
Stand-up komik Gabriel Žifčák hovorí o ceste cez rozbúrený Balkán, spoločnom písaní so Samom Trnkom aj o tom, prečo je vydávanie kníh na Slovensku tá najhoršia robota.
Mal to byť romantický výlet na motorke do Poľska so slečnou, ktorá by mu hriala kríže. Namiesto toho skončil v tridsaťročnom Favorite bez klimatizácie s tromi chlapmi na ceste do Srbska.
Známy stand-up komik a spolutvorca podcastu Lužifčák Gabriel ŽIFČÁK v rozhovore s príznačným humorom hodnotí svoju najnovšiu balkánsku expedíciu a bez servítky vysvetľuje, prečo je písanie kníh na Slovensku tou najhoršou prácou v pomere ceny a výkonu.
Najnovšie ho verejnosť bude môcť čítať v jeho tretej knihe Vo štvorici bez diaľnici, ktorú napísal spoločne s komikom a bývalým novinárom Samom Trnkom.
Čitatelia v nej nájdu aj silný reportážny rozmer reflektujúci mrazivé napätie a občianske protesty, ktoré v tom čase na Balkáne zúrili.
Čo sa ďalej dozviete:
- Prečo spoločné písanie so Samom Trnkom označuje za vyčerpávajúce a z akého dôvodu si museli vzájomne výrazne zasahovať do textov;
- aké silné a mrazivé situácie zažili počas demonštrácií v Srbsku;
- prečo sa radšej vyhli Belehradu;
- z akého dôvodu si z kritiky za vulgárny jazyk nič nerobí a prečo tvrdí, že komici sú len odrazom dnešnej doby;
- a prečo sa rozhodli vydať novinku na vlastnú päsť cez zbierku a obísť tak tradičné vydavateľstvá i výklady kníhkupectiev.
Do rozhovoru ste prijali pozvanie krátko po tom, čo ste opäť prekvapili svojím ďalším husárskym kúskom. Na svetlo sveta totiž vyšla vaša tretia kniha, ktorá sa javí ako zavŕšenie trilógie vášho cestovateľského záznamníka. Znamená to, že sa táto kapitola definitívne uzatvára, alebo ešte môžeme očakávať pokračovanie?
S veľkou pravdepodobnosťou ide o ukončenie trilógie v tom zmysle, že sa už na písanie kníh asi vykašlem. V konečnom dôsledku sa totiž písanie na Slovensku absolútne neoplatí, kým človek nepredá aspoň 20-tisíc kusov.
V pomere ceny a výkonu je to asi najhoršia práca, akú som kedy robil. Cestovať sa však určite ešte chystám. Celkom ma to chytilo, hoci to, bohužiaľ, lezie dosť do peňazí. Najbližšie mám v pláne Nový Zéland, no na knižky sa už asi naozaj vykašlem.
V úvode knihy otvorene priznávate, že vaša predstava o tretej literárnej dovolenke bola úplne iná. Chceli ste ísť na motorke do Poľska so slečnou, ktorá by vám hriala kríže. Ako sa stalo, že ste namiesto toho skončili v starom Favorite bez klimatizácie s tromi chlapmi na Dolnej zemi?
Stalo sa to presne preto, že keď má človek nejaké plány, mal by držať jazyk za zubami a nikomu o nich nehovoriť. V momente, ako ich prezradíte, sa všetko zmení. Raz som v krčme nekontrolovane rozprával o svojich zámeroch a hneď sa pridal kamarát, že ide so mnou. To bolo ešte v poriadku, pretože plán ísť na motorke do Poľska zostal zachovaný a on navrhol, že pôjde ako sprievodné vozidlo. To je výborné, pretože na motorke človek nemusí viezť toľko vecí, nemusí sa baliť štýlom dvoch trenírok praných každý deň v umývadle, ale má niekoho, kto mu batožinu odvezie. Na to som prikývol.
Určite prišli ďalšie nečakané okolnosti?
Neskôr som o tom povedal Samovi Trnkovi, ktorý zrazu vyhlásil, že ide s nami a napíšeme knihu spoločne. To boli hneď dve veci, na ktoré som mal povedať nie, no bohužiaľ som súhlasil. Na prvom stretnutí chlapci okamžite začali meniť plány.
Namiesto motorky a frajerky 30-ročný Favorit
Ako sa z Poľska stalo Srbsko?
Vyhlásili, že do Poľska sa im nechce a pôjdeme radšej do Srbska. Nakoniec som sa ozval kamarátovi Viktorovi, ktorý všade bol, všetko videl a každého pozná – a to nemyslím pejoratívne ako vo vtipoch, on taký naozaj je. Spýtal som sa ho na kontakty v Srbsku. Kontakty mal, no zároveň sa sám nominoval ako štvrtý člen výpravy. Vtedy sme si povedali, že motorku necháme tak a pôjdeme všetci štyria v jednom aute, nech sme pokope a je väčšia zábava.
K Favoritu sme dospeli tak, že keď sme už vedeli, že ideme písať knihu, dopredu sme rozmýšľali, ako vytvoriť dramatický konflikt. Bez konfliktu predsa niet drámy. Inšpirovali sme sa klasickými projektmi ako Trabantom cez Afriku či Lada svetom. Dano vtedy povedal, že má starý tridsaťročný Favorit, a tak sme sa zhodli, že berieme ten.
Nemali ste so sebou pre istotu ešte nejaké sprievodné auto ako poistku, keby sa niečo pokazilo?
Skoro to tak dopadlo. Keď sme hľadali alternatívy, oslovili sme Danovho kamaráta, ktorý mal auto Fiat Multipla. Chvíľu to vyzeralo, že s nami pôjde, čo by síce nebola veľká záchrana, ale mali by sme aspoň ďalšie auto, ktoré by sme ťahali za Favoritom.
Dano však dal Favorit tak dokonale dokopy, že z pôvodného auta, ktoré pred tridsiatimi rokmi kúpil jeho starý otec, tam nezostalo takmer nič. Kompletne ho poskladal z troch iných Favoritov. Dokupoval napríklad palivové hadice z Číny, pretože tie pôvodné neboli stavané na bezetanolový benzín, takže sme museli tankovať 100-oktánový benzín.
Preto sa kniha volá Vo štvorici bez diaľnici. Dano povedal, že nemôžeme ísť po diaľnici, pretože ak sa Favorit pokazí tam, je to obrovský problém, kým na okreske sa to dá vyriešiť. Dano ho však pripravil tak spoľahlivo, že sa Favorit stal najspoľahlivejším členom celej výpravy.
Za dva týždne a približne 2 300 kilometrov sa pokazili len dve veci. Prvou bol ventilátor, ktorý slúžil ako takzvaná klimatizácia. Keď sme ho zapli na najsilnejší štvrtý stupeň, vypálila sa poistka. Vymenili sme ju a vedeli sme, že štvorku už nemáme púšťať. V polovici cesty sa pokazila jedna z dvoch vzpier, ktoré držia otvorený kufor. Najprv sme ho museli podopierať vlastnými silami, no na druhý deň sme kúpili metlu, opreli ju a kufor držal. To bolo všetko.
Boli ste predsa štyria, jeden z vás mohol kufor držať.
Boli sme na to príliš leniví. Máme však z toho jednu fotografiu, kde dvaja držíme dvere kufra ako dve sfingy a Dano nakladá veci.
Oddychová záchodová literatúra
Vo vlastnom podcaste Lužifčák ste otvorene priznali, že bežné knihy vlastne nečítate a skôr si prezeráte komiksy. Ako je potom možné, že píšete knihy?
Momentálne to mám rozdelené tak, že čítam prevažne komiksy. Dokonca som si kvôli nim musel kúpiť okuliare na čítanie, pretože keď večer ležím v posteli a otvorím komiks, už som do bublín nevidel. Zľakol som sa, že som na komiksy starý, no mám ich doma toľko, že mi vydržia až do smrti.
Okrem toho počúvam množstvo audiokníh. To je moja druhá vášeň. Počúvam veľa podcastov a keď ich všetky vyčerpám, prejdem na audioknihy. Ako komik trávim obrovské množstvo času v aute na cestách, a na to sú audioknihy ideálne.
Čítam už aj bežné knihy, no väčšina z nich je prudko orientovaná na sci-fi a fantasy. Takže keď už siahnem po próze, je to buď sci-fi, alebo fantasy.
Takže sme vám trochu krivdili a ku knihám sa predsa len dostanete.
Nie je toho až tak veľa. Reálne prečítam tak štyri tlačené knihy ročne, ale k tomu vypočujem dve audioknihy mesačne a prečítam množstvo komiksov.
Na knihe ste spolupracovali so Samom Trnkom, ktorý je prekladateľ a bývalý novinár. Dá sa byť autorom kníh a mať dobrú slovnú zásobu aj bez toho, aby bol človek náruživým čitateľom? Vnímali ste rozdiel medzi vami a Samom?
Na literatúru, ktorú píšem, človek nepotrebuje prehnane bohatú slovnú zásobu. Nepíšem odborné publikácie ani veľkú umeleckú prózu. Stále to vnímam skôr ako humor než čistý cestopis, ide v podstate o oddychovú záchodovú literatúru. Moju knihu prečítate za päť hodín, čo predstavuje približne dva týždne na toalete v závislosti od trávenia. Ide to rýchlo a nepotrebujem vznešené výrazy. Moje texty boli vždy založené na plynulom štýle, ktorý sa ľahko číta a zabaví.
So Samom v tomto vznikali trenice. On má vyštudovanú estetiku a angličtinu, roky pracoval ako novinár a dokonale ovláda jazyk. Niekedy sa mi do textu snažil vpašovať také výrazy, až som mu hovoril, že k našej knihe budeme musieť vydať výkladový slovník. Výsledkom je, že hoci ide o humoristické dielo a nie o vedeckú prácu, kniha obsahuje toľko poznámok pod čiarou, že by sa za ne nemusela hanbiť ani poctivá diplomovka.