Keď som si dala prvýkrát čiaru kokaínu, vedela som, že nie je posledná. Bez spánku som bola aj päť dní (rozhovor)

Alkoholička, ktorá o tom nevie

Drogy prišli až neskôr, ale netajíte sa tým, že ste mali problém s alkoholom, o ktorom ste dlho nevedeli. Je to tak, že ste to nevedeli, alebo ste to nechceli vedieť?

Myslím si, že som to nevedela pomenovať. Pila som hrozne veľa. Na výške som mala prvé „okná“, ale v spoločnosti je to také normalizované, že sa vás nikto nespýta, prečo ste vypili dvadsať poldecákov a stále ste triezva. Nikto vám nepovie, že piť viac ako ostatní je zlé. Dnes viem, že som bola alkoholička, ktorá zaháňala pocit samoty, a to, že som sa nemala rada.

Karolína hovorí, že alkoholom „zapĺňala“ prázdnotu a nespokojnosť. Túžila po normálnom živote a vzťahu
Zdroj: Karolína Brunová

Čo bol väčší problém? Alkohol alebo drogy?

Nedokážem vám to povedať, pretože je to prepojené. Kokaín je silno viazaný na alkohol, ktorý vás vždy zlomí. Môžete mať predsavzatie nešňupať, ale po dvoch pivách sa tá vôľa v hlave rozplynie. Alkohol mi v hlave vypočítal, ako to pôjde a kde zoberiem peniaze. Hoci čím viac som šňupala, tým menej som pila, stále som ten alkohol potrebovala.

Skúsim sa opýtať inak. Čo vás skôr dostalo na úplne dno?

Rozhodne kokaín, ktorý má odporné dojazdy. Mala som návaly tepla, úzkosti, depresie z toho, koľko peňazí som minula. Človek je v takom stave, že by si radšej dal ďalšiu čiaru, aby tomu predišiel.

Raz som nespala päť dní, mozog mi už vypínal. Kolega na mňa hovoril a ja som po dvoch sekundách nevedela, čo povedal. Žalúdok som mala prázdny, telo len pilo alkohol a chcelo sa mi zvracať, ale nebolo čo. Alkohol však zapĺňal tú prázdnotu a nespokojnosť. Chcela som normálny život a vzťah, ale nebola som schopná ho viesť. Nevedela som byť sama so sebou.

Rodina ju zachránila

O svojej rodine hovoríte veľmi pekne. Ako to, že si na vás nič nevšimli?

Čím viac som v tom lietala, tým menej som im odpisovala a ozývala sa. Mám o päť rokov mladšiu sestru, je veľmi šikovná, študuje a vždy o všetkom hovorila s rodičmi otvorene. Ja nie. Vždy som bola ten starší „prúserár“ a veci som držala pod pokrievkou. Klamala som sebe aj ostatným, že ak by som chcela, viem prestať, ale nevedela som. A keď som bola doma, tam som piť nepotrebovala, takže to bolo ťažké na mne spoznať.

Kedy na to vaši rodičia prišli?

V marci mi mama napísala dlhú správu, či sa niečo deje, že mi pomôžu. V slabšej chvíli som jej napísala pravdu, že lietam v kokaíne. O dva dni som išla domov a všetko som im priznala. Mala som kopu krátkodobých pôžičiek, ktoré sú peklom pre negramotného človeka. Splácate len úroky, aby sa dlh oddialil, ale dlžná suma sa nezmenšuje. Otec mi pomohol niečo splatiť. A ja som sa snažila so všetkým prestať.

Podarilo sa vám to?

Keď som sa vrátila naspäť do Prahy, vydržala som triezva len týždeň. Nevedela som totiž, že nesmiem piť alkohol. Po týždni som išla na pivo a hneď som letela do baru. Stretla som tam kamaráta, ktorý ma nahovoril, že veď jedna čiara ma nezabije. A kolotoč sa rozbehol znova.

Konečne ste boli na dobrej ceste a zase to išlo všetko od začiatku?

Zoznámila som sa s jedným hráčom pokru. Učil ma hrať a ja som začala vyhrávať nad ostatnými v bare. Mala som zrazu prísun peňazí a on mal veľa drog. Vzdala som to a šňupala som vkuse. Ľudia mi hovorili, že vyzerám strašne, tak som sa im začala vyhýbať.

To bolo opäť len obdobie, keď ste mali peniaze. Stačili vám?

Skúšala som si vziať pôžičku 80-tisíc, čo mi našťastie nevyšlo. Bez kokaínu som nevedela prežiť deň. Jeden gram v Prahe stál asi dvetisíc korún, ja som potrebovala dva. Takže som zháňala, kde sa dalo od rôznych ľudí. Rodičom som vtedy klamala, že sa mi rozbil mobil, aby som im nemusela odpisovať.

Prečítajte si tiež:

Ako ste sa napokon z toho dostali? Museli ste byť úplne bez peňazí, keď ste ani poker nechodili hrať.

Zúfalá som napísala rodinnej známej, že v tom lietam. Poslala mi kontakty na adiktológov, ale na dohodnuté stretnutie som neprišla, lebo som bola nadrogovaná. Ona však zmobilizovala moju rodinu. Presne 21. júna, na mamine narodeniny, ma rodičia z Prahy odviezli. Sedela som pred domom v aute pätnásť minút, kým som našla odvahu vojsť a rozplakať sa v kúpeľni. Druhý deň ma otec ťahal po úradoch, hoci som bola v hroznom stave. Vedela som, že musím ísť na liečenie.

Mnoho závislých nemá také šťastie, že ich rodina zachráni.

Moja rodina je naozaj skvelá, ale ja som bola nespokojný človek. Veľký vplyv na mňa mala šikana. Celý život som chcela niekam patriť a každému sa zapáčiť. Keď vám v desiatich rokoch niekto povie, že ste iná, už to z hlavy nedostanete. Hovorili mi, že vyzerám ako chlapec. Raz ma jeden chalan s kamarátmi surovo zbil, keď som išla pre sestru do družiny. Odvtedy som mala potrebu robiť šaša a zapáčiť sa, zo strachu, že mi zasa niekto ublíži.

Bizarná liečebňa

Ako rýchlo sa vám podarilo nájsť liečebňu?

Takmer ihneď, ale nesadla mi. Bola som len tri dni v jednej súkromnej liečebni, ale bol to hrozný bizár. V tretej fáze mali klienti dovolené piť alkohol. To sa mne, ani rodičom nepáčilo, tak ma odtiaľ vzali. Dokonca by som tam musela byť niekoľko rokov bez kontaktu s okolím.

Kam ste potom išli?

Našla som si Beřkovice, liečba tam trvala tri až päť mesiacov. Stále som si myslela, že sa vyliečim a vrátim do Prahy. Bola som presvedčená, že stačí len vyriešiť tú moju chuť na kokaín.

Až tam mi z testov vyšlo, že som jasná alkoholička. Toho slova sa každý bojí, lebo si pod ním predstavíte bezdomovca, ktorý pije „krabicové“ víno. Ale alkoholik je aj ten, kto je frustrovaný, keď si večer nedá svoje dva poháre.

Zrazu ste boli na mieste, kde vás nikto nesúdil.

Liečebňa bola naozaj skvelá. Všetci vás počúvajú a dávajú vám spätnú väzbu. Tam si dovolíte plakať a nájdete korene svojej závislosti. Musí sa zmeniť to, čo vás k tej látke vedie, inak nestačí len prestať piť. Mali sme prísny režim. Vstávala som o šiestej, upratovala, potom som mala terapie a cez deň bolo zakázané spať. Večer som doslova padla do postele a hneď zaspala.

Kedy ste pochopili, že do Prahy sa už nevrátite?

Zmierila som sa s tým, že ten život tam sa mi skončil. V liečebni som nabrala stratené sebavedomie. Odchádzala som namotivovaná, ale vonku som to nemohla podceniť. Z prvej liečby ma totiž vyhodili a musela som štyri mesiace čakať, kým ma znova vzali.

Prečítajte si tiež:

Prečo vás vyhodili?

Lebo som na mobil nakrútila pacientku v toxickej psychóze. Vtedy mi to prišlo vtipné, neuvedomovala som si vážnosť situácie. Keď som to video neskôr tej dievčine ukázala a pred ňou ho zmazala, iná pacientka to počula a nahlásila ma. Vyhodili ma v priebehu hodiny.

Musela som napísať čestné vyhlásenie, že o liečbu naozaj stojím. Primár mi nakoniec dovolil nastúpiť znova a liečbu som úspešne dokončila. Zasa som sa vrátila domov na mamine narodeniny. Je to pre mňa ozaj symbolický dátum.

V liečebni máte ideálne, bezpečné prostredie. Kedy prišiel vonku prvý moment, že ste si chceli zasa dať?

V liečbe si pomenovávame takzvané skryté a zjavné chute. Keď si ich viete pomenovať, máte nad nimi väčšiu kontrolu. U mňa ich vyvolávajú stresové situácie a hnev.

Ako sa to prejavuje?

Mne sa to prejavuje ako chuť na perlivú vodu. Veľmi potrebujem bublinky. Keď sa v práci pohádam s kolegyňou, musím mať pri sebe perlivú vodu. Moje staré ja by to riešilo pivom, ku ktorému som mala v gastre neustály prístup. Neverím, že chute po rokoch zmiznú, len sa s nimi naučíte žiť. Alkoholičkou a závislou od kokaínu budem do konca života, som len v remisii.

Karolíne liečenie zachránilo život
Zdroj: Karolína Brunová

Písali ste si na liečení denník?

Mám ho dokonca tu. Nedávno som si čítala svoju poslednú prácu a plakala som. Musela som sa zmieriť s tromi vecami: že sa nemôžem vrátiť do gastra, že sa nemôžem vrátiť do Prahy a musím ostať doma na severe. Návrat do gastra by bol pre mňa ako práca v cukrárni pre diabetika. Nechcela som sa vracať na sever kvôli spomienkam na šikanu, bála som sa, že tu budem za nulu, kým ostatní majú usporiadané životy.

Strach z toho, kým je

Aké to bolo na „slobode“?

Našťastie prišla ponuka z domova dôchodcov. Musela som sa naučiť vyžiť z platu, ktorý bol trikrát nižší než ten v Prahe. V gastre máte peniaze každý deň na ruku, tu som sa musela naučiť finančnej gramotnosti. Prvý rok bol ťažký, zažila som rozchod aj samovraždu v rodine. Keď mi bolo najhoršie, využila som možnosť vrátiť sa do liečebne na týždeň, aby som to vonku nepokazila.

Zažili ste niekedy aj suchú recidívu?

V abstinencii sa dnes cítim dobre, hoci sa mi o kokaíne často snívalo. Boli to nepekné sny, v ktorých som si nenásytne užívala drogy. Zobudiť sa nebolo vôbec jednoduché.

Báli ste sa toho, kým ste?

Mala som strach z mužských kolektívov. Často som mužom nadávala preventívne, skôr než stihli oni niečo povedať mne. Ale áno, bála som si priznať, kým naozaj som. Až v liečebni, v tridsiatke, som si priznala moju sexualitu, hoci som už predtým mala vzťahy so ženami. Klamala som sama sebe, že sa mi páčia aj muži.

Chceli ste niekam patriť? Mať pocit, že toto som ja a všetci rešpektujú to, kým som.

Nevedela som si ani vytvoriť domov. Peniaze som neinvestovala do bývania, len som sa tam chodila vyspať. Nemala som dokonca doma ani Wi-Fi, nič ma tam nedržalo, tak som išla do krčmy. Alkohol a drogy mi asi dávali pocit, že som zapadla.

Seniorka Maruška

V domove seniorov pracujete už viac ako dva roky. Ako sa vám tam páči?

Práca nie je náročná fyzicky, ale psychicky. Keď poviete človeku s demenciou, že má niekam ísť, o tri minúty to už nevie. Počas dvanástich hodín za vami príde možno pätnásťkrát s tou istou otázkou. Ale učí ma to trpezlivosti a ubralo mi to zo suverenity, čo som potrebovala.

Ako to myslíte?

Každý z nás si v živote vytvorí nejakú obranu, ak sa mu niečo stane. Na základnej škole som si prešla šikanou a moje telo sa naučilo byť v neštandardných situáciách suverénne, najmä ak sa niekde necítim isto.

Keď mi niekto povedal, čo mám robiť, mala som reči a pôsobila som namyslene, hoci som to tak nemyslela. Človek si postupne vybuduje vnútornú istotu a ak na tom zapracuje, jeho vystupovanie sa zmení.

Keď ste toľko času so seniormi, zrejme máte aj svojich obľúbencov.

Mám Marušku v pokročilom štádiu demencie, je absolútne skvelá. Často hovorí, že ide domov alebo musí ísť do práce. Je veľmi snaživá, povie mi napríklad, že bola cez víkend s babičkou a keď jej poviem, že „Maruška, ale veď máte deväťdesiat rokov, to nesedí,“ pozrie sa na mňa, usmeje sa a povie, že mám pravdu.

Minulý týždeň ma zrazu oslovila menom. Pozrela som sa na ňu prekvapene a pýtam sa jej, že ako ma to oslovila. Milé je, že seniori s vami začnú hrať hru a nikdy nepriznajú, že nevedia. Začala sa ma pýtať, či viem, ako ma oslovila a takto sme sa doťahovali.

Prečítajte si tiež:

Aký máte život dnes, keď máte úplne triezvu hlavu?

Priznala som si, kým som. Netajím sa tým, že som liečená alkoholička. Večer do krčiem nechodím a s kamarátmi sa stretávam cez deň na káve alebo obede. Hovorím to aj lekárom, aby mi nepredpísali lieky, od ktorých môže vzniknúť závislosť. A keď mi niekto ponúkne pohárik, na rovinu poviem, že som abstinujúca alkoholička.

Ako na to ľudia reagujú?

Zvláštne, nevedia, čo majú povedať. Často nútia ostatných piť len preto, aby sa sami necítili zle, alebo sa boja, že triezvy človek bude kaziť zábavu. Je mi ľúto, že je to tak normalizované. Deti to vidia doma a keď majú osemnásť, prvé čo urobia je, že sa idú opiť. Vychovávame si tak alkoholikov a nemyslíme na to, že prestať s alkoholom je veľmi ťažké.