzine fungovalo a čo nie, čo vieme aplikovať v našich podmienkach.

A, samozrejme, ak sa v budúcnosti podarí získať na niektorý z ďalších ročníkov festivalu vyšší príspevok, rady by sme využili naše kontakty na tvorcov zo zahraničia a pozvali sme ich do Banskej Bystrice. Aby návštevníci festivalu mohli vidieť slovenskú tvorbu v širšom európskom kontexte.

Vo vedení Bábkového divadla na Rázcestí ste obe zhruba rok, vymenili ste dlhoročné vedenie. Čo sa vám za túto dobu podarilo? Čo nové ste do tohto priestoru priniesli?

MK: Pred rokom som hovorila, že našou prvotnou ambíciou bude otvárať divadlo vo vzťahu k diváctvu, ale aj vo vzťahu k spolupracovníkom, ďalším kultúrnym aktérom a aktérkam. A zároveň otvárať divadlo aj vo vnútri inštitúcie, teda v rámci medziľudských vzťahov.

Verím, že za ten rok sa nám podarilo mnohé z týchto zámerov minimálne naštartovať. Niežeby sme preberali divadlo v zlej kondícii, to určite nie, no mali sme pocit, že sa musí viac otvoriť. Preto to slovo tak často používam.

Obe sme tu v minulosti istý čas pôsobili, takže prostredie pre nás nebolo neznáme, ale po roku už lepšie poznáme vnútorné procesy, zázemie, jednotlivých ľudí. Teraz sa môžeme zaboriť ešte hlbšie a meniť to, čo z našej pozície chceme a vieme zmeniť.

Výhodou je, že pri zriaďovanom divadle máme istotu, že za nami niekto stojí. Zriaďovateľ, ktorý pri aktuálnom výpadku verejnej podpory do istej miery supluje aj štát. Ak dnes zriaďovateľ nie je osvietený, akékoľvek divadlo má veľký problém. My máme šťastie, že toho osvieteného zriaďovateľa máme.

Bábkové divadlo na Rázcestí vždy pripravovalo program pre detského aj pre dospelého diváka. Niečo z vašich plánov na novú sezónu ste už naznačili. S čím prichádzate?

MD: Rady by sme vyšpecifikovali dramaturgickú líniu, ktorú tvoríme najmä pre tínedžerov a tínedžerky, ale aj pre dospelých, ktorých zaujíma, čo mladí ľudia prežívajú, s čím sa stretávajú, čo sú ich témy, aká je radikalita ich prežívania.

Pre nás ako divadelných tvorcov je dôležité túto líniu tvoriť priamo v súčinnosti s nimi. Týmto spôsobom vzniká aj spomenutá inscenácia Havran. Už teraz mám ako režisérka za sebou množstvo rozhovorov s tínedžermi a tínedžerkami práve o podnetoch z básne Edgara Allana Poea. Tá je podkladom, na ktorom vzniká autorská inscenácia vyskladaná najmä z výpovedí mladých ľudí.

Ako tínedžeri vnímajú báseň, ktorá vznikla v polovici 19. storočia?

MD: Zaujímavé je, že hoci má Havran viac ako storočnú tradíciu, dokáže komunikovať s dnešnými mladými ľuďmi na veľmi silnej emocionálnej úrovni. Dostali sme sa k rôznym aspektom ich života. Aj ich samých prekvapilo, že takáto povinná literárna klasika vie s nimi komunikovať a otvárať v nich nejaké témy. Niektorí z týchto čerstvých stredoškolákov a stredoškoláčok si na základe čítania básne pomenovali svoje vlastné prežívanie a možno si v sebe uzavreli istú životnú kapitolu.

Tie témy, o ktorých rozprávali, boli rôznorodé. Vzťahové, keďže rozprávač rieši svoj vzťah k stratenej láske Lenore, ale aj témy fatálneho prežívania strát, či už prvej lásky, alebo členov rodiny. Mladí ľudia cez báseň napríklad vnímali isté myšlienkové zacyklenie sa, „overthinking” – premýšľanie o minulých udalostiach a obavách z budúcnosti, ktoré sú často ich každodennou realitou. Do takéhoto zacyklenia sa dostáva aj samotný rozprávač v básni. Audio výpovede mladých ľudí zaznejú priamo v inscenácii.

Autorskú hudbu tvorí vizuálny umelec a hudobník David Javorský, známy aj ako The Unknower, ktorý bude súčasťou inscenácie ako hudobný live act. Naši herci budú, ako David spieva v jednej z piesní, prevádzačmi tmou.

Na premiéru pozývame 20. novembra a Havrana uvedieme aj 21. novembra v rámci Noci divadiel.

Je náročné trafiť sa do vkusu tínedžerov, do toho, čo dnes prežívajú? V dobe sociálnych sietí a krátkych videí sú vyslovene zahlcovaní podnetmi.

MD: Treba myslieť na to, že každý z tínedžerov a tínedžeriek chce byť na konci dňa vypočutý alebo vypočutá. Tínedžeri sú síce zahlcovaní, no toho aktívneho vnímania ich prežívania a ich názorov zo strany okolia je málo a často trpia osamelosťou.

Aj pri tvorbe Havrana sa ukázalo, že v rozhovoroch boli neskutočne otvorení. Takúto skúsenosť sme mali už z tvorby inscenácie Sigma Werther, ktorú sme vlani premiérovali v Slovenskom národnom divadle. Vznikala nielen v spolupráci so samotnými tínedžermi, ale aj v spolupráci s odborníkmi z IP-čka, teda krízovej linky psychologickej pomoci.

V našom divadle aktuálne rozbiehame líniu Mladí mladým. Hľadáme spôsoby, ako sa k nim priblížiť, ako ich zaujať. Trochu totiž bojujeme s tým, ako dostať mladého diváka do Bábkového divadla na Rázcestí.

Slovné spojenie bábkové divadlo môže pôsobiť odstrašujúco nielen pre mladých ľudí, ale aj pre dospelých divákov a diváčky. Často si ho ľudia spájajú stereotypne s deťmi.

MD: Bábkové divadlo je pritom veľmi rôznorodé, je to divadlo formy, vizuality, materiálom môže byť prakticky čokoľvek – napríklad aj lúč svetla. Ľudia, ktorí prídu a dajú bábkovému divadlu šancu, väčšinou odchádzajú nejakým spôsobom zasiahnutí a vracajú sa.

Mladé diváctvo chceme osloviť práve cez líniu Mladí mladým, ktorej bude v divadle patriť vždy posledný utorok v mesiaci. Prostredníctvom nej divákom predstavíme zoskupenia z celého Slovenska, ktoré zaujali na Festivale divadla mladých (FEDIM), Scénickej žatve či Hviezdoslavovom Kubíne, teda na prehliadkach, ktoré sa nielen venujú mladému publiku, ale kde inscenácie mladí ľudia priamo tvoria. Vidíme to ako otváranie tém rovesníkmi rovesníkom.

MK: Divadlo má už nejaký čas v repertoári aj produkciu #nevidis_ma práve pre tínedžerov a tínedžerky. Predstavenie je vystavané tak, že je možné ho odohrať v triede. Vychádza z metódy Divadla Fórum, ktorého princípom je, že diváci a diváčky sa môžu stať aktérmi toho, čo sa práve odohráva.

V našej produkcii vidia školáci úryvok z predstavenia, a následne rozhodujú, čo sa udeje. Dávame im hlas, môžu sa stať súčasťou príbehu a zmeniť konkrétnu situáciu. Dávame im možnosť, aby vyslovili svoj názor a aby urobili jednoduchú, ale pritom veľmi silnú zmenu.

Tohtoročná Bábkarská Bystrica má slogan Rastieme spolu. O banskobystrickom bábkovom divadle to platí stopercentne, keďže tvoríte už pre batoľatá. Je to koncept vytvárať návyk navštevovať divadlo už od najútlejšieho veku?

MK: Toto divadlo bolo prvé na Slovensku, ktoré začalo tvoriť pre deti od nula rokov, respektíve od desiatich mesiacov, teda pre batoliatka a úplných prvodivákov a prvodiváčky. A ja som tu pracovala na prvom batoláriu.

Je úplne jedno, či má dieťa mesiac, tri roky alebo pätnásť, s kultúrou a umením sa možno stretávať v akomkoľvek veku. Rodičom tých najmenších hovorím, zoberte ho na výstavu Fridy Kahlo, alebo na nejaký koncert, samozrejme, ak sa naň dá prísť v spoločnosti batoľaťa. Aj tie najmenšie deti si takéto zážitky „zapisujú”, možno len niekam do podvedomia, ale všetko sú to stopy, ktorého ich povedú ku kultúre a kultivovanosti. Nie nadarmo majú tieto dva pojmy rovnaký základ slova.

Aj preto sme pre festival zvolili slogan: Rastieme spolu. S kultúrou súvisí aj kultivácia istých hodnôt, aktívne zasadzovanie sa za témy, ktoré sú pre nás dôležité, ich rozvíjanie.

MD: Je dôležité zachytiť už predjazykovú skúsenosť vývoja dieťaťa, pretože aj tá neskoršia jazyková skúsenosť sa vyvíja na základe toho, čo si už skôr „zapísalo” vo forme obrazov, hier. Považujeme za zásadné spoluvytvárať svet nápadov, impulzov cez vizuálne umenie, hudbu, jednoduchú prácu s jazykom, s jeho ľubozvučnosťou už pre deti od toho najútlejšieho veku.

Už skôr ste spomenuli, že dúfate, že (pre kultúru) príde lepšia doba. Ako si predstavujete, že sa to udeje?

MK: Keď už sme sa zamýšľali nad rôznymi paralelami s rastlinnou ríšou, tak použijem ešte jedno prirovnanie z prírody. Mňa fascinujú lišajníky. Lišajník je jedným z najodolnejších organizmov na Zemi, no má jedného veľkého nepriateľa, a tým je človek. Človek znečisťuje ovzdušie a keďže lišajník vstrebáva toxické látky celým povrchom svojho tela, znečistené ovzdušie ho zabíja. Na rôznych miestach tak vznikajú takzvané lišajníkové púšte, kde by ste lišajníky hľadali márne. Ale keď sa ľudský faktor zmení a človek už nie je znečisťovateľom ovzdušia, lišajník sa do tej „púšte” vráti. Keď sa ovzdušie prečistí, lišajník nanovo vyrastie.

Verím, že to isté sa udeje aj s kultúrou. Keď budeme mať vytvorené len základný priestor a základné zdroje, vieme sa obnoviť. V našej krajine žije veľa schopných ľudí, ktorí sa kultúre a umeniu venujú aj na úkor svojho času s rodinou, na úkor voľného času, lebo ich nevnímajú len ako prácu, ale ako poslanie. Všetci, ktorí chceme ďalej tvoriť kultúru, sa dokážeme znova postaviť na nohy.