Keď uletený východniarsky humor narazí na kláštor: Čo museli tvorcovia filmu Kavej 2 vysvetľovať opátovi?

obchodnyregister 2026.07.23.

Z internetového skeču k fenoménu, ktorý sa vracia do kín v novom, odvážnejšom kabáte.  

Po mimoriadnom úspechu prvého celovečerného filmu Kavej prichádza do kín jeho pokračovanie.

Režisér LUKÁŠ ZEDNIKOVIČ v rozhovore otvorene rozpráva o tom, ako vznikol fenomén dvoch východniarok v Bratislave, prečo sa rozhodli pre odlišný žáner než v jednotke a aké výzvy prináša nakrúcanie na Slovensku. Odhaľuje zákulisie obsadzovania nových tvárí, nakrúcania v skutočnom kláštore aj to, prečo je dnes tvorba komédií pre producentov obrovským rizikom.

V rozhovore si prečítate:

– Ako jediný skeč v televíznej šou položil základ pre internetový a filmový hit;

– prečo sa tvorcovia rozhodli posunúť dej Kavej 2 úplne iným smerom a či plánujú aj tretie pokračovanie;

– ako prebiehalo stretnutie s opátom kláštora pred natáčaním línie s mníškami;

– v čom spočíva najväčšia pasca pre slovenských filmárov pri súčasnom nastavení financovania kultúry.

Z nedávneho premietania filmu v Banskej Bystrici bolo vidieť nadšené reakcie divákov. Čakali ste, že budú ešte lepšie ako pri jednotke?

Nejaké očakávania vždy sú, aj keď sa nimi pri tvorbe filmu nesnažím nijako zaťažovať, pretože to nemá zmysel. Musím byť odovzdaný tomu, čo robím. A veriť tomu. Od začiatku sme s Miškou Zakuťanskou vedeli, že nemôžeme robiť rovnaký film, ako bola jednotka. Tú dosť definovala smrť babky a z toho vyplynula aj troška čierna komédia. Zároveň to do prvého filmu prinieslo istú existenciálnu rovinu a na záver tým pádom na diváka prešla aj silná katarzia. Uvedomili sme si, že v dvojke smrť nebudeme mať a preto sme zvolili troška iný žáner. Miška sa rozhodla to postaviť na ústrednej romantickej linke a zároveň príbeh obohatiť o mnohé menšie príbehy, ktoré spoločne tvoria celistvý film, v ktorom sa môžeme vzhliadnuť mnohí. Okamžite som bol „all in“. Robili sme na scenári a následne s prípravou a natáčaním a postprodukciou za nejaký rok a pol je film na svete.

Už pri jednotke ste vedeli, že bude pokračovanie?

Samotný nápad vznikol, až keď sme Kavej 1 premiérovali v Prešove. Ľudia boli nadšení, postavy živé, potenciál otvorený. A keďže sme vychádzali zo seriálu, vedeli sme, že postavy majú oveľa viac vrstiev. Stvorili sme si taký malý „Kavej vesmír“. Ale aj keď sa na to mnohí pýtajú, tak nad trojkou už nerozmýšľame.

Záber z filmu  Kavej 2image
Záber z filmu Kavej 2
Zdroj: archív

Prečo nie? Veď v dvojke nezomrela žiadna hlavná postava…

To je pravda. Nezabili sme ich (smiech), ale my ako tvorcovia musíme mať pocit, že to dáva zmysel pre nás všetkých. Ja som vždy Kavej videl ako dvojdielny film. Jak vytrhnout velrybě stoličku a Jak dostat tatínka do polepšovny – to sú filmy, ktoré fungujú spoločne, a takisto aj z Kavej som mal vždy tento pocit. Ale to neznamená, že sa nemôže objaviť v nejakej inej forme, v zásade to totiž nemusí byť film…

Čiže trojka by už tak nefungovala?

Možno aj áno. To závisí od mnohých okolností, ktoré by sa museli stretnúť. Ale ja mám pocit, že dva filmy fungujú spolu tak akurát. Teraz sme postavám dali päťročný posun, ale je tam tá istá energia, aká bola v jednotke.

Keď sa vrátime k internetovému seriálu, ako veľmi ste vyčerpali možnosť kreovania jednotlivých liniek do filmového sveta?

Kavej je pre mňa taký malý zázrak. Na Markíze sme točili reláciu Kredenc už štyri roky a už sme z toho boli troška unavení, lebo sme cítili rôzne obmedzenia. V úplne poslednom skeči relácie hrali Anička Jakab Rakovská aj Janka Kovalčiková na popud Dana Dangla východniarky. Stalo sa niečo zvláštne. To bol ten „magic moment“, že sa niečo udialo a zarezonovalo diváctvom. Odtiaľ sa to odpichlo.

Záujem o to bol, len sme nevedeli, kto by to mohol písať. Anička prišla s tým, že má kamarátku, skvelú dramatičku v divadle, Mišku Zakuťanskú, ktorá sa dlhodobo venuje tejto téme. Ona je z východu, žila v Bratislave, všetko zažila. To boli skeče zo života, ktoré dokázala skvelo napasovať na Veroniku a Kláru. Zadefinovali sme si, ktorá je aká, čo platí dodnes. A zrazu ona ako divadelná autorka nám posielala scenáre a my sme si tu podľa nich točili skeče. Úplne sme sa vybláznili, lebo zrazu tam nebola žiadna televízia, žiadne limity. To bola čistá sloboda. A ja som konečne nadobudol po tej televíznej práci pocit, že keď neberiem ohľad na diváka a točím podľa seba, tak môže vzniknúť niečo naozaj dobré.

Miška keď videla, čo sme natočili, tak na to reagovala pri písaní ďalších častí a organicky nám to rástlo. Vznikali zázračné veci. Pali Šimun sa zjavil v jednom dieli, mala to byť epizódna postava, ale neskôr Anička otehotnela. Hovoríme si, kto bude otec? A vtedy sme si spomenuli na Paliho. A takto vznikla rodina Priputenovcov. Takisto švekra a šveker, ktorých Anička poznala z divadla. Prišli zahrať rodičov do jednej epizódy a postupne ich Miška rozpísala. Ja si z toho robím srandu, že Kavej film si k sebe priťahuje ľudí.

Klára Priputenová a Veronika Kapurková zažívali rôzne situácie aj v covidovej pandémii, boli zavreté doma a prežívali to, čo sa deje. A ľudia s nimi. Bol to taký cukríček, ktorý si mohli dať v tej ťažkej dobe, ktorú žili. A potom prišiel nápad natočiť film. Ale na film treba strašne veľa peňazí a v dnešnej dobe ich zohnať nie je ľahké. Dano tomu uveril a s veľkými komplikáciami sme to nakoniec dotočili. Ani raz sme nezapochybovali, že takto to má byť. Kavej ide tak prirodzene, vyťahuje to najlepšie z nás. To sa týka celého štábu, všetkých hercov, sme taká rodina…

Hovoríte o limitoch televízie. Je teda dobré, keď nemáte takéto obmedzenia?

Tým, že pochádzam z televízneho prostredia, tak je dobré, keď rozumiete tomu, čo divák chce. Za ten čas v televízii som mal možnosť si veľa vecí vyskúšať. To bol tréning, vďaka ktorému som získal zručnosti, ktoré by som inak nemal. Ale hrozí, že sa niekedy snažíte až moc vyhovieť diváckemu vkusu a zabudnete, čo sa páči Vám. Je ťažké si tam udržať vlastnú integritu. Čísla a peoplemetre rozhodujú, čo je dobré. Pri Kavej sa mi práve z tohto podarilo vymaniť a vyplatilo sa to.

Síce je tu dvojka, ale – prišla po jednotke úľava?

Strašná! Prvý film je pre každého ťažký, lebo sa snažíte vyliezť na horu a je to únavné, lebo neviete, čo v tej chvíli je a nie je dôležité. A snažíte sa myslieť na všetko. Je to veľmi svedomitá práca s prípravou. Záleží na každom detaile.

Dvojka už sa vám teda robila jednoduchšie?

Každý druhý film je pre filmára jednoduchší. Mal som šťastie, že som na ňom robil s tými istými ľuďmi ako pri jednotke, ktorí mi verili, a na ktorých som sa mohol spoľahnúť.

Lukáš Zednikovičimage
Lukáš Zednikovič
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Čo bolo pri dvojke najnáročnejšie?

Myslel som si, že sa nám po úspechu jednotky nakopia peniaze a pôjdeme točiť pokračovanie. Predstavy sú jedna vec, realita druhá. Podmienky boli plus mínus rovnaké. To nadšenie musíte zopakovať, pretože sme na Slovensku, sme malý trh a keď sa raz Audiovizuálny fond z nejakého dôvodu rozhodne, že napriek odporúčaniu odbornej komisie nepodporí takúto tvorbu, ste odkázaní iba na sponzorov a na producenta, ktorý na seba berie obrovské riziko. A až keď na to ľudia naozaj prídu do kina, tak zistíte, či to celé dávalo zmysel.

Aká bude podľa vás realita?

Ľudia prestali chodiť do kina, a to je neklamný objektívny ukazovateľ. Ekonomická situácia na Slovensku nie je ľahká a doľahlo to na mnohé rodiny. A keď riešia to, či majú zaplatiť elektriku alebo ísť do kina, zvážia si to. Môžeme si len priať a dúfať, že si povedia, že tá Kavej im prinesie dobrý pocit, pôjde na to celá rodina, zabavia sa a oddýchnu si. Ak to tak bude, budeme sa tešiť.

Niektorí producenti na seba berú aj ťarchu úverov na to, aby vznikli filmy. Ako sa na to pozeráte z vašej režisérskej úlohy?

To sú úplne rozdielne disciplíny. Ja sa starám vyslovene o produkt, o film, a snažím sa urobiť čo najlepší výsledok za daných okolností, ktoré mi je Dano (Dangl, pozn. aut.) schopný poskytnúť. Aj keď sa môžeme baviť o tom, že jednotka zarezonovala u ľudí, chodili na to do kina aj opakovane, ale či sa to zopakuje…? Producent sa na to nemôže spoliehať. Keby počítal s takouto 100-percentne maximalistickou verziou, to by nebol dobrý producent.

A z pohľadu režiséra, aká bola tvorba samotná?

Veľmi prirodzená a veľmi fajn, lebo sme partia spriaznených ľudí. Sme zohratí a je tam presne nastavená hierarchia. Film je kolektívne dielo, každý jeden človek do toho vkladá seba. A to na filme cítiť, keď je robený poctivo a s láskou. A to nie je málo. Miška Zakuťanská je človek, ktorý tomu dal autenticitu jazyka a prostredia, plus máme takmer všetkých hercov z východu. Ale pre mňa je to v prvom rade ľudský film o ľudských problémoch a ľudských emóciách.

Záber z filmu Kavej 2image
Záber z filmu Kavej 2
Zdroj: Kavej

Ako veľmi mohli vstupovať postavy do toho, čo ste natáčali?

Keď sa bavíme o konkrétnych vetách, tak práve toto je Miškina parketa, pretože veľmi váži každé slovo, čo je napísané. A jazyk extrémne stráži, pretože je pre film kľúčový. Keď sme išli robiť prvý film a bavili sme sa o smrti, a o vážnych veciach v živote, hneď som vedel, že to musíme posadiť úplne na zem a hrať to navážno. A diváci to prijali. V rovnakom duchu sme robili aj dvojku. Sú tam scény, ktoré sú aj smutné, aj dojímavé, aj na zamyslenie. Miška tam dala posolstvá, viac vrstiev. Film môže pôsobiť ako ľahká letná komédia, ale je tu aj druhý plán. A to je najväčšia sila filmu Kavej.

Ako veľmi dôležité je pre režiséra, že ste sa presúvali rôznymi prostrediami?

Pre film je vždy plus, keď je pestrý. Ja som sa obzvlášť tešil z toho, že sme mohli ísť aj k vode a urobiť z toho „feel good“ moment. Hľadanie tých správnych lokalít je náročné a mimoriadne dôležité. A to by som podčiarkol vo všetkých aspektoch rozhodovania sa pri filme – všetko musí slúžiť filmu.

A čo potom v strižni – ako prebieha finálny výber scén?

To je už tretia fáza. Prvá je príprava, druhá točenie a tretia, keď už striháte v postprodukcii. A aj tam musíte robiť rozhodnutia, ktoré slúžia filmu. To znamená, že aj tá najlepšia scéna, aká sa natočí, musí ísť preč, ak tam skrátka nepatrí. Dôležitý je celok.

Je teda pri strihu dôležitá emócia, ktorú chcete priniesť?

To je absolútne kľúčové, na tom to stojí. Najhoršie, čo sa filmu môže stať, je, že divák príde na koniec alebo v ktoromkoľvek momente si uvedomí, že mu je jedno, čo postava cíti, kam pôjde, čo urobí. To je zle natočený film. Na toto treba neustále dbať. Musíte diváka prinútiť, aby mu záležalo na postavách. A to sa týka najmä emócií.

V dvojke pribudli nové postavy, Daniel Žulčák a Kristián Baran, ale ostali tam Ander z Košíc či Peter Stašák. Také zvláštne protipóly. Ako myslíte, že zafungujú na diváka? Čo ste chceli, aby v nich divák videl?

Keďže dvojka sčasti vychádzala z jednotky, mali sme nejaké postavy dané a prišlo nám prirodzené, že farár, teda Janko Pisančin alias Ander z Košíc či Peter Stašák sa tam objavia opäť. Síce možno nemajú taký veľký priestor, ale sú výrazné a dôležité.

Záber z filmu Kavej 2image
Záber z filmu Kavej 2
Zdroj: Kavej

Priznám sa, že s postavou, ktorú hrá Kristián Baran, som dlho zápasil. Dlho som nevedel, koho mám obsadiť, ale keď som ho zahliadol v telke, keď bolo Let’s Dance, videl som jeho výborné tancovanie a jeho prejav, mal som jasno. Emócia, čo z neho vyžarovala, bola presne tá, čo postava Diega potrebovala.

Záber z filmu Kavej 2image
Záber z filmu Kavej 2
Zdroj: Kavej
Záber z filmu Kavej 2image
Záber z filmu Kavej 2
Zdroj: Kavej

Línia mníšok je tiež veľmi zaujímavá. Dano Dangl mi v rozhovore povedal, že bolo veľmi zaujímavé točiť v kláštore…

Trocha na neho bonznem, že sa toho veľmi bál. Mal pocit, že to môže uraziť veriacich ľudí. Keď sme chceli točiť v kláštore v Jasove, museli sme ísť na stretnutie s opátom, ktorý sa chcel uistiť, že si nejdeme robiť nejaké srandičky.

Zábery z filmu Kavej 2image
Prečítajte si tiež:

Ale my sme vedeli, že nechceme dehonestovať ani náboženstvo, ani cirkev, ani mníšky. Sú to ženy odovzdané s čistotou svojmu presvedčeniu a svojej láske, Bohu. Kto sme my, aby sme posudzovali, kto má lepší alebo horší zmysel života? Z našej strany je to absolútne čisté. Na chvíľku sme tam vsadili našu hlavnú romantickú hrdinku, ktorá sa zrazu ocitla ako keby na okraji priepasti a celé je to o tom, že keď máme okolo seba dobrých priateľov, ktorí o nás niekedy vedia viac než my sami, môžu nám pomôcť.

Bolo to náročné točenie?

Nie, bolo krásne! Alžbeta Kutliaková, scénická a kostýmová výtvarníčka filmu, ušila nádherné kostýmy mníšok, a jasnou farebnosťou im dodala taký odľahčený a pôvabný zjav. Bola to radosť, lebo tie dámy, ktoré hrali mníšky, si to veľmi užili.

Zaujala ma postava Žanety Morovskej…

Príbeh so Žanetou je vcelku zaujímavý (smiech). Točili sme to, keď Ruža pre nevestu ešte nebola na svete. Nikto nemohol tušiť, že sa stane takto známou, ako dnes je. Film sme točili v areáli jedného hotela, ktorý prevádzkujú jej rodičia, a Lydka Ondrušová (hrá vo filme Marienku) ju zavolala, nech si príde zahrať. A myslím, že si to celkom užila.

Mníšky v unikátnych kostýmoch v komédii kavej 2image
Mníšky v unikátnych kostýmoch v komédii kavej 2
Zdroj: Kavej
Žaneta Morovská vo filme Kavej 2image
Žaneta Morovská vo filme Kavej 2
Zdroj: Kavej

Bolo pre vás dôležité, aby si to herci a komparzisti užili?

To nie je o tom, že si niekto ide užiť natáčanie. Natáčanie je drina pre každého jedného človeka v štábe, aj pre hercov. Nie je to žiadne užívanie. To, že sa k sebe správame pekne, sme na seba slušní a dávame si pocítiť, že práca každého jedného človeka je dôležitá, je prostredie, ktoré si viete vytvoriť, ale nebýva to samozrejmosťou. A to, že sa nám to darí, je jedna z výhier, ktorú Kavej má.

Buchneme Kavej trochu zľudovelo, nezdá sa vám?

Kavej je taká metafora na všetko, čo sa deje okolo. Kavej je tak geniálny názov, jednoduchý, úderný, že sa pod tým môže skrývať čokoľvek.

Zaujíma ma tiež hudobná zložka, ktorá vo filme dokáže vyvolať silmé emócie…

Tu by som dal do popredia skladateľa hudby, Ľuboslava Petrušku, ktorý je pre mňa dušou tohto filmu. Je mi cťou, keď ma zavolá k sebe a som priamo prítomný, keď komponuje a nahráva. Je to zážitok aj profesionálny, aj ľudský.

Divák vie byť kritický, rovnako kritické je slovenské kultúrne prostredie. Niekedy dá „vyžrať“ aj veci, ktoré nie sú také vypuklé. Ako vnímate možnosti tvorby na Slovensku?

Vždy budem fandiť každému, kto sa čo i len pokúsi natočiť na Slovensku akýkoľvek film, aj feel good komédiu, lebo také treba, takisto ako treba aj filmy o vážnejších témach.

Košický filmový kraj podporuje čoraz viac filmov. Cítili ste tú podporu aj vy?

Ľudia na Východe sa celkovo tešia, keď sa tam niečo robí. A je tam veľmi prajné prostredie. Vidno to práve aj na komparzných scénach, pretože ľudia sa z takýchto príležitostí mimoriadne tešia. Sú autentickí, disciplinovaní, otvorení, radostní. A nápomocní, to musím dodať. Máme s nimi veľmi dobré skúsenosti. Za seba musím povedať, že Kavej je súčasťou všetkých nás a všetci cítime, že nás samotných tento film posunul niekam ďalej.

Ale dvojkou Kavej, predpokladám, nekončíte svoju prácu…

To dúfam aj ja, nechcel by som byť zaškatuľkovaný ako režisér jedného žánru. Rozmýšľam nad tým, čo a ako ďalej. Súčasný stav a netransparentnosť Audiovizuálneho fondu nás však dostávajú do pozície, kedy musíme točiť mimoriadne úspešné, no zároveň nízkorozpočtové filmy. Hneď na začiatku si tak musíte zadefinovať realistické mantinely. Veľké tvorivé sny – napríklad dobové snímky zo 60. až 90. rokov – sú finančne natoľko náročné, že ich musíme odložiť na neskôr, kým na to nebude vhodnejšia klíma. Situácia nie je ľahká pre tvorcov ani pre divákov. Naším jediným vykúpením je však tvoriť divácky také úspešné filmy, aby sa producentom vôbec oplatilo do nich investovať.