Kráľ Madagaskaru alebo geniálny podvodník? Pravda o mýte Mórica Beňovského. NBS mu vyrazila mincu za 20 eur

Volali ho vraj ampansakabé alebo ,,kráľ kráľov”. Pred 250 rokmi mali na Madagaskare zvoliť za najvyššieho vládcu tohto ostrova Vrbovčana Mórica Beňovského. Spätne to tvrdil o sebe on sám, dôkladný historický výskum však ukázal, že to bolo inak. Škoda, lebo pre pozdvihnutie národného sebavedomia by nebolo zlé mať v dejinách nejakú hlavu pomazanú (okrem Svätopluka). Ak už nie doma, tak aspoň v cudzine.  

Národná banka Slovenska vydala pred dvoma týždňami pamätnú striebornú mincu v nominálnej hodnote 20 eur k 250. výročiu vyhlásenia Beňovského za vládcu Madagaskaru. Na rubovej strane mince je portrét nášho hrdinu, nechýba tam nápis „kráľ Madagaskaru” a letopočet 1776.

Hoci v Európe sa o Beňovskom neskôr písalo ako o „kráľovi kráľov” alebo ako o „cisárovi” Madagaskaru, titul ampansakabé znamená v malgašskom jazyku „najvyšší vládca”. Panovnícky titul sa však nikdy nespájal s klasickou korunováciou. Namiesto nej sa uskutočnil tradičný domorodý rituál krvavej prísahy (tzv. fatidry). Obrad, pri ktorom sa symbolicky miešala krv alebo sa prisahalo na zbrane a krv obetovaných zvierat. Muži si narezali kožu na hrudi alebo bruchu, krvou pokropili vodu a jedlo, skonzumovali to a vymenili si najcennejšie, čo mali. Takýto rituál musel podstúpiť pri svojej „korunovácii” aj Beňovský, aspoň to tvrdil vo svojich pamätiach.

Horšie je, že akademickí historici vážne pochybujú o titule Beňovského. Podľa nich nebol ampansakabé, ani kráľom, ani iným vládcom Madagaskaru. Vraj si to celé vymyslel!

Veľkolepý koloniálny projekt

Keď sa Beňovský dostal prvýkrát s výpravou na Madagaskar, mal iba 27 rokov, ale za sebou už bohatú cestovateľskú minulosť, povesť svetobežníka a dobrodruha. Ako mladý vojak sa zapojil do poľského povstania proti Rusom. Tí ho zajali a deportovali na vzdialenú Kamčatku, takmer k brehom Severnej Ameriky. Odtiaľ ušiel a po dlhej námornej plavbe okolo Afriky (vtedy prvýkrát uvidel aj Madagaskar) dorazil v roku 1772 do Paríža. Hoci doma patril medzi nižšiu, aj keď rešpektovanú šľachtu (pochádzal zo zemianskej rodiny vo Vrbovom), začal sám seba označovať za ,,baróna de Benyovszki”. Historici to považujú za šikovný marketingový ťah, ktorý mu otváral dvere až na kráľovský dvor. V Paríži ešte nemali dôvod overovať životný príbeh Beňovského v uhorských matrikách.

Mimochodom, prozaik Jožo Nižňánsky v literárnom spracovaní Beňovského dobrodružstiev pripísal šľachtický pôvod aj jeho manželke, dcére mäsiara zo Spišskej Soboty. Túto legendu prevzal aj známy televízny seriál Vivat Beňovský! z roku 1975.

Vráťme sa však späť. V memoároch Beňovský opisuje, ako vstúpil do francúzskych služieb. Niektoré okolnosti pritom zamlčal. Francúzski historici pri skúmaní korešpondencie členov vlády zistili, že Beňovský hneď po príchode do krajiny galského kohúta ponúkal ministrovi zahraničných vecí vojvodovi D´Aiguillonovi informácie o tajnej zmluve medzi Ruskom a Britániou. Minister vzápätí umožnil Beňovskému audienciu u kráľa Ľudovíta XV. Vo francúzskom archíve ministerstva kolónií sa nachádza dokument z 30. decembra 1772. V jeho úvode sa píše toto: „Jeho Veličenstvo láskavo schválilo, aby sa barónovi Beňovskému poskytla potrebná pomoc.”

Beňovský musel svojím vystupovaním a rečami zapôsobiť aj na vplyvného ministra námorníctva a kolónií Pierra-Étienna Bourgeoisa de Boynesa. Ten zúfalo hľadal možnosť získať pre Francúzsko nové strategické územia a postarať sa o bezpečnosť námorných trás do Ázie. Madagaskar by sa hodil ideálne, ale predchádzajúce pokusy o jeho kolonizáciu zlyhali. Myslí si to francúzska historička a expertka na Madagaskar Paule Vacherová.

„Ministerstvo hľadalo lacné a rýchle riešenie, Beňovský im ponúkol presne to, čo chceli počuť: veľkolepý koloniálny projekt, ktorý mal byť financovaný z obchodu na mieste, bez potreby nasadenia regulárnej francúzskej armády. Ministerstvo podľahlo ilúzii neohrozeného dobrodruha,“ upozornila Vacherová.

Citovaný dokument z decembra 1772 obsahuje návrh na vytvorenie osobitnej expedície na Madagaskar, ktorú povedie Beňovský. Aj tento projekt požehnal súhlasom panovník. Beňovského vyslali na Madagaskar ako veliteľa vojensko-obchodnej misie v hodnosti plukovníka francúzskej armády. V populárnej literatúre sa síce uvádza, že francúzsky panovník vymenoval Beňovského za „guvernéra Madagaskaru”, ale z právneho a historického hľadiska to nemohlo zodpovedať skutočnosti. Francúzsko ostrov nevlastnilo – bol nezávislý a rozdrobený medzi miestne kmene. Beňovský mal na Madagaskare vystupovať ako splnomocnený zástupca francúzskej koruny a vojenský dôstojník s presne vymedzenými právomocami a úlohami. Mal dobyť celý ostrov, ako vyplýva z Beňovského vlastného rozprávania? Nie, takéto rozsiahle poverenie nedostal ani od Ľudovíta XV., ani od francúzskej vlády.

Na čele dobrovoľníckeho zboru

Podľa oficiálneho dekrétu poverilo ministerstvo námorníctva a kolónií plukovníka Beňovského vybudovaním kráľovskej vojensko-obchodnej základne v severovýchodnej časti ostrova: v zátoke Antongil. Dnes túto časť krajiny prezývajú vanilkovým nábrežím, lebo sa tam skvele darí pestovaniu tejto voňavej koreniny. Ale s tým sa na Madagaskare začalo až sto rokov „po Beňovskom”, keď sem jemné orchidey vanilkovníka pravého preniesli z Mexika a naučili sa ich opeľovať ručne (bez malej mexickej včely Melipona) pomocou bambusovej triesky. Rastlina má v Antongilskej zátoke ideálne klimatické podmienky pre pestovanie: extrémne vlhké a po celý rok teplé počasie.

Beňovský mal mandát nadviazať obchodné styky s domorodými kmeňmi a zabezpečiť stabilné zásobovanie francúzskych cukrových kolónií Maurícius a Réunion. Obe sa nachádzajú 600 km respektíve 800 km východne od Madagaskaru. Zároveň sa mal postarať o vojenské krytie obchodnej stanice. Preto bol veliteľom zboru dobrovoľníkov, ktorý pozostával z približne 250 dobrovoľníkov (prevažne vojakov a remeselníkov).

Obsadil Beňovský so svojou posádkou celé dnešné vanilkové pobrežie? V hláseniach do Paríža síce v roku 1775 uvádzal podrobenie celého severného Madagaskaru vrátane Boina, mocného kráľovstva kmeňa Sakalavov, ale nezávislé pramene takúto nadvládu nepotvrdzujú. Podľa nich reálne kontroloval sídlo posádky, svoju hlavnú základňu pri ústí rieky Antanambalana neďaleko dnešného prístavného mesta Maroantsetra a stanovištia v blízkom okolí.

V správach pre ministerstvo námorníctva – a potom aj v spomienkovej knihe – nadšene opisoval, ako vybudoval opevnené mesto Louisbourg (nazval ho podľa kráľa) v zátoke Antongil. Zároveň Paríž podrobne informoval o výsledkoch svojho prieskumu vnútrozemia ostrova.

Stačil pohľad na mapu a čitateľ správ od Beňovského musel byť fascinovaný, čo tento dôstojník za krátky čas dokázal. Veď Madagaskar nie je nejaký ostrovček pri severovýchodnom pobreží Afriky, ale štvrtý najväčší ostrov na svete, rozlohou väčší ako Francúzsko. Navyše, pred 250 rokmi bol nedostatočne prebádaný. Ako aj mohol byť, keď ho tvorili väčšinou pohoria, dažďové pralesy a hustá sieť jazier a riek? Rozľahlé územie okrem toho obývalo veľa znesvárených a medzi sebou bojujúcich kmeňov.

Takmer o dve storočia neskôr (v rokoch 1970 – 1971) podrobila Vacherová správy Beňovského i jeho pamäti zdrvujúcej kritike. Porovnala ich totiž s úradnými záznamami dvoch francúzskych inšpektorov, ktorých Paríž vyslal v septembri 1776 vykonať takpovediac audit dvojročnej misie Beňovského. Čo zistila historička? Predovšetkým, že Beňovského opisy vlastných úspechov pri zakladaní osady v Antongilskej zátoke boli v mnohom zveličené až vymyslené. „Beňovský ohuroval Paríž plánmi na rozsiahlu kolonizáciu ostrova, ktoré vyzerali na papieri fascinujúco, ale v podmienkach madagaskarskej džungle neboli realizovateľné,” tvrdila.

Louisbourg: sen a skutočnosť

Ešte pred príchodom inšpekcie posielal do Paríža listy guvernér Maurícia rytier de Ternay. Informoval, že Beňovského správy o jeho úspechoch na Madagaskare sú z veľkej časti fikcie. Upozorňoval na dôsledky jeho šafárenia: „Vyvoláva konflikty s domorodcami, používa zbytočné násilie a ničí do jeho príchodu fungujúci obchod s ryžou a dobytkom, od ktorého Maurícius závisí.”

Zúfala situácia nastala podľa de Ternaya v samotnom Louisbourgu: „Osada kolabuje, tvorí ju niekoľko drevených chatrčí obohnaných prehnitým plotom a vojaci hromadne umierajú na maláriu.”

Nový minister námorníctva Antoine de Sartine nakoniec vyslal na Madagaskar vyšetrovaciu komisiu – dvoch inšpektorov Guillauma de Bellecomba a Étienna Chevreaua, ktorí potvrdili informácie guvernéra Maurícia. Beňovský posielal do Paríža dokonca kresby pevnosti, palácov a ciest v Louisbourgu, ktoré v skutočnosti neexistovali. Nové cesty označili inšpektori za neschodné chodníky. Louisbourg bol podľa nich v katastrofálnom stave, jeho výstavba trpela neefektívnym riadením.

Ukázalo sa, že veliteľ misie zvolil zle už lokalitu, na ktorej mala stáť jeho základňa. Nachádzala sa totiž v bažinatej a nezdravej oblasti. Preto tam vo veľkom umierali príslušníci zboru na tropické horúčky a maláriu. Potvrdili sa aj správy, že Beňovský zbytočne vyvolával krvavé potýčky s miestnymi kmeňmi a vypaľoval ich dediny. Preto mnohí domorodci, dnes známi ako Malgaši, opustili pobrežie, čo paralyzovalo dovtedy fungujúci obchod s ryžou a dobytkom. Keď sa inšpektori pokúsili zhromaždiť náčelníkov kmeňov, aby si s nimi pohovorili, prišli iba siedmi z desiatok pozvaných.

V záverečnom protokole inšpektori odhadli ekonomické straty vyvolané kolonizačnou misiou. Hodnotu majetku označili za nulovú a účtovníctvo obchodnej stanice prirovnali k „účtovníctvu lode, ktorá sa potopila aj s celým nákladom”. Dovtedy stál Beňovského projekt francúzsky štát už okolo 2 milióny livrov, čo bola oficiálna mena do zavedenia franku v roku 1795. Pre porovnanie: touto sumou by sa dal vyplatiť ročný žold pre 6 500 vojakov. Alebo by bolo možné postaviť tri menšie trojsťažňové vojenské lode. Lepší rodinný dom strednej vrstvy v Paríži sa dal kúpiť za 100-tisíc livrov. Tieto čísla uvádza americký historik Jonathan R. Dull.

Z pohľadu Versailles išlo o nepredstaviteľné plytvanie štátnymi peniazmi. Preto financovanie projektu bolo neskôr zastavené.

Ako sa stal kráľom kráľov

Beňovský v pamätiach tvrdí, že ho kmeňoví náčelníci zvolili za ampansakabé (čiže za „kráľa kráľov” Madagaskaru 16. augusta 1776. V zachovaných správach kráľovských inšpektorov sa údajná voľba vôbec nespomína. Vari ju pred nimi zamlčali nielen Beňovský, ale aj tí siedmi náčelníci, s ktorými sa inšpektori stretli o štyri dni nato? Prečo?

Je tu ešte jedna dôležitá okolnosť. Po smrti Beňovského v roku 1786 našli Francúzi v jeho pozostalosti zápisnicu datovanú 3. októbra 1776, podľa ktorej ho malgašskí kmeňoví náčelníci splnomocnili ako vládcu ostrova rokovať s európskym panovníkmi. Táto listina však nebola súčasťou správy kráľovských inšpektorov. Navyše, francúzsky historik Prosper Cultru už pred 120 rokmi upozornil, že dátumy z nej odporujú neskorším pamätiam Beňovského.

Zistenia Cutrua, profesora na parížskej Sorbonne, stoja za osobitnú pozornosť. Bol vôbec prvým historikom, ktorý kompletne prebádal koloniálne archívy týkajúce sa pôsobenia Beňovského na Madagaskare. V roku 1906 vydal prelomovú knihu, v ktorej podrobil jeho memoáre zdrvujúcej kritike. Dokazoval, že ide o texty plné klamstiev, plagiátorstva a že Beňovský žiadnym kráľom nebol.

Cultru ako prvý odhalil aj podvod s „volebným snemom” (tzv. kabar).Podľa Beňovského sa konal na planine Mahevelou za účasti 30-tisíc domorodcov a za „kráľa kráľov” ho zvolili konsenzom zástupcovia všetkých hlavných kmeňov ostrova. Okrem toho tvrdil, že bezprostredne po voľbe vytvoril Najvyššiu radu Madagaskaru, do ktorej menoval 32 najvýznamnejších náčelníkov. Z historických výskumov však vyplýva, že zhromaždenia sa zúčastnilo okolo 20 až 30 lokálnych vodcov a niekoľko stovák domorodcov, predovšetkým z kmeňa Betsimmisaraka z blízkeho okolia zátoky Antongil. Beňovský si ich mal získať tvrdením, že je potomkom bájneho rodu Ramini, ktorý podľa malgašskej mytológie kedysi vládol ostrovu.

Madagaskar v tom čase vôbec nebol zjednotený a kmene na juhu alebo západe ostrova o nejakom Európanovi a jeho koloniálnej misii ani netušili. Napokon, aj titul ampansakabé vyjadroval skôr rešpektovaného regionálneho vodcu, monarchu s mocou nad celým ostrovom. Podľa Cultrua plukovník Beňovský opisoval usporiadanie malgašskej spoločnosti nie podľa vlastného pozorovania alebo prieskumu, ale preberal sto rokov staré zistenia z knihy francúzskeho cestovateľa a koloniálneho správcu Étienna de Flacourta. Prevzal ich bez toho, aby sa na autora čo len odvolával. Flacourte však preskúmal iba juhovýchodné pobrežie ostrova a vzťahy tamojších miestnych náčelníkov. Beňovský ich preniesol vo svojich správach a pamätiach do úplne inej oblasti Madagaskaru a do iného storočia.

Ale aby sme sa neobmedzili výlučne na francúzskych bádateľov, Beňovskému a jeho životnému príbehu sa v ostatných rokoch venuje aj slovenská historiografia. Za pozornosť stojí najmä práca historika a afrikanistu Silvestra Trnovca zo Slovenskej akadémie vied. Ako prvý zo slovenských výskumníkov prebádal francúzske koloniálne archívy. Podrobil tiež kritickej analýze pamäti Beňovského a jeho písomnú pozostalosť . Podľa Trnovca aj listinu, ktorá sa u Beňovského našla krátko po jeho smrti a kde sa uvádza, ako ho miestni vládcovia zvolili za ampansakabé, napísal tento rodák z Vrbového sám. Trnovcov záver znie: „Beňovský nebol kráľom Madagaskaru.”

Krach veľkého projektu

Beňovského kniha Pamäti a cesty sa končí rokom 1776 s vyvrcholením expedície na Madagaskar. Samozrejme, hodnotil ju ako veľký úspech, a to aj v posledných úradných správach, ktoré posielal do Paríža alebo v korešpondencii s francúzskym správcom Maurícia. V liste z 30. mája 1776 síce priznal katastrofálnu chorobnosť svojich mužov, nedostatok zásob aj ozbrojené konflikty s miestnymi obyvateľmi, vzápätí však vyhlásil, že napriek všetkým prekážkam sa rozhodol ostrov dobyť a zámer sa mu dokonale podaril.

A čo sa v skutočnosti dialo? V októbri 1776 oznámil Beňovský kráľovským inšpektorom pred ich odchodom z Madagaskaru, že si vyberie zdravotnú dovolenku (trpel skorbutom, čo je ochorenie spôsobené dlhodobým nedostatkom vitamínu C) a nejaký čas strávi na Mauríciu. Inšpektori odplávali do Indie, kde mali ďalšie služobné povinnosti, Beňovský však namiesto na Maurícius sa v novembri rozhodol odcestovať do Francúzska. Predpokladá sa, že chcel informovať Paríž o situácii v Louisbourgu skôr, ako tam doputujú z Indie inšpektori s výsledkami svojho vyšetrovania. Velenie základne dočasne zveril rytierovi Sanglierovi. V Louisbourgu zostávala minimálna francúzska posádka až do júla 1779, potom osada zanikla.

Z knihy Cultrua sa dozvedáme, že cesta z Madagaskaru do Francúzska trvala Beňovskému po mori takmer pol roka. Svoj príchod hlásil ministerstvu kolónií v apríli 1777, inšpektori však dorazili do Paríža až v máji 1778! Francúzi nečakali na ich správu a zásluhy Beňovského už v máji 1777 ocenili prestížnym vojenským Radom sv. Ľudovíta. Po návrate inšpektorov kráľ zrušil na základe ich správy Beňovského dobrovoľnícky zbor a fakticky zastavil celý madagaskarský projekt. Paradoxne však súhlasil s povýšením Beňovského do hodnosti brigadiera (zaslúžilého plukovníka). Ministerstvo kolónií mu priznalo penziu 4 000 livrov (ako veliteľ zboru dostával ročne trikrát viac).

Čiže namiesto trestu ho vlastne odmenili? Nie celkom. Beňovský cestoval do Paríža s predstavou, že vybaví ďalšie financie na svoj projekt kolonizácie Madagaskaru a vráti sa do Louisborgu s novými kráľovskými pokynmi. Ale to sa nestalo. Predpokladá sa, že Paríž už nemal záujem o Beňovského služby, no súčasne chcel predísť tomu, aby sa nevyspytateľný karierista dal do služieb britskej koruny. A on sa, beťár, o to skutočne pokúsil! Ale až po piatich rokoch. Medzitým slúžil rakúskej a uhorskej korune. To je však už iný príbeh

„Beňovský mal výnimočnú schopnosť získavať si priateľov a vplývať na ľudí. Bol odvážny, ale aj bezohľadný, skôr dobrodruh ako vojenský vodca,“ napísal o ňom maďarský historik Vilmos Voigt. Dodajme, že i Beňovského Pamäti a cesty sú skôr dobrodružným románom ako memoármi. Vďaka tomu sa stali svetovým bestsellerom 18. storočia a dodnes majú veľa vďačných čitateľov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
madagaskar
Móric Beňovský

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.