Keď som naživo počul Eminema, skoro ma to strhlo k rapu, hovorí Ian Hill z Judas Priest (rozhovor)
obchodnyregister
2026.07.19.
Skupina, ktorá bola pri zrode heavy metalu, vystúpi v Bratislave po štyroch rokoch. Stále je to pre nás relatívne nové prostredie, ale moje spomienky sú skvelé, hovorí basgitarista Ian Hill.
Spolu s Black Sabbath stáli koncom 60. rokov pri vzniku nového hudobného žánru. V bezútešnej „Čiernej krajine“ na západe Anglicka sa v mechanickom hluku železiarní a v tieni komínov oceliarní, ktorých hustý dym dal oblasti okolo Birminghamu jej meno, zrodil heavy metal. „Cestou do školy som chodil okolo továrne, kde sa vyrábali ručné granáty,“ hovorí pre Aktuality.sk basgitarista Ian Hill, najdlhšie pôsobiaci člen kapely Judas Priest.
„Myslím, že práve odtiaľ pochádza tvrdosť v hudbe i tie temnejšie texty,“ spomína na korene heavy metalu. Názov Judas Priest však nie je narážkou na okultné praktiky. Pochádza z folkovej skladby Boba Dylana. Aj Ian Hill sa učil hrať na bluesových skladbách Fleetwood Mac či Erica Claptona, ktorých ako mladý počúval v malom birmingamskom klube Mothers.
V rozhovore pre Aktuality.sk hovorí aj o tom, ako ich americké rádio v divokých 80. rokoch vystrelilo na vrchol, ako sa cítil, keď sa Judas Priest o štyridsať rokov neskôr dostali do Rokenrolovej siene slávy v spoločnosti Eminema a Lionela Ritchieho, o tom, prečo si heavy metal konečne vydobyl rešpekt. A reč bola aj o blížiacom sa koncerte na Slovensku.
„Stále na setliste pracujeme. Robím na ňom aj teraz. Tu za mnou beží počítač a keď ukončíme náš rozhovor, budem v tom pokračovať. Určite nebudeme hrať to, čo naposledy,“ sľubuje Hill. Na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu sa Judas Priest predstavia už štvrtého augusta.
Ian Hill z Judas Priest Bratislava NTC 21.7.2022
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Do školy som chodil popri továrni na granáty
Rád by som začal úplne od začiatku. Rovnako ako Black Sabbath, aj Judas Priest vznikli koncom 70. rokov v Birminghame. Dve kapely, ktoré formovali metal ako žáner, sa sformovali v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Ako Birmingham vtedy vyzeral a prečo sa metal zrodil práve tam?
Birmingham bol kedysi veľmi, veľmi silno spriemyselnený. Hovorili mu „dielňa sveta“. Je tam oblasť, ktorá sa nazýva „Black Country“ (Čierna krajina, pozn. red.). Volá sa tak preto, lebo to tam bolo tak masívne industrializované, že všetko bolo pokryté sadzami. Staré príslovie hovorí, že od všetkých tých vysokých pecí tam bolo „cez deň čierno a v noci červeno“.
A presne tam sme vyrastali. Cestou do školy som chodil okolo továrne, kde sa vyrábali ručné granáty. Všade bol len ťažký priemysel. Veľa zelene ste tam vtedy naozaj nevideli. Dnes je to až neuveriteľné. Otvorených parkov tam bolo veľmi málo. Teda, niečo sa našlo, ale väčšinou to bol naozaj len priemysel.
Myslím, že práve odtiaľ pochádza tvrdosť v hudbe i tie temnejšie texty. Malo to obrovskú súvislosť s prostredím, v ktorom sme v tom čase žili. Dnes sa už veci zmenili. Priemysel trochu ustúpil a všetko sa vyčistilo.
Pamätáte si na prvý koncert, ktorý ste navštívili, alebo pri ktorom ste si uvedomili, že chcete raz stáť na pódiu?
Prvá bola asi školská tanečná kapela s názvom Xtreme. Bola to celkom dobrá popová skupina. Mohol som mať vtedy, ja neviem, tak dvanásť rokov. Ale na prvý naozaj „vážny“ koncert si spomenúť neviem. Keď dosiahnete vek, kedy môžete legálne piť, začnete chodiť do krčiem a všade navôkol sa vtedy konali malé jam sessions.
Dokonca aj vo West Bromwichi, čo je relatívne malé mesto v oblasti Birminghamu, boli hneď vedľa seba tri alebo štyri rôzne krčmy. Vojdete dnu, je tam mikrofón a zrazu vidíte ľudí, ako tam hrajú. Ja som sa v tom čase doma učil hrať pri počúvaní platní Cream, Johna Mayalla, Free, či Fleetwood Mac, čo sú všetko skvelé bluesové veci. Tie koncerty v miestnych krčmách však boli super. Mohli ste vyliezť na pódium a jednoducho si to vyskúšať, ale neviem či by som to radil medzi moje prvé koncerty.
Ako to teda bolo s klasickými koncertami v Birminghame?
V birminghamskej štvrti Erdington bol jeden skvelý klub s názvom Mothers. Práve tam som videl hrať Erica Claptona, Gingera Bakera aj Jacka Brucea. Všetci traja prešli cez Mothers, pritom to bol klub, kam sa zmestilo sotva 1 200 ľudí. No mali ste tam hudobníkov ako Clapton, ktorý s Cream inak hrával v obrovských vypredaných halách v Amerike.
Je na tom krásne vidieť, že keď idú len sami za seba na vlastné meno, tak značka celej kapely má väčšiu hodnotu, než len jej jednotlivé súčasti. V Mothers však vystupovali napríklad aj Fleetwood Mac, Pink Floyd, či Mott the Hoople. Prešlo tade veľké množstvo kapiel.
Potom tu bola miestna radnica, West Bromwich Town Hall. Tam hrávalo množstvo kapiel ako napríklad Skid Row. Boli to ešte pôvodní Skid Row s Garym Moorom. Boli to krásne časy. Všetko bolo vo svojej experimentálnej fáze, nič ešte nebolo pevne určené. Vezmite si napríklad kapelu ako Fleetwood Mac. Nahrali Shake Your Moneymaker s tradičnou slide gitarou, a hneď potom zahrali Man of the World alebo Albatross, čo bolo niečo úplne iné.
Myslím si, že práve z počúvania práve takýchto kapiel pochádza všestrannosť Judas Priest. My sme tiež mali aj jemnejšie veci a pomalšie pasáže a všetko to medzi tým. Všetci sme si to odniesli práve z tej doby, lebo presne to hudobníci v tých časoch robili.
Osemdesiate roky boli bláznivé
Počas vašej kariéry ste inšpirovali nespočetné množstvo kapiel, vrátane najväčších mien žánru. Kto z legiend inšpiroval vás, keď ste začínali hrať?
Mojím obrovským vzorom bol Jack Bruce z kapely Cream. Najviac ho preslávila práve tá, ale bol vynikajúcim hudobníkom sám osebe. A to, čo dokázal s Cream, najmä pri svojich živých vystúpeniach, bolo neuveriteľné. Žiadna trojčlenná kapela by nemala byť schopná narobiť taký rámus! Boli absolútne ohromujúci. Práve on ma naozaj inšpiroval. Samozrejme, boli aj ďalší, napríklad John McVie z Fleetwood Mac, alebo Andy Fraser z kapely Free. Od každého z nich som si niečo vzal, no Jack Bruce bol pre mňa hlavnou inšpiráciou.
Zažili ste Cream aj naživo?
Cream som naživo nikdy nevidel. Z nejakého dôvodu do našej oblasti nikdy neprišli v čase, keď ešte hrali spolu, čo je obrovská škoda. Veľmi by som ich chcel vidieť naživo v časoch ich najväčšej slávy. Neskôr odohrali pár spoločných koncertov, ale z tých už boli tak trochu unavení. Všetkých som však videl hrať neskôr samostatne, po tom, čo sa kapela rozpadla. Ale mal som šťastie a videl som naživo Derek and the Dominos, Ginger Baker’s Air Force, aj Jacka Brucea, keď vyrazil na sólo turné. Všetci traja sú ohromní muzikanti a všetci na mňa mali vplyv.
Judas Priest Bratislava NTC 21.7.2022
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Pred pár rokmi ste oslávili 50 rokov na scéne. Ako sa vám vôbec podarilo dostať až do tohto bodu? Keď ste v kapele začínali, napadlo vám niekedy, že aj o pol storočia neskôr budete stále stáť na pódiu so svojimi spoluhráčmi?
Keď sa obzriete späť, v tých časoch koncept toho, že by ľudia v našom veku v 70 rokoch hrali súčasnú hudbu, neexistoval. Aj vtedy ste mali osobnosti ako Frank Sinatra alebo Bing Crosby, no tí boli vtedy päťdesiatnici alebo šesťdesiatnici. Boli aj starí rokenroloví speváci, napríklad Elvis alebo Bill Haley, ktorí mali niečo po štyridsiatke.
Pozerali sme sa na nich ako na starých vyslúžilcov. Nikto, kto by mal nad 70 rokov, to jednoducho nerobil. Nikdy sme si nemysleli, že to potiahneme takto dlho. Čakali sme, že to určite niekde cestou zabalíme.
To prináša ďalšiu otázku: Boli osemdesiate a deväťdesiate roky v rocku skutočne až také divoké?
Nuž, áno, pre nás všetko nabralo obrovské rozmery. Išli sme strmo hore. Zlom prišiel, myslím, v roku 1982, najmä v Amerike. Vydali sme pieseň You’ve Got Another Thing Coming z albumu Screaming for Vengeance. A tú si uchmatlo AM rádio, ktoré by ste z dnešného pohľadu vtedy považovali za mainstreamové médium. Ľudia to zrazu počúvali úplne všade, boli to zlaté časy rádií, ešte pred príchodom MTV.
Doslova nás to katapultovalo. Predtým sme hrávali v priestoroch s kapacitou dvetisíc, tritisíc, možno štyritisíc ľudí a zrazu sa tieto menšie koncerty rušili a presúvali do arén s kapacitou desať či dvanásťtisíc ľudí. Samozrejme, s tým všetkým prichádza nielen obrovský úspech, ale aj veľké extrémy. Bolo to šialené, fakt bláznivé obdobie.
Zmenilo vás to ako človeka? Takéto obrovské davy vám môžu trochu zamotať hlavu. Neboli by ste prvý, ani posledný.
Áno. Alebo vlastne nie. Myslím si, že sme všetci dobre vedeli, kde sú naše korene. Vieme, odkiaľ pochádzame. Som stále úplne rovnaký. Mám množstvo priateľov zo starých čias. Sú to ľudia v mojom veku, s ktorými som chodil do školy. Nikdy nesmiete opustiť svoje korene a my sme to nikdy neurobili. Stále stojíme nohami pevne na zemi, sme pohodoví ľudia. Sme len šťastní, že môžeme robiť to, čo vieme, a že sa tým môžeme živiť.
Judas Priest Bratislava NTC 21.7.2022
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Bez Halforda nám kšefty až tak nešli
V roku 1998 urobil váš frontman Rob Halford coming out. Ako na to kapela reagovala? A čo vaši fanúšikovia? V tých časoch nebolo v metalovom svete bežné a už vôbec nie brané ako „cool“ byť gayom.
Bolo to čisto Robovo osobné rozhodnutie. Mohol ísť s pravdou von kedykoľvek, pre nás by to nebol absolútne žiadny rozdiel. Ale rozhodol sa to istý čas tajiť, pravdepodobne práve z dôvodov, ktoré ste spomenuli, pretože by to mohlo zopár ľudí odradiť. Do roku 1998 sa však veci v spoločnosti dosť výrazne zmenili a upokojili, a on sa rozhodol vyjsť s tým na svetlo.
Ľudia z brandže, ktorí Roba poznali, to už aj tak dávno vedeli. Bolo to asi to najhoršie strážené tajomstvo na svete. Viem si však predstaviť, že pre mnohých fanúšikov to mohlo byť celkom prekvapenie. Nakoniec to ale nemalo veľký význam. V tom čase už to bolo tak či onak všeobecne akceptované.
Počas vašej kariéry bolo aj obdobie, kedy Rob z kapely na chvíľu odišiel. Ako si na to spomínate?
Tak či onak to bolo iné. Vzali sme do kapely Tima „Rippera“ Owensa. Chalan je fantastický a jeho hlas je skutočne úžasný. Ale, bohužiaľ, to nebol Rob Halford. A práve Roba chceli ľudia vidieť, keď išli na koncert Judas Priest. Ken, Scott, Glenn aj ja sme tam síce boli, ale chýbal tam Rob. A priznajme si to, nech sa vám to páči, alebo nie, frontman kapely je vždy ten najdôležitejší.
Gitaristi by so mnou asi úplne nesúhlasili, ale je to tak. Samozrejme, kšefty nám vtedy až tak nešli. Veľa sme pracovali a naďalej sme hrali, ale boli to všetko len menšie sály a malé kluby. Platilo to pre všetkých. Ani Rob so svojou vlastnou kapelou na tom nebol inak. Takže keď sme sa opäť skontaktovali a navrhli sme mu návrat do kapely, bola to jasná voľba.
Dokonca aj náš vtedajší frontman Tim Owens si myslel, že je to dobrý nápad, napriek tomu, že sme ho tým pripravili o prácu. Považoval to za skvelé, pretože aj on sám chcel znova vidieť Judas Priest spolu s Robom Halfordom.
Ako vlastne každý.
Áno, presne tak.
Judas Priest Bratislava NTC 21.7.2022
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Kvôli Ozzymu sa každý zaujímal o metal
V roku 2022 bol Judas Priest konečne po rokoch čakania uvedený do Rokenrolovej siene slávy. Čo pre vás táto pocta znamená? Ste typ človeka, ktorý si na takéto ceny potrpí, alebo si len poviete „ok, tak sme tam, ideme ďalej“?
Bol som si tým dosť neistý až do chvíle, kým som tam fyzicky neprišiel. Vravel som si: „Naozaj toto potrebujeme?“ Ale nie z nejakej arogancie, skôr v štýle: „Nuž, všetky tie roky nás ignorovali a teraz nás zrazu chcú uviesť.“ Nebol som si tým istý až do posledného dňa. Už som aj zabudol to množstvo interpretov, ktorí boli vtedy uvedení spolu s nami. Bol tam Lionel Richie, Eminem, pochopiteľne Dolly Parton a kopa ďalších. A zrazu ste získali pocit spolupatričnosti. Cítili ste: „Toto je skrátka rokenrol. Toto je šoubiznis,“ a vy ste jeho súčasťou.
Cítili ste tú obrovskú kolegialitu. Som naozaj rád, že sme do toho išli. Nakoniec je to aj tak obrovská česť byť ocenený rovesníkmi a kolegami. Pointa je, že sme tam hrali, Eminem tam mal svoje vystúpenie, Lionel Richie bol na pódiu, Dolly Parton tiež. Všetci tam predvádzali to svoje a každý si to úprimne užíval.
Keď som počul Eminema, takmer ma to strhlo k rapu, chápeš? Výborne som sa bavil. Dolly a Lionel boli skvelí a bola tam úžasná atmosféra. Získali ste pocit, že patríte do tohto bratstva. Nezáležalo na tom, aký hudobný štýl hráte, všetci ste boli členmi tohto klubu.
Po 50 rokoch na scéne stále robíte hudbu. Váš posledný album Invincible Shield sa dostal v roku 2024 na druhé miesto v britskom rebríčku. Je to historicky najvyššie umiestnenie vašej nahrávky. Očakávali ste vôbec, že vaša nová tvorba bude pre fanúšikov po takom dlhom čase stále taká relevantná?
S každým albumom sa vždy snažíme prísť s niečím novým a nebojíme sa vyskúšať akúkoľvek novú technickú vychytávku alebo nahrávaciu techniku. Ak to zafunguje, fajn. Ak nie, tak to jednoducho nepoužijeme. Ale práve to nás udržuje v kurze a vďaka tomu sme relevantní aj pre mladšie publikum.
Keby ste nevedeli, kto to nahral a pustili by ste si niektorú z našich nových skladieb, pokojne by to mohla byť aj moderná súčasná kapela a nie partia sedemdesiatnikov. No dobre, náš najmladší člen má po štyridsiatke. Heavy metal je však podľa mňa čoraz akceptovanejším. Vždy bol skôr odmietaný s odôvodnením „ááále, to je len heavy metal“, bez toho, aby si ho ľudia vôbec skúsili vypočuť.
Prečo je relevantný aj dnes?
Veľkú zásluhu na zmene vnímania žánru má Ozzy a to všetko okolo jeho rozlúčkového turné. Zrazu sa každý zaujíma o heavy metal. Druhé miesto pre náš album bolo fenomenálne. Zase až také veľké prekvapenie to nebolo, ale bol to krásny pocit vyšplhať sa na dvojku. Dovtedy bolo naše maximum niekde na 11. alebo 10. mieste a to sa musíme vrátiť niekam do 80. rokov.
Judas Priest Bratislava NTC 21.7.2022
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Na Slovensko mám skvelé spomienky
Plánujete teda v tejto chvíli aj ďalšiu novú hudbu?
Popravde sme práve uprostred nahrávania nového albumu. Väčšinu svojich basových liniek budem nahrávať niekedy vo februári v Tennessee. Richie (Faulkner, pozn. red.) už nahral svoje gitary, aj tie rytmické, a Scott (Travis, pozn. red.) už nahral bicie. Chalani pracovali s Robom aj na spevoch a Richie pripravil aj niekoľko sól pre skladby, ktoré už boli dokončené.
Možno na album pribudnú ešte jedna alebo dve extra skladby, ale momentálne sme v akomsi „koncertnom móde“. Keď budeme mať toto turné za sebou, uvidíme, či ešte niečo potrebujeme dohrať. No album je na ceste a pravdepodobne by mal vyjsť niekedy začiatkom apríla budúceho roka.
Ak by ste mali vybrať jednu jedinú skladbu, ktorá by najlepšie zachytila podstatu Judas Priest, ktorá by to bola?
Tak to je naozaj ťažké, takto vybrať len jednu vec. Možno by som vybral niečo z ranej tvorby, alebo niečo ako Victim of Changes, ale v živej verzii. Je v nej z každého rožka troška. Nájdete tam rýchle aj pomalé pasáže. Priamo uprostred sa nachádza krásna pokojnejšia časť. Vybral by som pravdepodobne niečo takéto, čo ukazuje všestrannosť celej kapely.
Na Slovensku ste vystúpili niekoľkokrát. Čo si na slovenských fanúšikoch ceníte najviac?
Aby som bol úprimný, zas tak často sme na Slovensku neboli. Stále je to pre nás relatívne nové prostredie. Vždy je to milé prekvapenie, keď hráte niekde, kde je to pre vás nové. Človek sa logicky o trochu viac teší na miesta, kde tak často nehrá, v porovnaní s mestami, kde už bol miliónkrát. A moje spomienky sú skvelé! Vždy sme tam boli prijatí naozaj mimoriadne dobre. Všetci k nám boli veľmi milí, priateľskí a všetci milujú to, čo robíme. Ak to tak bude aj tentokrát, budem absolútne šťastný.
Na čo sa môžu fanúšikovia tešiť? Prednedávnom vám vyšla výberovka Best of Judas Priest. Bude teda aj toto turné orientované na najväčšie hity, alebo svoj setlist vyšperkujete aj raritami, ktoré ste dlho naživo nehrali?
Bude tam z každého kúsok. Urobíme presne to, čo robíme zvyčajne. Ponecháme v setliste najväčšie hity. Teda presne tie veci, pre ktoré by vás fanúšikovia inak zlynčovali, ak by ste ich nezahrali. Zaradíme ale aj zopár aktuálnych skladieb, a zvyšok sa budeme snažiť trochu osviežiť.
Stále na setliste pracujeme. Robím na ňom aj teraz. Tu za mnou beží počítač a keď ukončíme náš rozhovor, budem v tom pokračovať. Určite nebudeme hrať to, čo naposledy. No a produkcia bude typický Priest! Fanúšikovia určite nebudú sklamaní.